znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 136/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenejadvokátom   JUDr.   Jozefom   Holičom,   Advokátska   kancelária,   Lužická   7,   Bratislava,vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ÚstavySlovenskej republiky   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 2 Tost 2/2013   z 12.   februára   2013   a postupom   Špecializovaného   trestného   súduv Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 21/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola25. augusta 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného   v   čl.   48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 2/2013z 12.   februára 2013   a postupom Špecializovaného trestného súdu v   Pezinku (ďalej   len„špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 21/2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom špecializovaným trestnýmsúdom pod sp. zn. 3 T 21/2011 je sťažovateľka spolu s ďalšími spoluobžalovanými trestnestíhaná pre skutky kvalifikované ako trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaruv styku   s   cudzinou   podľa   §   124   ods.   2,   3   a   5   Trestného   zákona   účinnéhodo 31. decembra 2005 a trestný čin skrátenia dane a poistného spolupáchateľstvom podľa§ 9 ods. 2 a § 148 ods. 5 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Uznesenímsp. zn.   BB 3 Tš 32/2006   zo   4.   júla   2007   špecializovaný   trestný   súd   obžalobu   protisťažovateľke   a   spol.   odmietol   a   vec   vrátil   na   došetrenie   prokurátorovi,   ktorý16. augusta 2011   podal   opätovne   obžalobu,   ktorú   však   špecializovaný   trestný   súduznesením sp. zn. BB 3 T 21/2011 z 1. decembra 2011 opätovne odmietol a vec vrátilprokurátorovi, ktorý proti tomuto uzneseniu špecializovaného trestného súdu podal sťažnosť,o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Tost 6/2012 z 26. júna 2012. Označenýmuznesením najvyšší súd zrušil uznesenie o odmietnutí obžaloby a uložil špecializovanémutrestnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Špecializovaný   trestný   súd   na   verejnom   zasadnutí   24.   októbra   2012   uznesenímsp. zn.   BB   -   3   T   21/2011   rozhodol   o zastavení   trestného   stíhania   sťažovateľky   a spol.z dôvodu neprípustnosti trestného stíhania, pretože tak ustanovuje medzinárodná zmluva.O sťažnosti prokurátora proti tomuto rozhodnutiu špecializovaného trestného súdu rozhodolnajvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Tost   2/2013   z 12.   februára   2013   tak,   že   napadnutérozhodnutie   zrušil   a uložil   špecializovanému   trestnému   súdu,   aby   vo   veci   znovu   konala rozhodol.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   polemizuje   so   záverminajvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 2 Tost 2/2013 z 12. februára 2013, ktorým nariadilšpecializovanému trestnému súdu pokračovať v konaní o obžalobe, a tiež v tejto súvislostipoukazuje na neprimeranú dĺžku konania v tejto jej trestnej veci, apelujúc pritom na čl. 6ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: «Keď NS SR opäť v tom istom zložení senátu už sťažnosť špecificky nezamietol, musel si byť vedomý, že trestné stíhanie sa voči mojej osobe vedie tak dlho, že v iných veciach Európsky   súd   pre   ľudské   práva   obdobné,   takto   neprimerane   dlho   trvajúce   konania považoval za porušenie ľudských práv a základných slobôd.

Pretože u nás platí, že „na Slovensku je to tak“, možno uvažovať, že nie 6 - 7 rokov už je porušením práv, ale aby Najvyšší súd SR dňa 26.06.2012 pod č. konania 2 Tost 6/2012 zrušil uznesenie súdu I. stupňa a po 14-tích rokoch (čo je 2x prekročená lehota judikovaná ESĽP) konanie nezastavil, to je nemysliteľné.

Keď odvolací súd pre Špecializovaný trestný súd nariadil vo veci konať, tak negoval a odmietol akceptovať pre SR záväznú medzinárodnú zmluvu - Dohovor, ktorý je nutné uprednostniť   pred   vnútroštátnou   normou.   Odvolací   súd   sa   svojím   rozhodnutím   dostal do podozrenia   zo   zneužitia   právomoci   verejného   činiteľa,   pretože   záväzne   nariadil Špecializovanému trestnému súdu konať v rozpore s obsahom čl. 6 ods.1 Dohovoru, čo by normy vyššej právnej sily než sú normy a záväzné stanoviská NS SR po uplynutí aj niekoľko desiatok rokov od vznesenia obvinenia.

... trvajúce porušovanie práva podľa Ústavy SR a aj Dohovoru núti ÚS SR, aby zistil, že trvajúci stav porušenia práv núti, aby Špecializovaný trestný súd konal vo veci a aby svojím   rozhodnutím   zabránil   v   ďalšom   porušovaní   práv,   pretože   viac   ako   rok od rozhodnutia NS SR uplynul čas, počas ktorého už spoločenská nebezpečnosť sa znížila tak, že už nie je nepatrná a prípadný priestupok je premlčaný. Teda zanikla trestnosť a v takom   prípade   už   nemožno trestné   stíhanie viesť ani   v konaní,   v ktorom   dochádza k porušeniu práv citovaných vyššie.»  

