znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 135/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, a A. N., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpených advokátkou JUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných   práv   a slobôd,   ako aj práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. N. a A. N. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2012 doručená sťažnosť J. N. a A. N. (ďalej aj „sťažovateľ“ a „sťažovateľka“, spolu aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   rozsudkom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   6   T   28/2009 z 23. septembra 2010 bola sťažovateľka uznaná za vinnú „z obzvlášť závažného zločinu úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 5 pís. a) Tr. zák.“ a sťažovateľ bol uznaný za vinného „zo zločinu úverového podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 222 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.“, za čo bol sťažovateľke uložený „podľa § 222 ods. 5 Tr. zák., s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého ju podľa §   48   ods.   2   písm.   a/   Tr.   zák.   zaradil   do   ústavu   na   výkon   trestu   odňatia   slobody s minimálnym stupňom stráženia“.   Sťažovateľovi bol okresným súdom uložený „podľa § 222 ods. 4 Tr. zák., s použitím § 39 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák., s poukazom na § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 51 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložený a podľa § 49 ods. 2 Tr. zák. bola určená skúšobná doba s probačným dohľadom nad jeho správaním v trvaní 4 (štyroch) rokov“. Rozsudok okresného súdu bol napadnutý odvolaniami sťažovateľov, ako aj odvolaním krajského prokurátora v B. O odvolaniach rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 12. januára 2011 sp. zn. 3 To 318/2010 tak, že „u všetkých obvinených podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2 Tr. por. zrušil rozsudok okresného súdu vo výrokoch o uložených trestoch a spôsobe ich výkonu a podľa § 322 ods. 3 Tr. por.“ rozhodol sám tak, že sťažovateľke uložil „podľa § 222 ods. 5 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, na výkon ktorého ju podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia“, a sťažovateľovi „podľa § 222 ods. 4 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil   do   ústavu   na   výkon   trestu   s   minimálnym   stupňom   stráženia“. Proti   rozsudku krajského súdu z 12. januára 2011 podali sťažovatelia dovolanie z 15. júna 2011, o ktorom najvyšší   súd   rozhodol   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   sp.   zn.   5   Tdo   40/2011   z 26. októbra 2011 (z odôvodnenia ktorého ústavný súd v tomto bode citoval, pozn.).

3. Sťažovatelia v sťažnosti po podrobnom opísaní svojho pohľadu na skutkový stav (a priebeh trestného konania v ich veci) v podstatnom uviedli:

„Máme za to, že nie je daná trestnosť nás sťažovateľov N., pretože v čase uzavretia kontokorentného úveru sme neuviedli do omylu banku, o čom svedčí fakt, že sme započali s plnením splátok za situácie zistenej v tomto konaní a ak vznikla škoda, tak nie v dôsledku uvedenia   iného   do   omylu   zo   strany   nás   sťažovateľov,   v   dôsledku   čoho   nie   sú   splnené formálne podmienky úverového podvodu. Vzhľadom na závažnosť obvinenia a vysoké tresty, ktoré nám boli právoplatným rozhodnutím odvolacieho súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn.   3   To   318/2010   uložené,   poukazujeme   na   to,   že   úplne   a   bezpečne   nebola   nijakým spôsobom vyvrátená obrana nás sťažovateľov.

Taktiež za potrebné považujeme uviesť, že v minulosti sme viedli riadny život, neboli sme súdne trestaní ani priestupkovo prejednávaní...“

4.   Svoje   zásadné   pripomienky   (námietky)   k rozhodnutiu   najvyššieho   súdu formulovali sťažovatelia takto:

„Dovolací   súd   svoj   odmietajúci   postoj   vo   vzťahu   k   vyššie   uvedeným   výhradám argumentuje tým, že nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých   rozhodnutí   súdu   druhého   stupňa   a   úplnosť   skutkových   zistení,   prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ak podrobne či už dovolaciemu súdu alebo aj v tejto sťažnosti hovoríme aj o skutkových zisteniach, tak len preto, že právne posúdenie skutku spočíva jednak v riešení otázky, či popísaný skutok je vôbec trestným činom a prípadne, o ktorý trestný čin ide. Z toho vyplýva, že súd môže v dovolacom konaní rekvalifikovať na podklade zisteného   skutkového   stavu   a   vykonaných   dôkazov   uvedený   skutok   z   trestného   činu   na konanie, ktoré nie je trestným činom. Takýto záver môže dovolací súd urobiť vtedy, ak pri preskúmavaní   rozhodnutia   zistí,   že   určitá   okolnosť   potrebná   pre   naplnenie   skutkovej podstaty trestného činu nebola preukázaná... právny záver o protiprávnosti určitého činu musí   mať   podklad   v   zodpovedajúcich   skutkových   okolnostiach   obsiahnutých v odsudzujúcom   rozsudku.   Nedostatočné   preukázanie   určitej   okolnosti   potrebnej   pre zhodnotenie, či určité konanie je alebo nie je trestným činom, môže byt' posúdené v jednom prípade ako nesprávne právne posúdenie skutku, ale môže byť rovnako tak v inom prípade v súlade so zákonom odmietnuté ako zasahovanie do úplnosti zisteného skutku. Jediným zodpovedným orgánom v týchto prípadoch je dovolací súd.“

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1/ Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Tdo 40/2011 zo dňa 26. 10. 2011 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v náväznosti na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2/ Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Tdo 40/2011 zo dna 26. 10. 2011.

