znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 137/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B. B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   prípisom   Krajskej   prokuratúry   v   Banskej   Bystrici   č.   k. Kc 223/09-11, Kc 224/09-10 z 13. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2010 faxom a následne 22. marca poštou doručená sťažnosť P. K., B. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. A. S., B. B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   prípisom   Krajskej   prokuratúry   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“)   č.   k.   Kc   223/09-11,   Kc   224/09-10   z   13.   januára   2010   (ďalej   len   „prípis z 13. januára 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 19. augusta 2008 podal Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu proti žalovanému o zaplatenie sumy 54 000 Sk, zmluvnej pokuty a príslušenstva. Návrhu bola pridelená sp. zn. 4 C 198/2008.

Okresný súd výzvou z 12. septembra 2008 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu v sume 3 240 Sk. Sťažovateľ súdny poplatok uhradil.

Rozsudkom   z   12.   novembra   2008   okresný   súd   priznal   sťažovateľovi   nárok   na zaplatenie istiny, úroku z omeškania a na náhradu trov konania a súčasne zamietol jeho nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 500 Sk denne za každý deň omeškania od 29. marca 2007 do zaplatenia.

Proti rozsudku z 12. novembra 2008 podal sťažovateľ odvolanie v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty, o ktorom rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 16 Co 19/2009 z 5. februára 2009 tento rozsudok okresného súdu potvrdil.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   4   C 198/2008-47   z   10.   decembra   2008   (ďalej   len „uznesenie z 10. decembra 2008“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie odvolania v sume 32 850 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie z dôvodu, že súdny poplatok bol vyrubený nesprávne.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   Co   20/2009-66   z   29.   januára   2009   (ďalej   len „uznesenie z 29. januára 2009“) uznesenie okresného súdu z 10. decembra 2008 potvrdil.Následne okresný súd uznesením č. k. 4 C 198/2008-74 zo 6. mája 2009 (ďalej len „uznesenie zo 6. mája“) uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na zaplatenie zmluvnej pokuty   vo   výške   1 090   €   v   zmysle   §   7   ods.   5   zákona   Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov (ďalej   len   „zákon   o   súdnych   poplatkoch“)   položka   č.   1   písm.   a)   sadzobníka   súdnych poplatkov,   ktorý   tvorí   prílohu   zákona   o   súdnych   poplatkoch.   Výšku   súdneho   poplatku okresný súd vypočítal ako 6 % zo sumy 547 500 Sk, ktorá predstavuje trojnásobok ceny ročného plnenia zo zmluvnej pokuty.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesenie krajského súdu, ako aj obidve uznesenia okresného   súdu   považuje   za   nezákonné a   nesprávne,   pretože „pri   svojom   rozhodovaní o vyrubení doplatku súdneho poplatku za podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu a pri svojom rozhodovaní o výške súdneho poplatku za podanie odvolania proti rozsudku v časti zmluvnej pokuty rozhodli v rozpore s platnými právnymi predpismi SR“.

Z   uvedeného   dôvodu   sťažovateľ   23.   októbra   2009   podal   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky dva podnety na podanie mimoriadneho dovolania proti uzneseniam okresného   súdu   zo   6.   mája   2009   a   z 10. decembra   2008   a   uzneseniu   krajského   súdu z 29. januára 2009.

Prokurátor krajskej prokuratúry prípisom z 13. januára 2010 sťažovateľovi oznámil, že obidva podnety odložil, pretože dospel k záveru, že rozhodnutia súdov o poplatkovej povinnosti „nemožno kvalifikovať ako dôsledok porušenia zákona pri aplikovaní právneho predpisu, ani z dôvodov, že konanie bolo dotknuté vadou, ktorá mala za následok ich vecnú nesprávnosť“. Predmetný prípis bol sťažovateľovi doručený 18. januára 2010.

Prípisom krajskej prokuratúry z 13. januára 2010 bolo podľa sťažovateľa porušené jeho právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože mu bolo znemožnené využiť „posledný možný mimoriadny opravný prostriedok“, ktorý mu prináleží na úspešné uplatnenie jeho práv.

