znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 136/07-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. A., H., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 102/05- 132 zo 6. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. marca 2006   doručená   sťažnosť   J.   A.,   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej   len   „listina“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 102/05-132 zo 6. októbra 2005. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 27. februára 2006.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“)   č.   k.   10   C   131/02-108   z 5.   novembra   2004   bolo   sťažovateľovi   uložené   platiť manželské výživné žalobkyni za obdobie od 2. mája 2002 do 31. decembra 2002. Na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 102/05-132 zo 6. októbra 2005 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu   boli   porušené   jeho   uvedené   základné   práva   a práva   vyplývajúce   z ústavy,   listiny a dohovoru,   pretože   krajský   súd   vo   veci   samej   neaplikoval   platné   právo,   hoci   tak   mal urobiť, a pokiaľ ide o náhradu trov konania, krajský súd v rozpore s obsahom podaného odvolania tvrdí, že trovy konania pred okresným súdom neboli predmetom odvolacieho konania.

Vo veci samej sťažovateľ v rámci svojej obrany namietal, že priznanie manželského výživného   žalobkyni   by   bolo   s poukazom   na   ustanovenie   §   104   zákona   č.   94/1963   Zb. o rodine   v znení   neskorších   predpisov   účinného   do   31.   marca   2005   (ďalej   len   „zákon o rodine“)   v spojení   s § 3 ods.   1 Občianskeho   zákonníka   v rozpore   s dobrými   mravmi. Krajský súd však odmietol aplikovať ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že takáto podmienka na priznanie výživného v rozhodnom čase neexistovala, pretože po nadobudnutí   účinnosti   zákona   č.   72/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   zákon   č.   94/1963   Zb. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 72/2002 Z. z.“) zákon o rodine takúto   podmienku   neobsahoval.   Tento   právny   názor   krajského   súdu   je   podľa   názoru sťažovateľa v rozpore s ústavou, pretože krajský súd odmietol na právny vzťah aplikovať platné právo, čo znamená odmietnutie spravodlivosti. Občiansky zákonník bolo potrebné považovať   za   lex   generalis   vo   vzťahu   k zákonu   o rodine   ako   lex   specialis.   Občiansky zákonník preto možno použiť vtedy, ak zákon o rodine neurčuje niečo iné. Vzhľadom na to záver krajského súdu, podľa ktorého použitie Občianskeho zákonníka v oblasti výživného nemá miesto, je v rozpore s ústavou. Zákon o rodine môže určovať niečo iné výslovne alebo tak,   že   sám   obsahuje   komplexnú   právnu   úpravu,   čo   podporné   využitie   Občianskeho zákonníka   vylučuje.   Príkladom   môže   byť   otázka   neplatnosti   a neexistencia   manželstva. Sťažovateľ   vychádza   z toho,   že   na   oblasť   úpravy   výživného   možno   podporne   použiť Občiansky zákonník, pričom sa aj bežne používa, a to aj po účinnosti zákona č. 72/2002 Z. z. Inak by totiž nebolo možné uzatvárať dohody o výživnom, lebo problematiku uzatvárania zmlúv, subjektov právnych vzťahov a podobne upravuje Občiansky zákonník. Rovnako sa Občiansky zákonník používal pred 1. aprílom 2005 v súvislosti s ustanovením § 98 zákona o rodine pre začiatok plynutia premlčacej doby. Existuje teda celý rad príkladov, kedy je možné a nevyhnutné použiť Občiansky zákonník aj pre oblasť výživného.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania pred okresným súdom, krajský súd sa odmietol zaoberať tou časťou odvolania sťažovateľa, ktorá smerovala proti výroku týkajúcemu sa náhrady trov konania. Krajský súd konštatoval, že trovy konania pred okresným súdom predmetom odvolacieho konania neboli, pretože sťažovateľ vraj v tejto otázke odvolanie nepodal.   Pritom   v odvolaní   sťažovateľa   bolo   výslovne   uvedené,   že   žiada   rozsudok okresného súdu zmeniť tak, aby bola žaloba žalobkyne zamietnutá a aby bola sťažovateľovi priznaná   náhrada   trov   konania.   Okrem   toho   tiež   požadoval   zmeniť   aj   výrok   rozsudku okresného súdu ohľadom súdneho poplatku za podanú žalobu tak, aby bolo vyslovené, že štát nemá právo na náhradu týchto trov konania. Sťažovateľ zastáva názor, že uvedeným postupom krajského súdu mu bola odopretá spravodlivosť.

