znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 137/02-38

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 22. januára 2003 prerokoval prijatú sťažnosť F. K., bytom B. B., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B. B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného   v   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v   čl.   38   ods.   2   Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 8/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 8/02 p o r u š i l   právo F. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   v Trnave p r i k a z u j e, aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 5 T 8/02 k o n a l.

3. F.   K.   p r i z n á v a primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských   korún), ktoré je Okresný súd v Trnave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 137/02-23 z 20. novembra 2002 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť F. K., bytom B.   B.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G.,   B.   B.,   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   38   ods.   2   Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 8/02.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ listom z 13. januára 2003, ako aj okresný súd vo vyjadrení z 23. decembra 2002 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

V podanej   sťažnosti   sa   uvádza,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   úradu vyšetrovania Policajného zboru v Trenčíne (v súčasnosti Krajského úradu justičnej polície Policajného   zboru   v Trenčíne)   ČVS:   KÚV-40/10-99   z 25.   augusta   1999   bolo   proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona za to, že mal spolu s dvoma ďalšími páchateľmi fyzicky napadnúť J. G., vyhrážať sa mu zastrelením, požadovať a prevziať od neho 250 000 Sk, resp. osobné motorové vozidlo značky Peugeot.

Uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tp 87/99 z 25. augusta 1999 bol sťažovateľ vzatý do väzby, pričom väzba trvala do 25. augusta 2002, teda celé tri roky.

Listom prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trenčíne z 24. novembra 2000 mu bolo oznámené, že bola na neho podaná na Okresnom súde v Prievidzi obžaloba, a to po tom, čo 10. októbra 2000 bolo vyšetrovanie vo veci ukončené.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   zo 4. apríla   2001   bola   podľa   §   25   Trestného   poriadku   trestná   vec   sťažovateľa   vedená   na Okresnom   súde   v Prievidzi   pod   sp.   zn.   2   T   498/00   tomuto   súdu   odňatá   a prikázaná okresnému súdu. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 66/01 zo 16. mája 2001 trestnú vec postúpil Krajskému súdu v Trenčíne. Krajský súd v Trenčíne 5. decembra 2001 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie v spore o príslušnosť. Napokon najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndt 2/2002 z 18. januára 2002 rozhodol o tom, že príslušný na vykonanie konania v prvom stupni v trestnej veci sťažovateľa je okresný súd.

Na dokreslenie skutkového stavu poukazuje sťažovateľ ešte na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 67/2001 z 21. augusta 2001, ktorým bola podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku   predĺžená   väzba   do   25.   augusta   2002   s odôvodnením,   že   ide   o vec,   ktorej obťažnosť spočíva nielen v rozsahu dokazovania, ale aj v samotnom obsahu skutkových zistení. Pritom ku dňu rozhodovania najvyššieho súdu o predĺžení väzby uplynulo už takmer 10 mesiacov konania na súde, počas ktorého ku meritórnemu konaniu nedošlo. Sťažovateľ zdôrazňuje, že takýto stav on ničím nezavinil. Bol po celú dobu súdu k dispozícii, nevznášal neúspešné   námietky   zaujatosti   sudcov,   neopodstatnene   nevymieňal   svojich   obhajcov, nesiahol   ku   sebapoškodzovaniu   atď.   V uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv-II   87/02 z 15. augusta 2002, ktorým ďalšie predĺženie väzby už nebolo povolené, sa konštatuje, že sudca   alebo   prísediaci   neboli   v kritickom   čase   práceneschopní   a že   prieťahy   v konaní vznikli   „liknavosťou   súdu,   opakovaným   procesným   pochybením   súdu“,   teda   takými skutočnosťami, ktoré nemali pôvod v konaní sťažovateľa.

Sťažovateľ napokon zhrňuje, že hoci vyšetrovanie bolo ukončené 10. októbra 2000 a obžaloba bola Okresnému súdu v Prievidzi podaná 24. novembra 2000, doposiaľ nedošlo k jeho postaveniu pred súd.

