znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 138/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. Č., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní o jeho podnete vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 198/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. Č.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2009 doručená sťažnosť Ing. D. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a nekonaním Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VI/2 Gd 198/08.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ porušenie svojho základného práva vidí   v tom,   že   generálna   prokuratúra   v namietanom   konaní „vôbec   neprejednala a neodpovedala mi do dnešného dňa na môj tretí opakovaný podnet a v ňom relevantné fakty a argumenty, ktoré citujem v čl. I na str. 1.) – 6.) zo dňa 12. decembra 2008, ktorý som podal 15. 12. 2008 orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť - pošte“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „porušovateľ... porušil zákon a zároveň aj právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy na inú právnu ochranu“, a uvádza, že sťažnosť na ústavnom súde podáva „v zákonnej lehote dvoch mesiacov od podania ďalšieho podnetu z 12. 12. 2008...“.

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky na inú právnu ochranu bolo porušené.

2. Zakazuje GP SR vo veci VI/2 Gd 198/08 pokračovať v porušovaní základného práva a prikazuje porušovateľovi obnoviť stav pred porušením tohto práva.“

Súčasťou sťažnosti bola žiadosť o nezverejňovanie mena a priezviska sťažovateľa a jeho právneho zástupcu.

II.

V rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   požiadal   generálnu prokuratúru   o predloženie   predchádzajúcich   podaní   sťažovateľa   v predmetnej   veci a jej odpovede na tieto jeho podania.

1. Právny zástupca sťažovateľa podaním zo 16. mája 2008 označeným ako „Podnet Ing.   D.   Č.   –   súkromného   podnikateľa...“ žiadal   generálnu   prokuratúru   o „preskúmanie zákonnosti postupu MDP a T SR [Ministerstvo dopravy pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), pozn.] v zmysle § 31 – 36 zák. o prokuratúre a § 3, § 4 (f, i), § 5a – d) zák. o prokuratúre č. 153/2001 Z. z. v konaní číslo 2348/M-2007 MDP a T SR“.

Okrem citácie ustanovení § 37 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky   vozidiel   v   premávke   na   pozemných   komunikáciách   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ustanovení § 32 ods. 1 a 2 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky č. 578/2006 Z. z.,   ktorou   sa   vykonávajú podrobnosti   o niektorých   ustanoveniach   zákona č. 725/2004   Z. z.   o   podmienkach   prevádzky   vozidiel   v   premávke   na   pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ustanovení § 3 a § 5 písm. d) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) namietal „zlé vyhodnotenie dotknutých práv sťažovateľa   ako   súkromného   podnikateľa   s predmetom   podnikania   –   prevádzkovanie stanice technickej kontroly motorových vozidiel“ preto, že ministerstvo „zle posúdilo sieť staníc   technickej   kontroly   a ich   počet   podľa   jednotlivých   druhov   technických   kontrol a typov staníc TK, ktoré sú určené zákonom...“. V podaní poukázal na existujúcu sieť staníc technickej kontroly (ďalej aj „STK“) v okrese M., ako aj na nepotrebnosť jej rozšírenia, lebo v tom čase (august, september 2007) bol počet staníc STK „pre kontrolu vozidiel kategórie   M1,   N1“ predimenzovaný.   Aj   keď „nastal   skutočný   prebytok   kontrolnej kapacity...“, ministerstvo „rozšírilo sieť kategórie M1, N1 pre vopred určeného záujemcu, čím bol porušený princíp rovnosti pred zákonom...“.

2. Podaniami z 21. mája 2008 a 12. júna 2008 právny zástupca sťažovateľa urgoval generálnu   prokuratúru   o „potvrdenie   príjmu“ jeho   predchádzajúcich   podaní.   Z obsahu týchto   dvoch   podaní   nebolo   možné   určiť   (nevyplývalo),   ktorých   klientov   advokáta JUDr. M. K. sa tieto podania týkali.

3. Generálna prokuratúra v liste č. k. VI/1 Gd 198/08-11 z 22. júla 2008 adresovanom advokátskej kancelárii právneho zástupcu sťažovateľa uviedla:

«K podaniu Vášho klienta Ing. D. Č. zo 16. 5. 2008 doplneného podaniami z 21. 5. 2008 a 12. 6. 2008, ktorými žiada o preskúmanie úradného postupu Ministerstva dopravy, pôšt   a   telekomunikácií   SR   vo   veci   vedenej   pod   č.   2348/M-2007   Vám   oznamujem nasledovné.

