znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 136/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť S., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/154/2008-99 z 12. novembra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2009 doručená   sťažnosť   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného   práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení s čl.   2   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S/154/2008-99 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) z 12. novembra 2008 a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v právnej veci žalobcu M. Š..., a žalovaného, ktorým bol sťažovateľ, krajský súd vo veci vedenej pod sp. zn. 23 S/154/2008 v konaní   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa   §   250t   Občianskeho   súdneho poriadku rozhodol uznesením č. k. 23 S/154/2008-99 z 12. novembra 2008, ktorým uložil povinnosť sťažovateľovi „... S... B., B... vo veci č. 980/OIOV/BB/05-Pa konať a rozhodnúť ohľadom mimoriadneho zhoršenia vôd na pozemku žalobcu - firma M..., L., parc. č. 3722, 3724/28,   kat.   územie   L.,   ktoré   bolo   spôsobené   neovládateľným   únikom   ľahkého vykurovacieho oleja dňa 16. 5. 2008 (správne malo byť 16. 6. 2005, pozn.) v lehote 60 dní od doručenia rozhodnutia“.

Podľa sťažovateľa vo veci, ktorá bola predmetom konania na krajskom súde „Postup I. bol... zákonný a nemožno ho označiť ako nečinnosť orgánu verejnej správy v súvislosti s posudzovaním   veci   č.   980/OIOV/BB/05-Pa   a   udalosti   zo   dňa   16.   06.   2005   (§ 250t Občianskeho súdneho poriadku), nakoľko vec bola ukončená“.

Sťažovateľ je toho názoru, že «výrok uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica... mení oprávnenie   vyplývajúce z právneho   predpisu na   povinnosť   a núti   tak sťažovateľa porušovať čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky podľa ktorého: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ v spojitosti s § 41 ods. 9 vodného zákona, podľa ktorého „Ak sa opatrenia na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd alebo opatrenia na odstránenie jeho škodlivých následkov nedosiahnu   postupom   podľa   odseku   8, môže   inšpekcia   rozhodnúť   o   ich   uložení.“ a § 6 vyhl. č. 100/2005 Z. z.».

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   uznesením   krajského   súdu   došlo   k   zásahu   do jeho základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pretože   toto „je   nepreskúmateľné, nakoľko   KS   v   Banskej   Bystrici   nezdôvodnil,   prečo   nevzal   do   úvahy,   že   vo   veci 980/OIOV/BB/05-Pa sťažovateľ konal a rozhodol, ale uvedenú udalosť posúdil ako MZV... prečo, pokiaľ sa opieral o súdnoznalecký posudok, nevzal do úvahy námietky I. ohľadom už skôr znečisteného prostredia v areáli bývalých I., š. p. L. v zmysle § 8 zákona č. 17/1992 Zb.“.

Sťažovateľ   vidí   pochybenie   krajského   súdu   tiež   v tom,   že „pri   rozhodovaní nevyhodnotil   predložené   dôkazy...   neodôvodnil,   na   základe   čoho...   dospel   k záveru, že sťažovateľ   bol   v konaní   nečinný...   závažným   spôsobom   zasiahol   do   kompetencie sťažovateľa - rozšíril povinnosti, keď rozhodnutím súdu určil nad rámec vodného zákona a svojich právomocí, že udalosť zo dňa 16. 6. 2005 je MZV a nad rámec zákona určil v stanovenej lehote vo veci konať a rozhodnúť v prípade, v ktorom nejde o správne ani iné konanie,   v ktorom   je   potrebné rozhodnúť,   napriek tomu,   že sťažovateľ   v uvedenej   veci konal“.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   uznesením   krajského   súdu „...   došlo   k   porušeniu princípov   právnej   istoty   ako   to   zaručuje   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   I.   konal a v predmetnej veci rozhodoval, a za kontrolou zistené porušenie vodného zákona uložil pokutu.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   podľa   názoru   sťažovateľa   nepostupoval   v   súlade so zákonnými   predpismi   a   namietaným   rozhodnutím   zasiahol   do   zákonných   práv a povinností   vyplývajúcich   pre   orgán   štátnej   správy   konať   a   rozhodovať   v   súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.

Namietané   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   neobsahuje   náležité odôvodnenie, prečo sa nezaoberal výsledkami kontrolnej činnosti I. a šetrenia Ministerstva životného prostredia, je nepreskúmateľné a ako také nepresvedčivé, nakoľko neobsahuje riadne odôvodnenie.“.

V sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa konať podľa čl. 46 ods. 1 v spojitosti s čl. 2 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   v   konaní č. 23 S/154/2008 a jeho rozhodnutím č. 23 S/154/2008-99 zo dňa 12. novembra 2008 bolo porušené.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   č. 23 S/154/2008-99   zo   dňa 12. novembra 2008 zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľ nežiada finančné zadosťučinenie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne zaručených základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb.

Definičným   znakom   pojmu   sťažnosť   je   zásah   orgánu   verejnej   moci   do   týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické   osoby   pred   zásahmi   do   ich   základných   práv   alebo   slobôd   predovšetkým zo strany orgánov štátu (rozhodnutiami, opatreniami alebo inými zásahmi).

Predpokladom   aktívnej   procesnej   legitimácie   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy je to, že fyzická osoba a právnická osoba má spôsobilosť byť nositeľom základných práv a slobôd.

Pokiaľ štát vystupuje v právnych vzťahoch ako subjekt verejného práva a súčasne ako   nositeľ   verejnej   moci,   z povahy veci   vyplýva, že nie   je a ani nemôže byť súčasne nositeľom (subjektom) základných práv a slobôd (I. ÚS 29/97).

V zásade nie je vylúčené, aby aj orgány verejnej moci podali sťažnosť podľa čl. 127 ústavy   (napr.   vo   vlastníckych   sporoch,   keď   vystupujú   v súkromnoprávnych   vzťahoch v rovnom postavení s ostatnými účastníkmi konania). Orgán verejnej moci (štátny orgán) môže podať sťažnosť, len pokiaľ je postihnutý ako „každý“, a nie ako „nositeľ verejných úloh (verejného záujmu)“, resp. pri výkone právomocí štátu.

Pokiaľ však štát, resp. orgán verejnej moci od neho odvodený, vystupuje vo svojom mocenskom,   vrchnostenskom   postavení,   nie   je   nositeľom   žiadnych   základných   práv a slobôd, a preto pochopiteľne ani nemôže byť aktívne legitimovaný na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Iný prístup k tejto otázke by znamenal popretie zmyslu základných práv a slobôd aj zmyslu samotného konania o sťažnosti.

Sťažovateľa preto v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať za osobu, ktorá je oprávnená namietať porušenie   svojich   základných   práv   sťažnosťou   domáhajúcou   sa   začatia   konania pred ústavným súdom.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   podanú   zjavne neoprávnenou osobou.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. apríla 2009