znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 138/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   C.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   S., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základných práv podľa v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného pozemkového úradu v Komárne v konaní vedenom pod sp. zn. 173/92-Z-1066 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 39/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. C.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2004 doručená sťažnosť Ing. A. C., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Obvodného pozemkového úradu   v   Komárne   (predtým   Okresný   úrad   v Komárne,   odbor   pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, a pôvodne Pozemkový úrad v Komárne - ďalej len „pozemkový úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. 173/92-Z-1066 a Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 39/03.

Z obsahu   sťažnosti   a z priložených   písomností   vyplývajú   nasledovné   relevantné skutočnosti:

1.   Sťažovateľka   si   22.   novembra   1991   podľa   zákona   č.   229/1991   Zb.   o úprave vlastníckych   vzťahov   k pôde   a inému   poľnohospodárskemu   majetku   uplatnila   reštitučný nárok na vydanie pôdohospodárskeho majetku odňatého jej starej matke.

S Poľnohospodárskym družstvom vo Vrbovej nad Váhom (ďalej len „povinná osoba) došlo k podpísaniu dohody o vydaní nehnuteľností a pozemkový úrad 14. mája 1992 svojim rozhodnutím sp. zn. 38/173/92-R-365 uvedenú dohodu schválil a v dôsledku tejto právnej skutočnosti   došlo   k obnoveniu   vlastníckeho   práva   v prospech   sťažovateľky   k odňatým nehnuteľnostiam.

Pozemkový úrad svojím rozhodnutím z 12. júna 1995 sp. zn. 173/92-Z-1066 nariadil obnovu konania, v ktorom pôvodne vydal rozhodnutie sp. zn. 38/173/92-R-365 o schválení dohody o vydaní reštituovaných nehnuteľností sťažovateľke.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   o nariadení   obnovy   konania   podala   sťažovateľka odvolanie,   Ministerstvo   pôdohospodárstva   Slovenskej   republiky   však   rozhodnutím   z 3. novembra   1995   sp.   zn.   6541/95-430-Ma   napadnuté   rozhodnutie   potvrdilo,   a   tým   sa predmetné rozhodnutie o nariadení obnovy konania stalo právoplatným. Dňa 30. novembra 1995 povinná osoba oznámila sťažovateľke, že odstupuje od dohody o vydaní nehnuteľností uzatvorenej 23. marca 1992.

Sťažovateľka namietala, že napriek právoplatnému nariadeniu obnovy predmetného konania a odstúpeniu povinnej osoby od dohody o vydaní nehnuteľností pozemkový úrad 25. novembra   1996   vydal   rozhodnutie   sp.   zn.   146/261/96-G,   ktorým   rozhodol,   že neschvaľuje   dohodu   o vydaní   nehnuteľností   uzatvorenú   23.   marca   1992 medzi sťažovateľkou a povinnou osobou. Sťažovateľka síce podala odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu,   krajský   súd   však   rozsudkom   č.   k.   11   S 44/97-12   z   30.   novembra   1998 napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „neschváliť neexistujúcu dohodu o vydaní nehnuteľností, v ktorej veci už bola právoplatne nariadená obnova konania, a navyše zo strany druhého účastníka došlo aj k odstúpeniu od uzavretej dohody, nie je možné inak kvalifikovať len ako zbytočné prieťahy v konaní.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že jej ústavná sťažnosť „sa týka obnovy konania ako správneho konania podľa rozhodnutia Č. j.: 173/92-Z-1066 zo dňa 12. 6. 1995, k dnešnému dňu meritórne nerozhodnutej“, a upresnila, že „sťažujem sa, že plynutím času od 1. 1. 1996 nevydaním meritórneho rozhodnutia vo veci samej, t. j. o mojom vlastníckom práve pod obnovou konania, došlo k zbytočným prieťahom“.

