znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 137/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rešpektovanie súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 236/05-174 zo 7. decembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2006 osobne do podateľne doručená sťažnosť E. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   prvej   vety   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“), na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 236/05-174 zo 7. decembra 2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľke ako žalovanej bol doručený platobný rozkaz Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997. Sťažovateľka reagovala na tento platobný rozkaz v zákonnej lehote 9. decembra 1997 podaním, ktoré síce nebolo   označené   ako   odpor,   ale   boli   v ňom   rozsiahlo   a podrobne   opísané   skutočnosti v prospech   záveru,   že   uplatnený   nárok   je   nedôvodný   a že   sťažovateľka   nič   nedlhuje. Sťažovateľka   zároveň   žiadala,   aby   bola   vec   riadne   prerokovaná.   Napriek   uvedenému podaniu   však   Okresný   súd   Košice   -   okolie   považoval   platobný   rozkaz   za   právoplatný a vykonateľný, na základe čoho boli voči sťažovateľke vedené dve exekúcie, a to pod sp. zn. 17 Er 316/01 a sp. zn. 1 Er 768/02. Sťažovateľka sa v týchto exekučných konaniach márne bránila tvrdením, že exekučný titul (platobný rozkaz) nie je v dôsledku podaného odporu právoplatný.   Okresný   súd   Košice   -   okolie   listom   sp.   zn.   16 C 651/97   z 10.   mája   2004 sťažovateľke aj formálne oznámil, že jej podanie z 9. decembra 1997 vzhľadom na jeho obsah   nie   je   možné   považovať   za   odpor   proti   platobnému   rozkazu.   Napriek   tomu   bol povolený odklad exekúcií uzneseniami zo 17. decembra 2003 až do odstránenia procesných chýb. Uzneseniami Okresného súdu Košice - okolie č. k. 16 C 651/1997-19 z 24. mája 2004 a č. k. 16 C 651/1997-21 z 19. júla 2004 v rámci odstraňovania procesných chýb bol okrem iného opravený aj dátum vydania platobného rozkazu. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co 251/04 z 25. februára 2005 bolo opravné   uznesenie   zrušené   s odôvodnením,   že   podanie   sťažovateľky   z 9.   decembra 1997   treba   považovať   za   včas   podaný   odôvodnený   odpor   proti   platobnému   rozkazu č. k. Ro 17716/97-6   z 5. novembra   1997.   Keďže   včas   podaný   odôvodnený   odpor   má   za následok, že sa platobný rozkaz zo zákona zrušuje, treba opravu dátumu na platobnom rozkaze   považovať   za   bezpredmetnú,   pretože   platobný   rozkaz   od 9. decembra   1997   už neexistoval.   Počas   siedmich   rokov,   ktoré   uplynuli   od   vydania   platobného   rozkazu, do uznesenia krajského súdu z 25. februára 2005 sťažovateľka prežívala extrémny stres, bola vystavená depresívnym stavom, psychickému napätiu, strachu a nespavosti. V rámci začatých exekučných konaní boli vykonané úkony smerujúce k predaju rodinného domu. U sťažovateľky   vznikli   zdravotné   problémy,   pričom   sedem   rokov   žila   v obavách z budúcnosti, zúfalo sa snažiac dovolať sa pravdy a spravodlivosti.

Na uvedenom skutkovom základe podala sťažovateľka proti Slovenskej republike, zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   žalobu   o zaplatenie nemajetkovej   ujmy   v sume   1   500   000   Sk.   Žalobou   sa   domáhala   odškodnenia   tej nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela za sedem rokov neistoty v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Košice - okolie. Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 98/04 z 26. mája 2005 bola žaloba sťažovateľky zamietnutá. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že bol preukázaný nesprávny úradný postup Okresného   súdu   Košice   -   okolie,   ale   týmto   konaním   nebola   sťažovateľke   spôsobená skutočná   škoda.   Okresný   súd   nárok   sťažovateľky   posúdil   podľa   ustanovení   zákona   č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“) a z toho vyvodil, že   vzhľadom   na   absenciu   definície   pojmu   škody   v tomto   zákone   je   potrebné   aplikovať príslušné   ustanovenia   všeobecnej   úpravy   a škodu   chápať   ako   ujmu,   ktorá   nastala v majetkovej sfére poškodeného. Keďže sťažovateľka sa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy, nebolo možné jej žalobe vyhovieť. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 236/05-174 zo 7. decembra 2005 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, že škodou je majetková škoda a v niektorých osobitných prípadoch možno za škodu považovať i ujmu vzniknutú pôsobením na telesnú a psychickú integritu poškodeného, ale to len v tom prípade, keď to zákon výslovne ustanovuje. Podľa názoru krajského súdu zákon umožňuje považovať za takúto škodu len škodu na zdraví, a to pri bolestiach a sťažení spoločenského uplatnenia.   Nemajetková ujma nie je škodou,   a to najmä s poukazom na ustanovenie   § 442   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   podľa ktorého   pri škode   spôsobenej niektorým trestným činom korupcie sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch. Z tohto ustanovenia vyplýva, že ak by bolo možné   za skutočnú škodu považovať aj nemajetkovú ujmu oceniteľnú v peniazoch, tak by ustanovenie § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo nadbytočné.