3/ Najvyšší súd... je povinný uhradiť sťažovateľom J. N. a A. N. trovy konania v sume 254,32,-   Eur   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   ich   právnej zástupkyne...“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľmi   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, v čl. 36 ods. 1, č. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011.

10. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie označených   práv   predmetným   rozhodnutím   najvyššieho   (dovolacieho)   súdu,   v sťažnosti vychádzali   v zásade   z dôvodov,   ktoré   uviedli   aj   v podanom   dovolaní.   Najvyšší   súd dovolanie sťažovateľov odmietol, lebo nespĺňalo dôvody dovolania „podľa § 371 ods. 1 Tr. por.“.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa môže každý domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 38 ods. 2 listiny má každý právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného obvinenia proti nemu.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

13. Vo vzťahu k sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že ich účelom je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

14. Podľa judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy (ale aj v čl. 36 ods. 1 listiny a obdobne   aj v   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   ak koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi predpismi   upravujúcimi   postupy   v   príslušnom   právnom   konaní.   Takýmto   predpisom v posudzovanej   veci   je   zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   Právo   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   právo   na spravodlivé súdne konanie sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať a rozhodnúť o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   trestným   súdom   vrátane   konaní o mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   podľa   ôsmej   hlavy   tretej   časti   Trestného poriadku. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia § 368 a nasl. Trestného poriadku (druhý diel ôsmej hlavy tretej časti).

15. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

16.   Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

17. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo   40/2011   z 26.   októbra   2011,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľov.   Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   naopak   vyplýva,   že najvyšší   súd   sa   zaoberal   a   vysporiadal   s   dôvodmi   sťažovateľov,   ale pretože   sa   s   nimi nestotožnil,   dovolanie   odmietol.   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia po oboznámení   prvostupňového   rozsudku   a rozsudku   odvolacieho   súdu   (bod   2)   uviedol dovolaciu argumentáciu sťažovateľov:

„Proti...   rozsudku   krajského   súdu   podali   obvinení   A.   N.   a J.   N.   dovolanie prostredníctvom svojej obhajkyne a uviedli v ňom dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

Podstata dovolacích námietok obvinených spočíva v tom, že nebol preukázaný ich úmysel smerujúci k vylákaniu úveru uvedením iného do omylu, pretože by nekonali tak, že by boli podpisovali zmenku ako avalisti a začali so splácaním úveru. Poukazovali na to, že obvinená vložila na kontokorentný účet O. niekoľko splátok vrátane splátky v sume 200 000 Sk. Uvádzali, že celá situácia ohľadom ich platobnej neschopnosti bola výrazne zhoršená tou skutočnosťou, že v júni 2008 bolo voči obvinenej A. N. v inej veci vznesené obvinenie a bolo im zadržané celé účtovníctvo ich firmy S., s. r. o. a následne na to v príčinnej súvislosti došlo k zhoršeniu podmienok na podnikanie, prišli o klientov a stratili reálny prehľad o záväzkoch iných spoločností vo vzťahu k ich spoločnosti S., s. r. o. Akákoľvek protiprávnosť ich konania vykazuje podľa nich len znaky obchodnoprávnych vzťahov.

Ďalej obvinení poukazovali na to, že sa súd nevyrovnal s dôkazmi, podľa ktorých sprostredkovanie predmetného úveru im vybavovala osoba menom P., na radu svedkyne A. B. a táto svedkyňa potvrdila, že úvery, ktoré aj v jej prípade vybavovala pani P., boli získané na základe falošných listín, o čom svedkyňa B. nevedela, že táto osoba menom P. predložila falošné doklady. Vytýkali prvostupňovému súdu, že sa nezaoberal výpoveďou svedka D., ktorý pracoval na ich stavbe a potvrdil, že oni z K. do B. vycestovali za účelom podpísania úverových zmlúv v O. len raz.

