znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 138/07-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ž., M., zastúpeného advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu Martin č. k. 19 C 201/04-132 z 12. mája 2005 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 388/05 z 15. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ž.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2006 doručená a 2. januára 2007 doplnená sťažnosť J. Ž., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 C 201/04-132 z 12. mája 2005 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   6   Co   388/05   z 15.   februára   2006.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú prepravu 26. júla 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   od   roku   1982   príslušníkom   Policajného zboru Slovenskej republiky. Uznesením vyšetrovateľa z 20. decembra 1996 bolo proti nemu začaté   trestné   stíhanie   a vznesené   obvinenie   pre   trestný   čin   nedovoleného   ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 a 3 Trestného zákona. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 T 21/97 z 10. mája 2001 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 47/2001 z 30. januára 2002 bol spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodený.   Minister   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister“)   personálnym rozkazom   č.   22   z 3.   februára   1997   prepustil   sťažovateľa   zo   služobného   pomeru   pre porušenie služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom, ku ktorej malo dôjsť tým, že sa sťažovateľ   mal   zúčastniť   na   nedovolenej   držbe   a manipulácii   s neoprávnene   držanou výbušninou. Ide o konanie, ktoré je totožné s konaním uvedeným v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania. Sťažovateľ podal proti personálnemu   rozkazu   ministra   rozklad,   ktorý   však   minister   rozhodnutím   sp.   zn.   PK-20/1997   zo   7.   apríla 1997   zamietol.   Sťažovateľ   potom   podal   najvyššiemu   súdu   žalobu o preskúmanie   rozhodnutia   ministra,   avšak   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Sž 81/2000 z 19. júla 2000 bolo konanie zastavené.

Keďže nezákonným prepustením sťažovateľa zo služobného pomeru došlo zásadným spôsobom k jeho poškodeniu v pracovnom, ako aj spoločenskom a rodinnom živote, pričom došlo aj k viacnásobnej medializácii jeho prípadu, sťažovateľ podal okresnému súdu 8. júna 2004   žalobu   o   ochranu   osobnosti.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   19   C   201/04-132 z 12. mája 2005 bola žaloba zamietnutá. Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudok okresného súdu potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 388/2005 z 15. februára 2006,   ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený   29.   mája   2006.   Podľa   názoru   sťažovateľa rozsudkami okresného súdu   a krajského súdu   došlo k porušeniu   označených   základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Navyše krajský súd tým, že mu napadnutý rozsudok doručoval po viac ako troch mesiacoch, konal v rozpore s ustanovením § 158 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru bolo v rozpore   so   zákonom,   lebo   sťažovateľ   sa   v skutočnosti   nedopustil   skutku,   ktorý   bol uvedený   v personálnom   rozkaze   ministra.   Je   to   zrejmé   z oslobodzujúceho   rozsudku trestného súdu, podľa ktorého sa nepreukázalo, že by sa skutku dopustil. Pokiaľ bol napriek tomu   zo služobného pomeru   prepustený, došlo   k porušeniu   princípu   prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy. Dôvodom zamietnutia žaloby o ochranu osobnosti bolo, že nároky sťažovateľa uvedené v žalobnom petite záviseli od posúdenia otázky zákonnosti jeho prepustenia zo služobného pomeru, pričom všeobecné súdy nepovažovali prepustenie za   nezákonné,   pretože   s poukazom   na   ustanovenie   §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku vychádzali z právoplatného rozhodnutia, teda právoplatného personálneho rozkazu ministra. Otázku zákonnosti prepustenia sťažovateľa teda riešili ako otázku prejudiciálnu, pričom   vzhľadom   na existenciu   právoplatného   personálneho   rozkazu   nebolo   už   možné vyhodnotiť prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru ako nezákonné. Podľa právneho názoru   sťažovateľa   všeobecné   súdy   správne   posúdili,   že   ako   predbežnú   otázku   bolo potrebné   riešiť   otázku   zákonnosti   alebo   nezákonnosti   jeho   prepustenia   zo   služobného pomeru. Sťažovateľ však za nesprávny považuje postup, keď sa pri vyhodnocovaní tejto otázky vychádzalo iba z právoplatného rozkazu ministra, a tým sa otázka považovala za vyriešenú. Súčasne sa totiž malo vychádzať aj z právoplatného oslobodzujúceho posudku trestného súdu a obe právoplatné rozhodnutia sa mali posudzovať vo vzájomnej súvislosti. Je   totiž   zrejmé,   že   vzhľadom   na zmysel   a účel   trestného   konania   bolo   možné   otázku zákonnosti   prepustenia   sťažovateľa   posúdiť   až   po   právoplatnom   skončení   trestného konania, lebo až na základe konečného rozhodnutia sa dalo konštatovať, či sa sťažovateľ dopustil   konania,   ktoré   bolo   dôvodom   jeho   prepustenia.   Personálny   rozkaz,   z ktorého všeobecné   súdy   vychádzali,   bolo   nevyhnutné   skúmať   vo   svetle   neskoršieho oslobodzujúceho rozsudku trestného súdu. Preto pokiaľ sa pri riešení predbežnej otázky vychádzalo   iba   z právoplatného   personálneho   rozkazu,   došlo   k   zásahu   do   označených základných práv.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 C 201/04 a krajským   súdom   pod   sp.   zn.   6   Co   388/05   s tým,   aby   boli   rozsudky   okresného   súdu č. k. 19 C 201/04-132 z 12. mája 2005 a krajského súdu sp. zn. 6 Co 388/05 z 15. februára 2005 zrušené. Napokon požaduje priznanie náhrady trov právneho zastúpenia advokátom v sume 5 788 Sk.

