znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 137/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť RADIO Nitra, spol. s r. o., so sídlom Štefánikova 46, Nitra, zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z 19.   novembra   2003   sp.   zn.   Obdo   V 47/2002   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 4. marca 2004 sp. zn. 7 Obo 321/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RADIO Nitra, spol. s r. o., so sídlom Štefánikova 46, Nitra,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2004 doručená a 16. apríla 2004 doplnená sťažnosť RADIO Nitra, spol. s r. o., so sídlom Štefánikova   46,   Nitra   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K., Advokátska kancelária, B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z 19.   novembra   2003   sp. zn.   Obdo   V 47/2002 a uznesením najvyššieho súdu zo 4. marca 2004 sp. zn. 7 Obo 321/03.

Zo   sťažnosti   a z priložených   písomností   vyplývajú   nasledovné   relevantné skutočnosti:

1.   Sťažovateľ   podal   22.   marca   2000   na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len „krajský súd“) žalobný návrh na ochranu pred nedovoleným obmedzovaním hospodárskej súťaže proti Slovenským telekomunikáciám, a. s., odštepnému závodu Rádiokomunikácie, so sídlom v Bratislave (ďalej len „žalovaný“), ktorým sa domáhal, aby sa žalovaný „zdržal konania   obmedzujúceho   hospodársku   súťaž   vynucovaním   a uplatňovaním   rozdielnych obchodných   podmienok   voči   sťažovateľovi   v porovnaní   s inými   spotrebiteľmi   z pozície dominantného postavenia rušiteľa na telekomunikačnom trhu v Slovenskej republike.“

2. Sťažovateľ spolu s uvedeným žalobným návrhom podal aj návrh na nariadenie predbežného   opatrenia,   ktorému   krajský   súd   svojím   uznesením   z 20.   júla   2000   č.   k. 28 Cb 23/00-100   vyhovel,   keď   rozhodol,   že: „Odporca   je   povinný   zdržať   sa   vypájania prevádzky   zariadení   šíriacich   rozhlasový   signál   rozhlasového   programu   Rádio   Nitra   - Hviezda   FM   do   právoplatného   rozhodnutia   sporu   28   Cb   23/00   vedeného   medzi navrhovateľom a odporcom na Krajskom súde v Bratislave.“ Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie   žalovaný,   najvyšší   súd   však   uznesením   z 28.   septembra   2000   sp.   zn. 7 Obo 268/2000 napadnuté uznesenie o predbežnom opatrení potvrdil.

3.   Uznesením   krajského   súdu   z 10.   decembra   2001   č.   k.   28   Cb   23/00-190   bolo konanie   o   ochranu   pred   nedovoleným   obmedzovaním   hospodárskej   súťaže   zastavené s odôvodnením,   že   krajský   súd   nemá   právomoc   v predmetnej   veci   konať   a rozhodnúť. V uznesení sa ďalej uvádza, že „Z predmetu činnosti navrhovateľa súd zistil, že prevádzkuje rozhlasové vysielanie v SR ako regionálna hudobno-slovná rozhlasová stanica na základe licencie. Jeho služby sú určené širokému okruhu fyzických i právnických osôb, nemôže byť on   sám   preto   v zmysle   zák.   spotrebiteľom,   pretože   výrobky   a služby,   ktoré   nakupuje, nepoužíva pre svoju vlastnú potrebu.“

4.   Na   odvolanie   sťažovateľa   proti   uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu o zastavení   konania   vec   prejednal   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   a svojím   uznesením z 27. mája 2002 sp. zn. 7 Obo 30/02 napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodol tak s odôvodnením, že „Nárok na zdržanie sa konania obmedzujúceho   súťaž   je   uplatniteľný   zdržovacou   žalobou,   o ktorej   môže   rozhodnúť   len súd... Pritom súbežne môže byť podaný aj návrh na zahájenie konania Protimonopolného úradu Slovenskej republiky pre zneužívanie dominantného postavenia sťažovateľa. Pokiaľ súd bude potrebovať vyriešenie prejudiciálnej otázky, bude si musieť vyžiadať v tejto veci rozhodnutie Protimonopolného úradu Slovenskej republiky. Žalobca sa žalobou domáha voči žalovanému, aby mu bolo uložené zdržať sa konania obmedzujúceho súťaž. Ide o jeden zo súkromnoprávnych nárokov z porušenia zákona o hospodárskej súťaži, o ktorom je vecne a miestne príslušný rozhodnúť Krajský súd v Bratislave.“

