znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 136/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžnč 2/2009 a jeho uznesením z 2. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2010 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 51 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 17, čl. 18 a čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžnč 2/2009 a jeho uznesením sp. zn. 2 Sžnč 2/2009 z 2. februára 2010 (ďalej len „uznesenie z 2. februára 2010“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) podanie, v ktorom namietal nečinnosť Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) vo veci vedenej pod sp. zn. 22123/08-61/D/925.   Predmetom   uvedeného   konania   bol   podnet   sťažovateľa   adresovaný ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister spravodlivosti“), ktorým poukázal na splnenie podmienok na podanie dovolania podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 371 ods.   2   písm.   c)   Trestného poriadku   z dôvodu   porušenia   jeho práva   na obhajobu v jeho trestnej   veci   vedenej   Okresným   súdom   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 3 T 334/2002   v súvislosti   s rozhodnutiami   o povinnosti   na   náhradu   odmeny   a hotových výdavkov,   ktoré   boli   uhradené   štátom   ustanovenému   obhajcovi.   Svojím   podaním   sa sťažovateľ domáhal, aby krajský súd uložil ministerstvu spravodlivosti povinnosť konať vo veci vedenej pod sp. zn. 22123/08-61/D/925 a podať dovolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 334/2002 zo 16. februára 2009.

Krajský súd podanie sťažovateľa posúdil ako návrh na konanie o nečinnosti orgánu verejnej správy [podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)],   na   ktoré   je   príslušný   najvyšší   súd,   a preto   uznesením   č.   k.   13 S   118/2009-6 z 3. novembra   2009   rozhodol   podľa   §   250d   ods.   2   OSP   o postúpení   uvedenej   veci najvyššiemu súdu.

Najvyšší   súd   uznesením   z 2.   februára   2010   konanie   v predmetnej   veci   zastavil a súčasne rozhodol, že vec bude po právoplatnosti tohto uznesenia postúpená ministerstvu spravodlivosti.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol: „K   meritu   sťažnosti   respektíve   tejto   právnej   veci   si dovolím namietať vecnú nesprávnosť, nezákonnosť a protiústavnosť postupu a rozhodnutia Najvyššieho   súdu   SR   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   2   Sžnč   2/2009   a to   najmä   z dôvodu nesprávneho posúdenia otázky právomoci všeobecného súdu vo veci konať, v dôsledku čoho Najvyšší súd SR konanie zastavil a to právoplatne. Vychádzajúc z poučenia napadnutého uznesenia   nie   je   prípustné   odvolanie   a teda   ani   dovolanie,   ktoré   je   prípustné   proti rozhodnutiam odvolacích súdov pokiaľ to zákon pripúšťa, tým sa domnievam, že je daná iba právomoc Ústavného súdu SR.

Najvyšší súd SR sa v konaní pod sp. zn. 2 Sžnč 2/2009 dopustil voči sťažovateľovi odopretia   spravodlivosti   (denegatio   iustitiae)   a odopretia   práva   (denegatio   iuris). S prihliadnutím na relevantnú stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva považujem sťažnosť za opodstatnenú a dôvodnú. Za nesprávne treba považovať postúpenie veci orgánu, v danom prípade Ministerstvu spravodlivosti SR, ktorý už vo veci konal a tiež skutočnosť, že NS SR neposudzoval vec ako konanie o preskúmaní postupu a rozhodnutia MS SR bez ohľadu na označenie návrhu navrhovateľom.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví:

„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžnč 2/2009 a uznesením sp. zn. 2 Sžnč 2/2009 zo dňa 2. 2. 2010 porušil sťažovateľove práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 v spojení s čl. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 17, čl. 18, čl. 53 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2   Sžnč   2/2010 (správne   malo   byť 2 Sžnč 2/2009, pozn.) zo dňa 2. 2. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Najvyššiemu súdu   SR   sa   zakazuje pokračovať v porušovaní vyššie označených práv.