Po právnej stránke je sťažovateľ toho názoru, že tak čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru zabezpečujú právo na rýchly a spravodlivý proces bez prieťahov. Vzhľadom na to sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   od   16.   mája   2001   a   jeho nečinnosťou   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 66/01 (teraz pod sp. zn. 5 T 8/02) po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 2/2002 z 18. januára 2002 došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Požaduje ďalej, aby ústavný súd prikázal   okresnému   súdu   v tejto   veci   konať.   Napokon   požaduje   priznanie   finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

Z vyjadrenia predsedníčky   okresného súdu   z 23. decembra 2002 vyplýva, že táto nesúhlasí so sťažnosťou a je toho názoru, že zo strany okresného súdu doposiaľ nedošlo k žiadnemu   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľa   ako   obvineného v trestnom konaní.

Predsedníčka   okresného   súdu   poukazuje   predovšetkým   na   určité   základné skutočnosti vyplývajúce z trestného spisu.

Samostatnými uzneseniami najvyššieho súdu zo 4. apríla 2001 boli tri trestné veci Okresného súdu v Prievidzi odňaté a prikázané okresnému súdu. Išlo o spisy   vedené na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn. 3 T 29/98, 2 T 208/99 a 2 T 498/00. Všetky tri trestné veci napadli na okresný súd 11. apríla 2001, pričom vec vedená na Okresnom súde v Prievidzi pod sp. zn.   2 T 498/00 sa zapísala na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 66/01. Predseda   senátu   po   naštudovaní   tejto   rozsiahlej   trestnej   veci   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí 16. mája 2001, že ju postupuje na prejednanie Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu príslušnému vo veci konať, lebo sa tam už vedie voči obvinenému I. M. a spol. ďalšie trestné konanie pre trestný čin lúpeže. Sťažovateľ a J. K. podali proti uzneseniu sťažnosť, o ktorej Krajský súd v Trnave rozhodol uznesením sp. zn. 4 To 213/01 z 20. septembra 2001 tak, že sťažnosť zamietol. Spis sa z Krajského súdu v Trnave vrátil 26. októbra 2001 a 30. októbra 2001 bol zaslaný na ďalšie konanie Krajskému súdu v Trenčíne. V dôsledku sporu   o príslušnosť   medzi   okresným   súdom   a Krajským   súdom   v Trenčíne   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndt 2/2002 z 18. januára 2002 tak, že príslušný na konanie v prvom stupni je okresný súd. Spis sa na okresný súd vrátil 28. januára 2002 a trestná vec bola zapísaná pod sp. zn. 5 T 8/02, pod ktorou sa aj doposiaľ vedie.

Predseda senátu okresného súdu 7. februára 2002 zamietol žiadosti sťažovateľa a S. P. o prepustenie z väzby na slobodu.

Opatrením predsedu   okresného súdu z 12. februára 2002 bola trestná vec sp. zn. 5 T 8/02   zákonnému   sudcovi   M.   K.   odňatá,   lebo   minister   spravodlivosti   Slovenskej republiky mu dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu. Zároveň bola trestná vec pridelená spolu s ďalšími vecami na prejednanie a rozhodnutie predsedníčke senátu JUDr. K. S. Dňa 21.   februára   2002   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Trnave   na   rozhodnutie o sťažnostiach   proti   uzneseniu   zo   7.   februára   2002.   Uznesením   z 5.   marca   2002   bolo uznesenie okresného súdu zo 7. februára 2002 zrušené a okresnému súdu prikázané znova konať, keďže vo veci mal rozhodovať senát. Spis sa na okresný súd vrátil 8. marca 2002. Okresný súd o žiadostiach o prepustenie na slobodu znovu rozhodoval   19. marca 2002, pričom   ich   zamietol.   Krajský   súd   v Trnave   uznesením   z 30.   apríla   2002   sťažnosti obvinených zamietol a spis sa na okresný súd vrátil 9. mája 2002.