5.   Proti   právoplatnému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   odporca   dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom z 19. novembra 2003 sp. zn. Obdo V 47/2002 tak, že uznesenie najvyššieho súdu z 27. mája 2002 sp. zn. 7 Obo 30/02 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z nasledovných podstatných dôvodov:

„Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   žalobca   svoju   žalobu   opiera   o ust.   §   17   zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže. Podľa tohto ustanovenia spotrebitelia, ktorých   práva   boli   porušené   nedovoleným   obmedzovaním   súťaže,   môžu   voči   rušiteľovi požadovať, aby sa zdržal konania a odstránil závadný stav. Toto právo môže uplatniť aj právnická osoba oprávnená hájiť záujmy spotrebiteľov. Z dikcie zákona je zrejmé, že ide o súkromnoprávne   prostriedky   ochrany   práv   spotrebiteľov,   ktoré   boli   porušené nedovoleným obmedzovaním súťaže. Zákon teda jednoznačne vymedzuje okruh osôb, ktoré sa podľa tohto ustanovenia môžu domáhať ochrany svojich práv. Nemožno preto súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že k podaniu takejto žaloby je aktívne legitimovaný ktokoľvek, koho práva boli porušené. Aktívne legitimovaným k podaniu žaloby v občianskoprávnom konaní podľa § 17 zák. č. 188/1994 Z. z. je iba spotrebiteľ, ktorým môže byť fyzická aj právnická   osoba,   ktorej   práva   boli   porušené   nedovoleným   obmedzovaním   súťaže. Vymedzenie pojmu   spotrebiteľ tento   zákon   neupravuje.   Jeho vymedzenie pre účely   zák. č. 634/1992   Zb.   o ochrane   spotrebiteľa   je   však   koncipované   tak   výstižne   vo   všetkých charakteristických znakoch, že ho možno použiť bez odkazu na tento zákon aj všeobecne. Žalobca   ako   prevádzkovateľ   regionálneho   rozhlasového   vysielania   využíva   na   základe uzatvorených   zmlúv   služby   poskytované   žalovaným,   predmetom   ktorých   je   zabezpečenie prenosu a šírenie rozhlasového signálu. Žalobca nepoužíva služby žalovaného pre svoju vlastnú   potrebu,   ale   pre   potrebu   svojej   podnikateľskej   činnosti,   ktorým   je   rozhlasové vysielanie. Žalobca teda vo vzťahu k žalovanému nemá postavenie spotrebiteľa, a teda nie je aktívne legitimovaným subjektom na uplatenie práv podľa § 17 zákona o hospodárskej súťaži. Nebol preto dôvod rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konania. Odvolací súd týmto postupom rozhodol o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov.“Rozsudok   najvyššieho   súdu   z 19.   novembra   2003   sp.   zn.   Obdo   V 47/2002   bol sťažovateľovi doručený 18. decembra 2003 a keďže proti nemu nie je prípustný opravný prostriedok, doručením nadobudol právoplatnosť.