4.   Najvyšší   súd   SR   je   povinný   uhradiť   ustanovenému   obhajcovi   trovy   právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ sa v neperfektnej sťažnosti domáha nápravy porušovania svojich práv v konaní, v ktorom najvyšší súd podľa neho nesprávne posúdil jeho podanie, a následne tiež nesprávne rozhodol o zastavení konania pre nedostatok svojej právomoci na prerokovanie jeho podnetu a postúpení predmetnej veci ministerstvu spravodlivosti.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že cieľom sťažovateľovho podania bolo iniciovať konanie, v ktorom by všeobecné súdy, resp. konkrétne krajský súd zaviazal ministerstvo spravodlivosti   povinnosťou   napadnúť   právoplatné   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 334/2002 zo 16. februára 2009 vydané v jeho trestnom konaní dovolaním.

Podľa   § 369 ods.   1 Trestného poriadku   právoplatné rozhodnutie súdu   na podnet strany alebo na iný podnet napadne minister spravodlivosti z dôvodu uvedeného v § 371.

V   §   371   Trestného   poriadku   sú   taxatívne   upravené   zásadné   porušenia procesnoprávnych a hmotnoprávnych ustanovení v rozhodnutiach súdov, ktoré môžu byť dôvodom   podania   dovolania   zo   strany   oprávnených   subjektov   vrátane   ministra spravodlivosti.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia z 2. februára 2010 poukázal na znenie ustanovenia § 7 ods. 1 a 2, § 103, § 104 ods. 1, ako aj § 244 ods. 1 a 3 OSP a následne okrem iného uviedol: „Ako je zrejmé z podaného návrhu, cieľom žalobcu je dosiahnuť, aby minister spravodlivosti podal dovolanie podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku. Je preto nesporné, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému   konať   a rozhodnúť   v trestnoprávnej   veci.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky však konštatuje, že v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy nie je možné o takomto návrhu žalobcu rozhodnúť. Tento záver vyplýva z právomoci súdu v občianskom súdnom konaní ako aj z bližšej špecifikácie predmetu správneho súdnictva, tak ako sú vymedzené v citovaných   ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Rozhodovanie   o návrhu žalobcu nielenže nemôže byť predmetom konania v správnom súdnictve, ale predmetná vec nepatrí vôbec do právomoci súdov v občianskom súdnom konaní.

Rozhodovanie   ministra   spravodlivosti   o tom,   či   v konkrétnom   prípade   podá dovolanie   podľa   Trestného   poriadku   nie   je   rozhodovaním   správneho   orgánu   v oblasti verejnej   správy,   jedná   sa   výlučne   o právomoc,   ktorá   vyplýva   z ustanovení   Trestného poriadku, týka sa teda vecí trestnoprávneho charakteru a nemôže byť predmetom súdneho prieskumu v občianskom súdnom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v súlade s § 104 ods. 1 veta druhá O. s. p. konanie   zastavil   s tým,   že   po   právoplatnosti   tohto   uznesenia   bude   vec   postúpená Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ako   orgánu   príslušnému   na   vybavenie podnetu žalobcu.“

Z ustanovenia   §   369   ods.   1   Trestného   poriadku   je zrejmé,   že   právomoc posúdiť podnet   doručený   ministrovi   spravodlivosti   z hľadiska   splnenia   podmienok   uvedených v § 371   ods.   1   Trestného   poriadku   je   zákonom   zverená   iba   ministrovi   spravodlivosti, ktorému v prípade zistenia, že uvedené podmienky boli v konkrétnom prípade naplnené, vzniká povinnosť podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd rozhodnutia všeobecných súdov za protiústavné aj arbitrárne, ak ich odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Závery najvyššieho súdu, podľa ktorých všeobecným súdom, t. j. ani najvyššiemu súdu   nie   je   zákonom   zverená   právomoc   zasahovať   do   výkonu   právomoci   ministra spravodlivosti   podľa   §   369   ods.   1   Trestného   poriadku   a   podať   na   základe   doručeného podnetu   v prípade   splnenia   podmienok   uvedených   v   §   371   ods.   1   Trestného   poriadku dovolanie, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za svojvoľné alebo arbitrárne, a ani samotná nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom konania o nečinnosti orgánu verejnej správy, ktoré inicioval, nie je dôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa nespĺňala všetky náležitosti predpísané zákonom, avšak vzhľadom na to, že po prerokovaní jej obsahu bola pri predbežnom prerokovaní ústavným súdom odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, bolo už ďalej bezpredmetné, aby ústavný súd pristúpil k zaslaniu výzvy sťažovateľovi na jej doplnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010