Sťažovateľ   navrhol   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   základných   práv   a práv   podľa   ústavy,   listiny   a dohovoru   postupom a napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   s tým,   aby   bol   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 102/05-132 zo 6. októbra 2005 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Sťažovateľ napokon požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 788 Sk.

2. Z rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 131/02-108 z 5. novembra 2004 vyplýva, že sťažovateľ bol zaviazaný prispievať žalobkyni na manželskom výživnom za obdobie od 2. mája 2002 do 31. decembra 2002 po 1 000 Sk mesačne. Mal tiež uhradiť súdny poplatok za podanú žalobu v sume 500 Sk. Zároveň okresný súd vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Podľa okresného súdu nebolo preukázané vykonaným dokazovaním, že by sa priznanie manželského výživného priečilo dobrým mravom. Keďže žalobkyňa bola od súdneho poplatku zo žaloby oslobodená zo zákona, bol na zaplatenie tohto poplatku vo výške 500 Sk zaviazaný sťažovateľ. Výrok o náhrade trov konania sa zakladá na ustanovení § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

3. Z odvolania sťažovateľa z 5. januára 2005 vyplýva, že sťažovateľ predovšetkým tvrdí, že priznanie výživného by sa priečilo dobrým mravom, keďže žalobkyňa bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti sťažovateľovi, ale tiež aj preto, že mala dlhoročnú mimomanželskú známosť. Preto vzhľadom na ustanovenie § 104 zákona o rodine v spojení s ustanovením   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   žiadala žalobu zamietnuť pre   rozpor s dobrými   mravmi.   Vo   vzťahu   k náhrade   trov   konania   sťažovateľ   tvrdí,   že   jeho pomer úspešnosti   bol   podstatne   vyšší   ako   pomer   úspešnosti   žalobkyne,   a preto   mu   mala   byť náhrada trov konania priznaná. Odvolaním napáda aj súvisiaci výrok o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok zo žaloby. Preto navrhuje, aby krajský súd zmenil rozsudok tak, že žalobu žalobkyne zamietne v celom rozsahu a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania. Navrhuje tiež, aby bol zmenený výrok o trovách konania spočívajúci v zaplatení súdneho poplatku zo žaloby tak, že štát nemá právo na náhradu týchto trov konania.

4. Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 102/05-132 zo 6. októbra 2005 vyplýva, že bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu,   pričom   sťažovateľ   bol   zaviazaný   zaplatiť žalobkyni z dôvodu náhrady trov odvolacieho konania sumu 1 600 Sk na účet jej právnej zástupkyne. Podľa názoru krajského súdu v ustanovení § 96 ods. 2 zákona o rodine v znení účinnom do 1. apríla 2002 bolo zakotvené, že výživné nie je možné priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Zákonom č. 72/2002 Z. z. bolo toto ustanovenie zrušené, a preto od 1. apríla 2002 uvedená podmienka pre priznanie výživného už neexistovala. Až zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 1. apríla 2005 (krajský súd mylne uvádza dátum účinnosti od 1. septembra 2005, pozn.) v § 75 ods. 2 zakotvil znovu možnosť nepriznať výživné pre manžela, či manželku z dôvodu rozporu   s dobrými   mravmi.   V čase   posúdenia   vzniku   nároku   žalobkyne   na   priznanie výživného   zákon   o rodine   neobsahoval   ustanovenie,   podľa   ktorého   by   nebolo   možné výživné priznať v rozpore s dobrými mravmi. Existovalo len ustanovenie § 3 Občianskeho zákonníka. Keďže zákon o rodine je špeciálnym predpisom upravujúcim oblasť rodinného práva, použitie ustanovení Občianskeho zákonníka v oblasti výživného nemá miesto. Preto z hľadiska možných rozporov s dobrými mravmi nebolo možné nárok žalobkyne posúdiť pre   neexistenciu   právnej   úpravy.   Jediným   dôvodom   na   posúdenie   práva   žalobkyne   na priznanie výživného bola jej odkázanosť z hľadiska jej majetkových a osobných pomerov. Pokiaľ   ide   o trovy   konania pred   okresným   súdom,   tieto   neboli predmetom   odvolacieho konania, lebo podľa krajského súdu v tejto časti odvolanie proti rozsudku okresného súdu podané nebolo.

5. Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti predmetnému rozsudku krajského súdu ohľadom náhrady trov konania dovolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažnosť smeruje jednak proti rozsudku krajského súdu vo veci samej, ale tiež aj proti   stanovisku,   ktoré   krajský   súd   zaujal   ohľadom   náhrady   trov   konania   vedeného okresným súdom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   treba   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu vo veci samej.

Spornou otázkou je, či zrušenie ustanovenia § 96 ods. 2 zákona o rodine zákonom č. 127/2002 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 94/1963 Zb. zákon o rodine v znení neskorších predpisov   s účinnosťou   od   1.   apríla   2002   (v   rozsudku   krajského   súdu   je   v dôsledku zrejmého   omylu   uvedený   nesprávne   zákon   č.   72/2002   Z.   z.,   pozn.),   znamená,   že   sa priznanie výživného od 1. apríla 2002 už nemá posudzovať vo svetle dobrých mravov, alebo či je potrebné na dobré mravy v tejto súvislosti prihliadať aj po 1. apríli 2002 vzhľadom na ustanovenie   §   3   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   v spojení   s ustanovením   §   104   zákona o rodine.

Podľa § 96 ods. 2 zákona o rodine v znení účinnom do 31. marca 2002 výživné nebolo   možné   priznať,   ak   by   to   bolo   v rozpore   so   zásadami   morálky   socialistickej spoločnosti.

Podľa § 104 zákona o rodine ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú vtedy, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Z rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   vychádzal   zo   skutočnosti,   podľa   ktorej inštitút výživného je predmetom úpravy zákona o rodine, a preto neprichádza do úvahy aplikácia Občianskeho zákonníka v zmysle § 104 zákona o rodine. Hoci tento výklad nie je podľa   všetkého   jediný   možný,   rozhodne   neprichádza   do   úvahy   kvalifikovať   ho   ako arbitrárny, teda taký, ktorý by sa zásadným spôsobom odchyľoval od znenia ustanovenia § 104 zákona o rodine. Krajský súd preto podľa názoru ústavného súdu neprekročil medze výkladu   zákona,   ktoré   mu   prináležia.   Sťažovateľ   sa   neodvolal   na   iné   rozhodnutia odvolacích   súdov,   prípadne   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktoré   by   boli problematiku posudzovali odlišne.

Ďalšiu časť sťažnosti týkajúcu sa náhrady trov konania považuje ústavný súd za neprípustnú,   keďže   sťažovateľ   mal   možnosť   v súvislosti   s náhradou   trov   konania   na okresnom súde podať z dôvodov ním tvrdených proti rozsudku krajského súdu dovolanie, čo však podľa zistenia ústavného súdu neurobil.

Hoci podľa § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku proti uzneseniam o trovách konania   nie   je   dovolanie   prípustné,   napriek   tomu   podľa   §   237   Občianskeho   súdneho poriadku   je   prípustné   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktoré   je zaťažené   niektorým   z dôvodov   zmätočnosti,   ktoré   sú   v tomto   ustanovení   definované. Konkrétne podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Námietku sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd nepreskúmal výrok   o náhrade   trov   konania   vedeného   okresným   súdom   z dôvodu,   že   v tomto   smere nebolo podané odvolanie, hoci v skutočnosti odvolanie podané sťažovateľom smerovalo aj proti výroku o náhrade trov konania pred okresným súdom, ako aj proti výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok zo žaloby, treba považovať za námietku v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007