Listom ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií SR... č. 2348/M-2007 z 19. 12. 2007 bol Váš klient vyrozumený o vybavení sťažnosti doručenej na ministerstvo dňa 28. 11. 2007. Prokurátor vykonáva i dozor nad nachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy v rozsahu ustanovenom týmto zákonom [§ 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 153/2001 Z. z.]. Prokurátor   vykonáva   dozor   nad   dodržiavaním   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   orgánmi   verejnej   správy   preskúmavaním   zákonnosti všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   vydaných   orgánmi   verejnej   správy,   smerníc, uznesení, úprav, opatrení a iných právnych aktov vydaných na zabezpečenie plnenia úloh v oblasti verejnej správy (opatrenia), rozhodnutí vydaných v jednotlivých veciach v oblasti verejnej správy (rozhodnutia) a postupu orgánov verejnej správy pri vydávaní opatrení a rozhodnutí [§ 21 ods. 1 písm. a) body 1 až 4 zákona č. 153/2001 Z. z.].

Oznámenie o vybavení sťažnosti podľa zák. č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach nemožno z   hľadiska   hmotnoprávneho   podriadiť   tak   pod   pojem   opatrenie   ako   ani   rozhodnutie   v zmysle § 21 ods. 1 písm. a) body 2 a 3 zák. č. 153/2001 Z. z. a preto nie je v pôsobnosti prokuratúry preskúmavať ani postup ktorý vybaveniu sťažností predchádzal [§ 21 ods. 1 písm. a) bod 4 zák. č. 153/2001 Z. z.].

Uvedené   konštatovanie   vychádza   najmä   zo   skutočnosti,   že   orgán   ktorý   sťažnosť vybavuje priamo nerozhoduje o právach a oprávnených záujmoch sťažovateľa a prípadné opatrenia   prijaté   v   prípade   opodstatnenej   sťažnosti   smerujú   len   „do   vnútra“   orgánu verejnej správy. Až prípadné následné opatrenia a rozhodnutia prijaté na základe výsledku preverovania by sa mohli dotýkať sťažovateľa.

K časti námietok smerujúcich voči postupu ministerstva týkajúcich sa zmeny pokynu č.10796-2100/06 z 8. 12. 2006 prijatým dodatkom č. 1 uvádzam nasledovné.

Zákonom č. 725/2004 Z. z. bolo do pôsobnosti ministerstva zverené, že sieť staníc technickej   kontroly   a   ich   počty podľa jednotlivých   druhov   technických   kontrol   a   typov staníc   technických   kontrol   určuje   ministerstvo.   Podrobnosti   o   určovaní   siete   staníc technických kontrol ustanoví ministerstvo všeobecne záväzným právnym predpisom. S poukazom na § 32 ods. 1 vyhl. č. 578/2006 Z. z. možno konštatovať, že pri tvorbe siete   staníc   technickej   kontroly   ministerstvo   vo   svojej   pôsobnosti   postupuje   tak,   aby na celom   území   Slovenskej   republiky   bola   zabezpečená   dostatočná kontrola kapacity na vykonávanie   technických   kontrol   všetkých   druhov,   pričom   hustota   siete   staníc   musí zohľadňovať   regionálne   podmienky   dopravnej   infraštruktúry,   potrebné kapacity, voľné kapacity a počet evidovaných vozidiel v jednotlivých okresoch

Z   ust.   §   32   ods.   2   písm.   b)   vyhl.   č. 578/2006 Z.   z.   vyplýva   vo   vzťahu   k   vyššie uvedenému, že v každom okrese musí byť zriadená aspoň jedna stanica technickej kontroly pre   každú   z   kategórie   vozidiel.   Z   uvedeného   textu   možno   vyvodiť   záver,   že   ich   počet s poukazom najmä na § 37 ods. 1 písm. a), b) vyhl. č. 578/2006 Z. z., môže byť aj viac ako jedna stanica.

Z obsahu preskúmaného spisového materiálu vyplýva, že prijatým dodatkom č. 1 k pokynu č. 10796-2100 z 8. 12. 2006 nedošlo k rozšíreniu určenej siete staníc technickej kontroly z hľadiska kvantity, ale došlo k zmene typu kontrolnej stanice z typu B na typ C. Uvedený postup ministerstva nie je v rozpore so zák. č. 725/2004 Z. z. ani s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Sieť staníc technickej kontroly nepredstavuje nemenný systém, ktorý bude platiť bez ohľadu na stanovené kritériá pre určenie ich počtu bez ohľadu na potrebu efektívneho fungovania, dostatočnej kontroly a prístupnosti. Platná úprava ministerstvu umožňuje takýto postup.

S poukazom na uvedené, týmto považujem podnet Vášho klienta zo strany Generálnej prokuratúry SR za vybavený.»

4. Na ďalší podnet právneho zástupcu sťažovateľa odpovedala generálna prokuratúra listom č. k. VI/2 Gd 198/08-4 z 13. novembra 2008 tohto znenia:

«Na   základe   opakovaného   podnetu   preskúmal   som   zákonnosť   vybavenia predchádzajúceho podnetu, ktorým Ing. D. Č. namietal zákonnosť postupu Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky pri určovaní siete staníc technickej kontroly.

