znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 137/03-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   K.,   bytom   P.   B.,   ktorou   namietal   porušenie   bližšie nešpecifikovaných základných práv rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici č. k. 3 C 538/01-52 z 3. apríla 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 Co 325/02-70 z 20. februára 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2003 doručená sťažnosť J. K., bytom P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie bližšie   nešpecifikovaných   základných   práv   („...mojich   občianských   a ľudských   práv založených na protisociálnej a protiobčianskej doktríne výše uvedených súdov“) rozsudkom Okresného   súdu   v Považskej   Bystrici   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   3   C   538/01-52 z 3. apríla 2002 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 Co 325/02-70 z 20. februára 2003.

Sťažovateľ   nekonkretizoval,   aké   základné   práva   alebo   slobody   a akým   konaním menované všeobecné súdy sťažnosťou napadnutými rozsudkami porušili. Neuviedol tiež, akého rozhodnutia ústavného súdu sa domáha.

K sťažnosti sťažovateľ pripojil predmetné rozsudky, z ktorých vyplýva, že rozsudok okresného   súdu   o jeho   rozvodovej   veci   (zamietnutie   návrhu   na   rozvod   manželstva) v spojení s rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 19. marca 2003.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namietal   porušenie   jeho   „občianských   a ľudských   práv“ označenými rozsudkami všeobecných súdov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ napadol tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu, pretože o odvolaní voči tomuto rozsudku rozhodoval krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Pokiaľ sťažovateľ napadol rozsudok krajského súdu, bolo potrebné v tejto časti jeho sťažnosť odmietnuť ako oneskorene podanú.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 citovaného zákona).

Rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   19.   marca   2003   a predmetná sťažnosť   bola doručená   ústavnému súdu   30.   júna 2003,   teda   po   uplynutí   dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na to, že nedostatok právomoci a tiež nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na podanie sťažnosti ako prekážku brániacu prejednaniu veci pred ústavným súdom nemožno   odstrániť,   nepovažoval   ústavný   súd   za   dôvodné   vyzývať   sťažovateľa   na odstránenie ďalších nedostatkov jeho podania, ktoré neobsahovalo náležitosti požadované ustanoveniami § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003