Sťažovateľ ďalej poukázal na ustanovenie § 7 ods. 6 zákona o súdnych poplatkoch, podľa   ktorého   sa   súdny   poplatok   doplatí,   ak   sa   po   podaní   návrhu   rozšíri   predmet poplatkového   úkonu.   Pretože   sťažovateľ   svoj   žalobný   návrh   nikdy   nerozšíril,   je   toho názoru, že okresný súd nebol oprávnený vyrubiť doplatok súdneho poplatku.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti spochybnil právny názor okresného súdu a krajského súdu pri posudzovaní hmotnoprávnej povahy zmluvnej pokuty ako opakujúceho sa plnenia, s ktorým sa stotožnil aj prokurátor krajskej prokuratúry v prípise z 13. januára 2010. Na základe uvedeného právneho posúdenia veci bol sťažovateľovi vyrubený súdny poplatok podľa § 7 ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch napriek skutočnosti, že pri zmluvnej pokute nejde o opakujúce sa plnenie konštantnej sumy, ale ide o sankciu za nesplnenie záväzku rovnako ako pri úroku z omeškania, pričom aj spôsob narastania zmluvnej pokuty je zhodný so spôsobom narastania úrokov z omeškania. Tento postup konajúcich súdov je preto podľa sťažovateľa v rozpore s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a zákona o súdnych poplatkoch.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol takto:„1. Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 223/09-11, Kc 224/09-10, rozhodnutím zo dňa 13. 01. 2010, porušila právo Petra Kuchára, nar. 04. 01. 1980, bytom Banská Bystrica, Senická cesta 68, na súdnu ochranu vyplývajúcu z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozhodnutie   Krajskej   prokuratúry   v   Banskej   Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 223/09-11, Kc 224/09-10, zo dňa 13. 01. 2010, ktorým prokurátor krajskej prokuratúry odložil dva podnety sťažovateľa zo dňa 23. 10. 2009 na podanie mimoriadneho dovolania na Najvyšší sád Slovenskej republiky a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajská   prokuratúra   Banská   Bystrica   je   povinná   poskytnúť   sťažovateľovi primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.320,-   EUR   v   lehote   do   30   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 43/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   149   ústavy   prokuratúra   Slovenskej   republiky   chráni   práva   a   zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

Sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy nevyhovením jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl.   OSP.   Z   týchto   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o mimoriadny   opravný prostriedok, využitie ktorého patrí výlučne generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 43/07).

Z obsahu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných   ustanovení   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov, nemožno však z neho vyvodiť základné právo, resp. právny nárok, aby podnetu aj vyhovel (m. m. III. ÚS 115/01).

Opierajúc sa o uvedené ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora podať vo veci sťažovateľa mimoriadne dovolanie nie je v priamej príčinnej súvislosti   s namietaným porušením   označených   článkov ústavy,   pretože   platná zákonná úprava   nezakladá   sťažovateľovi   právo   (právny   nárok)   na   vyhovenie   jeho   podnetu   na podanie mimoriadneho dovolania zo strany generálneho prokurátora.

Ústavný   súd   preto   z   pohľadu   ústavnej   konformnosti   preskúmal   napadnutý   prípis krajskej   prokuratúry   z 13.   januára   2010   o   odložení   podnetov   sťažovateľa,   z   ktorého odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil.

Prokurátor krajskej prokuratúry v prípise z 13. januára 2010 uviedol, že „podľa t. č. platnej právnej úpravy (§ 7 ods. 5 zák. č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch, účinnej od 1. januára 2009) sa v prípade zmluvnej pokuty, pokiaľ je opakujúcim sa plnením na neurčitý čas, považuje sa za cenu poplatkového plnenia (základu poplatku) cena ročného plnenia. V zmysle § 18 c ods. 6 zákona o súdnych poplatkoch, sa uvedené určenie základu poplatkového úkonu uplatní v prípade úkonov a konaní, ktoré boli začaté (budú začaté) po 1. januári 2009, teda po účinnosti novelizovaného ust. § 7 ods. 5 zákona č. 465/2008 Z. z. (čl. XIII, bod 16). Na konanie začaté pred touto účinnosťou sa uplatní ust. § 7 ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch v znení platnom do 31. decembra 2008.

Novelizované   znenie   upravujúce   určenie   ceny   poplatkového   úkonu   osobitne   pre konanie o nárokoch zo zmluvnej pokuty, ak predstavujú opakujúce sa plnenie na neurčitý čas, iba potvrdilo dovtedajšiu výkladovú prax súdov, že nárok na zmluvnú pokutu môže byť opakujúcim sa   plnením,   pokiaľ   v jeho zmluvnom   základe   je určenie peňažnej   zmluvnej pokuty   stanovené   ako   narastajúca   veličina,   závislá   od   času   porušenia   zabezpečovanej zmluvnej povinnosti (analogicky ako úrok) a nie je obmedzená časovou hranicou.

V preskúmavanej veci bola zmluvná pokuta dohodnutá takýmto spôsobom a preto ju opodstatnene súdy kvalifikovali ako opakujúce sa plnenie (navyše v žalobe nebol časový rozsah požadovanej pokuty obmedzený), a stanovili jeho cenu v súlade s ust. § 7 ods. 5 zákona   o   súdnych   poplatkoch   účinným   do   31.   decembra   2008.   Na   tom   nič   nemení skutočnosť, že o rozhodnutí vo veci samej súdy celú dohodu o zmluvnej pokute označili za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.“.