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jejsťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛ upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo hrubo porušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tost 2/2013 zo dňa 12.02.2013   a   konaním   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   v   konaní   vedenom pod sp, zn. 3T 21/2011.

Špecializovanému   trestnému   súdu   Pezinok   sa   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3T 21/2011 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20.000,- € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 340,90 €, ktoré sú porušovatelia povinní spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   Jozefa   Holiča   vedený...,   a   to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde,je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v danom prípade navyše zastúpenákvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášťna   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka   domáha.   Vzhľadom   na   to   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označila   za   porušovateľa   svojich   práv(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc z petitu sťažnosti podanej prostredníctvom kvalifikovaného právnehozástupcu   je   jej   predmetom   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľkyna prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právana prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (i) uznesenímnajvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tost   2/2013   z 12.   februára   2013   a tiež   (ii)   postupomšpecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 21/2011.

1. K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

V   súvislosti   so   sťažnosťou   sťažovateľky   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdusp. zn. 2 Tost   2/2013   z 12.   februára   2013   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenújudikatúru, podľa ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote (ktoré práva majúprocesný charakter), nemôže dôjsť rozhodnutím konkrétneho orgánu verejnej moci, ale lenjeho   postupom   (nečinnosťou,   nesprávnym,   resp.   neefektívnym   postupom   a pod.).Z uvedeného   vyplýva,   že v prípadoch,   ak   sťažovateľ   namieta   porušenie   tohto   právakonkrétnym rozhodnutím orgánu verejnej moci a nie jeho postupom, ústavný súd takúsťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (m.   m.   III.   ÚS   258/05,   III.   ÚS   337/08,II. ÚS 724/2014).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej protiuzneseniu   najvyššieho   súdu   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K napádanému postupu špecializovaného trestného súdu

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   zohľadnil   svojukonštantnú judikatúru, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu len vtedy, ak bolasťažnosť pred ústavným súdom uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označenéhopráva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99,III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdudoručená, už objektívne nemohlo dochádzať k porušovaniu základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy označeným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade špecializovanýmtrestným súdom), ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totižto,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   mocido základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosťzohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlozásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, abysa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05,II. ÚS 67/06).

Pri výklade základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveňosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožnovidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Na účely posúdenia procesného stavu sťažovateľkou napádaného konania vedenéhošpecializovaným trestným súdom pod sp. zn. 3 T 21/2011 sa ústavný súd v rámci prípravypredbežného prerokovania sťažnosti oboznámil so stanoviskom špecializovaného trestnéhosúdu týkajúceho sa predmetného konania, ktoré si ústavný súd vyžiadal už na účely konaniao sťažnosti   jedného   zo   spoluobžalovaných   sťažovateľky   v tejto   trestnej   veci   (

), o ktorej ústavný súd konal pod sp. zn. II. ÚS 724/2014.  

Podľa   vyjadrenia   špecializovaného   trestného   súdu   po   tom,   ako   najvyšší   súduznesením sp. zn. 2 Tost 2/2013 z 12. februára 2013 zrušil rozhodnutie špecializovanéhotrestného súdu o zastavení konania a vec mu vrátil na ďalšie konanie, bol spis vo veci sp. zn.3   T   21/2011   vrátený   špecializovanému   trestnému   súdu   12.   marca   2013.   Následnena hlavnom pojednávaní 9. septembra 2013 špecializovaný trestný súd uznesením podľa§ 255 ods. 3 Trestného poriadku vrátil trestnú vec prokurátorovi na postup podľa § 232a § 233 Trestného poriadku, pretože boli splnené podmienky na konanie o dohode o vinea treste (spis bol vrátený prokurátorovi 10. septembra 2013).

Dňa 19. septembra 2013 bolo špecializovanému trestnému súdu doručené dovolaniejedného zo spoluobvinených sťažovateľky, a to ⬛⬛⬛⬛, podané prostredníctvomjeho obhajcu ⬛⬛⬛⬛ proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 2/2013z 12. februára 2013.   Špecializovaný trestný   súd   toto   dovolanie   10.   októbra   2013 zaslalostatným stranám na vyjadrenie v lehote 30 dní. Po doručení všetkých vyjadrení (poslednévyjadrenie bolo doručené 2. decembra 2013) a spisu (spis bol špecializovanému trestnémusúdu   z prokuratúry   postúpený   7.   januára   2014)   predložil   špecializovaný   trestný   súddovolanie najvyššiemu súdu, ktorý ho 19. marca 2014 vrátil s tým, aby špecializovanýtrestný   súd   vyzval   obhajcu ⬛⬛⬛⬛,   aby   odstránil   nedostatky   dovolania.Špecializovaný   trestný   súd   zaslal   výzvu   21.   marca   2014   a   následne   vykonával   úkonyna účely jej doručenia, pretože obhajca ⬛⬛⬛⬛ nepreberal súdne zásielky. Spis bolpredložený najvyššiemu súdu 19. júna 2014. Obhajca reagoval na výzvu 3. júla2014 doručením doplneného dovolania najvyššiemu súdu, ktorý z tohto dôvodu 9. júla 2014vrátil   spis   špecializovanému   trestnému   súdu   s   pokynom   doručiť   rovnopis   doplnenéhodovolania procesným stranám, pričom špecializovaný trestný súd tak učinil 15. júla 2014.Právny zástupca sťažovateľky predložil vyjadrenie k dovolaniu 6. augusta 2014. Výzvuneprevzal obvinený ⬛⬛⬛⬛, špecializovaný trestný súd ju zaslal opakovane8. septembra 2014 a 16. septembra 2014 aj prostredníctvom polície a 7. novembra 2014 bolspis predložený najvyššiemu súdu.