Obvinení tvrdia v dovolaní, že doposiaľ nebolo nijakým spôsobom preukázané, že listiny   obsahujúce   nepravdivé   údaje,   na   základe   ktorých   boli   úvery   poskytnuté,   boli nepravdivo a úmyselne vyplnené nimi, obvinenými manželmi N. V tej súvislosti poukazovali aj na to, že napriek ich návrhu nebolo vykonané znalecké dokazovanie z odboru grafológie, ktorým   by   sa   hodnoverne   preukázalo   či   oni,   obvinení   manželia   N.,   boli   tí,   ktorí   do predmetných listín na získanie úverov uviedli nepravdivé údaje s cieľom uviesť banku do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytnutie úveru.

Obvinení ďalej uvádzali, že súd prvého stupňa sa nezaoberal výpoveďou svedka Š. S.,   súkromného   detektíva,   ktorý   potvrdil,   že   osoba   menom   P.   vybavovala   predmetným spôsobom   úver   viacerým   osobám,   ktorých   takto   dostala   do   nepríjemnej   situácie   a   do rozporu so zákonom.   Namietali vierohodnosť výpovede svedka Ing.   V.   H.,   pokiaľ tento uvádzal, že predmetné listiny na získanie úverov predkladali oni, manželia N. a nie iná osoba. Tvrdili, že pokiaľ by svedok pripustil, že predmetné úvery vybavovala iná osoba, sám by   pripustil   svoje   konanie,   ktoré   by   bolo   nie   len   v   rozpore   s   internými   predpismi   O. Zdôrazňovali, že nijakým spôsobom nebola úplne a bezpečne vyvrátená ich obhajoba. Obvinení citovali ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., i tú jeho časť, že úplnosť zisteného   skutku   dovolací   súd   nemôže   skúmať   a   meniť.   Podľa   nich   však   nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku v danej veci rozumejú to, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný, teda boli uznaní za vinných za skutok, ktorý nie je trestným činom. Uviedli, že nežiadajú, v súlade so zákonom, preskúmavať skutkové zistenia, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie súdu, pretože skutkové zistenia boli všetky realizované, dôkazy boli všetky hodnotené, avšak neboli   naplnené   formálne   znaky   trestného   činu   úverového   podvodu.   Inak   by   každé nevydarené konanie medzi stranami poskytujúcimi úver a prijímajúcimi úver bolo vždy trestným činom.

Na základe týchto dôvodov obvinení navrhli, aby dovolací súd postupoval v zmysle § 386   ods.   1,   ods.   2   Tr.   por.   a   zrušil   napadnutý   rozsudok   odvolacieho   súdu,   ako   aj predchádzajúce rozhodnutie súdu prvého stupňa, keďže odvolací súd ako aj súd prvého stupňa sa nevyrovnali so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie s ohľadom na nesprávne právne posúdenie zisteného skutku a nesprávnosť skutkových zistení súdu prvého stupňa,   pretože   výroková   časť   nezodpovedá   jednak   skutočnosti   a   jednak   vykonaným dôkazom. Navrhovali, aby dovolací súd podľa § 388 ods. 1 Tr. por. prikázal súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd v podstatnom takto: „Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) preskúmal dovolanie obvinených A. N. a J. N. a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané oprávnenými osobami (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), v zákonnej lehote a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1 Tr. por.), ale súčasne aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 (§ 382 písm. c/ Tr. por.).

Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvádzaný v dovolaní podľa § 371 ods. 1 písm, i/ Tr. por., je nutné zdôrazniť, že rozsah prieskumného oprávnenia dovolacieho súdu je v zmysle vyššie   citovaného   ustanovenia   obmedzený   na   právne   posúdenie   ustálených   skutkových zistení.   Dovolací   súd   nie   je   legitimovaný   posudzovať   ani   úplnosť   skutkových   zistení ustálených súdmi oboch stupňov v pôvodnom konaní, a rovnako ani hodnotenie dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní.

Dovolací   súd   nie   je   všeobecnou   treťou   inštanciou   zameranou   na   preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený, bez ďalšieho, prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať.

Preto   pri   posudzovaní   oprávnenosti   tvrdenia   o   existencii   dovolacieho   dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa.

V   danom   prípade   sa   krajský   súd v otázke viny všetkých obvinených stotožnil   so skutkovými   i   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu.   V   otázke   právnych   záverov   pri posúdení skutkov podľa právnej kvalifikácie uvedenej v rozsudku súdu prvého stupňa súdy nijako   nepochybili,   táto   v   plnom   rozsahu   zodpovedá   zákonu   a   najvyšší   súd   sa   s   ňou stotožňuje, lebo zistené skutky umožňujú také právne posúdenie.

