znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 138/03-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., bytom R. – B. P., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., P., vo veci porušenia základného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na spravodlivé   konanie   súdov   pri   výkone   rozhodnutia   podľa   bližšie   neoznačeného článku Európskeho dohovoru o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti postupom Okresného súdu v Ružomberku v konaní vedenom pod sp. zn. P 210/98 a Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 523/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2003 doručená   sťažnosť   P.   M.,   bytom   R.   –   B.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. M. B., P., vo veci porušenia základného práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   konanie   súdov   pri   výkone rozhodnutia podľa bližšie neoznačeného článku Európskeho dohovoru o uznávaní a výkone rozhodnutí   týkajúcich   sa   starostlivosti   o deti   a o obnove   starostlivosti   o   deti   (ďalej   len „európsky dohovor“) postupom Okresného súdu v Ružomberku (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 210/98 a Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 523/00.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie bližšie neoznačeného článku európskeho dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu. Požaduje tiež ako náhradu nemajetkovej ujmy priznať sumu 300 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 22 258 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že v rámci konania o rozvod manželstva rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 398/98-16 z 10. septembra 1998 bolo rozvedené jeho manželstvo, pričom maloletá dcéra (ďalej len „mal. dieťa“) bola zverená do výchovy bývalej manželke. V tomto rozsudku   bolo   upravené   aj   právo   sťažovateľa   na   styk   s mal.   dieťaťom.   Keďže   bývalá manželka   právoplatnú   súdnu   úpravu   styku   nerešpektovala,   sťažovateľ   23.   marca   1999 požiadal okresný súd o výkon rozhodnutia týkajúci sa úpravy jeho styku s mal. dieťaťom. Okresný súd urobil vo veci viaceré úkony, pričom naposledy uznesením sp. zn. P 210/98 z 22.   decembra   1999   uložil   bývalej   manželke pokutu   1 000   Sk.   Sťažovateľ   podal   proti uzneseniu odvolanie a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 523/00 z 28. apríla 2000 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Od tej doby okresný súd vo veci nekoná.

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedenými postupmi   okresného   súdu   a krajského   súdu došlo   k porušeniu   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   k porušeniu   bližšie   neoznačeného ustanovenia európskeho dohovoru.

Na požiadanie ústavného súdu sa okresný súd podaním z 5. júna 2003 doručeným ústavnému súdu 9. júna 2003 vyjadril k prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie.

Z vyjadrenia vyplýva, že sťažovateľ 23. marca 1999 podal na okresný súd návrh na výkon rozhodnutia o úprave styku s mal. dieťaťom. Zákonná sudkyňa JUDr. L. (ďalej len „sudkyňa“) v primeranej lehote 22. júna 1999 zaslala opis návrhu na vyjadrenie ostatným účastníkom konania a matke mal. dieťaťa (ďalej len „matka“) zaslala aj výzvu v zmysle § 272   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   aby   sa   podrobila dobrovoľne   právoplatnému   súdnemu   rozhodnutiu,   pričom   bola   zároveň   poučená o následkoch neplnenia povinností vyplývajúcich z rozsudku v zmysle § 273 OSP. Keďže matka nereagovala, sudkyňa 4. augusta 1999 vykonala pohovor s účastníkmi konania s tým cieľom,   aby   matku   primäla   k dobrovoľnému   plneniu   povinností.   Podľa   oznámenia Okresného úradu v Ružomberku (ďalej len „okresný úrad“), ktoré okresnému súdu došlo 20. júla 1999, sťažovateľ si neplnil vyživovaciu povinnosť, mal. dieťa nenavštevoval asi tri mesiace, pričom pri náhodných stretnutiach sa mal. dieťaťu neprihovoril a mal. dieťa ku sťažovateľovi ísť nechcelo. Sťažovateľ oznámil okresnému súdu 20. septembra, 6. októbra a 8. decembra 1999, že matka nerešpektuje úpravu styku, a túto skutočnosť okresnému súdu potvrdil   aj   okresný   úrad   oznámením   doručeným   29.   októbra   1999.   Matka   na   výzvu okresného súdu zo 7. októbra 1999, aby sa v lehote siedmich dní vyjadrila, prečo súdne rozhodnutie   nerešpektuje,   nereagovala.   Preto   sudkyňa   uznesením   z 22.   decembra   1999 uložila matke pokutu v sume 1 000 Sk. Voči uzneseniu podali odvolanie sťažovateľ i matka, a preto sa spis nachádzal od 17. februára do 31. mája 2000 na krajskom súde. Od 5. januára 2000   sa   v spise   nenachádza   oznámenie   sťažovateľa,   že   sa   matka   naďalej   nepodrobuje výkonu rozhodnutia o úprave styku, zrejme z dôvodu, že sa začalo trestné stíhanie matky pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 3 Trestného zákona.