Podľa   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k porušeniu   jej   označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Ani v konaní vedenom okresným súdom,   ale   ani   pred   krajským   súdom   sa   nespochybňovalo,   že   sťažovateľka   utrpela nemateriálnu ujmu spočívajúcu vo výraznom ochromení jej súkromného a rodinného života, v zhoršení jej zdravotného stavu a predovšetkým v nepretržitých obavách a   úzkosti pred nezákonnými zásahmi proti nej zo strany orgánov verejnej moci, ktoré mali svoj pôvod v nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Košice - okolie. Žaloba sťažovateľky po jej doplnení spĺňala všetky náležitosti v zmysle § 71 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Právne posúdenie uplatneného nároku nie je obligatórnou časťou žaloby. Všeobecný súd ani nie je právnym posúdením uvedeným v žalobe viazaný. Žaloba bola zamietnutá preto, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu nemožno priznať náhradu nemajetkovej ujmy. Všeobecné súdy sa však žiadnym spôsobom nevyrovnali so skutočnosťou, či sťažovateľkou uplatnený   nárok   nevyplýva   z iných   ustanovení   občianskoprávnych   predpisov, a to predovšetkým z ustanovenia § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka. Stalo sa tak napriek tomu,   že   zo   skutkových   okolností   tvrdených   sťažovateľkou   nesporne   vyplývalo, že sa domáha   náhrady   nemajetkovej   ujmy   za   zásah   do   práva   na ochranu   osobnosti. Sťažovateľka jasne uviedla, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Košice   -   okolie bol drasticky   narušený jej súkromný   život.   Napriek tomu však nedošlo k posúdeniu   uplatneného   nároku   v zmysle   §   13   Občianskeho   zákonníka.   Je   pravdou, že zákon   o zodpovednosti   štátu   neobsahuje   zmienku   o náhrade   nemajetkovej   ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánov štátu. Táto   skutočnosť   však   nevylučuje   zodpovednosť   štátu   za   spôsobenie   nemajetkovej   ujmy. Ak krajský   súd   rozlišuje   medzi   škodou   a nemajetkovou   ujmou,   potom   z jeho   výkladu vyplýva, že zákon o zodpovednosti štátu upravuje postup len pri vzniku „škody“ v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, neupravuje však postup pri   zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti   v dôsledku   takéhoto   nesprávneho   úradného postupu. Ak takýto postup nie je v zákone o zodpovednosti štátu upravený, neznamená to, že si sťažovateľka   nemôže   uplatniť   náhradu   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   zásahom do svojho   práva   na   ochranu   osobnosti   v konaní   podľa   ustanovenia   §   11   a nasl. Občianskeho   zákonníka.   Pri   stotožnení   sa   so   závermi   všeobecných   súdov   by   bolo   totiž možné   dospieť   aj   k záveru,   že   až do   1.   júla   2004,   keď   nadobudol   účinnosť   zákon   č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nemala sťažovateľka k dispozícii účinný prostriedok nápravy podľa slovenského práva. Účinným prostriedkom nápravy je pritom potrebné rozumieť taký prostriedok, ktorý nielenže zabráni v ďalšom porušovaní práv, ale umožní   poškodenej   osobe   dosiahnuť   aj   satisfakciu   vrátane   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch. Krajský súd zamietnutím žaloby aplikoval právny predpis spôsobom, ktorý nie je zlučiteľný s označenými základnými právami sťažovateľky.

Sťažovateľka   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   v konaní   vedenom krajským   súdom   pod   sp.   zn.   5   Co   236/05   s tým,   aby   bol   rozsudok   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 236/05 zo 7. decembra 2005 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a aby bolo krajskému súdu zakázané pokračovať v porušovaní označených základných práv sťažovateľky.   Sťažovateľka   požaduje   aj   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume 100 000 Sk a náhrady trov konania.

