znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 136/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., R., dlhodobo bytom Česká republika, zastúpenej advokátkou JUDr. M. Š., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoP 11/07 zo 17. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2007   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 11/2007 zo 17. mája 2007.

A. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že:

1.   „Sťažovateľka   je   starou   matkou   maloletého   dieťaťa   K.   Š.,   ktoré   sa   narodilo z družobného vzťahu E. K. (matky maloletej) a P. Š. (otca maloletej). Matka maloletého dieťaťa E. K. po dlhodobej chorobe zomrela dňa 14. júna 2005 zomrela v P. v starostlivosti sťažovateľky.

Sťažovateľka (matka matky maloletej) po úmrtí svojej dcéry podala dňa 9. decembra 2005   návrh   na   zverenie   maloletej   do   jej   náhradnej   starostlivosti   a   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia   o   úprave   styku.   Konanie   vo   veci   bolo   (...)   vedené   (...)   pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 P 593/2005. Sťažovateľka v ňom mala postavenie navrhovateľky a otec maloletej postavenie odporcu. Keďže išlo o konanie o úpravu práva a povinností k maloletému dieťaťu účastníkom konania bol aj Úrad práce sociálnych vecí a rodiny ako kolízny opatrovník maloletého dieťaťa. (...) V konaní pred okresným súdom došlo k zmene zákonného sudcu (...). Následne vo veci samej bolo nariadené pojednávanie na deň 19. februára 2007. Podaním zo dňa 29. januára 2007 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne ospravedlnila,   svoju   neúčasť   na   tomto   pojednávaní   z   dôvodu,   že   pracuje   a   žije   v P. a z dôvodu hospodárnosti a účelnosti žiadala odročenie pojednávania na iný termín blízky 3.   marcu   2007,   kedy   podľa   predbežného   opatrenia   bol   najbližší   termín   stretnutia sťažovateľky s maloletou.

Okresný súd napriek tomuto ospravedlneniu a žiadosti o odročenie pojednávania, na pojednávaní   dňa   19.   februára   2007   uznesením   nariadil   dokazovanie   v   neprítomnosti sťažovateľky a pojednával aj bez jej prítomnosti a bez prítomnosti jej právnej zástupkyne. Okresný súd pokračoval v pojednávaní, oboznámil prítomného odporcu - otca maloletej a kolízneho opatrovníka s návrhom a listinnými dôkazmi, vypočul odporcu a protokoloval prednesené   stanovisko   kolízneho   opatrovníka.   Následne   vo   veci   vyhlásil   na   tomto pojednávaní rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky zamietol.

Písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu č. k. 24 P 593/2005-49 z 19. februára 2007 bolo právnej zástupkyni sťažovateľky doručené 9. marca 2007.“

2. „Sťažovateľka   proti   tomuto   rozsudku   podala   v   zákonnej   lehote   odvolanie.   Vo svojom   odvolaní   sťažovateľka   uviedla   odvolací   dôvod   podľa   §   205   ods.   2   písm.   a) Občianskeho súdneho poriadku,   t.   j.   že konanie má vadu podľa   § 221 ods.   1 písm.   f) Občianskeho súdneho poriadku, pretože účastníkom konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, podľa § 205 ods. 2 psím. c) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. že okresný súd neúplne   zistil   skutkový   stav   veci   pre   nevykonanie   navrhnutých   dôkazov   potrebných   na zistenie rozhodujúcich skutočností a podľa § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, t. j. že rozhodnutie okresného súdu je založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu navrhla odvolaciemu súdu zmeniť tak, že sa návrhu sťažovateľky vyhovuje.“

3. „Odvolacie   konanie   bolo   vedené   pred   Krajským   súdom   v   Prešove   (ďalej   len „krajský súd") pod sp. zn. 7 CoP 11/2007 a vo veci bolo nariadené jedno pojednávanie dňa 17. mája 2007, na ktorom krajský súd aj rozhodol. Krajský súd rozsudkom č. k. 7 CoP 11/2007 z 17. mája 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že   okresný   súd   úplne   zistil skutkový stav veci a správne ho posúdil. Sťažovateľkou namietanými vadami konania pred okresným súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku sa krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal.

Rozsudok krajského súdu bol doručený sťažovateľke dňa 2. júla 2007 (...).“

4. „Sťažovateľka touto sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základného práva na spravodlivé súdne konania   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva   a   základných   slobôd postupom a rozsudkom krajského súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu.“

B.   Sťažovateľka   tvrdí,   že „došlo   k porušeniu   jej   základných   práv   z dôvodu arbitrárnosti   rozhodnutia   krajského   súdu“,   ktorá   spočívala   v tom,   že „Krajský   súd nesprávne posúdil danosť vád konania pred okresným súdom, ktoré sami osebe vzhľadom na ich závažnosť boli dostačujúcim dôvodom na zrušenie rozsudku okresného súdu. Takouto podstatnou vadou konania bolo odňatie práva sťažovateľky konať pred súdom“.

Postupu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní sťažovateľka vytýkala,   že   k   pojednávaniu   pred   ním, „(...)   na   ktorom   pojednávaní   bolo   aj   vo   veci meritórne   rozhodnuté,   došlo   po   zmene   zákonného   sudcu   v   dôsledku   vykonania pojednávania   bez   účasti   sťažovateľky   k   znemožneniu   práva   vzniesť   voči   (novému) zákonnému   sudcovi   námietky   a   teda   pojednávaním   a   rozhodnutím   veci   na   tomto pojednávaní   jej   bola   vôbec   odňatá   možnosť   využiť   toto   jej   procesné   právo   dané   jej ustanovením § 15a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a vzniesť námietky“.

