znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 136/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. augusta 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ota Exela, bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. P. F., Advokátska   kancelária,   B.,   ktorou   namietal   porušenie   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   výpoveďou   z pracovného   pomeru   zo   strany   zamestnávateľa   CI-   servis,   a.   s., z 28. mája 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ota   Exela   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 18. júna 2004 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 14. júla 2004 označeným ako „Sťažnosť na neústavnosť výpovede danej zamestnávateľom 28. mája 2004“ Oto Exel, bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. P. F., Advokátska kancelária, B., namieta porušenie čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   výpoveďou   z pracovného   pomeru   zo   strany zamestnávateľa CI- servis, a. s., (ďalej len „zamestnávateľ“) z 28. mája 2004.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 35 ods. 1 ústavy zo strany zamestnávateľa výpoveďou z pracovného pomeru z 28. mája 2004. Ďalej požaduje, aby ústavný súd túto výpoveď zrušil. Napokon žiada aj náhradu trov konania.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 31. mája 2004 prebral výpoveď, ktorú mu dal zamestnávateľ pre nesplnenie predpokladov ustanovených právnymi predpismi na výkon dohodnutej   práce   v zmysle   §   63   ods.   1   písm.   d)   Zákonníka   práce.   Podľa   názoru zamestnávateľa sťažovateľa nie je možné sťažovateľa považovať za spoľahlivého, keďže je trestne   stíhaný   pre   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   a výtržníctva.   Touto   výpoveďou zamestnávateľ zasiahol tak do práva sťažovateľa na slobodnú voľbu povolania chráneného čl. 35 ods. 1 ústavy, ako aj do zásady prezumpcie neviny vyplývajúcej z čl. 50 ods. 2 ústavy.   Nie   je   možné   pri   rešpektovaní   uvedených   zásad   považovať   sťažovateľa   za nespoľahlivého   výlučne   len   preto,   že   je   trestne   stíhaný,   hoci   ešte   nebol   právoplatne odsúdený. Keďže zamestnávateľ konal v tomto prípade v súlade so zákonom, je v tejto veci vylúčené, aby sa úspešne domáhal ochrany svojho ústavného práva žalobou o neplatnosť výpovede na všeobecnom súde. Pritom sťažovateľ sám nemôže ani podať návrh na konanie o nesúlade zákona s ústavou.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v právomoci ústavného súdu o podanej sťažnosti meritórne rozhodnúť.

Treba konštatovať, že právomoc ústavného súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je iba subsidiárna, lebo je daná iba vtedy, ak o ochrane označených základných práv nerozhoduje iný súd.

Ako   to   správne   naznačuje   aj   sťažovateľ,   zamestnanec   sa   môže   brániť   výpovedi z pracovného   pomeru   v   konaní   o neplatnosť   výpovede   na   všeobecnom   súde,   teda   na príslušnom   okresnom   súde.   Keďže   sa   sťažovateľ   na   všeobecný   súd   vôbec   neobrátil a preskúmania platnosti výpovede z pracovného pomeru sa domáha priamo na ústavnom súde, treba dôjsť k záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu konať a rozhodnúť vo veci sťažovateľa.

Na   margo   argumentácie   sťažovateľa,   podľa   ktorej   postup   zamestnávateľa   bol v súlade   so   zákonom,   avšak   zákon   samotný   je   v rozpore   s ústavou,   treba   uviesť,   že vzhľadom   na   ustanovenie   čl.   152   ods.   4   ústavy,   podľa   ktorého   výklad   a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou, bude povinnosťou všeobecného súdu zákon vykladať ústavne konformným   spôsobom.   Sťažovateľ   bude   môcť   iniciovať   v konaní   pred   všeobecným súdom, aby tento prípadne konanie prerušil a sám podal návrh ústavnému súdu na konanie o súlade príslušného ustanovenia zákona s ústavou. Pokiaľ takéto konanie na ústavnom súde neprebehne a právoplatný výsledok konania na všeobecnom súde po vyčerpaní opravných prostriedkov   prístupných   sťažovateľovi   bude   nepriaznivý,   až   potom   by   bolo   možné uvažovať o podaní sťažnosti ústavnému súdu v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. augusta 2004