znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 136/06-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2005 z 23. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2006 doručená sťažnosť Ing. P. V., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 15/2005 z 23. novembra 2005.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Predmetom tejto sťažnosti je porušovanie práv sťažovateľa   garantovaných   zákonom   č.   460/1992 Zb.   Ústava Slovenskej   republiky (ďalej aj „Ústava“) v Čl. 46 ods. 1, ako aj Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uverejnenom   v Zbierke   zákonov   pod   č.   209/1992   (ďalej   len „Dohovor“).

Rozsudkom Okresného súdu v Senici zo dňa 23. 03. 2004, sp. zn. 7 C 10/03 súd zamietol návrh sťažovateľa o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti a zaviazal ho k náhrade trov konania.

Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ dňa 20. 08. 2004 odvolanie, ktoré Krajský   súd   v Trnave   uznesením   sp.   zn.   10   Co   239/04   zo   dňa   14.   06.   2005   odmietol z dôvodu   zmeškania   lehoty   pre   podanie   odvolania.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku Okresného   súdu   v Senici   sp.   zn.   7   C   10/03   dňa   10.   08.   2005   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   na   základe   ktorého generálny   prokurátor   dňa   17.   08.   2005   podal   mimoriadne   dovolanie.   Cieľom mimoriadneho   dovolania   bola   snaha   o odstránenie   nesprávneho   posúdenia   veci a odstránenie duality vlastníckeho práva k tej istej nehnuteľnosti. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, „dovolací súd“ alebo NS SR“) vydal dňa 23. 11. 2005 rozhodnutie – uznesenie sp. zn. 4 Mcdo 15/2005, ktorým zastavil konanie o mimoriadnom dovolaní v právnej veci žalobcu Ing. P. V. c/a odporca: I. H. st. a spol. Predmetné rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 03. 02. 2006.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že podľa názoru najvyššieho súdu ochrana práv a zákonom chránených záujmov osôb vyžaduje intervenciu formou mimoriadneho dovolania vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného   rozhodnutím   porušujúcim   zákon.   V prípade   tvrdenia   o porušení   zákona rozhodnutím súdu prvého stupňa je preto podľa názoru dovolacieho súdu nevyhnutné, aby sa   účastník   konania   proti   takémuto   rozhodnutiu   bránil   včas   podaným   odvolaním.   Len v prípade,   ak   by   účastník   s takýmto   odvolaním   neuspel,   závisí   potom   od   okolností konkrétneho   prípadu,   či   do   úvahy   prichádza   náprava   tohto   stavu   prostredníctvom niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov. (...)

V zmysle   §   243e   OSP   ak   generálny   prokurátor   na   základe   podnetu   účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi   prostriedkami,   podá   proti   takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie. Mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu   výroku   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   účastník   konania,   osoba   dotknutá   týmto rozhodnutím alebo osoba poškodená týmto rozhodnutím súdu namieta.

Procesnými   predpokladmi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   okrem   podnetu procesne legitimovaného subjektu, sú:

a) zistenie, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon, a kumulatívne

b) dovolanie vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a

c) túto ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami (§ 243e ods. 1 OSP).

Vyššie   uvedené   podmienky   konania   o   mimoriadnom   dovolaní   musia   byť   splnené súčasne.

Súdy sú povinné vykladať a používať príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Príslušný súd je povinný rešpektovať základné zásady civilného konania, v zmysle ktorých súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Podmieňovanie uplatnenia opravných prostriedkov o podmienky, ktoré nemajú oporu v zákone alebo ktoré idú nad rámec zákona a nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.

Z   vyššie   uvedených   zákonných   ustanovení   upravujúcich   podmienky   pre   podanie mimoriadneho dovolania vyplýva, že zákon pre jeho podanie nevyžaduje bezpodmienečné využitie všetkých riadnych opravných prostriedkov ako nevyhnutnej podmienky pre podanie daného mimoriadneho opravného prostriedku.

Interpretácia zákonnej podmienky o ochrane práv a zákonom chránených záujmov osôb   alebo štátu,   ako   nevyhnutnosti   využitia   všetkých   právom predpokladaných prostriedkov na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon, je v rozpore s príslušnými ustanoveniami OSP.