Podľa   sťažovateľky   ďalšou   procesnou   vadou   v konaní   okresného   súdu   (na   ktorú krajský súd neprihliadol, resp. vo svojom rozhodnutí nereagoval) „bola absencia poučenia účastníkov konania podľa ust. § 114 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (čo je zrejmé zo zápisnice   z   pojednávania)   o   tom,   že   účastníci   majú   povinnosť   označiť   alebo   predložiť dôkazy najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy označené a predložené neskôr sa neprihliada. Toto poučenie je podľa ust. § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku zo zákona nevyhnutnou náležitosťou občianskoprávneho konania a musí byť dané účastníkom pred ukončením dokazovania vo veci“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „Na uvedené nadväzuje posledné vady konania, na ktoré krajský súd neprihliadal, spočívajúce v tom, že okresný súd nielenže nedal poučenie účastníkom konania, ale ani neukončil dokazovanie uznesením v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, a ani sa žiadnym spôsobom nevysporiadal podľa ust. § 120 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku (čo je zrejmé zo zápisnice z pojednávania a aj z rozsudku súdu prvého stupňa) s tým, ktoré z dôkazov, označených sťažovateľkou ešte v návrhu na začatie konania vykoná a ktoré nie a prečo. Dôležitým vo veci je to, že na ostatnom pojednávaní, ktoré predchádzalo poslednému vo veci, súd rozhodol o nariadení znaleckého dokazovania - čo ostalo novou sudkyňou úplne bez povšimnutia z procesného i hmotno-právneho hľadiska“.

Podľa názoru sťažovateľky „Napriek tomu, že skutkový stav veci bol v konaní pred okresným súdom zistený neúplné krajský súd tento posúdil ako úplný. V danom prípade neúplné zistenie skutkového stavu veci dosahuje rozmery, ktoré už svedčia o arbitrárnosti namietaného   konania   a   tým   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky.   Podstatnou   je skutočnosť, že sťažovateľka ako účastníčka vôbec nebola v konaní vypočutá (kým odporca áno) a bez jej výsluchu a bez toho, že by ju zákonná sudkyňa čo i len videla, bolo pred okresným súdom vo veci rozhodnuté“.

Nedostatočne zistený skutkový stav mal spočívať najmä v tom, že „v konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by bol oporou pre (...) názor súdu (...), že nebolo preukázané, že medzi starou matkou a dieťaťom je vytvorený taký citový vzťah, ktorý by odôvodňoval zveriť   jej   dieťa   do   osobnej   starostlivosti“.   Taktiež   vytýkala   vo   veci   konajúcim   súdom nevykonanie „znaleckého dokazovania na zistenie osobnosti otca a osobnosti starej matky a vyjadrenie   sa   k   vhodnosti   toho-ktorého   výchovného   prostredia   (ktoré   znalecké dokazovanie malo byť podľa pôvodného vykonané a za týmto účelom bolo pojednávanie odročené (...) na neurčito“.

Podľa názoru sťažovateľky „Arbitrárnosť rozsudku krajského súdu spočíva aj v tom, že sa stotožnil so správnosťou právneho posúdenia veci okresným súdom, hoci na základe vyššie uvedených procesných nedostatkov konania na ktoré poukazuje sťažovateľka (...) okresný súd nemohol dospieť ani k správnym právnym záverom“.

C. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom: „Základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove, č. k. 7 CoP 11/2007 z 17. mája 2007 porušené bolo.

Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 7 CoP 11/2007 z 17. mája 2007 a Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 24 P 593/2005-49 z 19. februára 2007 a vec sa vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   na   účet   jej   právnej zástupkyne trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 6.296,- Sk za dva   úkony   právnej   pomoci   (príprava   a   prevzatie   zastúpenia,   sťažnosť,   dvakrát   režijný paušál) do troch dní od doručenia nálezu.“

II.

Vzhľadom na predmet sťažnosti (namietané porušenie označených práv postupom a rozhodnutiami   vo   veci   konajúcich   všeobecných   súdov)   považuje   ústavný   súd   za relevantné oboznámiť podstatné skutočnosti z konaní a aj z rozhodnutí dotknutých súdov v posudzovanej   veci   zistených   z písomností   pripojených   k sťažnosti   a zo   súdneho   spisu okresného súdu sp. zn. 24 P 593/2005.

1. Právna zástupkyňa sťažovateľky listom z 29. januára 2007 ospravedlnila neúčasť svojej klientky na pojednávaní konanom 19. februára 2007 a súčasne požiadala o nariadenie termínu   pojednávania „na   termín   blízky   3.   marcu   2007“,   kedy   má „najbližší   termín stretnutia s K...“ (predbežným opatrením okresného súdu bolo sťažovateľke, ktorá žije v P., priznané právo stretávať sa s vnučkou vždy prvú sobotu v mesiaci, pozn.).

2.   Na   pojednávaní   okresného   súdu   konanom   19.   februára   2007   (za   prítomnosti odporcu   a kolíznej   opatrovníčky)   bola   konštatovaná   neúčasť   sťažovateľky,   ktorá   sa ospravedlnila, a tiež neúčasť jej právnej zástupkyne, u ktorej bolo doručenie predvolania „vykázané dňom 30. 1. 2007“.

Podľa zápisnice z pojednávania „Súd nariaďuje dokazovanie v neprítomnosti starej matky – navrhovateľky a jej právnej zástupkyni.