Sťažovateľka   ďalej   poukázala   na   to,   že „správny   orgán   počnúc   od   nariadenia obnovy   konania   nemal   vytvorený   a ustálený   relevantný   právny   názor   na   spôsob definitívneho rozhodnutia mojej reštitučnej veci“. Podľa právneho stanoviska niektorých úradov   (napr.   katastrálneho   úradu)   v danej   veci   dochádzalo   ku   konkurencii   vlastníctva k tým istým pozemkom, ktoré tvorili predmet reštitúcie, ale aj napr. dedičstva a navyše tieto mali   údajne   spadať   aj   do   režimu   pozemkových   úprav,   pričom   pozemkový   úrad pri posudzovaní   nárokov   sťažovateľky   podľa   jej   názoru   kvalifikovane   nepostupoval a navyše   bol   nečinný.   Sťažovateľka   opakovane   navrhovala   vydanie   meritórneho rozhodnutia vo veci, pozemkový úrad však jej návrhom nevyhovel, ale vydal rozhodnutia, ktoré   boli   zo   strany   nadriadených   orgánov   v odvolacích   konaniach   zrušené.   Napr.   15. augusta   2000   pod   sp.   zn.   2000/00295-G   pozemkový   úrad   vydal   rozhodnutie,   ktorým nariadil v lokalite, kde sa pozemky, ktoré sú predmetom reštitúcie, nachádzajú, čiastočné pozemkové úpravy. Proti tomuto rozhodnutiu však sťažovateľka podala odvolanie, pričom jej odvolaniu bolo vyhovené a napadnuté rozhodnutie bolo zrušené. Ďalším rozhodnutím sp. zn.   2000/00295/22-G   z   8.   septembra   2000   pozemkový   úrad   konanie   o reštitučných nárokoch sťažovateľky prerušil až do vyriešenia predbežnej otázky. „Z dôvodu nedostatku vnútorného prostriedku právnej nápravy, proti prerušovaciemu rozhodnutiu som podala sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasbourgu, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom   67199/01.“ Pozemkový   úrad   9.   mája   2002   vydal   ďalšie   rozhodnutie   sp.   zn. 2002/00149-G, ktorým konanie o nariadených čiastočných pozemkových úpravách zastavil. Aj proti uvedenému rozhodnutiu bolo podané odvolanie, ktorému odvolací orgán vyhovel, rozhodnutie   pozemkového   úradu   o zastavení   konania   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. Pozemkový úrad ďalším, v poradí tretím svojím rozhodnutím sp. zn. 2003/00122-G   z   5.   marca   2003   týkajúcim   sa   čiastkových   pozemkových   úprav   v spornej   lokalite rozhodol tak, že konanie o čiastočných pozemkových úpravách prerušil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   uvedený   postup   pozemkového   úradu „nemožno kvalifikovať inak, len ako prieťahy v konaní.“ Sťažovateľka poukázala na to, že pozemkový úrad mal o jej reštitučnom nároku už po zrušení pôvodného rozhodnutia rozhodnúť tak, „že buď   prizná   vlastnícke   právo   k odňatým   pozemkom,   alebo   neprizná   a súčasne   rozhodne o práve na náhradu. Správny orgán od 1. 1. 1996 takto neučinil, rozhodnutie po obnove konania dodnes nevydal, čím došlo k naplneniu porušenia môjho sťažovaného základného práva podľa Čl. 46 ods. 1 v spojitosti s Čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

2.   Z dôvodu   nečinnosti   pozemkového   úradu   v konaní o jej   reštitučných   nárokoch sťažovateľka „podľa   §   244   a nasl.“ Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“) 10. júla 2003 podala na krajskom súde žalobu na nečinnosť pozemkového úradu. Vec bola na krajskom súde zaevidovaná pod sp. zn. 11 S 39/03.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   ani „po   uplynutí   skoro   pol   roka   od   podania žaloby“ nedostala   žiadne   vyrozumenie   od   krajského   súdu „a nedošlo   ani   k vytýčeniu pojednávania vo veci samej“, vyčerpala aj právne prostriedky nápravy tým, že na prieťahy v predmetnom konaní pred krajským súdom podala sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov. Predseda krajského súdu však jej sťažnosť neuznal za dôvodnú.

Keďže sťažovateľka je toho názoru, že v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 11 S 39/03 došlo k zbytočným prieťahom, domáha sa „vyslovenia porušenia môjho základného práva garantovaného v Čl. 48 ods. 2 ústavy“.

3.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že: „Je   nespochybňovateľnou   a nevyvrátiteľnou právnou skutočnosťou, že v dôsledku právom relevantného uplatnenia práva na reštitúciu, som súčasne sa stala nositeľkou základného ľudského práva podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastniť majetok.