2.   Zo   žaloby   sťažovateľa   o   ochranu   osobnosti   zo   4.   júna   2004   proti   Slovenskej republike,   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“) vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal vydania rozsudku, ktorým by bol žalovaný zaviazaný «v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku požiadať denník (...) a týždenník (...), formou platenej inzercie   o uverejnenie   ospravedlňujúceho   listu   s nasledovným   textom:   „Slovenská republika,   zastúpená   Ministerstvom   vnútra   SR   sa   ospravedlňuje   J.   Ž.   za   neodôvodnené zasiahnutie do jeho osobnostných práv nezákonným prepustením z Policajného zboru SR na základe   Personálneho   rozkazu   č.   22   zo   dňa   03.   02.   1997,   v ktorého   odôvodnení   bolo nepravdivo uvedené, že sa J. Ž. zúčastnil na obchodovaní so Semtexom, čim úmyselne zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. Takýmto konaním došlo k zásadnému poškodeniu jeho cti a osobnej dôstojnosti v očiach verejnosti.“».

3. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 388/2005 z 15. februára 2006 vyplýva, že bol   ním   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   19   C   201/04-132   z 12.   mája   2005. Uvedený rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený 29. mája 2006.   Podľa   názoru   krajského   súdu   okresný   súd   riadne   zistil   skutkový   stav   a dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok sťažovateľa podľa § 11 Občianskeho zákonníka o povinnosti   žalovaného ospravedlniť sa   za   neodôvodnený   zásah   do   osobnostných   práv sťažovateľa   nezákonným   prepustením   zo   služobného   pomeru   na   základe   personálneho rozkazu č. 22 z 3. februára 1997 nie je dôvodný. Krajský súd zhodne s okresným súdom zistil, že sťažovateľ bol prepustený zo služobného pomeru, lebo sa zúčastnil nedovolenej manipulácie   s vysoko   účinnou   výbušninou   semtex   v úmysle   túto   nedovolene   predať vo väčšom množstve nepovolaným osobám. Rozklad podaný sťažovateľom bol zamietnutý, a preto sa jeho služobný pomer skončil 4. februára 1997. Sťažovateľ žalobou z 27. apríla 2000   požiadal   najvyšší   súd   o preskúmanie   právoplatného   personálneho   rozkazu. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 81/00 z 19. júla 2000 vyplýva, že konanie bolo zastavené. Dôvodom zastavenia konania o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu bola skutočnosť,   že   sťažovateľ   napriek   výzve   na   doplnenie   podania   a poučeniu   o možných následkoch podanie nedoplnil, a preto najvyšší súd konanie zastavil. Zároveň v odôvodnení uznesenia najvyšší súd uviedol, že zastavenie konania je dôvodné aj so zreteľom na to, že žaloba sťažovateľa bola podaná oneskorene, teda po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 250b Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že vyriešenie   otázky,   či   bol   sťažovateľ   prepustený   zo   služobného   pomeru   dôvodne,   bolo potrebné považovať za otázku prejudiciálnu v zmysle § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Vychádzajúc zo skutočnosti, že personálny rozkaz ministra je právoplatný, nebolo už možné vyhodnotiť ho ako nezákonný, a to aj napriek tomu, že skutkové okolnosti, ktoré boli dôvodom prepustenia sťažovateľa zo služobného pomeru, sú v podstate zhodné s tými skutkovými okolnosťami, pre ktoré sa proti nemu viedlo trestné konanie, v ktorom bol spod obžaloby   právoplatne   oslobodený,   keďže   nebolo   zistené,   že   by   spáchal   inkriminovaný skutok. Vychádzajúc z predmetu konania, ktorý sťažovateľ vyjadril v žalobe tak, že malo dôjsť k jeho nezákonnému prepusteniu zo služobného pomeru na základe právoplatného personálneho rozkazu,   nebolo možné považovať žalobu za   dôvodnú,   keďže   prepustenie sťažovateľa zo služobného pomeru bolo vykonané v súlade so zákonom, pričom dôvodnosť skutkových   okolností   a právneho   posúdenia   prepustenia   nebol   okresný   súd   v konaní na ochranu   osobností   povinný   už   preskúmavať,   bol   povinný   vychádzať   z právoplatného personálneho rozkazu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 19 C 201/04, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto   základných   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   V danom   prípade   proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc   poskytnúť   súdnu   ochranu   označeným   základným   právam   mal   predovšetkým krajský súd ako súd odvolací. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   postupu a rozhodnutiu krajského súdu pod sp. zn. 6 Co 388/05. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Z právoplatných   rozsudkov   všeobecných   súdov   vyplýva,   že   žalobu   sťažovateľa o ochranu osobnosti zamietli bez toho, aby meritórne preskúmali jeho podstatné tvrdenia, podľa   ktorých   bolo jeho prepustenie zo   služobného pomeru   právoplatným personálnym rozkazom   nezákonné   a skutkové   dôvody   prepustenia   uvedené   v personálnom   rozkaze nepravdivé v tom zmysle, že sťažovateľ sa týchto skutkov nedopustil. Z takéhoto prístupu všeobecných   súdov   vyvodzuje sťažovateľ porušenie označených   základných   práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Všeobecné   súdy   sťažovateľove   zásadné   žalobné   tvrdenia   naozaj   neskúmali meritórne.   Boli   totiž   toho   názoru,   že   nemajú   právo   tak   urobiť.   Vychádzali   pritom z ustanovenia § 135 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám, ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným   orgánom   rozhodnutie,   súd   z neho   vychádza.   Všeobecné   súdy   sa   preto   cítili právoplatným personálnym rozkazom viazané a nepovažovali za možné vysloviť (v súlade so žalobnou požiadavkou vyjadrenou v petite žaloby), že došlo k neodôvodnenému zásahu do osobnostných práv sťažovateľa „nezákonným prepustením z Policajného zboru SR   na základe personálneho rozkazu č. 22 zo dňa 03. 02. 1997 (...)“.