Oboznamuje   sa   návrh   starej   matky   zo   dňa   23.   8.   2005,   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia o zverenie mal. do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky zo dňa   4.   11.   2005,   návrh   o vydanie   predbežného   opatrenia   zo   dňa   4.   12.   2005,   správa o výchovných pomeroch zo dňa 4. 5. 2006, správa u starej matky o výchovných pomeroch zo   dňa   29.   6.   2006,   správa   z Materskej   škôlky,   zo   dňa   25.   9.   2006,   posledná   správa o výchovných pomeroch u otca zo dňa 26. 9. 2006 a obsah výpovedi otca a starej matky na pojednávaní dňa   28.   9.   2006,   správy   PZ   v S.   a v P.,   lekárska   správa“. Po   oboznámení uvedeného   okresný   súd   pristúpil   k vypočutiu   odporcu,   ktorý   uviedol: „Výpoveď navrhovateľky ako starej matky a jej písomné podanie zo dňa 14. 11. 2006 je zo začiatku dokonca nepravdivé. Čo sa týka morálneho profilu starej matky, podotýkam, že stará matka je rozvedená a z rozvedeného manželstva má tri deti T., P. neb. E. Keď nadviazala známosť so svojim terajším druhom, lebo si myslím, že s ním naďalej žije P. V., ktorý je od nej o 10 rokov   mladší,   odišla   s ním   vo   februári   2003   do   P.   a deti   nechala   v obci   R.   Toto skutočne môže potvrdiť pracovníčka Obecného úradu M. M. S T. boli výchovné problémy, lebo nechodil do školy a táto pracovníčka sa telefonicky na pani K. obracala ako matku. Dcéra E. v tom čase bola tehotná v 6 mesiaci. Prakticky potrebovala od matky pomoc. Túto sa však od matky nedostala. O T. aj P. sme sa prakticky s E. namiesto nej museli starať sami, preto mám aj skúsenosti s výchovou detí. Chlapci, teda P. aj T. po skončení školy odišli za matkou do P., ktorá so svojim druhom bývala v podnájme. Dcéru E. teda moju družku nechala v H. a o ňu som sa vzhľadom na jej chorobu staral sám. My sme vlastne u starej matky neboli, lebo sme išli ku nej len na návštevu. Preto jej tvrdenie, že pozná moje povahové vlastnosti a vie, aký som sú prakticky len jej výmysly.

Neviem   si   ani   predstaviť   ako   by   sa   starala   o svoju   vnučku,   keď   sa   nedokázala postarať   o vlastné   deti   a v tom   jej   môže   brániť   práve   práca,   ktorú   často   mení v Hypermarketoch. Viem, že aj jej druh pracuje niekde po Hypermarketoch.

Navrhujem   návrh   starej   matky   na   zverenie   mal.   do   jej   starostlivosti   ako neodôvodnený zamietnuť. Poukazujem aj na jazykovú bariéru ktorá je medzi starou matkou a jej vnučkou. Doma sa hovorí maďarsko-slovenský, čo by moja dcéra tomu nerozumela a taktiež bolo by to pre ňu nové prostredie v Čechách, kde teraz stará matka býva. (...) Navrhujem, aby súd zamietol aj návrhu starej matky na úpravu styku, respektívne aby zrušil vydané predbežné opatrenie, ktorým bol upravený styk mojej dcéry s M. K., lebo táto nemá ani podmienky na stretávanie sa s dieťaťom v tak útlom veku a tieto stretnutia nie sú na osoh dieťaťa. Stará matka jej len nasľubuje a nič nedodrží. Ja nepijem a prestal som aj fajčiť“.

Bol vypočutý kolízny opatrovník, ktorý uviedol: „ku písomnému vyjadreniu matky zo dňa 14. 11. 2006 chcem uviesť, že právna zástupkyňa požiadala naše oddelenie písomne, aby sme pri výkone predbežného opatrenia brali účasť na čo sme písomne aj reagovali, že to nepatrí do našej kompetencii. S otcom sme vykonali pohovor. Predbežné opatrenie pri úprave   styku   však   nezohľadnilo   denný   režim   dieťaťa,   ktoré   vo   veku   3   rokov   malo dopoludňajší aj popoludňajší, čo ani stará matka nerešpektuje. Čo sa týka starostlivosti otca o maloletú dcéru môžem zodpovedne prehlásiť, že je bezchybná. Rodinu dlhodobo sledujeme, robíme neohlásené návštevy aspoň ráz mesačne a môžem prehlásiť, sme doteraz zo strany otca nezistili žiadnu závadu pri osobnej starostlivosti o dieťa. Čo sa týka hygieny domácnosti   treba   vyzdvihnúť,   že   hygiena   je   až   nad   štandardne   na   vysokej   hygienickej úrovni. Poukazujem aj na skutočne prirodzený pekný vzťah medzi otcom a dcérou, preto nevidím dôvod na zmenu výchovy maloletej. Takýmto rozhodnutím, by bolo určite dieťaťu ublížené, čo by to mohlo mať aj následky pre jej budúcnosť. Preto návrh starej matky, na zverenie   do   náhradnej   osobnej   starostlivosti   ako   neodôvodnený   navrhujem   zamietnuť. Osobne som bola aj za ošetrujúcou lekárkou mal. K. Š., za p. MUDr. B. a tá mi potvrdila, že zo strany otca je o dieťa po každej stránke postarané. Dokonca mi povedala, že toto dieťa je vkusne   oblečené,   učesané   a že   vonia.   Aj   pri   ošetrení   otec   drží   dcéru   za   rúčku,   aby neplakala.   Sama   skonštatovala,   že   je   medzi   nimi   veľmi   pekný   vzťah.“ Následne   bol vynesený rozsudok (zamietnutý návrh o zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti starej   matky),   tento   bol   vyhlásený,   odôvodnený   a bolo   dané   poučenie   o opravnom prostriedku.

