znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 138/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. T., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 Cdo 199/2004 z 10. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. T. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra 2005 doručená sťažnosť JUDr. M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 199/2004 z 10. júna 2005.

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh,   ktoré   boli   k tejto   sťažnosti   priložené,   vyplýva,   že sťažovateľ, „ktorý   je   súdnym   exekútorom   sa   žalobou   zo   dňa   21.   1.   2004   domáhal   od spoločnosti   V.   s. r. o.   zaplatenia   sumy   115.260,- Sk   z dôvodu,   že   v exekučnom   konaní vedenom na majetok povinného Ing. J. R., došlo k zexekvovaniu pohľadávky povinného voči spoločnosti   V.   s. r. o.   Spoločnosti   V.   s. r. o.,   ktorá   je   dlžníkom   povinného,   bolo exekučným príkazom   uložené,   aby   pohľadávku   voči   povinnému   uhradila   oprávnenému (do výšky   pohľadávky   oprávneného)   a súdnemu   exekútorovi   (do   výšky   trov   exekúcie, t. j. 115.260,- Sk).

Sťažovateľ nezaplatil súdny poplatok za podanie žaloby, nakoľko bol od povinnosti zaplatiť   súdny   poplatok   vecne   oslobodený   podľa   §   4   ods.   2   písm.   i)   zák.   č.   71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, nakoľko ide o poddlžnícku žalobu. Prvostupňový súd konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Odvolací súd na   odvolanie   sťažovateľa   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   potvrdil.   Dovolací   súd dovolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odmietol ako neprípustné. Ústavné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   porušil   najvyšší   súd   tým,   že poskytnutie súdnej ochrany sťažovateľovi viazal na splnenie podmienky (zaplatenie súdneho poplatku), ktorú sťažovateľovi zákon neukladá“.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd „nebol oprávnený odvolanie sťažovateľa odmietnuť, keďže toto bolo prípustné podľa § 237 písm. f) O. s. p., keďže súdy nižšieho stupňa odňali sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   tým,   že   konanie   zastavili   pre   nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre zastavenie konania neboli dôvody“.

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Otázkou   dôležitou   pre   posúdenie,   či   sťažovateľ   nebol   povinný   zaplatiť   súdny poplatok   je   to,   či   žaloba   sťažovateľa   bola   alebo   nebola   poddlžníckou   žalobou.   Možno vymedziť dve otázky: a)   Pre   posúdenie   charakteru   žaloby   je   dôležité   vychádzať   z tvrdení   žalobcu   uvedených v žalobe alebo zo skutočného hmotnoprávneho postavenia žalobcu voči žalovanému ? b)   Ak   je   pre   posúdenie   charakteru   žaloby   dôležité   hmotnoprávne   postavenie   žalobcu, je potom poddlžníckou žalobou aj žaloba súdneho exekútora voči poddlžníkovi, ktorou sa tento domáha zaplatenia trov exekúcie ?

ad a) Je zrejmé, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyriešil otázku ad a) tak, že skúmal hmotnoprávne   postavenie   žalobcu.   Tento   záver   nie   je   správny.   Súd   mal   vychádzať   iba z tvrdení uvedených v žalobe, t. j. tvrdenia, že žalobca požaduje, aby dlžník žalobcovho dlžníka plnil priamo žalobcovi.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   uznesením   napadnutým   touto   ústavnou sťažnosťou odchýlil od právneho názoru vyjadreného iným senátom tohto súdu v rozsudku zo dňa 29. 9. 2004, spis. zn. 5 Cdo 107/2004, kde bolo predmetom konania dovolanie sťažovateľa podané za úplne rovnakých skutkových a právnych okolností. (...)

Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je dbať na jednotný výklad práva. Ak sa tento súd odchýli od svojho skoršieho právneho názoru, mal by v odôvodnení svojho rozhodnutia na túto skutočnosť poukázať a zmenu právneho názoru patrične odôvodniť. Právo sťažovateľa na poskytnutie súdnej ochrany bolo porušené aj tým, že Najvyšší súd Slovenskej   republiky   vo   svojom   rozhodnutí   neodôvodnil,   čo   ho   viedlo   k tomu,   aby sa odchýlil od svojho skoršieho právneho názoru. Bez tohto odôvodnenia nie sú splnené štandardy právneho štátu na spravodlivé poskytovanie súdnej ochrany.

ad b) Ak   by   sme   prijali   (hoci   nesprávny)   právny   záver,   že   súd   skúma   hmotnoprávnu legitimáciu žalobcu za účelom posúdenia, či ide o poddlžnícku žalobu, išlo by o poddlžnícku žalobu aj vtedy, ak ju podá súdny exekútor.

Trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 196 a 197 ods. 1 exekučného poriadku). Trovy exekúcie   vymáha   od   povinného   exekútor   (§   200   ods.   exekučného   poriadku).   Spôsob vymáhania trov exekúcie upravil zákonodarca analógiou legis (§ 200 ods. 2 exekučného poriadku), t. j. exekútor primerane použije ustanovenia exekučného poriadku o vymáhaní peňažných pohľadávok. Exekútor má teda (per analogiam legis) pri vymáhaní trov exekúcie rovnaké postavenie, ako má oprávnený pri vymáhaní svojej pohľadávky.

Použitím uvedenej analógie legis môže exekútor za účelom vymoženia trov exekúcie postihnúť   pohľadávku   povinného.   Ustanovenia   o prikázaní   pohľadávky   však   nepoužije „úplne“   ale   iba   primerane.   Napríklad   prikáže   poddlžníkovi,   aby   sumu   do   výšky   trov exekúcie   zaplatil   priamo   exekútorovi   (a   nie   oprávnenému,   ako   je   vyslovené   v   §   109 exekučného poriadku). Exekútor je ten, kto inkasuje zexekvovanú pohľadávku (do výšky trov) a teda aj ten, kto je legitimovaný na podanie poddlžníckej žaloby, ak exekvovaná pohľadávka nie je zaplatená.

Uvedené možno podporiť argumentom ad absurdum: Príklad : Exekútor vykonáva na návrh oprávneného exekúciu vyprataním bytu. Na vymoženie trov exekúcie zexekvuje pohľadávku   povinného   voči   poddlžníkovi.   Exekútor   byt   vyprace.   Oprávnený   žalobu na poddlžníka   nepodá.   Povinný   iný   majetok   nemá.   Podľa   výkladu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky by mal oprávnený viesť súdny spor voči povinnému vo vlastnom mene iba na vymoženie exekúcie.   Ak tak oprávnený neurobí,   exekútor trovy nikdy nevymôže. Zistený nelogický záver nasvedčuje tomu, že výklad prijatý Najvyšším súdom Slovenskej republiky (výklad gramatický) je potrebné vylúčiť.»

Sťažovateľ najmä na základe uvedených skutočností navrhol, aby ústavný súd prijal nález:„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10.   6.   2005, sp. zn. 1 Cdo 199/2004 bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   10.   6.   2005, sp. zn. 1 Cdo 199/2004 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   nemajetkovú ujmu vo výške 20.000,- Sk do 15 dní od doručenia tohto rozhodnutia a nahradiť trovy konania k rukám právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdené   porušenie   základného   práva   sťažovateľa garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 199/2004 z 10. júna 2005.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a podrobnosti   o tejto   ochrane   ustanoví   zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Podľa   svojej   ustálenej judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom   prípade   je   relevantnou   aj   judikatúra   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   navrhovateľa   takýto   návrh   podať,   právomoci o ňom   konať   a rozhodnúť   či   splnenia   iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej   sa   návrh   týka,   v sebe   obsahuje   právomoc   skúmať   to,   či   návrh   zodpovedá   tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou (I. ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   46/03).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje, že uvedené   obdobne   platí   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k súdu   takým   spôsobom   a v takej   miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci, pričom najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Senica sp. zn. 5 C 3/2004 zo 16. februára 2004, ktorým súd prvého stupňa zastavil konanie z dôvodu, že žalobca (v tomto prípade sťažovateľ) v súdom stanovenej lehote nezaplatil súdny poplatok.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: „V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. V zmysle § 239 O. s. p. platí, že pokiaľ odvolací súd vydal svoje rozhodnutie v tejto procesnej forme, je dovolanie proti nemu prípustné, ak je napadnuté zmeňujúce uznesenie (§ 239 ods. 1 O. s. p.), alebo potvrdzujúce   uznesenie,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   súdu   prvého   stupňa, ak a) odvolací súd v ňom vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide po právnej stránke o rozhodnutie zásadného významu, alebo b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo ak c) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia podľa § 268 ods. 1 písm. g) a h), alebo d) ide o uznesenie o uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o jeho   vyhlásení   za   vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 O. s. p.). Citované ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,   o znalcovskom,   tlmočnom   a o trovách   konania,   ako   aj   o tých   uzneseniach   vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolaním napadnuté uznesenie nie je uznesením uvedeným v citovanom ustanovení § 239 ods. 1, 2 O. s. p., preto dovolanie proti nemu nie je prípustné.

S prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O. s. p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie),   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je neprípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené   zákonné   ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   (rozsudku alebo   uzneseniu)   odvolacieho   súdu,   ak   konanie,   v ktorom   bolo   vydané,   je   postihnuté niektorou   zo   závažných   procesných   vád   vymenovaných   v písmenách   a)   až   g)   tohto ustanovenia (ide tu   o nedostatok právomoci súdu,   spôsobilosti účastníka,   prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať   a prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   alebo   nesprávne   obsadeným   súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska ustanovenia § 237 O. s. p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O. s. p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení skutočne trpí.

So   zreteľom   na   žalobcom   tvrdený   dôvod   prípustnosti   dovolania   sa   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia   dovolateľa, že v prejednávanej veci mu bola postupom súdu odňatá možnosť pred nimi konať [§ 237 písm. f) O. s. p.].

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.   Ak   súd zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci pre taký záver neboli dané dôvody, zabránil tým žalobcovi, aby jeho žalobný návrh   bol   posudzovaný   meritórne,   čím   bol   zároveň   naplnený   dovolací   dôvod   podľa ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. (viď R 50/1997). V prejednávanej veci sa o takýto prípad nejednalo.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   najvyššieho   súdu   o neprípustnosti dovolania v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k všetkým zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci   ale   aj   ústavne   relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody, pre ktoré   bolo   treba   považovať   dovolanie   sťažovateľa   za   neprípustné,   najvyšší   súd preskúmal prípadné procesné vady napadnutého rozhodnutia uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.). Najvyšší súd sa okrem iných „osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že v prejednávanej veci mu bola postupom súdu odňatá možnosť pred nimi konať“, a treba dodať, že pri interpretácii pojmu „odňatie možnosti konať pred súdom“ plne rešpektoval výklad ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04), ale i judikatúru najvyššieho súdu (napr. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001), a teda tým posilnil aj princíp právnej istoty ako jednej z obsahových náležitostí právneho štátu.V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánom   zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť súdny   poplatok   ako   podmienku   konania,   ústavný   súd   v súlade   s   judikatúrou   ESĽP opakovane   zdôrazňuje,   že   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   nemôže   byť   považovaná za také obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by samo osebe bolo v nesúlade s čl. 46 ods. 1 ústavy [čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), napr. rozsudok ESĽP vo veci Kreuz v. Poľsko z 19. júna 2001, § 60], že z čl.   46   ods.   1   ústavy   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   nevyplýva   právo   na   bezplatné súdne konanie (mutatis mutandis rozsudok ESĽP vo veci Airey v. Írsko z 9. októbra 1979, § 25-26). Tvrdenie sťažovateľa, že namietaný postup najvyššieho súdu je porušením čl. 46 ods.   1   ústavy   preto   neobstojí   jednak   z dôvodu,   že   medzi   aktívnym   konaním   súdu   pri skúmaní, či boli splnené podmienky konania (zaoberaním sa otázkou zaplatenia súdneho poplatku), a právom na súdnu ochranu nie je priama súvislosť, a jednak z dôvodu, že takýto postup   nemožno   považovať   za   odopretie   prístupu   k súdu.   Keďže   namietané   uznesenie a jemu predchádzajúci postup najvyššieho súdu nie je v zmysle ani citovanej judikatúry ESĽP odopretie práva na súdnu ochranu, ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej súvislosti.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2006