Prokurátor   krajskej   prokuratúry   súčasne   uviedol: „...   ani   vyrubenie   poplatku   za podanie návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty až 6. mája 2009 po rozhodnutí vo veci, neodporuje   ustanoveniam   zákona   o   súdnych   poplatkoch,   lebo   dovtedy   bola   predmetom spoplatnenia iba časť žaloby ohľadne vymáhanej sumy doposiaľ žalovaným nesplatenej pôžičky. Nárok na zmluvnú pokutu, uplatnený v žalobe, nepochybne podlieha spoplatneniu a táto   povinnosť   zaťažovala   žalobcu,   preto   vyrubenie   tejto   platobnej   povinnosti,   hoci dodatočne, bolo priliehavé.“

Z   uvedeného   vyplýva,   že   podstatnou   pre   rozhodnutie   krajskej   prokuratúry   bolo vyriešenie otázky, či zmluvnú pokutu možno považovať za opakujúce sa plnenie, ktoré podlieha vyrubeniu súdneho poplatku podľa § 7 ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch.

Podľa § 7 ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch (účinného do 31. decembra 2008) ak ide o opakujúce sa plnenie na neurčitý čas, na dobu života alebo na čas dlhší ako tri roky, za cenu plnenia sa považuje trojnásobok ceny ročného plnenia.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajskej prokuratúry, podľa ktorého zmluvnú pokutu je potrebné považovať za opakujúce sa plnenie, ak je uplatňovaná ako narastajúca veličina   od   určitého   dňa   do   zaplatenia   zabezpečenej   pohľadávky.   Takáto   aplikácia   §   7 ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch je v súlade so samotným účelom Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s judikatúrou všeobecných súdov, ktorá vychádza z toho, že ak nie je výška zmluvnej pokuty určená pevnou sumou, ale opakujúcim sa plnením na neurčitý čas, teda spôsobom uvedeným aj v návrhu na vydanie platobného rozkazu podaným sťažovateľom, súd postupuje pri zisťovaní základu pre výpočet súdneho poplatku podľa § 7 ods. 5 zákona o súdnych poplatkoch. Pričom súčasne všeobecné súdy vychádzajú z toho, že podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka zmluvná pokuta nie je príslušenstvom pohľadávky, a preto vždy tvorí samostatný predmet poplatkového úkonu.

Vzhľadom na uvedené prokurátor krajskej prokuratúry pri preskúmavaní rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu o poplatkovej povinnosti sťažovateľa dospel k záveru, že tieto   rozhodnutia   boli   vydané   v   súlade   s   v   tom   čase   účinnými   ustanoveniami   zákona o súdnych   poplatkoch.   Správnosť   aplikácie   uvedených   ustanovení   zákona   o   súdnych poplatkoch   napokon   potvrdila   aj   neskoršia   novelizácia   tohto   právneho   predpisu   (zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 465/2008 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú zákony v pôsobnosti Ministerstva financií Slovenskej republiky v súvislosti so zavedením meny euro v Slovenskej republike), ktorá práve z dôvodu odstránenia interpretačných problémov pri vyrubovaní súdneho poplatku z návrhu na zaplatenie zmluvnej pokuty osobitne upravila určenie   ceny   poplatkového   úkonu,   ak   ide   o   zmluvnú   pokutu,   ktorá   je   opakujúcim   sa plnením   na   neurčitý   čas,   a   tým   potvrdila   právny   názor   krajskej   prokuratúry,   ako   aj konajúcich súdov.

K námietke sťažovateľa, že podľa § 7 ods. 6 zákona o súdnych poplatkoch sa súdny doplatok doplatí, ak sa po podaní návrhu rozšíri predmet poplatkového úkonu, pričom podľa sťažovateľa k rozšíreniu jeho žalobného návrhu nikdy nedošlo, a teda okresný súd nebol z tohto   dôvodu   oprávnený   vyrubiť   doplatok   súdneho   poplatku,   ústavný   súd   uvádza,   že v uvedenom   ustanovení   zákona   o   súdnych   poplatkoch   zákonodarcom   je   použitý   pojem „rozšíri“,   ktorý   sa   však   vykladá   extenzívne,   takže   zahŕňa   aj   situáciu,   keď   v   priebehu konania súd zistí, že základ pre výpočet súdneho poplatku je vyšší ako základ, z ktorého súd vychádzal pri prvotnom vyrubení súdneho poplatku.

S ohľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že z predloženej sťažnosti, ani z k nej pripojeného prípisu krajskej prokuratúry z 13. januára 2010 nevyplýva nič, čo by svedčilo   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   záverov   vyvodených   krajskou prokuratúrou.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010