3.   Okresný   súd   rozsudok   č.   k.   24   P   593/2005-49   z 19.   februára   2007   (ktorým zamietol návrh sťažovateľky) odôvodnil takto:

„Navrhovateľka svojim návrhom zo dňa 23. 8. 2005 žiadala zveriť maloletú K. Š. do svojej náhradnej osobnej starostlivosti a otcovi uložiť prispievať na jej výživu. Ako dôvod uviedla, že maloletá pochádza zo spolužitia jej nebohej dcéry E. K. a P. Š.. Tvrdila, že otec dieťaťa sa riadne nestaral o jej dcéru i keď bola nemocná, ale ani o maloletú K. Š. Od smrti dcéry t. j. od 14. 6. 2005 sa o maloletú osobne starala až do 19. 8. 2005, kedy ju prevzal do svojej starostlivosti otec. Namietala, že by otec bol schopný sa v súčasnej dobe sa o dcéru postarať, keďže nepracuje a žije len z rodičovského príspevku a dávok, ktoré poberá na dieťa. Poukázala na svoje osobné pomery, že býva v prenajatom dome, kde žije s druhom a dvoma dospelými synmi, ktorých príjmy sú okolo 15.000,- Kč.

Otec žiadal návrh starej matky ako neodôvodnený zamietnuť. Tvrdil, že dôvody ktoré stará matka uvádza, sú na 99 % nepravdivé. (...)

O dieťa od narodenia sa staral spolu s nebohou matkou dieťaťa a o jej smrti prevzal starostlivosť o dcéru sám a od tejto doby, teda od 19. 8. 2005 sa o dieťa riadne stará. Citovo sú na seba naviazaný a zmena prostredia by dieťaťu len ublížila. Poukázal aj na to, že stará matka nemá vytvorený vzťah ku dieťaťu, lebo po celý čas sa o neho skutočne nezaujímala, keďže si na maloletú nespomenula v čase jej sviatku, narodenín ani Vianoc. Kolízny opatrovník navrhol návrh starej matky, ako neodôvodnený zamietnuť. Pri šetreniach v domácnosti otca bolo zistené, že otec sa o dieťa po každej stránke riadne stará. Dieťa   má   vytvorené   vhodné   výchovné   podmienky.   Domácnosť   je   udržiavaná   v nad štandardnej   hygiene.   Pre   dieťa   osobne   varí,   vkusne   ho   oblieka.   Maloletá   navštevuje materskú   škôlku,   s ktorou   otec   v prospech   dieťaťa   spolupracuje.   Zmena   výchovného prostredia by dieťaťu mohla len ublížiť.

Súd nariadil a vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkyni A. V., správami o výchovných a rodinných pomeroch u navrhovateľky a u otca maloletej, správou o povesti otca, lekárskou správou, fotografiami, správami o príjmoch otca navrhovateľky, správou z Obvodného   oddelenia   PZ   v S.,   a Obvodného   oddelenia   PZ   v P.,   správou   z materskej škôlky   v P.,   obsahom   spisov   Okresného   súdu   v Prešove   pod   č.   k.   27   P   604/2005 a 25 P 414/2006 a zistil tento skutkový stav: (...).“

V tejto   časti   odôvodnenia   okresný   súd   popísal   priebeh   spoločného   života   oboch rodičov   maloletej,   vzniknuté   problémy   po   smrti   matky   dieťaťa,   podmienky   bývania a rodinné pomery u starej mamy maloletej v Čechách. Otec sa o maloletú osobne stará od 19. augusta   2005,   keď   s ňou   odišiel   od   sťažovateľky   na Slovensko.   Okresný   súd   ďalej uviedol:

„Po príchode z Čiech otec s maloletou býval v P. v 3 izbovom byte, ktorý patrí jeho matke H. L. S maloletou mal k dispozícii samostatne zariadenú izbu. O dieťa sa osobne staral, pripravoval jej stravu, ošatenie a pravidelne sa s dieťaťom zúčastňoval lekárskych prehliadok.   V súčasnej   dobe   s maloletou   obýva   prenajatý   1   izbový   byt,   v P.,   ktorý   je kompletne zariadený. Byt udržiava v poriadku a čistote. Pre maloletú dcéru pravidelne varí. Maloletá navštevuje materskú škôlku, na ktorú si bez problémov zvykla. Ide o zdravé dieťa a po každej stránke sa riadne vyvíja.

Otec je živnostníkom. Na dieťa poberá rodičovský príspevok a sirotský dôchodok. Nie je trestne stíhaný a v mieste bydliska má dobrú povesť. (...)“

Následne   okresný   súd   citoval   ustanovenie   §   44   ods.   1,   §   45   ods.   1   a 2   zákona č. 36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“)   a predniesol   svoje   právne   úvahy   o problematike náhradnej   starostlivosti,   práv   dieťaťa,   práv   a povinností   súvisiacich   so   starostlivosťou rodičov o výchovu, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa vyplývajúce z aktuálnej právnej úpravy.