Dňa 3. júna 2002 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby, pričom jeho žiadosť okresný súd 13. júna 2002 zamietol a 8. júla 2002 predložil spis Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie   o sťažnosti.   Krajský   súd   v Trnave   sťažovateľovi   nevyhovel   a spis   sa   na okresný súd vrátil 17. júla 2002.

Predsedníčka   senátu   7.   augusta   2002   najvyššiemu   súdu   predložila   návrh   na predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa a ďalšieho obvineného S. P. s poukazom na to, že vzhľadom na značný rozsah spisového materiálu (5 734 strán a pripojené ďalšie dve obžaloby) nie je predpoklad, aby sa v lehote do 25. augusta 2002 vo veci rozhodlo, pričom trestný spis nemala stále k dispozícii. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 87/02 bolo rozhodnuté, že sa väzba nepredlžuje, pričom spis sa na okresný súd vrátil 20. augusta 2002.

Z vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   je   evidentné,   že   po   vyriešení   sporu o príslušnosť medzi okresným súdom a Krajským súdom v Trenčíne sa spis niekoľkokrát nenachádzal   na   okresnom   súde,   a teda   nebol   k dispozícii   predsedníčke   senátu,   ktorá postupne popri inej svojej práci študuje aj túto trestnú vec, ktorej spis obsahuje 17 zväzkov a 5 760 strán, ako aj súvisiace samostatne vedené obžaloby vedené pod sp. zn. 5 T 180/02 a 5   T   181/02.   Okrem   toho   má   predsedníčka   senátu   mesačný   nápad   nových   obžalôb v počte 30   a v agende   podmienečného   prepustenia   z výkonu   trestu   odňatia   slobody v priemere   50   vecí.   Predsedníčka   senátu   trestnú   vec   sťažovateľa   študuje.   Obžaloba obvineným   doposiaľ   nebola   doručená,   lebo   je   potrebné   preskúmať   ju   najprv   z toho hľadiska, či poskytuje spoľahlivý základ pre ďalšie konanie a či postavenie obvinených pred súd   je   dostatočne   odôvodnené.   Až   v prípade,   že   nebude   urobené   niektoré   z rozhodnutí uvedených v § 188 ods. 1 a   2   Trestného poriadku, bude obžaloba doručená obvineným, obhajcom a poškodeným.

Napokon   predsedníčka   okresného   súdu   uvádza,   že   okresný   súd   v trestnej   veci vedenej pod sp. zn. 5 T 8/02 koná bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, berúc pri tom do úvahy rozsah danej trestnej veci a ďalšiu rozhodovaciu činnosť predsedníčky senátu. O nečinnosti okresného súdu nemožno hovoriť ani v čase od 4. apríla 2001 do 18. januára 2002.

II.

Z dokladov predložených sťažovateľom, ako aj z časti spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 8/02, a to zo zväzkov 17 a 18 (č. l. 5 065 až 5 756), ktoré si ústavný súd od okresného súdu vyžiadal, sa dajú zistiť nasledovné podstatné skutočnosti.

Uznesením   vyšetrovateľa   Krajského   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru v Trenčíne   sp.   zn.   ČVS:   KÚV-40/10/99   z 25.   augusta   1999   bolo   vznesené   proti sťažovateľovi, ako aj I. M., S. P. a M. K. obvinenie pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods.   1 a 2 písm. a), b) a c)   Trestného zákona, pričom   sťažovateľa sa   týkajú dva   body uznesenia.

Uznesením Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tp 87/99 z 27. augusta 1999 boli sťažovateľ   a S.   P.   vzatí   do   väzby   z dôvodov   uvedených   v   §   67   ods.   1   písm. b) a c) Trestného poriadku, pričom v prípade sťažovateľa sa väzba začala 25. augusta 1999 o 15.30 h.