6. Najvyšší súd na základe uvedeného dovolacieho rozhodnutia v rámci odvolacieho konania uznesením zo 4. marca 2004 sp. zn. 7 Obo 321/03 rozhodnutie krajského súdu z 10. decembra 2001 č. k. 28 Cb 23/00-190 potvrdil z týchto dôvodov:

„Podľa § 243d ods. 1 O. s. p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názoru súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V zmysle   citovaného   ustanovenia,   odvolací   súd   pri   svojom   rozhodnutí   musí rešpektovať   právny   názor   vyslovený   v zrušujúcom   rozhodnutí   dovolacím   súdom.   Podľa právneho   názoru   dovolacieho   súdu   žalobca   vo   vzťahu   k žalovanému   nemá   postavenie spotrebiteľa   v prejednávanej   veci,   a preto   nie   je   aktívne   legitimovaným   subjektom   na uplatnenie   práv   podľa   §   17   zákona   o hospodárskej   súťaži   a odvolací   súd   v zrušujúcom rozhodnutí rozhodol o veci, ktorá nepatrí do právomoci súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   súd   prvého   stupňa   vecne   správne   rozhodol,   keď   konanie zastavil pre nedostatok právomoci súdov. Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Uznesenie   najvyššieho   súdu   zo 4.   marca   2004   sp.   zn.   7   Obo   321/03   bolo sťažovateľovi   doručené   14.   apríla   2004   a keďže   proti   nemu   nie   je   prípustný   opravný prostriedok, doručením nadobudol právoplatnosť.

7. Sťažovateľ namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu z 19. novembra 2003 sp. zn. Obdo V 47/2002 a uznesením najvyššieho súdu zo 4. marca 2004 sp. zn. 7 Obo 321/03 boli porušené jeho základné práva a slobody garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7.   1.   Podľa   názoru   sťažovateľa,   pokiaľ   ide   o rozsudok   sp.   zn.   Obdo   V 47/2002, najvyšší   súd «nezákonne   rozhodol   o odopretí   súdnej   ochrany   sťažovateľa,   ktorá   mu   je jednak garantovaná ust. § 17 ZOHS (t. j. zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže), počítajú s ňou právne predpisy ako OSP a ZSP. (...) Rozsudok (...) je založený na nesprávnom zistení skutkového stavu a následnej nesprávnej aplikácii právneho predpisu, resp. aj nesprávneho výkladu tohto predpisu a nesprávnom právnom názore.

Z textu   §   2   zák.   č.   634/1992   Zb. (t.   j.   zákona   o ochrane   spotrebiteľa), ktorým zákonodarca vymedzuje pojmy používané v uvedenom zákone jednoznačne vyplýva, že toto vymedzenie pojmov sa týka len tohto zákona a je teda použiteľné len na účely uvedeného zákona. Ide o kogentné ustanovenie tohto zákona. NS SR pochybil ak uvedené ustanovenie aplikoval   v spore,   ktorý   nesúvisí   s problematikou   upravenou   zákonom   o ochrane spotrebiteľa   teda   zákona   upravujúceho   ochranu   najmä   spotrebiteľa   v maloobchodnom predaji – obchodnej sieti a oprel o toto ustanovenie svoj právny názor s tým, že v zákone uvedenú definíciu spotrebiteľa vztiahol na celý právny poriadok SR všeobecne.

Treba   poznamenať,   že   právny   poriadok   SR   užíval   pojem   „spotrebiteľ“   už   pred prijatím zákona č. 634/1992 Zb. v iných právnych predpisoch (minimálne od roku 1920, resp. 1942) a to v rôznom význame a že neexistuje právny predpis, ktorý by tento pojem vykladal, resp. uzákoňoval všeobecne pre celý právny poriadok. Je pravdou, že samotný zákon 188/1994 (ZOHS) úpravu alebo výklad pojmu spotrebiteľ neobsahuje avšak z textu ustanovení §§ 1, 5, 7, 17 tohto zákona jednoznačne vyplýva, že zákonodarca považuje pre účel tohto zákona za spotrebiteľa aj podnikateľa, ktorý spotrebováva výrobky a služby od iného podnikateľa a to aj na svoju ďalšiu podnikateľskú činnosť. Keby tomu tak nebolo nemal by uvedený zákon zmysel a ochranu podľa tohto zákona by nebolo možné poskytovať vykonávať a uplatňovať.