Svoje zistenia, z ktorých okresný súd vychádzal pri rozhodovaní o merite veci, zhrnul takto:„Z vykonaného dokazovania je jednoznačne preukázané, že od kedy je maloletá K. Š. vo výlučnej starostlivosti svojho otca a to od smrti svojej matky, teda od 20. 8. 2005 má z jeho   strany zabezpečenú riadnu   výchovu.   Dieťaťu   poskytuje všestrannú opateru   čomu zodpovedá   aj   dobrý   zdravotný   stav   dieťaťa,   čo   dokumentuje   aj   hodnotenie   ošetrujúcej lekárky   maloletej.   Dieťa   sa   podrobuje   všetkým   preventívnym   lekárskym   vyšetreniam. Maloletá   má   ku   otcovi   vytvorený   prirodzený   vzťah,   aký   je   medzi   rodičmi   a deťmi. Potvrdzujú to hodnotenia a správy kolízneho opatrovníka, detskej lekárky, ale aj vypočutej svedkyne pred súdom. Dieťa aj po stránke psychickej sa riadne vyvíja, čoho dôkazom je aj jeho   rýchla   a nekonfliktná   adaptácia   na   detský   kolektív   v materskej   škôlke.   Otec spolupracuje v záujme dieťaťa aj s jeho výchovným personálom. Preto návrh starej matky nariadiť   vo   veci   aj   znalecké   dokazovanie,   súd   zamietol,   ako   neodôvodnený.   Dieťaťu nechýba ani širšie rodinné zázemie, keďže navštevuje matku svojho otca, ktorej domácnosť pozná, keďže v nej určitú dobu aj s otcom žila. Pozná domácnosť aj sestry svojho otca, lebo sa stretáva s jej deťmi, takže jej ani v rodinnom prostredí nechýba detská spoločnosť, ktorú v domácnosti starej matky by absentovala. Detskú spoločnosť maloletá potrebuje, lebo jej poskytuje inšpiráciu na presadzovanie svojich individuálnych záujmov. Nakoniec nechýba jej   ani   kontakt   s príbuznými   zo   strany   svojej   nebohej   matky,   keďže   je   v telefonickom kontakte s jej bratom T., čo aj stará matka potvrdila. Otec ako vyplýva zo správ policajného zboru v S. a v P. nie je trestne stíhaný. Nie je pravdivé ani tvrdenie starej matky, že otec sa priživuje na finančných prostriedkoch svojej dcéry, keďže si zabezpečil prácu živnostníka. Dôvodom sporu sú zrejmé napäté vzťahy medzi starou matkou a otcom dieťaťa, ktoré vznikli tým, že stará matka nesúhlasila so vzťahom svojej chorej dcéry s P. Š., ktorý v tom čase   nemal   žiaden   príjem.   Pritom   však   svoju   dcéru   i keď   bola   vážne   chorá   a dokonca tehotná ponechala aj so súrodencami vo svojom rodinnom dome s vedomím, že je odkázaná na   všestrannú   pomoc   svojho   druha   a odišla   so   svojim   druhom   P.   V.   do   Čiech.   Nie   je preukázané, že by medzi starou matkou a dieťaťom bol vytvorený taký citový vzťah, ktorý by odôvodňoval na základe toho zmeniť osobnú starostlivosť dieťaťu. Zmena prostredia a to dokonca ešte bez prítomnosti oboch rodičov by bol neprimeraným zásahom do psychiky dieťaťa a proti jeho záujmu, čo je prvoradou podmienkou pri rozhodovaní o zmene osobnej starostlivosti. (...)

Pre   maloletú   K.   zmena   výchovného   prostredia   v Čechách   by   vyvolala   zbytočnú traumu, keďže by si pripomenula, že v tomto prostredí žila so svojou matkou a otcom. (...)“

4.   Sťažovateľka   napadla   prvostupňové   rozhodnutie   odvolaním   z 21.   marca   2007. Podstatou obrany sťažovateľky bolo najmä tvrdenie, že:

a) „Rozsudok   prvostupňového   súdu   považuje   navrhovateľka   za   nesprávny, jednostranne   zaujatý,   tiež   za   neopodstatnený   a predčasný   z dôvodu,   že   konajúci   súd nevykonal dôkazy navrhnuté v konaní navrhovateľkou, čím neúplne zistil skutkový stav veci a za   takého stavu   nesprávne   rozhodol   a vec   nesprávne   právne   posúdil.   (...)   Súd sa   pri rozhodovaní vo veci zobral v úvahu výlučne iba tvrdenie otca dieťaťa. (...)“

b) „Súd   taktiež   pochybil   a účastníkovi   tak   uprel   právo   konať   pred   súdom,   ak neodročil pojednávanie určené na deň 19. 2. 2007, napriek tomu, že navrhovateľka a jej právna zástupkyňa svoju neúčasť ospravedlnili z vážnych dôvodov a požiadali o odročenie pojednávania. Pojednávanie dňa 19. 2. 2007 bolo prvým pojednávaním, ktoré viedla nová sudkyňa JUDr. A. P. a zohľadňujúc § 15a ods. 2 O. s. p. bolo toto pojednávanie prvým pojednávaním, na ktorom by bolo možné vzniesť námietku zaujatosti voči sudkyni. Takéto právo   bolo   konaním   súdu   navrhovateľke   upreté.   Na   tomto   pojednávaní   bol   opätovne vypočutý otec maloletej (konajúca nová sudkyňa sa tak pravdepodobne snažila oboznámiť s vecou),   avšak   výsluch   navrhovateľky   z nepochopiteľných   dôvodov   súd   nepovažoval   za potrebné   vykonať   a na   tomto   pojednávaní,   a tak   bez   toho,   aby   súd   osobne   vypočul   aj navrhovateľku (o to viac ak si vypočul otca maloletej), súd vec meritórne rozhodol. (...)“

Sťažovateľka ďalej vytýkala okresnému súdu, že sa nezaoberal zdravotným stavom odporcu,   nenariadil   (resp.   nezabezpečil   vykonanie)   znalecké   dokazovanie   o spôsobilosti účastníkov   konania   zabezpečiť   výchovu   a starostlivosť   o maloletú   a nezaoberal   sa   ani zisťovaním príjmov otca dieťaťa.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   postupom   okresného   súdu „došlo   k porušeniu ústavných a zákonných práv navrhovateľky na spravodlivý proces“.

5. Krajský súd na pojednávaní konanom 17. mája 2007 (za prítomnosti sťažovateľky a jej   právnej   zástupkyne,   odporcu   a kolízneho   opatrovníka)   oboznámil   prvostupňový rozsudok z 19. februára 2007 a vyjadrenie opatrovníka z 18. apríla 2007. Podľa zápisnice z tohto pojednávania: „Právna zástupkyňa navrhovateľky v celom rozsahu poukazuje na písomné dôvody odvolania, na ktorých trvá. Zároveň žiada o vyhotovenie jedného odpisu zápisnice o tomto pojednávaní.

