znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 136/03-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. M., bytom B., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bratislave, zastúpeného advokátom JUDr. D. D., B., ktorou namietal porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 36/03 z 13. mája 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním z 2. júna 2003 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 10. júna 2002, označeným ako „Sťažnosť“ požaduje I. M., bytom B., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby Zboru väzenskej a justičnej stráže v Bratislave (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. D. D., B., vysloviť porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 36/03 z 13. mája 2003, ako aj zrušenie tohto uznesenia a vrátenie veci najvyššiemu súdu.Sťažovateľ uvádza, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 98/01 z 21. júla 2001 bol s účinnosťou od 20. júla 2001 vzatý do väzby z dôvodu podľa § 67 ods. 2   Trestného   poriadku   v súvislosti   s obvinením   pre   trestný   čin   nedovolenej   výroby a držby omamnej látky, jedu a prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. b) Trestného zákona. Uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 29/02 z 22. januára 2003 bola zamietnutá jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   pričom   sa   konštatovalo,   že   samotná skutočnosť trestného stíhania pre trestný čin s trestnou sadzbou odňatia slobody 8 až 15 rokov   odôvodňuje   ďalšie   trvanie   väzby   v zmysle   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku.   Na hlavnom   pojednávaní   na   krajskom   súde   13.   marca   2003   sťažovateľ   prostredníctvom obhajcu opätovne požiadal o prepustenie z väzby, pričom poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/02, kde ústavný súd konštatuje, že väzba z dôvodu § 67 ods. 2 Trestného poriadku môže byť len dočasným väzobným dôvodom a bez súčasnej existencie ďalších väzobných dôvodov stáva sa takáto dlhšiu dobu trvajúca väzba nezákonnou. Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 T 29/02 z 13. marca 2003 bola žiadosť o prepustenie zamietnutá, pričom krajský súd sa vôbec nevysporiadal s dôvodmi žiadosti. Iba opätovne konštatoval, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku naďalej trvajú, a v ďalšom poukázal na svoje predchádzajúce uznesenie z 22. januára 2003. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ opravný prostriedok,   ktorý   však najvyšší súd uznesením sp.   zn. 2 To 36/03 z 13. mája 2003 zamietol, pričom sa uspokojil so strohým konštatovaním, že dôvodnosť väzby podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku ešte stále trvá.

Sťažovateľ   poukazuje   na   dlhoročnú   rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre ľudské práva v Štrasburgu vo vzťahu k čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, z ktorej vyplýva, že pretrvávanie   dôvodného   podozrenia,   že   osoba,   ktorá   bola   pozbavená   slobody   väzbou, spáchala trestný čin, je nevyhnutnou podmienkou zákonnosti jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to už však nemôže stačiť, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod (napr. obava z úteku alebo pokračovania v trestnej   činnosti)   a navyše kompetentné orgány   musia   postupovať vo   veci   s osobitnou starostlivosťou. Znenie § 67 ods. 2 Trestného poriadku nadväzuje na konštrukciu dôvodov väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Pri určitej kategórii trestných činov (s dolnou hranicou   trestnej   sadzby   odňatia   slobody   najmenej   8   rokov)   môže   byť   postačujúcim dôvodom na vzatie do väzby a držanie v nej už len samotné obvinenie z trestného činu. Tradičná   úprava   väzby   podľa   §   67   ods.   1   Trestného   poriadku   vychádza   z obvinenia z trestného   činu   v spojitosti   s ďalším   dôvodom   (s   obavou   z úteku,   kolúzie   alebo pokračovania   v trestnej   činnosti).   Väzba   podľa   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku,   ktorá predstavuje prelom tým, že samotné obvinenie z trestného činu môže byť postačujúcim väzobným dôvodom, však musí zachovávať kontinuitu s našimi tradíciami a byť v súlade s medzinárodnými   záväzkami   v tom   smere,   že   takáto   väzba   môže   byť   len   dočasná (obmedzená), najmä v počiatočných štádiách trestného stíhania. Ak má väzba trvať ďalej, musí   vzniknúť   spojitosť   medzi   obvinením   a ďalším   dôvodom   väzby   v súlade s rozhodovacou   činnosťou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   v Štrasburgu.   Sťažovateľ poukazuje opätovne na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/02.

