znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 136/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Cdo 74/2011 z 12. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2012   doručená   sťažnosť   I.   K.   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   v   ktorej   namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 74/2011 z 12. decembra 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a súdneho spisu Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 C 135/2002 vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 11. februára 2002 domáhal vyslovenia neplatnosti platobného výmeru zo 4. januára 2002 proti žalovanému O. B. V priebehu súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 1 C 135/2002 sťažovateľ žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Jeho žiadosti okresný súd   [v   spojení   s rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)] nevyhovel. Keďže sťažovateľ aj napriek viacerým výzvam nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh (žalobu), okresný súd uznesením č. k. 1 C 135/2002-52 z 10. januára 2006 konanie vo veci zastavil. Toto rozhodnutie potvrdil krajský súd uznesením sp. zn. 1 Co 319/06 z 30. apríla 2007. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal 2. júla 2007 sťažovateľ dovolanie. V súvislosti s výzvou okresného súdu o predloženie plnej moci pre advokáta na jeho zastupovanie v dovolacom konaní požiadal sťažovateľ okresný súd o ustanovenie mu právneho   zástupcu.   Okresný   súd   uznesením   z 2.   augusta   2010   jeho   žiadosti   nevyhovel a neustanovil mu „zástupcu na ochranu jeho záujmov“. Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 127/2010   z 11. februára   2011   prvostupňové   rozhodnutie   potvrdil.   Okresný   súd   17.   júna 2011 predložil najvyššiemu súdu dovolanie sťažovateľa z 2. júla 2007 proti rozhodnutiu krajského   súdu   z 30.   apríla   2007.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   74/2011 z 12. decembra 2011 dovolacie konanie zastavil.

3.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   za „Porušovateľa   základného   a ľudského   práva“ sťažovateľ v bode 3 úvodnej časti svojej sťažnosti jednoznačne označil „Najvyšší súd SR...“ (túto skutočnosť potvrdzuje aj celkové zhodnotenie obsahu sťažnosti).

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1/, čl. 46 ÚSTAVY SR a ods. 1/, čl. 6 DOHOVORU postupom Najvyššieho súdu SR v súdnom konaní o dovolaní sťažovateľa   pod   sp.   zn.   1   Cdo   74/2011,   jeho   uznesením   z 12. XII.   11   a v právnej   veci vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 1 C 135/02 porušené boli.

2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR...

3. Ukladá Najvyššiemu súdu SR uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania...“.

Sťažovateľ   požiadal   tiež   o   ustanovenie   právneho   zástupcu „na   štátne   útraty“ v konaní pred ústavným súdom.

5.   Keďže   sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   len   rozhodnutia   S.   B.   o zvýšení   jeho a manželkinho starobného dôchodku od 1. januára 2011, ústavný súd si v rámci prípravy predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal   súdny   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   1   C 135/2002, z obsahu ktorého pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti vychádzal.

II.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 136/05).

8. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 74/2011 z 12. decembra 2011. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu,   v   sťažnosti   vychádzal   v   zásade   z dôvodov (nedostatku peňažných prostriedkov na zaplatenie právneho zástupcu – advokáta), ktoré uviedol aj v podanom dovolaní. Najvyšší súd dovolacie konanie zastavil, keďže sťažovateľ nesplnil podmienku povinného právneho zastúpenia v dovolacom konaní.

9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany   ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   V   rámci všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu z ustanovenia   §   237   OSP   výslovne   vyplýva,   že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade dovolací súd v rámci skúmania podmienok konania (§ 103 OSP) zistil existenciu nedostatku   odstrániteľnej   podmienky   konania,   ktorú   však   sťažovateľ   napriek   poučeniu neodstránil, a preto najvyšší súd dovolacie konanie „podľa § 243c v spojení § 104 ods. 2 OSP“ zastavil.

11. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 74/2011 z 12. decembra 2012, ktorým dovolacie konanie zastavil. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť,   ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto   súdu   nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

„Okresný súd Bardejov (súd prvého stupňa) uznesením z 10. novembra 2006 č. k. 1 C 135/2002-52 konanie vo veci   zastavil a   o trovách   konania rozhodol   tak,   že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Svoje rozhodnutie o zastavení konania odôvodnil tým, že žalobca nezaplatil súdny poplatok za podaný návrh splatný podaním návrhu ani dodatočne v lehote určenej súdom; výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Krajský súd v Prešove (odvolací súd) na odvolanie žalobcu uznesením z 30. apríla 2007 sp. zn. 1 Co 319/06 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobca nemá právo na ich náhradu a žalovanému sa ich náhrada nepriznáva.

Proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   podal   dovolanie   žalobca   a   žiadal   rozhodnutia nižších súdov zrušiť. Uviedol, že rozhodnutia nižších súdov sú nezákonné a to predovšetkým v tom, že mu je súdmi bránené pokračovať v konaní len preto, že nemá na zaplatenie súdnych poplatkov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) skúmal predovšetkým, či sú splnené podmienky dovolacieho konania.

Podľa § 241 ods. 1 druhej vety O. s. p. dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné odvolanie alebo dovolanie, ktoré neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa napriek výzve súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu (§ 241 ods. 4 O. s. p.).

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca nie je v dovolacom konaní zastúpený advokátom (k   podanému   dovolaniu   nedoložil   plnomocenstvo   na   svoje   zastúpenie   advokátom v dovolacom konaní podľa § 241 ods. 1 druhej vety O. s. p.), tiež nie je doložené, že by mal právnické vzdelanie.

Podľa § 103 O.   s. p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 2 O. s. p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí   nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Obsahom spisu je doložené, že súd prvého stupňa prípisom zo 4. júla 2007 (č. 1. 62) poučil   dovolateľa   o   potrebe   predloženia   plnomocenstva   pre   právneho   zástupcu   na zastupovanie   v   dovolacom   konaní,   načo   reagoval   dovolateľ   žiadosťou   o   ustanovenie advokáta na dovolacie konanie (č. 1. 63). Tejto žiadosti však súd prvého stupňa uznesením z 2. augusta 2010 č. k. 1 C 135/2002-69 nevyhovel a na odvolanie žalobcu uznesenie súdu prvého stupňa o neustanovení zástupcu žalobcovi potvrdil Krajský súd v Prešove uznesením z 11. februára 2011 sp. zn. 4 Co 127/2010. Súd prvého stupňa následne žalobcu opätovne vzýval a to listom zo 14. marca 2011, aby v lehote 10 dní súdu predložil plnomocenstvo a to pod   následkom zastavenia dovolacieho konania.   Napriek tomu,   že dovolateľ   túto   výzvu osobne prevzal 17. marca 2011, tejto výzve nevyhovel a požadované plnomocenstvo doteraz súdu nepredložil.

Nedostatok právneho zastúpenia dovolateľa advokátom podľa § 241 ods. 1 druhej vety O. s. p. je odstrániteľným nedostatkom podmienky konania. Pokiaľ však dovolateľ napriek poučeniu o povinnom právnom zastúpení v dovolacom konaní a výzve podľa § 241 ods. 4 O. s. p. uvedený procesný nedostatok neodstránil (nepredložil plnomocenstvo pre advokáta na zastupovanie v dovolacom konaní), tak svojim procesným postupom spôsobil, že v dovolacom konaní pre tento nedostatok nie je možné pokračovať a dovolacie konanie treba zastaviť podľa § 243c v spojení s § 104 ods. 2 O. s. p.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vzhľadom   na   uvedený   nedostatok   podmienky dovolacieho   konania,   ktorý   pre   nečinnosť   dovolateľa   zostal   neodstránený,   konanie o dovolaní žalobcu zastavil. So zreteľom na zastavenie dovolacieho konania nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti dovolania (ani vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu).

O trovách dovolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 224 ods. 1 a § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“

12.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi   a   zastavil   konanie o dovolaní   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z   dôvodu   neodstránenia   nedostatku podmienky   konania.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnom   opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 74/2011 z 12. decembra 2011 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012