Prípisom   z 24.   novembra   2000   oznámila   prokurátorka   Krajskej   prokuratúry v Trenčíne obhajcovi sťažovateľa JUDr. J. G., že uvedeného dňa podala na sťažovateľa obžalobu pre pokračovací trestný čin vydierania podľa § 9 ods. 2 a § 235 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona, a to na Okresnom súde v Prievidzi.

Z obžaloby Krajskej prokuratúry v Trenčíne č. k. 2 Kv 5/99-1119 zo 17. novembra 2000 sa dá zistiť, že bola doručená Okresnému súdu v Prievidzi 24. novembra 2000, kde sa viedla pod sp. zn. 2 T 498/00. Obžaloba je podaná na 8 obvinených vrátane sťažovateľa a má desať bodov. Proti sťažovateľovi smerujú body 4 a 5, ktoré sú v podstate totožné s uznesením   vyšetrovateľa   o vznesení   obvinenia   z 25.   augusta   1999.   Okrem   toho   sa sťažovateľa týkajú aj body 8 a 9 obžaloby.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 29/2001 zo 4. apríla 2001 bola trestná vec vedená na Okresnom súde v Prievidzi   pod sp. zn. 2 T 498/00 odňatá Okresnému súdu v Prievidzi a prikázaná okresnému súdu. Z uznesenia vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu   ide   o rozsiahlu   a „vysoko“   závažnú trestnú   činnosť   javiacu   znaky organizovaného zločinu. Vzhľadom na charakter tejto trestnej veci je nutné, aby sa ňou zaoberali sudcovia so skúsenosťami a praxou na trestnom úseku. Skutočnosť, že z prejednávania tejto trestnej veci sú vylúčení všetci sudcovia Okresného súdu v Prievidzi pôsobiaci na trestnom úseku, ale aj sudcovia Krajského súdu v Trenčíne pôsobiaci na trestnom úseku, spolu s okolnosťou, že Okresný súd v Prievidzi   nemá priestorové a bezpečnostné podmienky nevyhnutné na výsluch   chránených   a utajených   svedkov,   ako   ani zabezpečovacie   zariadenia   a priestory nutné   pre   bezpečný   priebeh   hlavného   pojednávania,   vrátane   skutočnosti,   že   v obvode Okresného   súdu   v Prievidzi   sa   nenachádza   väznica,   kde   by   sa   prípadne   mohlo   hlavné pojednávanie   vykonať,   predstavujú   súhrnne   také   dôležité   dôvody,   na   základe   ktorých najvyšší   súd   v zmysle   §   25   Trestného   poriadku   musel   rozhodnúť tak,   ako   to   je vyššie uvedené. Spis došiel na okresný súd 11. apríla 2001, kde bol vedený pod sp. zn. 5 T 66/01.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 66/01 zo 16. mája 2001 bola trestná vec vedená na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 66/01 postúpená na prejednanie Krajskému súdu v Trenčíne ako súdu príslušnému vo veci konať. Podľa názoru okresného súdu keďže na Krajskom súde v Trenčíne sa vedie proti I. M. a spol. ďalšie trestné konanie pod sp. zn. 1 T 5/01 za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona, v zmysle § 20 ods. 1 a § 21 ods. 1 Trestného poriadku má aj o tejto veci konať Krajský súd v Trenčíne.   Ďalej   sa   v odôvodnení   uznesenia   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   ani   na okresnom súde nie sú vytvorené také priestorové a bezpečnostné podmienky, aké uvádza najvyšší súd. Ak bol preto najvyšší súd toho názoru, že trestná vec nemôže byť prejednaná Okresným súdom v Prievidzi, potom vo zvýšenej miere sú dané také isté dôležité dôvody aj na strane okresného súdu.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv-II   67/2001   z 21.   augusta   2001   sa sťažovateľovi a S. P. podľa § 71 ods. 2 Trestného poriadku predĺžila lehota trvania väzby do 25. augusta 2002. O predĺženie lehoty trvania väzby požiadal predseda senátu okresného súdu s poukazom na obťažnosť veci a rozsah dokazovania. Podľa názoru najvyššieho súdu ide o skupinovú trestnú vec, ktorej obťažnosť spočíva nielen v rozsahu dokazovania, ale i v samotnom obsahu skutkových zistení.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 1 T 32/01 z 5. decembra 2001 bolo vyslovené, že krajský súd nie je príslušný na konanie v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 66/01. Podľa názoru krajského súdu za rozhodujúce treba považovať uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 29/2001 zo 4. apríla 2001, ktorým sa rozhodlo o odňatí tejto trestnej veci Okresnému súdu v Prievidzi a o jej prikázaní okresnému súdu. Týmto rozhodnutím najvyššieho súdu sa založila miestna príslušnosť okresného súdu, ktorý per analogiam § 189 Trestného poriadku nemôže už vec postúpiť inému súdu.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 2/2002 z 18. januára 2002 bolo vyslovené, že príslušným na vykonanie konania v prvom stupni v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 5 T 66/01 je okresný súd. Podľa názoru najvyššieho súdu predpokladom postúpenia veci podľa § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku musí byť zistenie, že súd, na ktorom bola obžaloba podaná, nie je na jej prejednanie sám príslušný. V danom prípade však   príslušnosť   na   konanie   v prvom   stupni   bola   okresnému   súdu   daná   rozhodnutím najvyššieho súdu, čo vylučuje ďalší postup podľa § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Spis sa vrátil okresnému súdu z najvyššieho súdu 28. januára 2002 a odvtedy je vedený pod sp. zn. 5 T 8/02.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 8/02 zo 7. februára 2002 sa zamietla žiadosť sťažovateľa a S. P. o prepustenie z väzby na slobodu ako nedôvodná.