Z čl. 5 ods. 4 dohovoru sťažovateľ vyvodzuje, že toto ustanovenie garantuje každému právo   v prípade   pozbavenia   slobody   iniciovať   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene preskúmal zákonnosť pozbavenia jeho slobody. Toto právo korešponduje s   povinnosťou súdu   s osobitnou   starostlivosťou   preskúmať   zákonnosť   pozbavenia   slobody.   Pri   tejto preskúmavacej činnosti musí súd brať na zreteľ nielen vnútroštátnu zákonnú úpravu, ale tiež znenie   dohovoru,   všeobecné   zásady   v ňom   obsiahnuté,   a teda   i účel   obmedzení,   ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Napokon sťažovateľ zdôrazňuje, že najvyšší súd pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu z 13. marca 2003 pochybil, keď sa nezaoberal tvrdenými dôvodmi   nezákonnosti.   V žiadosti   o prepustenie   na   slobodu   prednesenej   do   zápisnice o hlavnom pojednávaní pred krajským súdom 13. marca 2003 poukázal na citovaný nález ústavného súdu a na vyššie uvedené dôvody nezákonnosti jeho ďalšieho držania vo väzbe. Najvyšší súd napriek tomu riadne nepreskúmal celé konanie predchádzajúce jeho uzneseniu a neposúdil zákonnosť ďalšieho trvania väzby v súvislosti s čl. 5 ods. 4 dohovoru. Podľa názoru   sťažovateľa   postupoval   najvyšší   súd   „rutinérsky“   a uspokojil   sa   so   strohým konštatovaním,   že   „dôvody   väzby   podľa   §   67   ods.   2   Tr.   por.   naďalej   trvajú   tak   ako konštatoval krajský súd v napadnutom uznesení, ako aj v uznesení zo dňa 22. 1. 2003“. Keďže najvyšší súd sa zaoberal len otázkou dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu a námietky sťažovateľa komplexne nepreskúmal, postupoval nedôsledne a porušil tým čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru.

II.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 T 29/02 z 22. januára 2003 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa a viacerých ďalších obžalovaných o prepustenie z väzby bola zamietnutá. Za sťažovateľa požiadal o prepustenie z väzby jeho otec, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru doposiaľ vykonaným dokazovaním nebol preukázaný vzťah sťažovateľa ku skutkom, za ktoré je stíhaný, a preto dôvody väzby neexistujú. Podľa názoru krajského súdu väzobný dôvod podľa § 67 ods.   2 Trestného poriadku u sťažovateľa naďalej trvá. Sťažovateľ je trestne   stíhaný   pre   vysoko   závažnú   trestnú   činnosť,   ktorej   sa   mal   dopustiť   ako   člen organizovanej skupiny. Stále jestvuje dôvodná obava, že by sťažovateľ mohol v trestnej činnosti pokračovať. Navyše, u sťažovateľa ide o trestné stíhanie pre trestný čin s trestnou sadzbou 8 až 15 rokov odňatia slobody. Táto skutočnosť zdôvodňuje u neho ďalšie trvanie väzby v zmysle ustanovenia § 67 ods. 2 Trestného poriadku.