Okresný   súd   sa   nestotožňuje   s tvrdením   sťažovateľa   o prieťahoch   v konaní,   lebo výkon   rozhodnutia   sa   realizoval   vyššie   popísaným   spôsobom.   Pri   výkone   rozhodnutia týkajúceho   sa   styku   s mal.   dieťaťom   platí   totiž   osobitná   úprava, pretože   predpokladom nariadenia výkonu rozhodnutia je výzva na podrobenie sa súdnemu rozhodnutiu, poučenie povinného   o následkoch   neplnenia   povinnosti   a spravidla   aj   požiadanie   iného   subjektu o pôsobenie   na   povinného,   aby   dobrovoľne   plnil.   Až   keď   výzva   zostane   bezvýsledná, pristupuje sa   k ukladaniu pokuty. Po uložení pokuty sťažovateľ už neoznamoval ďalšie neplnenie povinností matkou, nepožadoval odňatie mal. dieťaťa a jeho odovzdanie jemu v stanovenú dobu (zrejme preto, že podľa zistenia z trestného spisu sp. zn. 1 T 82/01 bol dlhodobo v cudzine, a to 3 mesiace v roku 2001 a 6 mesiacov v roku 2002). Preto okresný súd nemal dôvod ukladať ďalšie pokuty, resp. prikročiť k odňatiu mal. dieťaťa. Sťažovateľ si vyživovaciu povinnosť splnil až dodatočne po tom, ako bolo voči nemu vedené trestné stíhanie pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 Trestného zákona.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti okresný súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosť odmietol.

Na požiadanie ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 27. júna 2003.

Sťažovateľ uvádza, že s odôvodnením nečinnosti okresného súdu, ako sa to uvádza vo vyjadrení, nemožno súhlasiť nielen z dôvodov uvedených v sťažnosti, ale aj preto, že predpokladom   nariadenia   výkonu   rozhodnutia   je   aktívna   účasť   súdu   zameraná   na dobrovoľné plnenie povinností vyplývajúcich zo súdneho rozhodnutia. Preto je povinnosťou súdu   zachovať   taký   postup,   aký   je   opísaný   vo   vyjadrení   okresného   súdu,   ktorý   však v skutočnosti nebol realizovaný. Z hľadiska sťažovateľa nie je podstatné to, či súd zachová postup vyplývajúci z ustanovenia § 273 OSP, ale to, či mu je alebo nie je umožnený styk s mal. dieťaťom. Sťažovateľ nemal možnosť stretávať sa s mal. dieťaťom prakticky 3 a 1/2 roka   do   podania   sťažnosti   a nemá   túto   možnosť   ani   teraz.   Všeobecný   súd   disponuje právomocami opísanými v § 273 OSP, ale aj tým, že predseda senátu môže v súčinnosti s príslušným orgánom obce, prípadne aj so štátnymi orgánmi zariadiť odňatie dieťaťa tomu, komu bolo zverené, a odovzdať ho tomu, komu rozhodnutie alebo dohoda priznávajú právo na styk s mal. dieťaťom po obmedzený čas. Z tohto dôvodu je sťažovateľ prekvapený, že okresný súd o návrhu na výkon rozhodnutia do dnešného dňa nerozhodol. Pokiaľ okresný súd uvádza v tejto súvislosti na svoju obranu, že sťažovateľ ďalšie neplnenie povinností matkou neoznamoval a že preto nebolo dôvodu ukladať ďalšie pokuty či prikročiť k odňatiu mal.   dieťaťa,   podľa   názoru   sťažovateľa   nikto   iný   len   súd   mu   môže   zabezpečiť   jeho rodičovské   práva.   Trvá   preto   na   tom,   že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené ustanovenie § 3 OSP, podľa ktorého občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

II.

Zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   P   210/98   vyplývajú   nasledovné   podstatné skutočnosti.

Návrh   sťažovateľa   na   výkon   rozhodnutia   o úprave   styku   s mal.   dieťaťom   došiel okresnému súdu 23. marca 1999.

Opis návrhu na výkon rozhodnutia spolu s výzvou podľa § 272 ods. 2 OSP bol zaslaný matke 22. júna 1999. Matka výzvu prevzala 24. júna 1999.