Dôvod   na   zaujatie   iných   záverov   než   Vám   prokurátor   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky oznámil v upovedomení z 22. júla 2008 č. k. VI/1 Gd 198/08-11 som nezistil.

Prokurátor   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sa   spôsobom zodpovedajúcim zákonu vyporiadal so všetkými podstatnými okolnosťami danej vecí a svoje závery v upovedomení o odložení predchádzajúceho podnetu aj zreteľne odôvodnil. V opakovanom podnete tvrdíte, že orgán verejnej správy, Ministerstvo dopravy, pôšt a   telekomunikácií   Slovenskej   republiky,   zle   vyhodnotil   dotknuté   práva   podávateľa a rovnako zle posúdil sieť staníc technickej kontroly. Vyčítate, že prokurátor postupoval nezákonne   a svojvoľne,   ak   nepreskúmal   oznámenie   o   vybavení   sťažnosti   podľa   zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v platnom znení.

Určovanie siete staníc technickej kontroly zákon č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách zveril Ministerstvu dopravy, pôšt   a   telekomunikácií   Slovenskej   republiky,   ktoré   aj   s prihliadnutím   na   podmienky upravené vykonávacou vyhláškou č. 578/2006 Z. z. zmenilo typ kontrolnej stanice. Prokurátor pri   výkone   dozoru   nad   dodržiavaním   zákonov   a   ostatných   všeobecne záväzných   právnych predpisov preskúmava   zákonnosť postupu a   rozhodovania orgánov verejnej správy. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, preskúmava,   či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených   zákonom.   Prokurátor   neposudzuje   účelnosť   a   vhodnosť   postupu   a rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Teda   inými   slovami,   prokurátor   preskúmava zákonnosť   a neposudzuje   či   orgán   verejnej   správy   v   rámci   zákonom   povolenej   úvahy postupoval „dobre'“ alebo „zle“.

Prokurátor nepostupuje podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v platnom znení,   lebo   na   to   nemá   zákonné   zmocnenie.   Rovnako   prokurátor   nepreskúmava   postup orgánov verejnej správy podľa zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach v platnom znení, pretože sa nejedná o postup orgánu verejnej správy pri vydaní opatrenia resp. rozhodnutia v oblasti   verejnej   správy.   Oznámenie   o   vybavení   sťažnosti   totiž   nie   je   opatrením   ani rozhodnutím,   tak   ako   to   vyžaduje   ust.   §   21   ods.   1   písm.   a)   v   bodoch   2   a   3   zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení.

V   ďalšom   poukazujem   na   obsah   spomenutého   upovedomenia   prokurátora Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   o   vybavení   predchádzajúceho   podnetu,   s ktorým sa pre jeho vecnú správnosť nemožno nestotožniť.

Týmto   je   opakovaný   podnet   Ing.   D.   Č.   Generálnou   prokuratúrou   Slovenskej republiky vybavený.

Súčasne podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení oznamujem, že prípadné ďalšie podnety v tejto veci, pokiaľ v nich podávateľ neuvedie nové skutočnosti, prokuratúra vybavovať nebude.»

5. Podaním z 12. decembra 2008 označeným ako „Ďalší opakovaný podnet tretí – Ing.   D.   Č.  ...   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   MDP   a T   SR...“ právny   zástupca sťažovateľa prejavil „nespokojnosť s vybavením nášho predchádzajúceho podnetu v tej istej veci v konaní číslo 2348/M-2007 MDP a T SR a ktoré vybavovala GP SR sp. zn.: VI/2 Gd 198/08-4 zo dňa 13. novembra 2008“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   tento   jeho   podnet „tretí   opakovaný“ generálna prokuratúra „vôbec   neprejednala“ a neodpovedala   mu,   čím   porušila   jeho   právo   na inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy.

V podaní   z 12.   decembra   2008   sťažovateľ   argumentoval   technickými   prepočtami (resp. výpočtami) využiteľnosti kapacity existujúcich staníc technickej kontroly v okrese M. podľa   jednotlivých   typov   ich   prevádzkových   liniek   vo   vzťahu   k evidovanému   počtu motorových vozidiel v tomto okrese. Vychádzajúc z týchto výpočtov dospel k záveru, že „pre   okres   M.   je   potrebné   pre   TK   19.028   kontrol,   teda   pre   okres...   má   byť   zriadená 1 stanica TK pre kategóriu L, M1, N1, O1 a O2..., čiže už bol okres predimenzovaný počtom potrebných liniek typu A“.

Sťažovateľ   opäť   tvrdil,   že   ministerstvo   nerešpektovalo „imperatív   Vyhlášky č. 578/2006 Z. z.“ a z toho dôvodu došlo k porušeniu zákona zo strany ministerstva, „ktoré určilo sieť staníc technických kontrol v rozpore so zákonom“.