Zásadné však je, že sťažovateľ výrobky, resp. služby, ktoré nakupuje od rušiteľa – ST, a. s. používa na šírenie vlastného rozhlasového programu, ktorý nikomu nepredáva ani jeho počúvanie nespoplatňuje, čiže žiadnym spôsobom nie je možné vyvodiť záver, že by so službou,   ktorú   nakúpi   od   ST,   a.   s.   ďalej   podnikal   a túto   nespotrebovával   pre   vlastnú potrebu. Čiže za tohto skutkového stavu je koniec koncov vyhovujúca pre vyriešenie otázky či sťažovateľ je spotrebiteľom aj definícia obsiahnutá v ZOS.

Sťažovateľ však trvá na tom, že v prípade, že ZOHS neobsahuje definíciu pojmu spotrebiteľ   pre   svoj   vlastný   účel   nie   je   možné   aplikovať   na   jeho   výklad   kogentné ustanovenie iného zákona stanovujúce samo sebe platnosť len pre účel zákona, v ktorom je obsiahnuté   –   ZOS   a tým   neodôvodnene   zužovať   aplikovateľnosť   zákona   a tým   upierať sťažovateľovi jeho základné ústavné právo na súdnu ochranu. Z toho jednoznačne treba vyvodiť záver, že je na mieste u ZOHS použiť gramaticko logický výklad pojmu spotrebiteľ, lebo v celom právnom poriadku sa tento pojem používa ako pre spotrebiteľov – občanov tak spotrebiteľov – organizácie (podnikateľov), resp. odberateľov. Podľa gramaticko logického výkladu so všeobecnou platnosťou je spotrebiteľom ten, kto niečo spotrebováva. Obvykle to čo nadobudne vlastnou výrobou alebo od iného a nie je rozhodné za akým účelom a s akým výsledkom.

Podľa   súdom   použitého   výkladu   vychádzajúceho   z jeho   nesprávnych   skutkových zistení   týkajúcich   sa   služieb   poskytovaných   sťažovateľovi   rušiteľom   –   ST,   a.   s.   by   boli v oblasti rozhlasového vysielania aktívne legitimovaní v spore podľa § 17 zák. č. 188/1994 Z. z. len poslucháči, lebo tí sú zrejme podľa NS SR konečnými spotrebiteľmi vo vzťahu k rozhlasovému   signálu.   Tento   záver   súdu   je   zjavne   nelogický,   lebo   jeho   aplikácia   je nemožná z pohľadu pasívnej legitimácie v uvedenom spore,   lebo v takom spore,   kde na strane   žalobcu   by   boli   poslucháči   by   musel   na   strane   žalovaného   stať   prevádzkovateľ rozhlasového vysielania a nie ten subjekt, ktorý pre prevádzkovateľa poskytuje svoje služby –   šírenie   komunikačného   signálu.   Aj   samotný   predmet   takéhoto   sporu   by   bol   nemožný z pohľadu § 17 zák. č. 188/1994 Z. z., lebo je problematické ustáliť, ktorých poslucháčov – spotrebiteľov   by   sa   mohol   týkať,   ktoré   ich   práva   a akým   spôsobom   boli   porušené obmedzovaním   hospodárskej   súťaže   zo   strany   prevádzkovateľa   rozhlasového   vysielania, ktorý nakupuje služby – prenos signálu od poskytovateľa týchto služieb, ktorý sa pri svojej činnosti dopúšťa konania, ktoré je možné označiť ako zneužívanie dominantného postavenia na trhu. (...).

7.   2.   V doplnení   svojej   sťažnosti   napokon   sťažovateľ   namieta,   že   aj uznesením najvyššieho súdu zo 4. marca 2004 sp. zn. 7 Obo 321/03 boli porušené jeho základné práva a slobody garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa:„Týmto   bolo   právoplatne   skončené   konanie   o ochranu   pred   nedovoleným obmedzovaním hospodárskej súťaže iniciované sťažovateľom a tým mu bola definitívne bez možnosti ďalšieho riadneho opravného prostriedku odopretá súdna ochrana predpokladaná v predmetnej   veci   množstvom   zákonov   a všeobecne   záväzných   predpisov,   ktoré   už sťažovateľ opísal v sťažnosti. Rozhodnutie NS SR 7 Obo 321/03 samozrejme v súlade s ust. Obč. súd. poriadku muselo rešpektovať právny názor dovolacieho senátu NS SR, ktorý vo veci   rozhodol   rozhodnutím   Obdo   V 47/02,   ktorý   právny   názor   je   však   nesprávny a poškodzuje ochranu ústavných práv sťažovateľa. (...).