Z prípisu okresného úradu č. Om 312/97 z 20. júla 1999 vyplýva, že okresný úrad preveril   pomery   u matky   v   rámci   osobnej   návštevy.   Matka   sa   vyjadrila,   že   sťažovateľ neplatí výživné, nenavštevuje mal. dieťa, pri náhodnom stretnutí v meste sa neprihovorí, nepristaví, hoci ona ho vidí. Sťažovateľ poškodil matke osobné motorové vozidlo, pričom matka nevedela mal. dieťaťu vysvetliť, prečo to sťažovateľ urobil. Matka tvrdí, že mal. dieťa   nechce   už ísť   do   domácnosti   k otcovi,   pričom   na otázku,   či   nechce   ísť   k otcovi, nereagovalo.   Z týchto   dôvodov   okresný   úrad   doporučuje   vypracovať   znalecký   posudok týkajúci sa styku sťažovateľa s mal. dieťaťom.

Sťažnosť sťažovateľa z 11. júla 1999 adresovaná predsedovi okresného súdu došla 18. júla 1999. Sťažnosť sa týka pomalého postupu súdu pri vybavovaní návrhu na výkon rozhodnutia.   Sťažovateľ   a matka   boli   vypočutí   okresným   súdom   4.   augusta   1999. Sťažovateľ trval na svojich tvrdeniach, matka uvádzala, že otec sa stretával s mal. dieťaťom iba občas, posledné tri mesiace neprišiel ani nezavolal. Pri stretnutiach v meste o mal. dieťa záujem neprejavil. Mal. dieťa už nechce ísť ku sťažovateľovi.

Zo   zápisníc   z 20.   septembra   1999   a zo   6.   októbra   1999   vyplýva,   že   sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že 19. septembra 1999 a 2. októbra 1999 sa márne domáhal styku s mal. dieťaťom.

Prípisom   zo   7.   októbra   1999   okresný   súd   vyzval   matku,   aby   do   siedmich   dní oznámila,   prečo   neumožnila   sťažovateľovi   styk   s mal.   dieťaťom   19.   septembra   1999 a 2. októbra 1999.

Z prípisu okresného úradu č. Om 312/97 z 25. októbra 1999 vyplýva, že kolízny opatrovník sa spolu so sťažovateľom dostavili pred dom matky 17. októbra 1999 a hoci auto matky stálo pred domom, matku ani mal. dieťa nenašli. Informáciu nevedeli poskytnúť ani hneď vedľa bývajúci starí rodičia z matkinej strany.

Podľa   zápisnice   z 8.   decembra   1999   sťažovateľ   oznámil,   že   6.   novembra, 7. novembra, 21. novembra, 4. decembra a 5. decembra 1999 matka neumožnila styk s mal. dieťaťom. Hoci zvonil, nikto mu neotvoril, pričom bolo počuť, že sú doma.

Uznesením č. k. P 210/98-109 z 22. decembra 1999 uložil okresný súd matke pokutu 1 000 Sk.

Zo zápisnice z 5. januára 2000 vyplýva, že sťažovateľ sa márne pokúšal o styk s mal. dieťaťom   19.   decembra   1999,   keď   mu   matka   odmietla   mal.   dieťa   dať,   ako   aj 25. a 26. decembra 1999 a 1. a 2. januára 2000, keď mu matka vôbec neotvorila.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 22.   decembra   1999   podala   odvolanie   matka 5. januára 2000 a sťažovateľ 18. januára 2000.

Spis bol krajskému súdu predložený 17. februára 2000.

Uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 523/00-133 z 28. apríla 2000 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Spis sa vrátil na okresný súd 31. mája 2000.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 523/00 z 28. apríla 2000 sťažovateľ prevzal 19. júna 2000.

III.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...).

Podľa   čl.   7   európskeho   dohovoru   (oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí Slovenskej   republiky   č.   366/2001   Z.   z.)   rozhodnutie   týkajúce   sa   starostlivosti   vydané v jednom   zmluvnom   štáte   sa   uznáva   a je   vykonateľné   v inom   zmluvnom   štáte   za predpokladu, že je vykonateľné v štáte pôvodnom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie čl.   6   ods.   1   dohovoru   a bližšie   neoznačeného   článku   európskeho   dohovoru   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 523/00, je oneskorene podaná. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ prevzal uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Co 523/00 z 28. apríla 2000 ešte 19. júna 2000.

