znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 138/2011-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   apríla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 343/2010 z 15. decembra 2010 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 23 P 92/2009 z 18. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011   doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 343/2010 z 15. decembra 2010 v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu   Košice II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 23 P 92/2009 z 18. októbra 2009.

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že „Okresný súd Košice II ako súd   prvého   stupňa   rozsudkom   zo   dňa   9.   10.   2007   rozviedol   manželstvo   sťažovateľa a odporkyne J. K. v konaní vedenom pod spisovou značkou 19 C/194/2004. V tomto konaní zaviazal otca prispievať na výživu maloletých detí P. a M. sumou 18 000 Sk mesačne na M. a 12 000 Sk na maloletú P. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ. Krajský súd Košice vo svojom rozhodnutí 7 CoP/76/2008 zo dňa 13. 10. 2008 zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa, tak že zmenil výrok o výživnom tak, že sťažovateľ je povinný prispievať na výživu maloletých detí P. a M. sumou 10 000 Sk mesačne na M. a 7 000 Sk na maloletú P. Sťažovateľ   9.   4.   2009   podal   návrh   na   zníženie   výživného   a   žiadal,   aby   bol   predmetný rozsudok Krajského súdu Košice 7 CoP/76/2008 zo dňa 13. 10. 2008 zmenený a aby bol zaviazaný prispievať na každé dieťa čiastkou 25 Eur mesačne do budúcna. Okresný súd Košice II tento návrh dňa 28. 10. 2009 pod spisovou značkou 23 P/92/2009 zamietol. Voči tomuto   sa   sťažovateľ   odvolal   a   jeho   odvolanie   bolo   Krajským   súdom   v Košiciach zamietnuté   dňa   15.   12.   2010   v   konaní   pod   spisovou   značkou   8   CoP/343/2010.   Tento rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručený   dňa   11.   1.   2011   V   konaní   19   C/194/2004   bola žalobcom podaná námietka zaujatosti všetkých sudcov sediacich v tej istej budove ako sídli Okresný   súd   Košice   II,   nakoľko   žalovaná   v predmetnom   konaní   je   blízkym   rodinným príslušníkom   (sestrou)   sudcu   Okresného   súdu   Košice   I.   O   tejto   námietke   zaujatosti rozhodoval Krajský súd v Košiciach...“.

3. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Napriek tomu, že v odvolaní žalobca namietol nedostatočné zistenie skutkového stavu Krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím podľa názoru žalobcu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom...

K namietanému porušeniu práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými Rozsudkami Okresného súdu Košice II 23P/92/2009 a Krajského súdu v Košiciach pod spisovou značkou 8CoP/343/2010 (zrejme „došlo“, pozn.) tým, že tieto uznesenia neboli dostatočne zdôvodnené...

sťažovateľ má jednoznačne za to, že v predmetnom súdnom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   keď   mu rozhodnutím   a   postupom   porušovateľa   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom v kvalitatívne   plnohodnotnej   hmotnoprávnej   i   procesnoprávnej   línii   a   domáhať   sa objektívneho skutkového a právneho posúdenia veci a spravodlivého rozhodnutia... Podľa názoru sťažovateľa Krajský súd Košice ako aj Okresný súd Košice II svojim postupom a rozhodnutím porušili jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)...».

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Základné   právo   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   upravené   v   čl.   46   ods.   1 Ústavy..., základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... P. K. postupom a rozsudkom Krajského súdu... 8 CoP/343/2010 zo dňa 15. 12. 2010 ako súdu odvolacieho a Okresného súdu... 23 P/92/2009 zo dňa 28. 10. 2009 ako súdu prvostupňového boli porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu... ako súdu dovolacieho (zrejme odvolacieho; pozn.) pod č.   k.   8 CoP/343/2010   zo   dňa   15.   12.   2010   sa   v   časti,   v   ktorej   potvrdzuje   rozsudok Okresného súdu... 23 P/92/2009 zo dňa 28. 10. 2009 zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000,-Eur... 4. P. K. priznáva náhradu trov konania...“

5. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že sťažovateľ podal 11. februára 2011 proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 CoP 343/2010 z 15. decembra 2010 v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 23 P 92/2009 z 28. októbra 2009 dovolanie. Súdny spis v predmetnej veci bol 29. marca 2011 postúpený na dovolacie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého   zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

9.   Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu v jeho rodinnoprávnej veci (zníženie jeho príspevku na výživu maloletých detí) najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva na súdnu právnu   ochranu   (resp.   práva   na   spravodlivý   proces)   (bod   2   a 3),   v dôsledku   porušenia ktorých   sa   domáhal   ako   v konaní   pred   ústavným   súdom,   tak   aj podaním   dovolania najvyššiemu súdu zrušenia ním označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov (bod 4).

10. Ak sa za tejto situácie domáhal svojho práva jednak na najvyššom súde (bod 5) a zároveň   aj   na   ústavnom   súde,   musela   byť   sťažnosť   odmietnutá   pre   jej   predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 178/2010), že v prípade   podania   opravného   prostriedku   (odvolanie   či   dovolanie)   a súbežne   podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť č. 31419/04 a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

12.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011