Vychádzajúc zo svojich výpočtov a svojho výkladu príslušných ustanovení citovanej vyhlášky sťažovateľ uzatvoril, že „má protichodný názor v ad hoc,   ako ho proklamuje na str. 2 svojho opatrenia VI/2 Gd 198/08-4 zo dňa 13. 11. 2008 GP SR“, a preto žiadal, aby «... generálny prokurátor preskúmal zákonnosť vybavenia svojho pôvodného podnetu ad   hoc   holisticky   a zameral   sa   dôraznejšie,   konkrétnejšie,   diferencovane,   špecificky a komparatívne   na   dôvody   v tomto   treťom   opakovanom   podnete   brojacom   práve   proti „denegatio iuris a iustitiae“ a preto sa dôvodne domáhame aby vykonal „prokurátorské opatrenia“, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený».

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   a   skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   treba   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. II. ÚS 237/05, IV. ÚS 247/05).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy došlo postupom generálnej prokuratúry v konaní o jeho treťom opakovanom podnete z 12. decembra 2008 vedenom pod sp. zn. IV/2 Gd 198/08, pretože generálna prokuratúra „vôbec neprejednala a neodpovedala“ na jeho „relevantné fakty a argumenty“ uvedené v čl. I na str. 1 – 6 predmetného podnetu.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods.   2   zákona   o prokuratúre),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných orgánov prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom   sa   takýmto   podnetom   (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú   osobu   vyrozumieť.   Súčasťou   toho práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jeho podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).

Podľa   § 31 zákona   o   prokuratúre prokurátor   preskúmava   zákonnosť   postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   podnetom   sa   rozumie písomná   alebo   ústna   žiadosť,   návrh   alebo iné   podanie   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal   návrh na začatie konania pred   súdom   alebo opravný prostriedok,   aby vstúpil   do   už   začatého   konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   ustanovenia   § 32   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   podnet   možno   podať na ktorejkoľvek prokuratúre.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Po   preskúmaní sťažnosti   sťažovateľa a   s prihliadnutím   na svoje zistenia   uvedené v bode II odôvodnenia (najmä vecnú a právnu stránku obsahu odpovedí) je ústavný súd toho názoru,   že   generálna   prokuratúra   sa   námietkami   uvedenými   v   podnete   sťažovateľa v napadnutom   konaní   dostatočne   zaoberala   a   o   spôsobe   preskúmania   jeho   pôvodného (a aj druhého)   podnetu   riadne   sťažovateľa   (prostredníctvom   jeho   právneho   zástupcu) vyrozumela.

Generálna   prokuratúra   v   odpovediach   z   22. júla 2008   a   z   13. novembra 2008 vo vzťahu   k predmetu   podnetov   sťažovateľa   vysvetlila   svoju   právomoc   vyplývajúcu z príslušných   ustanovení zákona o prokuratúre, v rámci oprávnení   daných   jej citovaným zákonom sa zaoberala hodnotením postupov ministerstva v posudzovanej (preskúmavanej) veci,   o čom   sťažovateľa   informovala,   a konanie   o podnetoch   sťažovateľa   uzatvorila zistením, že „postup ministerstva nie je v rozpore zo zákonom č. 725/2004, t. j. ani s inými všeobecne záväznými predpismi...“. V odpovedi z 13. novembra 2008 generálna prokuratúra sťažovateľa   súčasne   upozornila,   že „podľa   §   34   ods.   2   zákona   č.   153/2001 Z.   z. o prokuratúre   v   platnom   znení   oznamujem,   že   prípadné   ďalšie   podnety   v   tejto   veci, pokiaľ v nich   podávateľ   neuvedie   nové   skutočnosti,   prokuratúra   vybavovať   nebude“ (pozri body 1, 3 a 4 v II. časti odôvodnenia).

Ústavný súd konštatuje, že postup generálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetov sťažovateľa bol v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre. Je nepochybné, že generálna prokuratúra sa predmetom podnetov sťažovateľa zaoberala, pričom svoj názor zaujala   v už   citovaných   odpovediach   sťažovateľovi.   To,   že   generálna   prokuratúra sťažovateľovi   neodpovedala   v súlade   s jeho   predstavami   a názormi,   ešte   neznamená, že došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Nezaoberanie sa posledným   podnetom   sťažovateľa   z   12. decembra 2008   generálna   prokuratúra odôvodnila   postupom   vyplývajúcim   z ustanovenia   §   34   ods.   2   zákona   o prokuratúre, na čo sťažovateľa vopred upozornila.

Z tohto dôvodu ústavný súd vyvodil zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti generálnej prokuratúre a rozhodol o jej odmietnutí už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009