Opatrením predsedníčky okresného súdu JUDr. H. G. č. Spr 222/02 z 12. februára 2002 podľa § 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 66/1992 Zb. o Spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy v znení neskorších predpisov trestná vec sp. zn. 5 T 8/02, ako aj ďalšie trestné veci sp. zn. 5 180/01 a 5 T 181/01 sa odňali zákonnému sudcovi M. K. a pridelili sa na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. K. S. Z odôvodnenia vyplýva, že 11. februára 2002 sudca M. K. predložil predsedníčke okresného súdu   rozhodnutie   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   o dočasnom   pozastavení výkonu funkcie sudcu v dôsledku podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania, a to až do doby právoplatného skončenia disciplinárneho konania.

Uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   5   To   46/02   z 5.   marca   2002   bolo uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 8/02 zo 7. februára 2002 zrušené a vec vrátená na nové konanie a rozhodnutie, keďže vo veci konal a rozhodol namiesto senátu iba predseda senátu.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   8/02   z 19.   marca   2002   bola   opätovne zamietnutá žiadosť sťažovateľa a S. P. o prepustenie z väzby na slobodu.

Uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn.   5   To   85/02   z 30.   apríla   2002   bola sťažnosť S. P. a sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 8/02 z 19. marca 2002 zamietnutá.

Ďalšiu žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 3. júna 2002 zamietol okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 8/02 z 13. júna 2002.

Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 156/02 zo 16. júla 2002 sa zrušilo uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 T 8/02 z 13. júna 2002, pričom krajský súd sám žiadosť sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zamietol   a osobitným   výrokom   rozhodol o neprijatí jeho písomného sľubu podľa § 73 ods. 1 Trestného poriadku.

Návrhom zo 7. augusta 2002 požiadala predsedníčka senátu okresného súdu najvyšší súd o predĺženie lehoty trvania väzby u sťažovateľa a S. P.

Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ntv-II   87/02   z 15.   augusta   2002   bolo rozhodnuté, že sa väzba sťažovateľa a S. P. nepredlžuje. Podľa názoru najvyššieho súdu návrh   predsedníčky   senátu   okresného   súdu   bol   síce   predložený   v zákonnej   lehote a oprávnenou   osobou,   ale   nebolo   možné   mu   vyhovieť,   lebo   nie   sú   splnené   zákonné podmienky pre predĺženie lehoty trvania väzby nad 3 roky v zmysle § 71 ods. 2 Trestného poriadku. Požiadavka obťažnosti veci je splnená len formálne, a to berúc do úvahy rozsah trestného spisu. Z toho dôvodu však už najvyšší súd uznesením z 21. augusta 2001 predĺžil lehotu trvania väzby o 1 rok, teda do 25. augusta 2002, celkom spolu na 3 roky. Hoci od tohto termínu   uplynul takmer 1   rok,   nedošlo k určeniu   termínu   hlavného pojednávania, prípadne k termínu neverejného zasadnutia na predbežné prerokovanie obžaloby. Nie je možné prehliadnuť, že vec napadla na okresný súd už 11. apríla 2001, keď najvyšší súd uznesením zo 4. apríla 2001 odňal vec Okresnému súdu v Prievidzi a prikázal ju okresnému súdu,   pričom   na   Okresný   súd   v Prievidzi   obžaloba   krajského   prokurátora   v Trenčíne napadla ešte 26. novembra 2000. Súdna väzba trvá preto už takmer 21 mesiacov. Tieto prieťahy vo veci spôsobil prevažne nesprávny pracovný postup okresného súdu (postúpenie veci   Krajskému   súdu   v Trenčíne,   rozhodnutie   o väzbe   samotným   predsedom   senátu a rozhodovanie o príslušnosti súdu na konanie). Nebyť popísaných skutočností mohlo sa začať konať vo veci po 11. apríli 2001. Najvyšší súd nezistil ani iné závažné dôvody na predĺženie   lehoty   trvania   väzby.   Tými   treba   rozumieť   napríklad   opakovane   vznášané neúspešné   námietky   zaujatosti   členov   senátu,   neopodstatnené   výmeny   obhajcov,   dlhšie trvajúcu   chorobu   sudcu   alebo   členov   senátu,   predlžovanie   konania   v dôsledku sebapoškodzovania sa obvineného. Za takýto dôvod však nie je možné považovať nečinnosť alebo liknavosť súdu, prípadne opakované procesné pochybenia súdu, ktoré nemali pôvod v konaní obvinených.

Napokon treba uviesť, že v čase od 23. septembra 2002 do 3. októbra 2002 bola časť spisu sp. zn. 5 T 8/02, a to zväzky 17 a 18, predložená ústavnému súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny „Každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 26/95).

Pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky. Obvykle   neexistuje   časová   hranica,   uplynutím   ktorej   postup   súdu   môže   mať   povahu prieťahov v konaní (napr. II. ÚS 64/99).

Vzhľadom na vyššie uvedené východiská považuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa   predovšetkým   otázkou,   či   trestná   vec   vedená   na   okresnom   súde   proti   sťažovateľovi a ďalším obvineným je z hľadiska právneho alebo faktického vecou zložitou.

V tejto súvislosti treba prisvedčiť okresnému súdu, že táto trestná vec je najmä zo skutkového   hľadiska   zložitá   z dôvodu,   že   16   zväzkov   spisu,   v ktorých   je   obsiahnuté prípravné konanie, má asi 5 000 strán. Je zrejmé, že preštudovanie takého kvantitatívne rozsiahleho   spisu   je   časovo   náročné.   Trestnú   vec   však   treba   považovať   za   skutkovo a právne   náročnú   a zložitú   aj   preto,   že   v obžalobe   vymedzené   skutkové   deje   sú komplikované   a náročné   tak   na   zisťovanie   skutkového   stavu,   ako   aj   na   hodnotenie dokazovania.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnom konaní.