Otec navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Opatrovník navrhuje rozsudok potvrdiť v celom rozsahu. Má za to, že nie je dôvod nariadiť náhradnú rodinnú starostlivosť, ak v doterajšom prostredí dieťa riadne funguje. Na to po porade a hlasovaní bol vyhlásený tento

Rozsudok

Potvrdzuje rozsudok. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok vyhlásený, odôvodnený, dané poučenie o opravnom prostriedku. Zápisnica diktovaná do magnetofónového záznamu. Odpis zápisnice o pojednávaní doruč právnej zástupkyni navrhovateľky.“

V odôvodnení svojho rozhodnutia (sp. zn. 7 CoP 11/2007) krajský súd uviedol: „Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na zverenie dieťaťa do osobnej   starostlivosti   starej   matky   a vyslovil,   že   žiaden   z účastníkov   nemá   právo   na náhradu trov konania.

Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   výsledkami   vykonaného   dokazovania,   v ktorom   mal preukázané, že od kedy je maloletá K. Š. vo výlučnej starostlivosti svojho otca, teda od 20. 08. 2005 má z jeho strany zabezpečenú riadnu výchovu. Dieťaťu poskytuje všestrannú opateru, čomu zodpovedá aj dobrý zdravotný stav dieťaťa, čo dokumentuje aj hodnotenie ošetrujúcej lekárky. Ďalej zistil, že maloletá má k otcovi vytvorený prirodzený vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Dieťa sa po psychickej stránke riadne vyvíja. Otec spolupracuje v záujme dieťaťa aj s výchovným personálom v materskej škôlke. Ďalej uviedol, že zmena prostredia, a to dokonca ešte bez prítomnosti rodiča, by bola neprimeraným zásahom do psychiky   dieťaťa   a proti   jeho   záujmom,   čo   je   prvoradou   podmienkou   pri   rozhodovaní o zmene osobnej starostlivosti. Vec právne posúdil v zmysle § 44 ods. 1 Zákona o rodine, § 45 ods. 1, 2 Zákona o rodine.

Proti   predmetnému   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podala   v   zákonom   stanovenej lehote odvolanie stará matka, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle § 221 ods. 1 O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedla, že rozsudok   prvostupňového   súdu   považuje   za   nesprávny,   jednostranne   zaujatý,   tiež   za neopodstatnený   a   predčasný   z   dôvodu,   že   konajúci   súd   nevykonal   dôkazy   navrhnuté v konaní navrhovateľkou, čím neúplne zistil skutkový stav veci a za takého stavu nesprávne rozhodol a vec nesprávne právne posúdil. Namietala, že v konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, ktorý by bol oporou pre vyššie uvedený názor súdu, pretože súd nevykonal dôkazy, ktoré navrhovala vykonať - výsluch p. T. K., výsluch p. P. K., výsluch p. P. V. a vykonanie znaleckého dokazovania na zistenie osobnosti otca a osobnosti starej matky a vyjadrenie sa k vhodnosti toho - ktorého výchovného prostredia. Namietala, že súd prvého stupňa taktiež pochybil   a   účastníkovi   tak   uprel   právo   konať   pred   súdom,   ak   neodročil   pojednávanie určené na deň 19. 2. 2007, napriek tomu, že navrhovateľka a jej právna zástupkyňa svoju neúčasť ospravedlnili z vážnych dôvodov a požiadali o odročenie pojednávania. Bola toho názoru, že otec maloletej nie je osobnostne, morálne a ani zdravotne spôsobilý zabezpečiť riadnu   výchovu   maloletej.   Otec   maloletej   je   podľa   jej   osobného   poznania   a   spoznania osobou závislou na alkohole, osobou s prejavujúcimi sa agresívnymi sklonmi a osobou, ktorej hlbšie citové vzťahy, väzby a zodpovednosť za osud svojich detí sú cudzie. Otec maloletej má už dve deti z predchádzajúceho manželstva, avšak o tieto sa vôbec nezaujíma, s nimi sa nestretáva a neplní si voči nim vyživovaciu povinnosť.

Opatrovník   vo   vyjadrení   navrhol   potvrdiť   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   celom rozsahu.   Konštatoval,   že   otec   sa   o K.   príkladne   stará,   v   súčasnosti   nie   je   dôvod   na navrhovanú zmenu výchovy.

Odvolací súd v súlade s ustanovením § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné. Podľa § 44 ods. 1 Zákona o rodine, náhradnou starostlivosťou je viacero osobitne usporiadaných, na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich dočasných opatrení, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa v prípadoch, ak ju rodičia nezabezpečujú alebo nemôžu zabezpečiť.

Podľa §45 ods. 1, 2 Zákona o rodine, ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, súd môže   zveriť   maloleté   dieťa   do   náhradnej   osobnej   starostlivosti.   Osobou,   ktorej   možno maloleté dieťa takto zveriť, sa môže stať len fyzická osoba s trvalým pobytom na území Slovenskej   republiky,   ktorá   má   spôsobilosť   na   právne   úkony   v   plnom   rozsahu,   osobné predpoklady, najmä zdravotné, osobnostné a morálne, a spôsobom svojho života a života osôb,   ktoré   s   ňou   žijú   v   domácnosti,   zaručuje,   že   bude   náhradnú   osobnú   starostlivosť vykonávať   v   záujme   maloletého   dieťaťa.   Pri   zverení   maloletého   dieťaťa   do   náhradnej osobnej   starostlivosti   uprednostní   súd   predovšetkým   príbuzného   maloletého   dieťaťa,   ak spĺňa ustanovené predpoklady.