2.   Z rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   11   C   98/04-119   z 26.   mája   2005   vyplýva, že žaloba sťažovateľky o zaplatenie 1 500 000 Sk bola zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu z uznesenia krajského súdu sp. zn. 11 Co 251/04 z 25. februára 2005 je nepochybné, že Okresný súd Košice - okolie sa v konaní vedenom pod sp. zn. Ro 17716/97 dopustil procesných chýb, pretože podanie sťažovateľky bolo potrebné považovať za včas podaný odôvodnený   odpor   proti   platobnému   rozkazu   z 5.   novembra   1997,   a preto   na   tomto platobnom   rozkaze   nebolo   možné   vyznačiť   právoplatnosť.   Aj   keď   bolo   preukázané, že sa Okresný súd Košice - okolie dopustil nesprávneho úradného postupu, napriek tomu nebola   týmto   konaním   sťažovateľke   spôsobená   skutočná   škoda.   Keďže   zákon o zodpovednosti štátu bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady, je   potrebné   aplikovať   príslušné   ustanovenia   všeobecnej   úpravy   (§   442   Občianskeho zákonníka)   a škodu   chápať   vo   všeobecnosti   ako   ujmu,   ktorá   nastala   v majetkovej   sfére poškodeného,   je   objektívne   vyjadriteľná   v peniazoch   a je   napraviteľná   poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Sťažovateľka sa svojou žalobou domáhala náhrady škody za nemajetkovú ujmu, ktorá jej bola spôsobená postupom Okresného súdu Košice - okolie, pričom táto ujma spočívala v narušení jej psychického a zdravotného stavu, a teda aj v znížení schopnosti nájsť si zamestnanie. Keďže v zmysle uvedených skutočností štát nezodpovedá za nemajetkovú ujmu, žaloba musela byť zamietnutá.

3. Z rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 236/05-174 zo 7. decembra 2005 vyplýva, že bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu.   Podľa   názoru   krajského   súdu   škoda   (ako kategória občianskeho práva) sa v ustálenej súdnej praxi chápe ako ujma, ktorá nastala (prejavuje   sa)   v majetkovej   sfére   poškodeného   a je   objektívne   vyjadriteľná   všeobecným ekvivalentom,   t.   j.   peniazmi   a je   (ak   nedochádza   k naturálnej   reštitúcii)   napraviteľná poskytnutím   majetkového   plnenia,   predovšetkým   peňazí,   pričom   skutočnou   škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové   hodnoty,   ktoré   by   bolo   treba   vynaložiť,   aby   došlo   k uvedeniu   veci do predchádzajúceho   stavu.   Z takto   vymedzeného   a chápaného   pojmu   škody,   resp. skutočnej škody vyplýva, že za škodu, resp. skutočnú škodu nemožno považovať aj ujmu vzniknutú pôsobením na telesnú a psychickú integritu poškodeného, s výnimkou prípadov, kedy možno podľa výslovného ustanovenia zákona poskytnúť i tzv. materiálnu satisfakciu (peňažné zadosťučinenie). Takto podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorazovo odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Podľa § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka má fyzická osoba právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo zadosťučinenie   dostačujúce   najmä   pre   to,   že   bola   v značnej   miere   znížená   dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Napokon podľa § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri škode   spôsobenej   niektorým   trestným   činom   korupcie   sa   uhrádza   aj   nemajetková   ujma v peniazoch. Najmä toto posledné ustanovenie je dostatočným argumentom pre záver, že za škodu, resp. skutočnú škodu nemožno považovať aj nemajetkovú ujmu oceniteľnú peniazmi, lebo ak by to tak bolo, potom by ustanovenie § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo nadbytočné, keďže nemajetkovú ujmu v peniazoch by bolo možné uhrádzať už podľa § 442 ods. 1.