V   prípade,   ak   zákonodarca   ako   podmienku   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku   alebo   návrhu   na   začatie   konania   stanovuje   povinnosť   vyčerpania   všetkých opravných prostriedkov, je daná podmienka vyjadrená explicitne.

V zmysle § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu sťažnosť nie je prípustná,   ak sťažovateľ   nevyčerpal   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky, ktoré mu zákon na   ochranu jeho   základných   práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   je   v rozpore   aj   s jeho   doterajšou judikatúrou.

„...   že   v spornom   konaní   môže   generálny   prokurátor   napadnúť   mimoriadnym dovolaním   rozsudky   všetkých   stupňov   súdov   okrem   rozsudkov,   ktorými   sa   rozhodlo o dovolaní alebo mimoriadnom dovolaní [§ 243f ods. 2 písm. c) OSP], pričom vo svojej dispozícii je viazaný rozsahom, v ktorom podnecovateľ požaduje preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Toto prieskumné konanie má totiž svoju kvalitatívnu aj kvantitatívnu stránku, s výnimkami uvedenými v § 242 ods. 2 OSP“.

„Mimoriadnym dovolaním možno napadnúť   rozhodnutie súdu prvého aj druhého stupňa, ale riadnym dovolaním len rozhodnutie súdu druhého stupňa, bez obmedzenia jeho predmetu, atď.“. (...)

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnuté ochrana   v medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o základnom   práve   na   súdnu ochranu   vykonávajú   (čl.   46   ods.   4   ústavy   v spojení   s čl.   51   ústavy).   Reálne   uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali – v spojitosti   s jej   uplatnením   –   povinnosti,   ktoré   zákon   v súvislosti   s uplatňovaním   jeho uvedeného práva od účastníkom nevyžaduje (čl. 2 ods. 3 ústavy). (...)

Podstata základného práva na súdnu ochranu spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde a tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach   zákonov,   ktoré   ustanovenie   o súdnej   ochrane   vykonávajú   (čl.   46   ústavy v spojitosti s čl.   51   ústavy),   a teda že základné právo   na   súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať.

Najvyšší súd SR svojím rozhodnutím vo veci sp. zn. 4 M Cdo 15/2005 o zastavení konania zamedzil sťažovateľovi domôcť sa svojho práva na súde v rozpore so zákonom – Občianskym súdnym poriadkom. (...).

V súlade s čl. 127 ods. 1 Ústava vymedzila ako jednu z úloh, ktorou sa bude Ústavný súd pri svojej činnosti zaoberať – rozhodovanie o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V právnom štáte neexistujú závažnejšie práva než tie, ktoré sa priznávajú v ústave. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosažiteľnosť ich uplatnenia nositeľom ústavou priznaného práva.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti rozhodol tak, že vydá toto uznesenie:

Ústavný súd Slovenskej republiky prijíma sťažnosť o porušení práva sťažovateľa na súdnu   ochranu   v zmysle   Čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   ako   aj   na   právo   spravodlivé   súdne konanie   podľa   Čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 15/2005.

Po konaní vo veci samej navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal tento nález:

Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   Čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 M Cdo 15/2005.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2005 zo dňa 23. 11. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   splatná   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. J. (...).»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...). Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2005 z 23. novembra 2005.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a podrobnosti   o tejto   ochrane   ustanoví   zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ ide o skúmanie splnenie podmienok konania o mimoriadnom dovolaní.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o mimoriadnom dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá   budú   aplikované.   Jednako   tieto   pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Otázka   posúdenia   podmienok   konania   o mimoriadnom   dovolaní je   otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   otázky podmienok konania o mimoriadnom dovolaní v danej veci.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo podané včas na to oprávnenou osobou (§ 243e ods. 1 a § 243g   O.   s.   p.)   skúmal   predovšetkým   splnenie   podmienok   konania   o mimoriadnom dovolaní.   Dospel   pritom   k záveru,   že   jednu   z takýchto   podmienok   v prejednávanej   veci nemožno považovať za splnenú.

Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby dotknutej rozhodnutím   súdu   alebo   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu   zistí,   že   právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie (§ 243e ods. 1 O. s. p.).