Predseda špecializovaného trestného súdu vo vyjadrení konštatoval: „... považujem za potrené uviesť, že dňa 09.11.2013 bola vec vrátená prokurátorovi a dostala sa tak do štádia prípravného konania, teda z moci súdu. Súd v tomto smere nemohol vzhľadom na tieto   skutočnosti   právne   relevantne   pôsobiť   na   prokurátora,   aby   prípadne   uzavrel s obvinenými   dohodu   o   vine   a   treste   alebo   nie,   a   potom   predložil   Špecializovanému trestnému súdu trestný spis s návrhom na schválenie dohody o vine a treste, resp. s novou obžalobou.   Preto   keď   sťažovateľ   navrhuje,   aby   Špecializovanému   trestnému   súdu   bolo prikázané vo veci konať bez zbytočných prieťahov, toto nie je možné, pretože trestná vec sa nachádza v štádiu prípravného konania. Ako bolo vyššie konštatované, prokurátor postúpil trestný   spis   bez   akéhokoľvek   jeho   rozhodnutia   vo   veci   samej   v   mesiaci   január   2014 na Špecializovaný trestný súd z dôvodu dovolania ⬛⬛⬛⬛. Podľa môjho názoru Špecializovaný   trestný   súd   vo   vzťahu   k   podanému   dovolaniu   taktiež   konal   v   zmysle Trestného   poriadku   a   bol   povinný   rešpektovať   pokyny   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, ktoré sa týkali doručenia dovolania a najmä doručenia doplneného dovolania.“

Podľa   aktuálneho   zistenia   ústavného   súdu   v danej   veci   bolo   6.   februára   2015špecializovanému   trestnému   súdu   doručené   uznesenie   najvyššieho   súdusp. zn. 1 Tdo V 18/2014   z   22.   januára   2015,   ktorým   bolo   odmietnuté   dovolanieobžalovaného ⬛⬛⬛⬛, pričom v súčasnej dobe špecializovaný trestný súddoručuje   toto   uznesenie   najvyššieho   súdu   procesným   stranám   a   následne   bude   spispostúpený prokurátorovi na postup podľa § 232 a § 233 Trestného poriadku.  

Podľa § 255 ods. 3 Trestného poriadku po vykonaní úkonov podľa odsekov 1 a 2predseda senátu zistí, či prokurátor a obžalovaný nechcú uzavrieť dohodu o vine a treste.Ak sa prokurátor a obžalovaný vyjadria, že chcú konať o dohode o vine a treste, vráti vecprokurátorovi na postup podľa § 232 a § 233, len ak to navrhne prokurátor.

Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti (august 2014) sa predmetná trestnávec   nachádzala   v štádiu   prípravného   konania   a   príslušným   orgánom   na   konanie   bolprokurátor, pretože vec mu bola vrátená na konanie o dohode o vine a treste. Nevyhnutnoupodmienkou   tohto   postupu   je súhlas   obžalovaného   (sťažovateľky) s konaním o   dohodeo vine   a   treste.   Špecializovaný   trestný   súd   preto   nemohol   v   čase   podania   sťažnostiprerokúvať   vec   a   ani   vykonávať   žiadne   úkony   smerujúce   k   právoplatnému   skončeniutrestného konania. Z tohto dôvodu je sťažnosť smerujúca proti postupu špecializovanéhotrestného súdu pri prerokúvaní veci samej zjavne neopodstatnená.

Špecializovaný trestný súd vykonával v čase podania sťažnosti úkony, ktoré súviseli sdovolaním   podaným   jedným   z   obvinených   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   o   zrušenírozhodnutia o zastavení trestného stíhania. Predĺženie konania v tejto fáze bolo spôsobenéobhajcom   obvineného ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   podal   nekvalifikované   dovolaniea nepreberal   výzvy   zasielané   na   adresu   sídla   jeho   kancelárie.   Z   prehľadu   úkonovšpecializovaného trestného súdu v tomto konaní vyplýva, že jeho postup nebol poznačenýzbytočnými prieťahmi, a preto je sťažnosť aj v časti týkajúcej sa úkonov špecializovanéhotrestného súdu v dovolacom konaní zjavne neopodstatnená.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o prikázaníšpecializovanému trestnému súdu konať v trestnej veci sťažovateľky, ako aj rozhodnutieo priznaní jej primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj úhrady trov konania je viazanéna vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súdo týchto nárokoch už nerozhodoval.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015