Z pohľadu   tejto   ústavnej   sťažnosti   je   irelevantné,   či   budem   mať   prinavrátený pôvodný majetok,   alebo mi bude priznané právo na náhradné pozemky.   Právo vlastniť majetok v dôsledku reštitučného konania tak, ako to garantuje Ústava SR v Čl. 20 ods. 1 nie je popierateľné.

Sťažovateľka vyše 8 rokov čakám na ukončenie tejto mojej reštitučnej veci. Je to pre mňa veľká fyzická i duševná záťaž. Z prijatého nájomného splácam vysoké dane a zbytok nájomného   musím   venovať   na   udržiavanie   domovej   nehnuteľnosti,   nachádzajúcej   sa v lokalite nerozhodnutých pozemkov.

V dôsledku   nevydania   meritórneho   rozhodnutia   o mojom   nespochybňovateľnom pozemkovom vlastníctve bola som zbavená vykonávať aj práva spojených s vlastníctvom, hlavne disponovať ním. (...).

Sťažovateľka s touto mojou ústavnou sťažnosťou sa sťažujem na porušenie môjho základného   ľudského   práva   vlastniť   majetok,   garantovaného   v   Čl.   20   ods.   1   ústavy, k porušeniu   ktorého   došlo   zo   strany   správneho   orgánu   v správnom   konaní   s prieťahmi, s použitím Čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

S poukazom na ustanovenie § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. u. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažovateľka požiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške jedného   milióna   slovenských   korún.   Túto   svoju   žiadosť   odôvodnila   pocitom   tlaku, znemožnením   užívania   a nakladania   s majetkom,   neustálym   stresom,   psychickou a zdravotnou záťažou v dôsledku toho, že správny orgán konal s prieťahmi. Poukázala na to, že v čase uplatnenia reštitučného nároku mala 70 rokov a v čase podania tejto sťažnosti ústavnému súdu už 81 rokov.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1. Základné právo Ing. A. C. podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s Čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky,   postupom   Obvodného   pozemkového   úradu   v Komárne   (predtým Okresným   úradom   v Komárne   odborom   pozemkovým,   poľnohospodárstva   a lesného hospodárstva) v konaní vedenom pod sp. zn. 173/92-Z-1066 zo dňa 12. 6. 1995, v spojitosti s rozhodnutím Č. j.: 38/173/92-R-365 zo 14. 5. 1992, pod obnovou konania porušené bolo.

2.   Obvodnému   pozemkovému   úradu   v Komárne   prikazuje,   aby   v konaní   sp.   zn. 173/92-Z-1066   dňa   12.   6.   1995,   v spojitosti   s rozhodnutím   Č.   j.   38/173/92-R-365   zo 14. 5. 1992, konal bez zbytočných prieťahov.

3. Základné právo Ing. A. C. podľa čl. 48 ods. 2 v spojitosti s Čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 39/03 porušené bolo.

4.Krajskému súdu prikazuje, aby v konaní sp. zn. 11 S 39/03 konal bez zbytočných prieťahov.

5. Ing. A. C. priznáva   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000.- Sk (slovom jedenmilión slovenských korún), ktoré jej je Obvodný pozemkový úrad v Komárne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Obvodný pozemkový úrad v Komárne je povinný nahradiť Ing. A. C. trovy konania vo výške podľa rozhodnutia Ústavným súdom SR na účet advokátky JUDr. A. S., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   jednak   namietaná   nečinnosť   orgánu   verejnej   správy,   in concreto ide o namietané prieťahy v konaní pozemkového úradu sp. zn. 173/92-Z-1066, v dôsledku   ktorých   malo dôjsť   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   podľa   čl.   48 ods. 2, ale aj čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy. Okrem toho predmetom sťažnosti je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 S 39/03.