Podľa názoru ústavného súdu nie je možné právny názor krajského súdu považovať za arbitrárny a jeho rozsudok za zjavne neodôvodnený, a preto niet dôvodu, aby ústavný súd do právoplatného rozsudku zasiahol.

Na   doplnenie   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   považuje   ústavný   súd   za potrebné poukázať na to, že žalobný petit, ktorý v žalobe o ochranu osobnosti sťažovateľ uplatnil, treba v tej jeho časti, v ktorej je vymedzený text požadovaného ospravedlňujúceho listu, považovať za žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáha toho, aby žalovaný prejavil vôľu. Ide o osobitný prípad žaloby o plnenie podľa § 80 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. V tomto   prípade   právoplatný   rozsudok   ukladajúci   vyhlásenie   vôle   toto   vyhlásenie nahradzuje (§ 161 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku).  

Podľa   ustálenej   judikatúry   všeobecných   súdov   o žalobe   požadujúcej   uloženie povinnosti prejaviť vôľu určitého obsahu uvedeného v žalobe môže súd rozhodnúť len tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu alebo ju v celom rozsahu zamietne. Nemôže teda sám požadovaný obsah prejavu vôle (jeho znenie) modifikovať.

Vzhľadom na uvedené úvahy nezostalo krajskému súdu iné, ako potvrdiť rozsudok okresného   súdu,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Sťažovateľ   totiž   v texte požadovaného ospravedlnenia výslovne žiadal deklarovať nezákonnosť jeho prepustenia zo služobného   pomeru   na   základe   právoplatného   personálneho   rozkazu.   Keďže   tento personálny   rozkaz   nebol   v predpísanom   konaní   zrušený   (žaloba   sťažovateľa   o   jeho preskúmanie bola podaná po zákonnej lehote a napriek poučeniu okresného súdu nemala potrebné náležitosti), krajský súd bol povinný z jeho výroku vychádzať. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že v ďalšej časti požadovaného textu ospravedlnenia sa uvádzalo, že odôvodnenie   prepustenia   zo   služobného   pomeru   spočívajúce   v účasti   na   obchodovaní so semtexom bolo nepravdivé. Krajský súd totiž nemohol oddeliť tú časť požadovaného textu   ospravedlnenia,   vo   vzťahu   proti   ktorej   bol   povinný   vychádzať   z právoplatného personálneho   rozkazu,   od   tej   časti   požadovaného   textu   ospravedlnenia,   v ktorej z právoplatného personálneho rozkazu (jeho výroku) nebol povinný vychádzať.

Pokiaľ ide o namietaný zbytočný prieťah v konaní pred krajským súdom, ku ktorému malo dôjsť tým, že napadnutý rozsudok krajského súdu bol písomne vyhotovený a doručený sťažovateľovi (jeho právnemu zástupcovi) až po troch mesiacoch, ústavný súd pripomína, že z jeho judikatúry vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť   súdu,   hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   ešte   nemusí   zakladať   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Nehovoriac už o tom, že sťažovateľ, ktorý je pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený, do sťažnostného návrhu (petitu) ani neuviedol čl. 48 ods. 2 ústavy.  

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto   neprichádza do úvahy,   aby   ústavný   súd mohol postup   okresného súdu v označenom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde v tejto časti rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007