Okresnému súdu bola trestná vec sťažovateľa prikázaná uznesením najvyššieho súdu zo 4. apríla 2001, pričom bola zároveň odňatá Okresnému súdu v Prievidzi. Najvyšší súd teda ustálil, že vecne a miestne príslušným súdom je okresný súd. Spis došiel okresnému súdu 11. apríla 2001. Napriek stanovisku najvyššieho súdu okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 66/01 zo 16. mája 2001 postúpil trestnú vec sťažovateľa na prejednanie Krajskému súdu v Trenčíne. Vyvolal tým pomerne dlhotrvajúce konanie, v ktorom sa riešili otázky miestnej a vecnej príslušnosti súdov. Táto procedúra bola ukončená až uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 2/2002 z 18. januára 2002, ktorým bolo vyslovené, že príslušným na vykonanie konania v prvom stupni v tejto trestnej veci je okresný súd. Spis sa vrátil z najvyššieho súdu 28. januára 2002.

Podľa názoru ústavného súdu obdobie od 16. mája 2001 do konca januára 2002 treba považovať   za   zbytočný   prieťah   v zmysle   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru,   ktorých porušenie sa namieta.

Akékoľvek   pochybnosti   o miestnej   a vecnej   príslušnosti   okresného   súdu   sa uznesením najvyššieho súdu z 18. januára 2002 skončili a nič nebránilo tomu, aby okresný súd   vytýčil   hlavné   pojednávanie,   resp.   neverejné   zasadnutie   na   predbežné   prejednanie obžaloby. V tejto súvislosti treba konštatovať, že pôvodný zákonný sudca M. K. termín hlavného pojednávania alebo neverejného zasadnutia vytýčiť nemohol, lebo 12. februára 2002 mu bola trestná vec predsedníčkou   okresného súdu   odňatá z dôvodu,   že minister spravodlivosti Slovenskej republiky mu dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu v dôsledku podaného návrhu na začatie disciplinárneho konania. Zároveň predsedníčka okresného súdu pridelila trestnú vec na prejednanie a rozhodnutie súčasnej zákonnej sudkyni JUDr. K. S.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno v konaní okresného súdu v čase od februára 2002 až doposiaľ vidieť zbytočné prieťahy. Sudkyňa popri ďalšej svojej agende študuje trestný spis a zároveň robí všetky kroky, ktoré aktuálne prichádzajú do úvahy. Ide najmä o rozhodovanie   o žiadostiach   obvinených   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a o ďalšie úkony technického rázu, ktoré s takýmto rozhodovaním súvisia. Skutočnosťou je aj to, že v určitých kratších obdobiach bol trestný spis predkladaný Krajskému súdu v Trnave na rozhodovanie   o sťažnostiach,   resp.   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o predĺžení   lehoty trvania väzby.

Z doposiaľ uvedeného treba vyvodiť, že pokiaľ by ústavný súd skúmal izolovane iba obdobie od februára 2002 až doposiaľ, mohol by bez ďalšieho dospieť k záveru, že základné právo   sťažovateľa   nebolo   porušené.   Skutková   a právna   náročnosť   danej   trestnej   veci a činnosť zákonnej sudkyne od februára až doposiaľ takýto záver jednoznačne umožňujú.

Pohľad ústavného súdu musí byť celkový - komplexný. Musí vychádzať z toho, že hoci trestné stíhanie proti sťažovateľovi bolo začaté 25. augusta 1999, obžaloba proti nemu podaná na Okresnom súde v Prievidzi 24. novembra 2000, trestná vec prikázaná okresnému súdu najvyšším súdom 4. apríla 2001, pričom spis došiel okresnému súdu 11. apríla 2001, sťažovateľ   bol   vo   väzbe   od   25.   augusta   1999   do   25. augusta   2002,   doposiaľ   nedošlo k právoplatnému ukončeniu trestnej veci.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   daná   jednoznačná   príčinná   súvislosť   medzi opatrením predsedníčky okresného súdu a skutočnosťou, že novo určená zákonná sudkyňa musela   začať znova   študovať trestný   spis,   ktorý   už predchádzajúci   zákonný   sudca   mal naštudovaný. Ide o skutočnosť, za ktorú je objektívne zodpovedný z hľadiska namietaného porušenia základného práva okresný súd. Inak povedané, keby nevznikla potreba trestnú vec odňať   pôvodnému   zákonnému   sudcovi,   nevznikla   by   ani   potreba   nového   naštudovania trestného spisu novou zákonnou sudkyňou.