Z uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   1   T   29/02-1749   z 13.   marca   2003   vyplýva,   že žiadosť   sťažovateľa,   ako   aj   viacerých   ďalších   obžalovaných   o prepustenie   z väzby bola zamietnutá. Vo vzťahu ku sťažovateľovi krajský súd uvádza, že obhajca sťažovateľa pri zdôvodnení žiadosti o prepustenie z väzby poukázal na obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 79/02, podľa ktorého ani väzba v zmysle § 67 ods. 2 Trestného poriadku nemôže byť časovo neobmedzená a môže trvať len nevyhnutne dlhú dobu. Podľa názoru krajského súdu dôvody trvania väzby u sťažovateľa i naďalej existujú, a to tak ako boli špecifikované v uznesení krajského súdu sp. zn. 1 T 29/02 z 22. januára 2003, teda v prípade sťažovateľa v zmysle § 67 ods. 2 Trestného poriadku. Po čiastočnom vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní nedošlo k žiadnej zmene väzobných dôvodov ani u jedného z obžalovaných. Viacerí svedkovia sa na hlavné pojednávanie nedostavili, preto bolo hlavné pojednávanie odročené,   pričom   bude   potrebné   vypočuť   ďalších   svedkov   a vykonať   ešte   rozsiahle dokazovanie   znaleckými   posudkami,   vecnými   a listinnými   dôkazmi.   Komplexnejšie hodnotenie   dôkazov   nie   je   v danom   štádiu   možné   a akékoľvek   závery   týkajúce   sa skutkového stavu, resp. otázky viny či neviny by boli predčasné. Napokon krajský súd plne poukazuje na dôvody svojho rozhodnutia z 22. januára 2003.

Z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   36/03   z 13.   mája   2003   vyplýva,   že sťažnosť   sťažovateľa,   ako   aj viacerých   ďalších   obžalovaných   bola podľa   §   148   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá. Sťažovateľ svoju sťažnosť bližšie nezdôvodnil. Podľa názoru najvyššieho súdu vo veci stále existuje dôvodné podozrenie zo spáchania obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   pričom   námietky   o údajnom   ovplyvňovaní a protiprávnom postupe pri výpovediach v prípravnom konaní nie sú žiadnym relevantným spôsobom   preukázané.   Preto   neobstojí   argument,   podľa   ktorého   doteraz   vykonané dokazovanie úplne spochybnilo zavinenie obžalovaných na spáchaní inkriminovanej trestnej činnosti. Naviac, vo veci sú aj ďalšie dôkazy, ktoré zatiaľ preukazujú dôvodnosť postavenia obžalovaných pred súd za žalované skutky. Preto stále trvá dôvodnosť väzby sťažovateľa podľa   §   67 ods. 2   Trestného   poriadku,   ako to   konštatoval   krajský   súd   v uzneseniach   z 13. marca 2003 a z 22. januára 2003. Vo veci je nariadené ďalšie rozsiahle dokazovanie výsluchom   znalcov,   svedkov,   vecnými   i listinnými   dôkazmi,   a preto   tu   naďalej   existuje dôvodná   obava,   že   prepustením   obžalovaných   z väzby   by   mohlo   byť   zmarené   alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   (§ 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa názoru ústavného súdu treba sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem (...) prípadov, pokiaľ sa tak stane (...) zákonným zatknutím (...) za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadil jeho prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru treba uviesť, že dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 187 ods. 1 písm. b), c) a d), ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. d) Trestného zákona v čase rozhodovania najvyššieho súdu stále jestvovalo.   To   nepochybne   vyplýva   z uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   To   36/03 z 13. mája 2003, ako aj z uznesenia krajského súdu č. k. 1 T 29/02-1749 z 13. marca 2003. Napokon   túto   skutočnosť   nenamietal   ani   sťažovateľ   v rámci   konania   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby, keďže žiadal o prepustenie z väzby na základe toho argumentu, že samotná   existencia   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   v danej   fáze trestného konania už nepostačuje na jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe. Preto je zjavné bez ďalšieho, že o porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru ísť nemôže.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru treba uviesť, že podľa názoru ústavného súdu skutkový stav, ktorý sťažovateľ uvádza, nie je v príčinnej súvislosti s týmto článkom.

