znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 137/2015-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛,

, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa ⬛⬛⬛⬛,vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenompod sp. zn. 5 C 106/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola2. septembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľ“),ktorou   namietal porušenie   svojho   základného   práva na   prerokovanie   veci   bezzbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len

1

,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 106/2011.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 22. júna 2011 na okresnomsúde návrh označený ako „o zrušenie rozsudku“. Dňa 13. júla 2011 okresný súdpožiadal o pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 15 C/30/2001, keďže sťažovateľ sav namietanom konaní domáhal zrušenia rozsudku, ktorý bol vydaný práve v tomtokonaní. Dňa 2. februára 2012 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhusťažovateľa. Dňa 8. marca 2012 okresný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie vádnávrhu.   Následne   okresný   súd   12.   septembra   2013   postúpil   vec   z dôvodu   vecneja miestnej nepríslušnosti Krajskému súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), pretožebol toho názoru, že návrh sťažovateľa v spojitosti s jeho doplnením z 19. apríla 2012treba podľa jeho obsahu posúdiť ako odvolanie. Spis bol vrátený okresnému súdu12. decembra 2013 ako nesprávne predložený, keďže podľa názoru krajského súduz podaného návrhu a ani z jeho doplnenia nevyplýva, že by sťažovateľ podal odvolanieproti rozsudku vo veci sp. zn. 15 C/30/2001, a navrhol okresnému súdu postup podľa§ 43 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.  

3.   Keďže   sťažovateľ   sa   domnieval,   že   v jeho   veci   dochádza   k zbytočnýmprieťahom, podal 6. februára 2014 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahyv konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Predsedníčka   okresného   súdupo prešetrení sťažnosti prípisom sp. zn. Spr 2057/2014 z 24. februára 2014 uznalasťažnosť za dôvodnú.

4.   Sťažovateľ   v ústavnej   sťažnosti   uviedol,   že   napriek   podanej   sťažnostipredsedníčke   okresného   súdu   neboli   prieťahy   v konaní   odstránené   a   viacročnounečinnosťou súdu boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru. V tejtosúvislosti   sťažovateľ   argumentuje: „...   okresný   súd   v časovom   období   od   podania návrhu dňa 22. júna 2011 do dňa podania sťažnosti, teda 2. septembra 2014 teda v období   takmer   viac   ako   3   rokov   v skutkovo   a právne   jednoduchej   veci   nielenže meritórne nerozhodol, ale ani neuskutočnil efektívne pojednávanie vo veci. Uvedené nesvedčí   o schopnosti   okresného   súdu   konať   plynule,   bez   zbytočných   prieťahov za súčasného   odstránenia   právnej   neistoty   sťažovateľa   vo veci   rozhodnúť.   Navyše v tomto časovom období zjavným pochybením zo strany okresného súdu, a to jeho nesústredenou činnosťou pri postúpení veci krajskému súdu a následnom rozhodovaní, okresný   súd   zavinil   neprimerané   predĺženie   namietaného   konania   čím   spôsobil zbytočné   prieťahy   v namietanom   konaní.“ V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľna podporu svojej argumentácie poukazuje na relevantné články ústavy a dohovorua s poukazom na rozhodovaciu činnosťou ústavného súdu interpretuje základné práva,ktoré podľa jeho názoru boli v jeho veci porušené.

5. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavnýsúd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 106/2011, prikázalokresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   sťažovateľovi   primeranézadosťučinenie v sume 7 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

6. Výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že prieťahmiv konaní zo strany okresného súdu mu bola spôsobená majetková škoda, ktorá presahujesumu   požadovaného   primeraného   zadosťučinenia,   ale   v dôsledku   odopretiaspravodlivosti   taktiež   aj   nemajetková   ujma,   ktorá   spočíva   v jeho   pocitoch   totálnejneistoty a bezmocnosti.  

7.   Ústavnému   súdu   bolo   19.   februára   2015   doručené   doplnenie   sťažnosti,ktorým   sťažovateľ   rozšíril   svoju   ústavnú   sťažnosť,   a okrem   namietaných   prieťahovv konaní pred okresným súdom požadoval aj vyslovenie týchto výrokov:

„II. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10, 813 66 Bratislava, v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto   nálezu, ex officio zrušil   rozsudok   Okresného súdu Bratislava   I z 24.05.2005 sp. zn. 15C/30/01 podľa § 221 O. s. p. v súlade s platnou judikatúrou V-38/1972.

III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva V. d. Lasso New York, výrobné družstvo, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   finančné zadosťučinenie nemajetkovej ujmy 50.000,- EUR, ktoré sú povinní zaplatiť Krajský súd v Bratislave, ⬛⬛⬛⬛ a Okresný   súd   Bratislava   I, ⬛⬛⬛⬛, spoločne a nerozdielne štatutárnemu zástupcovi V. d.   Lasso   New   York,   výrobné   družstvo, ⬛⬛⬛⬛,

, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

8. Svoj návrh uvedený v doplnení podania, ktoré bolo doručené ústavnému súdu19. februára 2015, sťažovateľ odôvodnil takto: „Hoci V. d. Lasso New York, výrobné družstvo,   nebolo   de   iure   účastníkom   konania   na   strane   odporcu   vo   veci   vedenej na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 15C 30/01 pre označenie neúplným obchodným menom   podľa   §   9   ods.   2   Obch.   Z a pre   nedostatočné   označenie   podľa   judikatúry R. č. 12/199 neúplným návrhom v časti obchodného mena, a zároveň de facto nebolo ani na svoju adresu uvedenú v spise predvolané na pojednávanie a nebol mu tam ani doručený   rozsudok   sp.   zn.   15C   30/01   z 24.05.2005,   žalobca   v predmetnej   veci ale vzťahuje   uvedený   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   I z 24.05.2005 sp. zn. 15C/30/01 na V. d. Lasso New York, výrobné družstvo. Aj napriek tomu, že konanie porušovateľov nemá procesno-právne účinky, údajný rozsudok súdy zaviedli v spisoch ako vykonateľný. Z dôvodu, že postup riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami na zrušenie predmetného rozsudku nie je hospodárny a ani obligatórny, žiadam, aby sa vylúčil ex officio podľa judikatúry V-38/1972, nariadením zrušenia rozsudku, ktoré súdy obchádzajú, tak ako je hore uvedené. Okresný súd Bratislava I dňa 14.01.2015 odmietol zrušiť rozsudok ex officio a doteraz ani nedoručil rovnopis rozsudku!“

9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv aleboslobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnejzmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobomustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľačl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, žeprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva aleboslobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.   Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitostipredpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbecdôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z inýchdôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označenéhozákladného   práva   alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatína ďalšie   konanie   (II.   ÚS   70/00,   I.   ÚS   56/03,   II.   ÚS   101/03,   IV.   ÚS   136/05,I. ÚS 229/07).

13.   Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

14. Ústavný súd konštatuje, že pri výklade práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veciv primeranej   lehote.   Z   uvedeného   dôvodu   nemožno   v   obsahu   týchto   práv   vidieťzásadnú odlišnosť (porovnaj I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08, I. ÚS 455/2010).

15. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nároksťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa jeho názoruspôsobené zbytočné prieťahy a bolo porušené jeho základné právo garantované čl. 48ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

16. Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   a   s   jej   prílohami dospelk záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

17. Právny   názor   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnostivychádza   z   doterajšieho   priebehu   konania   pred   okresným   súdom,   ktoré   začalo22. júna 2011. Zo   sťažnosti,   ako   aj   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   namietalporušenie svojich označených práv vo vzťahu k postupu okresného súdu v konanívedenom   pod   sp.   zn. 5   C   106/2011,   ktorého   celková   dĺžka   od   podania   návrhuna začatie konania do podania sťažnosti doručenej ústavnému súdu bola 3 a pol rokaa sama osebe nepredstavuje takú dobu, v ktorej už musel okresný súd v danej vecirozhodnúť, tak ako si to zrejme predstavuje sťažovateľ. Ústavný súd pritom prihliadolpredovšetkým na správanie samotného sťažovateľa, konkrétne na skutočnosť, že jehonávrh   nespĺňal   zákonom   predpísané   náležitosti   a súd   bol   nútený   ho   vyzývaťna doplnenie. Táto skutočnosť zásadne prispela k celkovej dĺžke konania.

18. Ústavný súd ďalej dopĺňa, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní mánevyhnutne   za   následok   porušenie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02,I. ÚS 38/04, I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkýchmesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   sťažovateľom   označenéhozákladného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavnýsúd   spravidla   prihliada   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane   a   zároveň   významnýmspôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).

19.   Podľa   ústavného   súdu   postup   okresného   súdu   nemožno   bez   ďalšiehopovažovať za také porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer,predovšetkým s prihliadnutím na ďalšie okolnosti tejto veci, keď okresný súd nebolvo veci   absolútne   nečinný,   ale   v   rámci   skúmania   formálnoprávnych   podmienokpokračovania   v konaní   vyzval   sťažovateľa   na   doplnenie   návrhu   a uskutočňoval   ajďalšie   úkony   smerujúce   k ukončeniu   veci.   Z obsahu   spisu   napokon   vyplýva,   žeokresný súd nariadil pojednávanie na 14. január 2015, na ktorom i meritórne rozhodol. Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval doterajšípostup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 106/2011 za taký, ktorý bysignalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanieako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to jeuvedené vo výroku tohto uznesenia

21.   Vo   vzťahu   k doplneniu   sťažnosti   z 16.   februára   2015   (ústavnému   súdudoručenému 19. februára 2015) ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 1 prvú vetuzákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, ktoho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľdomáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

22. Z doplnenia ústavnej sťažnosti je síce zrejmé, akej veci sa týka, kto hopodáva   a   proti   komu   smeruje,   a čiastočne   i to,   akého rozhodnutia   sa   sťažovateľdomáha, avšak tam uvedená argumentácia nemá ústavnoprávny rozmer. V prvom radeje   závažným   obsahovým   nedostatkom   petitu   brániacim   meritórnemu   preskúmaniusťažnosti absencia akékoľvek označenia základných práv a slobôd sťažovateľa, ktorémali byť rozsudkom okresného súdu porušené. Taktiež sťažovateľ z ústavnoprávnehohľadiska ani len v minimálnom rozsahu neodôvodnil, v čom konkrétne vidí porušeniesvojich   základných   práv   a   slobôd. Ústavný   súd   tu   poukazuje   na   svoju   ustálenújudikatúru,   podľa   ktorej   zrušenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   predpokladánález ústavného   súdu   o   porušení   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.IV. ÚS 251/04). Ústavný   súd   pripomína,   že   uvedený   nedostatok   zákonompredpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýpostup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdoma publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzujenedostatok   zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania(IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06). Nadväzujúc na uvedené úvahy ústavný súd konštatuje,že   v tejto   časti   odmietol   sťažnosť   z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísanýchnáležitostí.

23. Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   zjavnú   neopodstatnenosť,   resp.pre nesplnenie   predpísaných   náležitostí,   ústavný   súd   sa   už   ďalšími   návrhmisťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015