Správne a výstižné sú dôvody, ktoré uviedol vo svojom rozsudku súd prvého stupňa, na ktoré odvolací súd poukazuje a s nimi sa stotožňuje. Navyše poznamenáva, že náhradná osobná starostlivosť v zmysle Zákona o rodine predstavuje také opatrenia, ktoré nahrádzajú osobnú starostlivosť rodičov o maloleté dieťa. V danom prípade, i keď matka maloletého dieťaťa zomrela, výchovu riadnym spôsobom zabezpečuje druhý z rodičov, teda otec. Súd prvého   stupňa   dôsledne   skúmal   schopnosti   a   možnosti   otca,   ktoré   správne   vyhodnotil a správne rozhodol, ak návrh na zverenie maloletej do náhradnej osobnej starostlivosti zamietol.

Je   nutné   zdôrazniť,   že   akákoľvek   forma   náhradnej   osobnej   starostlivosti   je   pre maloleté   dieťa,   za   predpokladu   riadnej   starostlivosti   zabezpečovanej   rodičom, neakceptovateľná.

Ani v odvolaní stará matka neuviedla žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by viedli k inému rozhodnutiu vo veci.

Keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav vo veci, vec aj správne právne posúdil a následne zákonne rozhodol, odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   a najmä   jej   petitu,   predmetom   posudzovanej sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   k porušeniu   jej   označených   práv   a slobôd   došlo postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 7 CoP 11/2007 a jeho rozsudkom zo 17. mája 2007 (pozri bližšie body A. 4., C. 1. I. časti odôvodnenia). Súčasne však namieta aj neústavnosť postupu okresného súdu (pozri bližšie body C. 2. a B. – v časti týkajúcej sa okresného súdu I. časti odôvodnenia).

Vychádzajúc   z takto   vymedzeného   predmetu   sťažnosti   sa   ústavný   súd   v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či sťažovateľkou napádaný postup vo veci konajúcich súdov a najmä postup krajského súdu a obsah jeho rozsudku zo 17. mája 2007   opodstatňuje   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu   k sťažovateľkou formulovanej   požiadavke   na   ochranu   ústavnosti   v rozsahu   ňou   označených   práv   podľa ústavy a dohovoru.

A. K namietanému porušeniu označených práv a slobôd postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 24 P 593/2005 a jeho rozsudkom z 9. marca 2007

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu. Táto   lehota   sa   pri   opatrení   alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 37/04, I. ÚS 75/04). Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Rozsudok okresného súdu bol právnej zástupkyni sťažovateľky doručený 9. marca 2007 (pozri bod A. 1. I. časti odôvodnenia). Sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu 30. augusta 2007, teda po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti okresnému súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Ústavný súd poznamenáva, že oneskorenosť podania nie je jediným dôvodom, pre ktorý bolo potrebné (možné) sťažnosť odmietnuť. Ďalším dôvodom odmietnutia sťažnosti v tejto časti je aj nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu preto, lebo na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

B.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 7 CoP 11/2007 a jeho rozsudkom zo 17. mája 2007

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia označených práv postupom krajského súdu   v odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   CoP   11/2007   a jeho   rozsudkom zo 17. mája 2007, ktorý   žiada zrušiť (pozri už uvedené vymedzenie predmetu   sťažnosti a s tým súvisiace odkazy). Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces mal spôsobiť krajský súd tým, že nevyhovel jej odvolaniu a potvrdil prvostupňový rozsudok.

Sťažovateľka   vytýkala   rozhodnutiu   krajského   súdu   jeho   arbitrárnosť,   ktorá   bola dôsledkom   nedostatkov   postupu   odvolacieho   súdu   v procese   rozhodovania,   najmä v nesprávnom posúdení vád konania pred okresným súdom spočívajúcich v neumožnení realizovať jej zákonom dané procesné práva (napr. vzniesť námietku zaujatosti, predložiť alebo označiť dôkazy, nevyhovenie jej návrhu na odročenie pojednávania), v nevykonaní ňou navrhovaného znaleckého dokazovania a ňou navrhnutých dôkazov, ktoré skutočnosti mali   spôsobiť   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   a vyústili   do   nesprávnych   faktických a právnych   záverov   vo   veci   konajúcich   súdov   [pozri   sťažovateľkinu   argumentáciu   už uvedenú v bodoch A. a B. I. časti odôvodnenia a v bodoch 4 a) a b) II. časti odôvodnenia].

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   tým,   že   potvrdil   prvostupňový   rozsudok vychádzajúci z už prezentovaných nedostatkov v postupe konania okresného súdu (ktorý sťažovateľke   okrem   iného „uprel   právo   konať   pred   súdom“),   spôsobil „porušenie ústavných a zákonných práv navrhovateľky na spravodlivý proces“.

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej základných práv a slobôd došlo rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   7   CoP   11/2007   zo   17.   mája   2007,   ktorý   jej   potvrdením prvostupňového rozsudku odňal možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s napádaným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd uvádza, že ak by bol postup súdu protiprávny   a jeho   postupom   by   bola   sťažovateľke   odňatá   možnosť   domáhať   sa ustanoveným postupom jej práva na súde, v tom prípade možno takýto postup považovať za dovolací dôvod podľa   § 237 písm. f)   Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) (k podobným záverom už ústavný súd dospel vo veciach napr. III. ÚS 88/02, I. ÚS 61/07, I. ÚS 244/07).

Podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP dovolanie   je   prípustné   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Predmetom konania v namietanej veci bola starostlivosť súdu o maloleté dieťa, ktoré je upravené v zákone o rodine. Ani uvedená okolnosť podľa názoru ústavného súdu nemá vplyv   na   prípadnú   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP.   V tomto   ohľade poukazuje   ústavný   súd   aj   na   názor   vyslovený   v knižnej   publikácii   Občiansky   súdny poriadok,   komentár;   Krajčo,   J.   a kol.,   I.   diel,   Bratislava:   Eurounion,   2006,   str.   618: „Neprípustnosť   dovolania   proti   niektorým   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú dovolanie len v prípadoch, keď by inak bolo dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 238 ods. 1, 3 a § 239 ods. 1, 2. To znamená, že i v prípadoch, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3 je dovolanie prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení § 237. Teda vzhľadom na súčasnú právnu úpravu je aj vo veciach upravených   Zákonom   o rodine   (...)   prípustnosť   dovolanie   založená   podľa   ustanovenia § 237.“

Výpočet   vád   konania,   pre   ktoré   je   možné   podať   dovolanie   proti   všetkým druhostupňovým rozhodnutiam je v § 237 OSP uvedený taxatívne. Jednou z vád konania je „odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom“. Podľa už citovaného prameňa „Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania realizáciu   procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Pod postupom súdu treba rozumieť nielen postup predsedu senátu alebo senátu (samosudcu), ale aj súhrnnú faktickú činnosť iných zamestnancov súdu, ktorí   vykonávajú   určité   úkony   v rámci   ich   pracovnej   náplne,   ak   táto   činnosť   mala   za následok,   že   účastník   nemohol   uplatniť   pred   súdom   procesné   oprávnenia   priznané zákonom. Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen procesný postup súdu ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť svoje práva...“

Sťažovateľka v sťažnosti výslovne uvádza, že namieta odňatie možnosti konať pred súdom   (pozri   bližšie   bod   B.   I.   časti   odôvodnenia),   čo   je   v danom   prípade   dovolacím dôvodom   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   OSP. Z obsahu sťažnosti teda vyplýva, že sťažovateľka nevyužila možnosť podania opravného prostriedku, ktorý jej Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jej základných práv.

Sťažovateľka   teda   vo   vzťahu   k napádanému   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 7 CoP 11/2007 zo 17. mája 2007 disponovala dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany jej základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov a zisteného skutkového stavu ústavný súd dospel k záveru, že na posúdenie predmetnej časti sťažnosti sťažovateľky nie je daná jeho   právomoc   (čl.   127   ods.   1   ústavy   v spojení   s   §   25   ods.   2   a   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť v tejto časti pre nedostatok právomoci odmietol.

2. Ústavný súd poznamenáva, že ďalším dôvodom, pre ktorý bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť, je jej zjavná neopodstatnenosť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia   a   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože   to   je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľka tvrdí, že namietané porušenie ňou označených základných práv bolo spôsobené   arbitrárnosťou   rozhodnutia   krajského súdu   (rozsudok   sp.   zn. 7   CoP   11/2007 zo 17.   mája 2007),   ktorá   bola dôsledkom   nedostatkov   postupu   tohto   súdu   v odvolacom konaní, ktoré ústavný súd už prezentoval v bode B. III. časti odôvodnenia [odvolávajúc sa na argumentáciu sťažovateľky uvedenú v bodoch A a B I. časti a v bodoch 4 a) a b) II. časti odôvodnenia].

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   7 CoP 11/2007 zo 17. mája 2007 a s konaním mu predchádzajúcim (pozri bod 5 II. časti odôvodnenia) ústavný   súd   konštatoval,   že   závery   odvolacieho   súdu   v   ňom   obsiahnuté   nemožno kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné   a   neudržateľné   vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   namietanému   porušeniu označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru.   Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   daného prípadu   (prerokovanie   veci   odvolacím   súdom   na   verejnom   ústnom   pojednávaní   za prítomnosti sťažovateľky, resp. jej splnomocnenej zástupkyne, výsluch účastníkov konania, oboznámenie argumentácie sťažovateľky, otca dieťaťa a stanovisko opatrovníka prednesené v rámci   odvolacieho   konania,   ako   aj   vyhlásenie,   odôvodnenie   rozsudku   a poučenie o opravnom prostriedku) nemožno výklad a interpretáciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   a zákona   o rodine,   ktorú   krajský   súd   v   danom   prípade   zvolil,   považovať   za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Z   obsahu   súdneho   spisu   je   zrejmé,   že   postupom   odvolacieho   súdu   nebola sťažovateľke   znemožnená   realizácia   tých   procesných   práv,   ktoré   jej   Občiansky   súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy a navrhovať dôkazy). Aj keď odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené jej návrhu, sťažovateľka (aj jej právna zástupkyňa) mala možnosť sa k veci vyjadriť.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že skutkové a   právne závery   nie sú   svojvoľné,   neudržateľné alebo boli prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, vo veci rozhodnú.

Vychádzajúc z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že o napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení nemôže prijať záver, že by dôvody   tohto   rozhodnutia   neboli   udržateľné,   prípadné   boli   svojvoľné   tak,   aby   to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu vysporiadal s námietkami sťažovateľky uvedenými v podanom odvolaní a svoje závery oprel   o   dôkazy   vykonané   už   pred   súdom   prvého   stupňa,   ale   aj   o prednesy   účastníkov v odvolacom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu je v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a zákona o rodine. Nemožno preto závery krajského súdu považovať ani za zjavne neodôvodnené, ale ani za arbitrárne. Je právom všeobecného   súdu   vykladať   zákony   a ďalšie   právne   predpisy,   pričom   právny   názor krajského súdu a jeho závery treba v posudzovanej veci považovať za legitímne.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   kvalifikoval   sťažnosť   v tejto   jej   časti   aj   ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, ostatnými návrhmi sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008