Predovšetkým treba konštatovať, že najmarkantnejší rozdiel medzi ustanovením čl. 5 ods. 3 dohovoru na jednej strane a ustanovením čl. 5 ods. 4 dohovoru na druhej strane spočíva v tom, že v prvom prípade ide len o tie eventuality pozbavenia slobody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, kým v druhom prípade ide o všetky eventuality pozbavenia slobody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Článok 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru tvoria jeden celok. Pritom čl. 5 ods. 3 dohovoru obsahuje v sebe dve záruky. Prvá zabezpečuje zatknutej osobe intervenciu súdu ihneď po zatknutí a zabezpečuje tak súdnu kontrolu zatknutia. Účelom druhej záruky je zabrániť tomu, aby obvinený zostával príliš dlho vo väzbe pred vyhlásením rozsudku. Prvá záruka sa vzťahuje predovšetkým na zadržanie a podobné inštitúty, druhá sa týka väzby (De Jong c. Holandsko, 1984, séria A, č. 77, s. 15, § 52; Tomasi c. Francúzsko, 1992, séria A, č. 241-A, s. 35, § 89).

Predmet sťažnosti sa v danej veci týkal len druhej záruky v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, pretože sťažovateľ namietal, že nie je splnený zákonný dôvod väzby podľa cit. § 67 ods. 2 Trestného poriadku vzhľadom na jej trvanie (dĺžku). Ústavný súd tento zákonný dôvod väzby (t. j. podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku) z hľadiska jej trvania   mal   už   príležitosť   skúmať   a v jednom   zo   svojich   prvých   rozhodnutí   v tejto súvislosti uviedol, že „určitú pochybnosť o relevantnosti dôvodov jeho použitia však možno mať s ohľadom na to, že podľa názoru ústavného súdu ide o dôvod na vzatie do väzby a jej trvanie,   ktorý   môže   byť   relevantný   a dostatočný   pre   takéto   opatrenie   zásadne   len v počiatočnej fáze trestného stíhania pre trestný čin, na ktorý sa toto ustanovenie vzťahuje“ (nález sp.   zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001). Ústavný súd v tejto veci okrem iného skúmal, či dotknutý krajský súd „dbal o to, aby vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie   väzby   v tejto   trestnej   veci   neprekročilo   nevyhnutnú   dobu,   a tak   zaručil navrhovateľovi jeho právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. jeho právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania na slobodu v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru“. Ústavný súd teda v podstate rovnaké námietky, aké boli uplatnené sťažovateľom aj v predmetnej veci, skúmal podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru) a pokiaľ nevyslovil porušenie týchto článkov dohovoru, tak len preto, že nepovažoval už za nevyhnutné sa o tom vysloviť po tom, ako zistil a vyslovil v danej súvislosti porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Ústavný súd teda na námietky týkajúce sa   „opodstatnenosti   zákonného   dôvodu   väzby   podľa   §   67   ods.   2   Trestného   poriadku vzhľadom   na dĺžku   väzby“ aplikoval v citovanom   rozhodnutí čl.   5   ods.   3   dohovoru   (v spojení aj s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru) a nevidí žiadny dôvod na to, aby sa v danej veci od tohto jeho skoršieho právneho názoru odchýlil, naviac, ak podľa jeho názoru predmetná vec nie je identická s vecou sp. zn. III. ÚS 79/02, na ktorú sa sťažovateľ pri aplikovaní čl. 5 ods. 4 dohovoru odvolával.