Citované ustanovenie   vymedzuje (nad rámec podmienok   konania v prvom   stupni, odvolacieho   konania   a tiež   konaní   o mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podávaných účastníkmi konania) ďalšie tri podmienky konania, ktorých splnenie zákon vyžaduje práve v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Prvou z týchto podmienok je okolnosť porušenia zákona právoplatným rozhodnutím súdu, druhou požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu (majúca byť zabezpečená práve odstránením rozhodnutia porušujúceho zákon)   a treťou   potom   nemožnosť   dosiahnutia   ochrany   inými   právnymi   prostriedkami. Pretože všetky uvedené podmienky konania o mimoriadnom dovolaní musia byť splnené súčasne,   nedostatok   ktorejkoľvek   z nich   bráni   vecnému   prejednaniu   mimoriadneho dovolania.

Ochrana   práv   a zákonom   chránených   záujmov   fyzických   osôb,   právnických   osôb alebo   štátu   zásadne   vyžaduje   intervenciu   (mimoriadnym   dovolaním   generálneho prokurátora) vtedy, ak sám účastník využil všetky právom predpokladané prostriedky na zvrátenie stavu založeného rozhodnutím porušujúcim zákon; avšak stav porušenia zákona napriek tejto aktivite účastníka pretrval. V prípade tvrdenia o porušení zákona rozhodnutím súdu prvého stupňa   je   preto   vždy   nevyhnutné,   aby   sa účastník   konania proti   takémuto rozhodnutiu   bránil   včas   podaným   odvolaním   (pokiaľ   samozrejme   zákon   takýto   riadny opravný prostriedok pripúšťa). Ak by účastník s takýmto odvolaním neuspel alebo by sa odvolací   súd   odmietol   jeho   odvolaním   vecne   zaoberať,   závisí   potom   od   okolnosti konkrétneho   prípadu,   či   do   úvahy   prichádza   náprava   tohto   stavu   prostredníctvom niektorého z mimoriadnych opravných prostriedkov.

Z už uvedeného potom treba mimo akúkoľvek pochybnosť vyvodiť, že požiadavka na ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu ako podmienka konania o mimoriadnom dovolaní nie je daná vtedy, ak sám podnecovateľ mimoriadneho   dovolania   v   konaní   predchádzajúcom   podaniu   takéhoto   mimoriadneho opravného prostriedku opomenul účinne hájiť svoje práva (najmä nepodaním niektorého z opravných prostriedkov, ktoré zákon poskytuje samotnému účastníkovi).

Práve o taký prípad šlo i v prejednávanej veci, pretože žalobca opomenul podať proti rozsudku súdu prvého stupňa včas odvolanie, rovnako opomenul s oneskoreným odvolaním spojiť návrh na odpustenie zmeškania lehoty a sám tak prispel k tomu, že rozhodnutie neskôr spochybňované i mimoriadnym dovolaním nadobudlo právoplatnosť. Rovnako na opomenutie   žalobcu   by   bolo   treba   inak   usudzovať   i   v   prípade   nesprávnosti   názoru krajského súdu o oneskorenosti odvolania, pretože v takom prípade by žalobcovi bolo na neprospech nepodanie dovolania proti uzneseniu o odmietnutí odvolania. O druhý uvedený prípad však v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žalobca odvolanie nielen podal, ale ho i datoval   až   dňom   nasledujúcim   po   uplynutí   lehoty   na   odvolanie   (a   vylúčený   tak   bol   i hodnoverný dôkaz o podaní odvolania na poštovú prepravu už v skoršom čase).

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky tak neostalo iné, než konanie o mimoriadnom dovolaní   pre   nedostatok   jednej   z   podmienok   takého   konania   a   neodstrániteľnosť   takej prekážky konania podľa § 243i ods. 2, § 243c, § 243e ods. 1 a § 104 ods. 1 vety prvej O. s. p. zastaviť (...)“.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o splnení podmienok konania o mimoriadnom dovolaní v danej veci je zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom, najvyšší súd k zásadným námietkam sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho   považuje   za   dostačujúci,   ale   aj   ústavne   relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať podmienky konania o mimoriadnom dovolaní za nesplnené. V každom prípade postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   najvyšším   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2006