Ústavný   súd   objektívnu   zodpovednosť   okresného   súdu   opiera   predovšetkým o závery, ktoré vyplývajú z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. Ntv-II 87/02 z 15. augusta 2002.   Najvyšší   súd   ako vrcholný orgán   sústavy všeobecných   súdov   a ako jediný   orgán oprávnený   rozhodovať   tak   o odňatí   a prikázaní   trestných   vecí,   ako   aj   o sporoch o príslušnosť   v prípadoch   súdov   nemajúcich   iný   spoločne   nadriadený   súd   zaujal jednoznačné   stanovisko,   podľa   ktorého   vecne   i miestne   príslušným   na   prejednanie a rozhodnutie   v trestnej   veci   sťažovateľa   je   okresný   súd.   Zároveň   tiež   konštatoval,   že nesprávnym pracovným postupom okresného súdu, a to postúpením veci Krajskému súdu v Trenčíne,   rozhodnutím   o väzbe   samotným   predsedom   senátu   a rozhodovaním o príslušnosti súdu na konanie, došlo k tomu, že sa nezačalo konať o veci po 11. apríli 2001. Najvyšší   súd   výslovne   dospel   k záveru,   že   „nečinnosť   alebo   liknavosť   súdu,   prípadne opakované procesné pochybenia súdu, ktoré nemali pôvod v konaní obvinených“, nie je možné považovať za dôvody, kvôli ktorým by bolo možné predĺžiť lehotu trvania väzby.

Napokon je potrebné zaoberať sa správaním sťažovateľa ako obvineného v trestnom konaní v tom zmysle, či on svojím postupom nespôsobil, že trestná vec doposiaľ nie je ukončená.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   nijaké   skutočnosti,   ktoré   by   zo   strany sťažovateľa mohli mať vplyv na rýchlosť a plynulosť trestného konania pred okresným súdom,   neboli   zistené.   Sťažovateľ   viackrát   využil   svoje   právo   požadovať   prepustenie z vyšetrovacej   väzby   na   slobodu   vrátane   práva   podať   sťažnosť   proti   nepriaznivému rozhodnutiu okresného súdu. Takéto konanie sťažovateľa nie je takého rázu, ktoré by bolo možné pričítať v jeho neprospech v súvislosti so skúmaním rýchlosti a plynulosti trestného konania.   Práve   naopak,   zo   strany   sťažovateľa   šlo   iba   o realizáciu   jedného   z jeho najpodstatnejších obhajobných práv.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že od 16. mája 2001 došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu. Tento stav doposiaľ trvá.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na citované ustanovenie ústavný súd prikázal okresnému súdu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 T 8/02 konať.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v tých   prípadoch,   keď porušenie   základného   práva   alebo   slobody   nie   je   už   možné   napraviť.   To   znamená,   že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02). Príkaz, aby orgán konal vo veci, znamená síce nápravu do budúcnosti, ale nijako nenapráva porušenie základného práva za čas minulý.

Ústavný súd preto považoval za oprávnenú sťažovateľovu požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, a to v požadovanej výške 50 000 Sk. Vychádzal pritom   z časového   rozsahu   porušenia   základného   práva,   ako   aj   zo   skutočnosti,   že   do 25. augusta 2002 bol sťažovateľ vo väzbe a po tento čas treba porušenie jeho základného práva považovať za výrazne intenzívnejšie ako po tomto termíne.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2003