K tomu je potrebné dodať nasledovné: Z čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva, že tento sa vzťahuje na všetky prípady pozbavenia slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda vzťahuje sa aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby. Ak o počiatočnom pozbavení slobody rozhodol súd, alebo ak zatknutá osoba bola predvedená pred sudcu, ktorý potom rozhodol o jej väzbe (čl. 5 ods. 3 dohovoru), čl. 5 ods. 4 sa neuplatní, lebo súdna kontrola požadovaná týmto ustanovením je obsiahnutá už v tomto počiatočnom rozhodnutí. „Je jasné, že účelom čl. 5 ods. 4 je zabezpečiť zatknutým alebo inak slobody pozbaveným osobám právo na súdnu   previerku   zákonnosti   opatrenia,   ktorým   boli   pozbavené slobody.   Ak   rozhodnutie o pozbavení slobody vydal správny orgán, čl. 5 ods. 4 bezpochyby zaväzuje štáty poskytnúť zatknutej osobe možnosť obrátiť sa na súd, ale z ničoho nevyplýva, že to platí aj vtedy, keď takéto   rozhodnutie   vydal   súd   na   základe   súdneho   konania.   V tomto   ostatnom   prípade kontrola   podľa   čl.   5   ods.   4   je   obsiahnutá   už   v pôvodnom   rozhodnutí.“   (De   Wilde c. Belgicko, 1971, séria A č. 12, s. 40, § 76).

To však neznamená, že v prípade väzby sa ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru nemôže vôbec aplikovať. Počiatočné rozhodnutie súdu nemusí nutne ospravedlňovať väzbu po celú dobu jej trvania, lebo okolnosti, na ktorých bolo rozhodnutie založené, sa mohli zmeniť. Článok   5   ods.   4   dohovoru   preto   vyžaduje   periodickú   súdnu   kontrolu   dlhšie   trvajúceho pozbavenia   slobody   vrátane   väzby.   Osoba   vo   väzbe   musí   mať   preto   možnosť   nechať preskúmať zákonnosť väzby v primeraných intervaloch (Bezicheri c. Taliansko, 1989, séria A, č. 164, s. 10, § 20). „Dĺžka intervalov a frekvencia kontrol závisí od povahy pozbavenia slobody a od okolnosti prípadu. Zatiaľ čo pri detencii duševne chorých osôb intervaly medzi jednotlivými kontrolami môžu byť relatívne dlhšie, periodické súdne kontroly väzby sa musia   uskutočňovať   v relatívne   krátkych   intervaloch,   lebo   z hľadiska   dohovoru   ide o opatrenie, ktorého trvanie je prísne limitované, pretože je založené na potrebách konania, ktoré sa musí viesť rýchle.“ (Bezicheri c. Taliansko, 1989, séria A, č. 164, s. 11, § 21).

V rozsudku Assenov c. Bulharsko z 28. októbra 1998 sa Európsky súd pre ľudské práva   zaoberal   sťažnosťou   tak   z hľadiska   čl.   5   ods.   3,   ako   aj   z hľadiska   čl.   5   ods.   4 dohovoru. Vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 dohovoru okrem iného uviedol: „Pokiaľ ide o dobu väzby, trvala približne dva roky. Súd pripomína, že bdieť nad tým, aby dĺžka vyšetrovacej väzby neprekročila primeranú lehotu, prislúcha na prvom mieste vnútroštátnym súdnym orgánom. Za týmto účelom musia preskúmať všetky okolnosti, ktoré môžu odhaliť alebo vyvrátiť existenciu reálnej požiadavky verejného záujmu, ktorý s ohľadom na prezumpciu neviny ospravedlňuje výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody, a uviesť ich vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa žiadostí o prepustenie na slobodu. Predovšetkým na základe týchto odôvodnení, rovnako ako nesporných skutočností uvedených sťažovateľom v jeho žiadostiach, musí Súd rozhodnúť, či došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3. (...) Trvanie dôvodného podozrenia, že zatknutá osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua non regulárnosti   držania   vo   vyšetrovacej   väzbe,   avšak   po   určitej   dobe   už   nepostačuje.   Súd potom   musí   posúdiť,   či   ostatné   dôvody   uvedené   vnútroštátnymi   orgánmi   i naďalej ospravedlňujú zbavenie slobody. Pokiaľ ich považuje za relevantné a dostatočné, zaoberá sa ďalej tým, či príslušné orgány postupovali v konaní so zvláštnou naliehavosťou.“ Európsky súd pre ľudské práva z hľadiska čl. 5 ods. 3 dohovoru posudzoval predovšetkým dôvody bulharských súdov uvedené v ich rozhodnutí, ktorými preskúmali zákonnosť väzby pána Assenova a zamietli jeho žiadosti o prepustenie na slobodu s odôvodnením, „že dotyčný bol obvinený zo série závažných trestných činov a prepustenie by s ohľadom na trvalý charakter jeho trestnej činnosti bolo doprevádzané nebezpečenstvom recidívy“, teda Európsky súd pre ľudské práva sa zaoberal z hľadiska tohto článku „existenciou reálnej požiadavky verejného záujmu,   ktorý   s ohľadom   na   prezumpciu   neviny   ospravedlňuje   výnimku   z pravidla rešpektovania osobnej slobody“, t. j. dôvodmi väzby z hľadiska ich súladu s vnútroštátnymi právnymi predpismi a dohovorom.

Vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru okrem iného uviedol: „Súd pripomína, že čl. 5 ods.   4   zabezpečuje   každému,   kto   bol   zatknutý   alebo   zadržaný,   právo   podať   návrh   na konanie,   v ktorom   by súd vykonal kontrolu   dodržiavania procesných   a hmotnoprávnych podmienok   nevyhnutných   pre   zákonnosť   zbavenia slobody   v zmysle   čl.   5   ods.   4.   Hoci konanie uvedené v čl. 5 ods. 4 nemusí byť vždy doprevádzané zárukami podobnými tým, ktoré predpisuje čl. 6 ods. 1 pre občianskoprávne a trestné konanie, je nutné, aby malo súdny   charakter   a ponúkalo záruky   adekvátne   druhu   príslušného   zbavenia   slobody.   (...) Naviac čl. 5 ods. 4 vyžaduje, aby osoba držaná vo vyšetrovacej väzbe mohla v primeraných intervaloch   podávať   opravné   prostriedky,   ktorými   by   spochybnila   zákonnosť   väzby. Vzhľadom na to, že z pohľadu dohovoru musí takáto väzba mať striktne obmedzenú dĺžku, môžu byť periodické kontroly oddelené len krátkymi intervalmi.“ Európsky súd pre ľudské práva   z hľadiska   čl.   5   ods.   4   dohovoru   posudzoval   postup   bulharských   súdov   pri preskúmavaní žiadostí pána Assenova o prepustenie z väzby a konštatoval porušenie tohto článku práve z tohto dôvodu, keď uviedol, že „sťažovateľ mohol počas dvojročnej väzby dať len raz súdu preskúmať jej zákonnosť, pričom príslušný súd nenariadil jeho vypočutie“. Na   základe   doposiaľ   uvedeného   možno   povedať,   že   v súvislosti   s väzbou   pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru patrí skúmanie dĺžky trvania väzby, keďže podľa tohto ustanovenia každý, kto je zatknutý, má právo byť nielen súdený v primeranej lehote, ale aj byť prepustený v primeranej lehote počas konania. Naproti tomu z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti so skúmaním dĺžky trvania väzby možno vyvodiť právo na kontrolu dôvodnosti ďalšieho trvania väzby v určitých krátkych lehotách. Ide teda o právo periodicky požadovať takúto kontrolu. O porušenie čl. 5 ods. 4 dohovoru možno preto v súvislosti s väzbou spravidla hovoriť vtedy, keď vnútroštátne právo periodickú kontrolu neumožňuje alebo   ju   umožňuje   v neprimerane   dlhých   lehotách,   prípadne   keď   v konkrétnej   veci rozhodujú súdy tak, že je tento princíp porušený.

Treba urobiť záver, že tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 36/03 z 13. mája 2003 malo dôjsť k porušeniu jeho práv vyplývajúcich z čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   4   dohovoru,   zjavne   neobstojí,   lebo   vytýkaný   postup a rozhodnutie najvyššieho súdu spadá pod ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003