Podľa právneho stavu účinného do 1. januára 2002 na podanie podnetu, resp. návrhu na individuálnu ochranu práv nejestvovala žiadna lehota. Tento stav sa zmenil s účinnosťou od 1. januára 2002, odkedy v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že sťažovateľ sa 19. júna 2000 dozvedel o tom, že konanie na krajskom súde bolo ukončené. Preto od tejto doby nijaké prieťahy v konaní krajského súdu už neprichádzali do úvahy. Lehota na podanie sťažnosti sťažovateľovi uplynula najneskôr 1. marca 2002. Preto je sťažnosť vo vzťahu voči krajskému súdu oneskorene podaná.

V časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   bližšie   neoznačeného   ustanovenia európskeho dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. P 210/98, treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Európsky   dohovor   sa   vzťahuje   na   prípady   výkonu   rozhodnutia   vydaného cudzozemským súdom. Keďže v danom prípade ide o výkon rozhodnutia slovenského súdu, je   už   na   prvý   pohľad   zrejmé,   že   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   nijakého   ustanovenia európskeho dohovoru.

Napokon   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   požaduje   vyslovenie   porušenia   čl.   6   ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. P 210/98, je sťažnosť tiež zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd považuje za potrebné predovšetkým konštatovať, že konanie o výkone rozhodnutia o výchove mal. detí podľa § 272 a nasl. OSP je konaním, ktoré možno začať aj bez návrhu, tak ako to má na mysli ustanovenie § 81 ods. 1 OSP. Ide teda o oficiózne konanie, ktoré môže začať súd aj z vlastného rozhodnutia vydaním príslušného uznesenia. V danom prípade však konanie bolo začaté na základe návrhu sťažovateľa.

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že po tom, ako sa spis sp. zn. P 210/98 dňa 31. mája 2000 vrátil z krajského súdu po rozhodnutí o odvolaní vo veci uloženia pokuty 1 000 Sk, okresný súd už vo veci výkonu rozhodnutia nijaký úkon nevykonal. Rovnako je nesporné, že od 5. januára 2000, keď sťažovateľ okresnému súdu oznámil znemožnenie styku s mal. dieťaťom v decembri 1999 a v januári 2000, sťažovateľ už nijaký ďalší podnet, z ktorého by vyplývalo pokračovanie v neplnení právoplatného rozsudku zo strany matky, okresnému súdu nedal.

Podľa   názoru ústavného súdu   treba prisvedčiť právnemu názoru okresného súdu, podľa ktorého mu nemožno vyčítať ako zbytočné prieťahy nečinnosť v konaní o výkone rozhodnutia o výchove mal. dieťaťa za situácie, keď od sťažovateľa žiaden ďalší podnet o neplnení povinnosti zo strany matky neprišiel.

Za podstatnú považuje ústavný súd v tejto súvislosti tú skutočnosť, že súdna úprava styku rodiča s mal. dieťaťom zakladá na jednej strane povinnosť rodiča, ktorému bolo mal. dieťa zverené, umožniť styk druhému rodičovi, a na druhej strane právo druhého rodiča na styk s mal. dieťaťom. Z pohľadu rodiča, ktorý má na styk s mal. dieťaťom právo, nejde o povinnosť   stýkať   sa   s mal.   dieťaťom,   ale len   o možnosť,   o právny   nárok   právoplatne priznaný súdom. Je teda ponechané na vôli rodiča, ktorý má na styk s mal. dieťaťom právo, či vôbec a kedy v rámci právoplatného rozsudku toto právo využije.

Vzhľadom na uvedené zásadné právne úvahy nemožno povedať, že by v oficióznom konaní   o výkon   rozhodnutia   o výchove   mal.   detí   bolo   povinnosťou   všeobecného   súdu z vlastnej iniciatívy   preverovať, či po prijatých opatreniach vyplývajúcich   z ustanovenia § 273   OSP   dochádza   alebo   nedochádza   v ďalšom   ku   dobrovoľnému   plneniu   povinností v zmysle právoplatného rozsudku. Keďže je na vôli oprávneného subjektu, v akom rozsahu bude   právoplatným   rozsudkom   priznané   právo   na   styk   s mal.   dieťaťom   využívať,   je potrebné,   aby   v rámci   výkonu   rozhodnutia   o výchove   mal.   dieťaťa   oprávnený   prejavil súčinnosť voči súdu v tom zmysle, že dá súdu vedieť, že opätovne došlo z jeho strany o pokus využiť právo na styk, ktorý však nebol úspešný. Iba v prípade nečinnosti súdu, ku ktorej by došlo po takomto upozornení zo strany oprávneného, by bolo možné uvažovať o zbytočných prieťahoch. Za daného stavu je zrejmé, že nečinnosť okresného súdu nie je možné považovať za porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003