4. Z uznesenia ústavného súdu č. k. III. ÚS 193/02-32 z 11. decembra 2002 vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj na porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Ro 17716/97   bola   odmietnutá   ako   oneskorene   podaná.   Sťažovateľka požadovala okrem   vyslovenia   porušenia   označených   práv   aj   prikázať   Okresnému   súdu Košice - okolie konať vo veci bez prieťahov a zaviazať ho zaplatiť finančné zadosťučinenie v sume   300   000   Sk.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   sťažovateľka   dozvedela o skutočnostiach, v ktorých vidí zásah do svojich základných práv 3. marca 2001, keď jej bolo   doručené   upovedomenie   súdneho   exekútora   o začatí   exekúcie   pre   vymoženie pohľadávky na základe platobného rozkazu sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997. Keďže sa   ústavnej   ochrany   domáhala   až   7.   augusta   2002,   sťažnosť   bolo   treba   považovať za oneskorene podanú.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať ani právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka   vytýka   krajskému   súdu,   že   sa   nezaoberal   možnosťou   odlišného právneho posúdenia veci, a zastáva názor, že ak zákon o zodpovednosti štátu neumožňuje priznanie finančného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu takej povahy, akú utrpela, bolo povinnosťou   krajského   súdu   skúmať   opodstatnenosť   uplatneného   nároku   na   základe ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, teda z titulu ochrany osobnosti. Tento titul totiž   umožňuje   priznať   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   v prípade   splnenia podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka zásadné právne závery vyplývajúce z rozsudku krajského súdu vôbec nespochybňuje. Aj ona totiž súhlasí s krajským súdom v tom, že nebolo možné vyhovieť uplatnenému   nároku   na   základe   zákona   o zodpovednosti   štátu,   pretože   tento   zákon neumožňuje   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   pokiaľ   nejde   o ujmu   na   zdraví. Krajskému súdu vytýka, že sa nezaoberal možnosťou odlišného právneho posúdenia veci, teda nie na základe zákona o zodpovednosti štátu, ale na základe Občianskeho zákonníka.

V súvislosti   s argumentáciou   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým na tú zásadnú skutočnosť, že podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka   zodpovednosti   za   škodu   (vrátane   zodpovednosti   za   nemajetkovú   ujmu) konštituovaná   tak,   že   za   škodu,   resp.   za   ujmu   zodpovedá   ten,   kto   ju   spôsobil,   pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka).   Platí teda   zásada,   že subjekt   práva   zodpovedá   za   škodu,   resp.   ujmu, ktorú spôsobil.   Z tejto   zásady   existujú   viaceré   výnimky.   Ide   napríklad   o škodu   spôsobenú osobami, ktoré nemôžu posúdiť následky svojho konania, v prípade ktorých nie sú za škodu zodpovedné   tieto   osoby,   ale tí,   ktorí   zanedbali povinnosť   náležitého   dohľadu   nad nimi (§ 422 Občianskeho zákonníka). Ďalšou výnimkou je napríklad zodpovednosť za škodu spôsobenú   prevádzkou   motorového   vozidla,   lebo   za   túto   škodu   zodpovedá   prevádzateľ motorového vozidla, aj keď on sám škodu nespôsobil (§ 427 Občianskeho zákonníka). Tieto výnimky možno definovať ako prípady, v ktorých zákon zakotvuje zodpovednosť za škodu spôsobenú niekým iným ako zodpovedným subjektom.

Treba   ďalej   uviesť,   že   aj   zákon   o zodpovednosti   štátu   patrí   medzi   výnimky zo všeobecnej zásady, podľa ktorej subjekt práva zodpovedá za škodu, resp. ujmu, ktorú spôsobil.   Tento   zákon   totiž   v ustanovení   §   1   ods.   1   zakotvuje,   že za škodu   spôsobenú niektorým štátnym orgánom   nezodpovedá   štátny orgán, ale sám štát. Pritom je zrejmé, že štátny orgán a štát sú odlišnými subjektami práva, teda odlišnými právnickými osobami. Znamená to, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným (vecne pasívne legitimovaným) je štát. Túto výnimku zo zásady o zodpovednosti za škodu však možno uplatniť len v medziach pôsobnosti   zákona o zodpovednosti   štátu, teda   iba na prípady, v ktorých vznikla škoda v zmysle jej definície uvedenej v rozsudku krajského súdu.   Preto   pokiaľ   by   sa   žaloba sťažovateľky   mala právne   posúdiť   podľa   §   11   a nasl. Občianskeho zákonníka (ako to žiada sťažovateľka), podľa všetkého by žaloba smerujúca proti štátu musela byť zamietnutá pre nedostatok jeho vecnej pasívnej legitimácie.

S   poukazom   na   dôvody   uvedené   v rozsudku   krajského   súdu,   ako   aj   na   vyššie uvedené úvahy ústavného súdu nemožno v nijakom prípade hodnotiť rozsudok krajského súdu ako arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007