SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 137/2015-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu18. marca 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária ⬛⬛⬛⬛,
, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenompod sp. zn. 5 C 106/2011 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola2. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
1
,,ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 106/2011.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 22. júna 2011 na okresnomsúde návrh označený ako „o zrušenie rozsudku“. Dňa 13. júla 2011 okresný súdpožiadal o pripojenie spisu okresného súdu sp. zn. 15 C/30/2001, keďže sťažovateľ sav namietanom konaní domáhal zrušenia rozsudku, ktorý bol vydaný práve v tomtokonaní. Dňa 2. februára 2012 okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhusťažovateľa. Dňa 8. marca 2012 okresný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie vádnávrhu. Následne okresný súd 12. septembra 2013 postúpil vec z dôvodu vecneja miestnej nepríslušnosti Krajskému súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), pretožebol toho názoru, že návrh sťažovateľa v spojitosti s jeho doplnením z 19. apríla 2012treba podľa jeho obsahu posúdiť ako odvolanie. Spis bol vrátený okresnému súdu12. decembra 2013 ako nesprávne predložený, keďže podľa názoru krajského súduz podaného návrhu a ani z jeho doplnenia nevyplýva, že by sťažovateľ podal odvolanieproti rozsudku vo veci sp. zn. 15 C/30/2001, a navrhol okresnému súdu postup podľa§ 43 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku.
3. Keďže sťažovateľ sa domnieval, že v jeho veci dochádza k zbytočnýmprieťahom, podal 6. februára 2014 predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahyv konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predsedníčka okresného súdupo prešetrení sťažnosti prípisom sp. zn. Spr 2057/2014 z 24. februára 2014 uznalasťažnosť za dôvodnú.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uviedol, že napriek podanej sťažnostipredsedníčke okresného súdu neboli prieťahy v konaní odstránené a viacročnounečinnosťou súdu boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru. V tejtosúvislosti sťažovateľ argumentuje: „... okresný súd v časovom období od podania návrhu dňa 22. júna 2011 do dňa podania sťažnosti, teda 2. septembra 2014 teda v období takmer viac ako 3 rokov v skutkovo a právne jednoduchej veci nielenže meritórne nerozhodol, ale ani neuskutočnil efektívne pojednávanie vo veci. Uvedené nesvedčí o schopnosti okresného súdu konať plynule, bez zbytočných prieťahov za súčasného odstránenia právnej neistoty sťažovateľa vo veci rozhodnúť. Navyše v tomto časovom období zjavným pochybením zo strany okresného súdu, a to jeho nesústredenou činnosťou pri postúpení veci krajskému súdu a následnom rozhodovaní, okresný súd zavinil neprimerané predĺženie namietaného konania čím spôsobil zbytočné prieťahy v namietanom konaní.“ V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľna podporu svojej argumentácie poukazuje na relevantné články ústavy a dohovorua s poukazom na rozhodovaciu činnosťou ústavného súdu interpretuje základné práva,ktoré podľa jeho názoru boli v jeho veci porušené.
5. V petite ústavnej sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavnýsúd vyslovil porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 106/2011, prikázalokresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primeranézadosťučinenie v sume 7 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
6. Výšku primeraného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že prieťahmiv konaní zo strany okresného súdu mu bola spôsobená majetková škoda, ktorá presahujesumu požadovaného primeraného zadosťučinenia, ale v dôsledku odopretiaspravodlivosti taktiež aj nemajetková ujma, ktorá spočíva v jeho pocitoch totálnejneistoty a bezmocnosti.
7. Ústavnému súdu bolo 19. februára 2015 doručené doplnenie sťažnosti,ktorým sťažovateľ rozšíril svoju ústavnú sťažnosť, a okrem namietaných prieťahovv konaní pred okresným súdom požadoval aj vyslovenie týchto výrokov:
„II. Ústavný súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby Krajský súd v Bratislave, Záhradnícka 10, 813 66 Bratislava, v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, ex officio zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 24.05.2005 sp. zn. 15C/30/01 podľa § 221 O. s. p. v súlade s platnou judikatúrou V-38/1972.
III. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva V. d. Lasso New York, výrobné družstvo, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, finančné zadosťučinenie nemajetkovej ujmy 50.000,- EUR, ktoré sú povinní zaplatiť Krajský súd v Bratislave, ⬛⬛⬛⬛ a Okresný súd Bratislava I, ⬛⬛⬛⬛, spoločne a nerozdielne štatutárnemu zástupcovi V. d. Lasso New York, výrobné družstvo, ⬛⬛⬛⬛,
, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
8. Svoj návrh uvedený v doplnení podania, ktoré bolo doručené ústavnému súdu19. februára 2015, sťažovateľ odôvodnil takto: „Hoci V. d. Lasso New York, výrobné družstvo, nebolo de iure účastníkom konania na strane odporcu vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I sp. zn. 15C 30/01 pre označenie neúplným obchodným menom podľa § 9 ods. 2 Obch. Z a pre nedostatočné označenie podľa judikatúry R. č. 12/199 neúplným návrhom v časti obchodného mena, a zároveň de facto nebolo ani na svoju adresu uvedenú v spise predvolané na pojednávanie a nebol mu tam ani doručený rozsudok sp. zn. 15C 30/01 z 24.05.2005, žalobca v predmetnej veci ale vzťahuje uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 24.05.2005 sp. zn. 15C/30/01 na V. d. Lasso New York, výrobné družstvo. Aj napriek tomu, že konanie porušovateľov nemá procesno-právne účinky, údajný rozsudok súdy zaviedli v spisoch ako vykonateľný. Z dôvodu, že postup riadnymi a mimoriadnymi opravnými prostriedkami na zrušenie predmetného rozsudku nie je hospodárny a ani obligatórny, žiadam, aby sa vylúčil ex officio podľa judikatúry V-38/1972, nariadením zrušenia rozsudku, ktoré súdy obchádzajú, tak ako je hore uvedené. Okresný súd Bratislava I dňa 14.01.2015 odmietol zrušiť rozsudok ex officio a doteraz ani nedoručil rovnopis rozsudku!“
9. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzickýchosôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv aleboslobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobomustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľačl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, žeprávoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva aleboslobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Akporušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobekonania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitostipredpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu (súdu) nemohlo vôbecdôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 56/03, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,I. ÚS 229/07).
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
14. Ústavný súd konštatuje, že pri výklade práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdupre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veciv primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieťzásadnú odlišnosť (porovnaj I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08, I. ÚS 455/2010).
15. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nároksťažovateľa na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa jeho názoruspôsobené zbytočné prieťahy a bolo porušené jeho základné právo garantované čl. 48ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospelk záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
17. Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnostivychádza z doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom, ktoré začalo22. júna 2011. Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namietalporušenie svojich označených práv vo vzťahu k postupu okresného súdu v konanívedenom pod sp. zn. 5 C 106/2011, ktorého celková dĺžka od podania návrhuna začatie konania do podania sťažnosti doručenej ústavnému súdu bola 3 a pol rokaa sama osebe nepredstavuje takú dobu, v ktorej už musel okresný súd v danej vecirozhodnúť, tak ako si to zrejme predstavuje sťažovateľ. Ústavný súd pritom prihliadolpredovšetkým na správanie samotného sťažovateľa, konkrétne na skutočnosť, že jehonávrh nespĺňal zákonom predpísané náležitosti a súd bol nútený ho vyzývaťna doplnenie. Táto skutočnosť zásadne prispela k celkovej dĺžke konania.
18. Ústavný súd ďalej dopĺňa, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní mánevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02,I. ÚS 38/04, I. ÚS 375/08). Ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkýchmesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie sťažovateľom označenéhozákladného práva (I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti ústavnýsúd spravidla prihliada vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významnýmspôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
19. Podľa ústavného súdu postup okresného súdu nemožno bez ďalšiehopovažovať za také porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer,predovšetkým s prihliadnutím na ďalšie okolnosti tejto veci, keď okresný súd nebolvo veci absolútne nečinný, ale v rámci skúmania formálnoprávnych podmienokpokračovania v konaní vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu a uskutočňoval ajďalšie úkony smerujúce k ukončeniu veci. Z obsahu spisu napokon vyplýva, žeokresný súd nariadil pojednávanie na 14. január 2015, na ktorom i meritórne rozhodol. Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval doterajšípostup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 106/2011 za taký, ktorý bysignalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti sťažovateľa na ďalšie konanieako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6ods. 1 dohovoru.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to jeuvedené vo výroku tohto uznesenia
21. Vo vzťahu k doplneniu sťažnosti z 16. februára 2015 (ústavnému súdudoručenému 19. februára 2015) ústavný súd poukazuje na § 20 ods. 1 prvú vetuzákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, ktoho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľdomáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
22. Z doplnenia ústavnej sťažnosti je síce zrejmé, akej veci sa týka, kto hopodáva a proti komu smeruje, a čiastočne i to, akého rozhodnutia sa sťažovateľdomáha, avšak tam uvedená argumentácia nemá ústavnoprávny rozmer. V prvom radeje závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu preskúmaniusťažnosti absencia akékoľvek označenia základných práv a slobôd sťažovateľa, ktorémali byť rozsudkom okresného súdu porušené. Taktiež sťažovateľ z ústavnoprávnehohľadiska ani len v minimálnom rozsahu neodôvodnil, v čom konkrétne vidí porušeniesvojich základných práv a slobôd. Ústavný súd tu poukazuje na svoju ustálenújudikatúru, podľa ktorej zrušenie rozhodnutí všeobecných súdov predpokladánález ústavného súdu o porušení základných práv alebo slobôd (napr.IV. ÚS 251/04). Ústavný súd pripomína, že uvedený nedostatok zákonompredpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýpostup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdoma publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzujenedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania(IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06). Nadväzujúc na uvedené úvahy ústavný súd konštatuje,že v tejto časti odmietol sťažnosť z dôvodu nesplnenia zákonom predpísanýchnáležitostí.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť, resp.pre nesplnenie predpísaných náležitostí, ústavný súd sa už ďalšími návrhmisťažovateľa uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015