8.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje, „aby   Ústavný   súd   po   prejednaní sťažnosti sťažovateľa nálezom vyslovil sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv a slobôd v konaní vedenom pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. Obdo V 47/2002 a v tomto   konaní   vydaným   rozsudkom   zo   dňa   19.   11.   2003   a v konaní   vedenom   pred Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 7 Obo 321/032 a v tomto konaní vydaným uznesením zo dňa 4. 3. 2004.

Súčasne sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd SR sťažnosťou napadnuté rozhodnutia NS SR Obdo V 47/02 z 19. 11. 200 a 7 Obo 321/03 z 4. 3. 2004 zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a súčasne mu zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa v napadnutých súdnych konaniach, resp. v nových rozhodnutiach vo veci.“

8.   1. „Sťažovateľ   v súlade   s ust.   §   52   zák.   ZoÚS   navrhuje,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky rozhodol pred samotným prerokovaním sťažnosti o dočasnom opatrení (...) a odložil vykonateľnosť napadnutých právoplatných rozhodnutí NS SR Obdo V 47/2002 z 19. 11. 2003 a 7 Obo 321/03 z 4. 3. 2004“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   z 19.   novembra   2003   sp.   zn.   Obdo   V 47/2002 a uznesením najvyššieho súdu zo 4. marca 2004 sp. zn. 7 Obo 321/03.

1. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 19. novembra 2003 sp. zn. Obdo   V 47/2002,   sťažovateľ   ohľadom   tohto   rozhodnutia   v   podstate   namietal,   že   tento rozsudok „je   založený   na   nesprávnom   zistení   skutkového   stavu   a následnej   nesprávnej aplikácii právneho predpisu, resp. aj nesprávneho výkladu tohto predpisu a nesprávnom právnom názore.“

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľa. Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 47/2002 bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci najvyššieho súdu príslušné zákonné   ustanovenia   vyložiť.   Rovnako   nemožno   dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad najvyššieho   súdu   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný,   tak   aby   jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľ namieta. Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ,   ktorý   bol   kvalifikovane   zastúpený   pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 47/2002, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie, je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   a v konečnom   dôsledku   o porušení práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie, tak ako to tvrdil   vo   svojej   sťažnosti.   Ohľadom   zistenia   skutkového   stavu   vo   svojej   sťažnosti nenamietal   žiadne   konkrétne   skutočnosti.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o porušení   práva   na súdnu   ochranu   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   označených   článkov   ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Uznesením   zo 4.   marca   2004   sp.   zn.   7   Obo   321/03   najvyšší   súd   uznesenie krajského súdu z 10. decembra 2001 č. k. 28 Cb 23/00-190 potvrdil, čím došlo k zastaveniu konania o návrhu sťažovateľa na ochranu pred nedovoleným obmedzovaním hospodárskej súťaže.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).

Najvyšší   súd   pri   vydaní   napadnutého   uznesenia   bol   podľa   §   243d   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku viazaný právnym názorom dovolacieho súdu vyjadreným v rozsudku sp. zn. Obdo V 47/2002, v ktorého intenciách aj rozhodol, čo potvrdil vo svojej sťažnosti i sťažovateľ. Pokiaľ podľa zistenia ústavného súdu rozsudkom najvyššieho súdu sp.   zn.   Obdo   V 47/2002   nedošlo   k porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa, nemohlo k tomu dôjsť ani uznesením najvyššieho súdu zo 4. marca 2004 sp. zn. 7 Obo 321/03, pretože najvyšší súd rozhodol v intenciách tohto rozsudku. Preto aj v tejto časti je podľa názoru ústavného súdu sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2004