1. K   námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1a   čl. 20 ods. 1 ústavy pozemkovým úradom

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

1. 1. Podľa § 250t ods. 1 OSP (v znení zákona č. 424/2002 Z. z.) fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   tvrdí,   že   orgán   verejnej   správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ústavný súd konštatuje, že konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré bolo do nášho právneho poriadku zavedené od 1. januára 2003, je súčasťou správneho súdnictva,   v ktorom   konajú   všeobecné   súdy   (v   danom   prípade   je   to   krajský   súd). Sťažovateľka teda mala v správnom súdnictve podľa citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   na   ochranu   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   účinné   a dostupné   právne   prostriedky nápravy proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré napokon aj využila, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o jej námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. 2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v danom prípade, sťažovateľka tvrdí, že k nemu dochádza zbytočnými prieťahmi v konaní pozemkového   úradu   sp.   zn.   173/92-Z-1066.   Takýto   skutkový   stav   však   zodpovedá základnému   právu   vyplývajúcemu   z čl.   48   ods.   2   ústavy,   na   ktorý   (skutkový   stav)   sa vzťahujú závery uvedené v bode 1. 1 časti II tohto rozhodnutia.

Inak treba považovať sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú neopodstatnenosť   návrhu a tento odmietne (napr. I. ÚS 93/97, I. ÚS 31/98, I. ÚS 12/01).

Zjavná   neopodstatnenosť   v tejto   časti   sťažnosti   spočíva   v nesúlade   medzi   jej skutkovou   a právnou   stránkou.   Sťažovateľka   skutkovo   opisuje   a namieta   nečinnosť pozemkového úradu v konaní vedenom pod sp. zn. 173/92-Z-1066, označila však porušenie práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   však zakotvuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný sťažnostným návrhom. To okrem iného znamená, že ústavný súd môže konať len o namietanom porušení práv, ktoré uviedla sťažovateľka, konaním, ktorým podľa jej tvrdenia došlo k porušeniu jej základných   práv.   Ak   konaním,   ktoré   uvádza   sťažovateľka,   nemožno   zasiahnuť   do   ňou označených práv, tak ide o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (mutatis mutandis III. ÚS 203/02).

1. 3. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že nielen postup pozemkového úradu (pozri bod 1. 1 časti II tohto uznesenia), ale ani rozhodnutie pozemkového úradu ako rozhodnutie verejnej   správy   podľa   §   244   a nasl.   OSP   nie   je   z preskúmavania   súdov   v správnom súdnictve   vylúčené.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   má   v správnom   súdnictve podľa   cit.   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   aj   na   ochranu   svojho   základného práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   (ktorého   porušenie   inak   v petite svojej   sťažnosti   ani neoznačila) účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp   subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o tejto časti sťažnosti.

2. K   námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom krajského súdu

Ako to ústavný súd už v bode 1. 2 časti II tohto rozhodnutia konštatoval, podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00).

Zo spisu týkajúceho sa napadnutého konania, ktorý si ústavný súd nechal predložiť, vyplýva, že krajský súd sa zjavne nedopustil takých prieťahov, ktoré by bolo možné po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie považovať za porušenie práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Po doručení žalobného návrhu sťažovateľky vo veci nečinnosti pozemkového úradu krajskému súdu 15. júla 2003 konajúca sudkyňa po naštudovaní veci 4. septembra 2003 zaslala opis žaloby protistrane s tým, aby sa k nej v tridsaťdňovej lehote písomne vyjadrila   a zároveň   si   vyžiadala   predmetný   administratívny   spis   od   žalovanej   strany. Žalovaná   strana   zaslala   krajskému   súdu   svoje   písomné   stanovisko   16.   októbra   2003 a následne bolo vo veci nariadené pojednávanie na 27. február 2004, na ktorom bolo vydané nasledovné rozhodnutie: „Žalovaný – Obvodný pozemkový úrad v Komárne – je povinný konať v nariadenej obnove konania, vedenej na tomto správnom orgáne pod č. j. 173/92-Z- 1066 zo dňa 12. 6. 1995 v spojení s rozhodnutím Ministerstva pôdohospodárstva SR dňa 3. 11. 1995 č. 654/95-430-Ma o reštitučnej veci žalobkyne podľa zák. č. 229/1991 Zb. po neb. M. C., rod. H. a rozhodnúť v lehote 60-tich dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia. (...).“ Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16. apríla 2004.

Z uvedeného   vyplýva,   že   procesné   úkony   krajského   súdu   v napadnutom   konaní v podstate plynulo smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup krajského súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom   aj na   celkovú   dĺžku   konania kvalifikovať ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný   súd   namietaný postup   krajského   súdu   mohol   kvalifikovať ako porušenie   práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd jej sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2004