K dovolaniu obvinených treba poznamenať, že len formálne odkazuje na znenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. V skutočnosti sa obvinení domáhajú zmeny skutkových zistení. Zdôrazniť treba, že medzi skutkové zistenia patria aj otázky subjektívnej stránky trestného činu, teda zavinenia obvinených a v danom prípade je to aj výslovne vyjadrené v skutkovej vete rozsudku súdu prvého stupňa ako v bode 1/, tak aj v bode 2/, že obvinení si boli vedomí toho, že na poskytnutie úveru po predložení falošných dokladov nespĺňajú podmienky. Toto je   podstatná   náležitosť   subjektívnej   stránky   pri   trestnom   čine   úverového   podvodu,   pri ktorom sa úver vyláka uvedením iného do omylu, v otázke splnenia podmienok na jeho poskytnutie.   Je   zrejmé,   že   zavinenie   pokrýva   v   predmetnom   prípade   aj   ostatné   zložky konania a následku spôsobeného obvinenými.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nie je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Vyššie uvedený dovolací   dôvod   preto   nemôže   napĺňať   poukaz   obvinených   na   to,   že   nebola   v   konaní preukázaná   vykonaným   dokazovaním   subjektívna   stránka   trestného   činu.   Táto   totiž predstavuje vnútorný vzťah páchateľa k spáchanému trestnému činu, ktorý nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak ako sa navonok prejavuje v jeho konaní, ktoré   je   napokon   obsahom   skutkovej   vety   rozhodnutia   a   v   predmetnom   prípade   bola dokonca aj výslovne vyjadrená v znení skutkových viet.

Všetky   námietky   obvinených   v   odôvodnení   dovolania   vychádzajú   z   opačného hodnotenia   dôkazov   než   urobili   súdy   oboch   stupňov   a   obvinení   na   základe   svojich argumentov   k   dôkaznej   situácii,   rozsahu   dokazovania   i   jeho   celkového   vyhodnotenia dospievajú k úplne inému skutkovému záveru než súdy a to takému, že sa nestal trestný skutok zakladajúci predmetné trestné činy. Takáto revízia právoplatného rozhodnutia súdu druhého   stupňa   a   jemu   predchádzajúceho   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   na   základe dovolania obvinených nie je v dovolacom konaní možná.

Podľa § 382 písm. c/ Tr. por. dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. l Tr. por.

Dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. v predmetnom prípade nie sú dané, preto bolo rozhodnuté tak, ako sa uvádza vo výroku tohto uznesenia.“

18.   Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva na spravodlivé   súdne   konanie   poznamenáva,   že   tak   ako   judikatúra   Komisie   pre   ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom),   aj doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   v   prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a   Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom   vnútroštátny   súd   hodnotil   právne   a   faktické   okolnosti   konkrétneho   prípadu. Európsky súd pre ľudské práva tiež uviedol, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo   na   prístup   k   súdu,   nie   je   absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

19. Pravidlá týkajúce sa splnenia podmienok konania o dovolaní majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00 taktiež vec Pérez De Rada Cavanilles c Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

20. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného   súdu   musí   byť   najmä   spôsob,   akým   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.

21.   Ústavný   súd   v   uvedenej   súvislosti   ďalej   poznamenáva,   že   na   posúdenie prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia zastávajú iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade najvyšším súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu, osobitne jeho   závery,   takéto   nedostatky   nevykazuje.   Pokiaľ   sa   sťažovatelia   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   ústavný   súd   dodáva,   že   otázka   posúdenia   podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľmi označených práv.

22.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľov odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup   všeobecných   súdov   v   opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00, I. ÚS 108/07).

23. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľmi,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Trestný poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľov k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (obdobne I. ÚS 360/08).

24. Ústavný súd poznamenáva, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov z dôvodov tvrdených sťažovateľmi môže v zmysle svojej konštantnej judikatúry zasiahnuť len vtedy, ak by ich rozhodnutie (a postup, ktorý mu predchádza) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr.   I.   ÚS   17/01),   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a   neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011 podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať za arbitrárne a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku.

25. Pretože sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru) z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal nimi uvádzaný dôvod prípustnosti dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, a keďže   súčasťou   označených   základných   práv   nie   je   aj   povinnosť   uznať   dôvody prípustnosti   dovolania   uvádzané   sťažovateľmi,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia   označeného   základného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú.

26. Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu rovnako namietali, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil aj ich základné práva zaručené v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. v čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny). Na podporu svojich tvrdení však sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   neuviedli   žiadne   konkrétne   argumenty,   ktoré   by akýmkoľvek   spôsobom   signalizovali   porušenie   označených   základných   práv   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tdo 40/2011 z 26. októbra 2011.

27. Vzhľadom na citovaný čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a základné práva v nich obsiahnuté (bod 10) ústavný súd nezistil existenciu akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   porušením   týchto   základných   práv a rozhodnutím   najvyššieho súdu,   na základe čoho konštatuje, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tdo   40/2011   z 26.   októbra   2011   nemá   účinky   takého rozhodnutia, ktoré by bolo spôsobilé porušiť označené práva sťažovateľov, a preto bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

28.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľov   bola   odmietnutá,   tak   ako   to   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a náhrady trov konania je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa tou časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovatelia domáhali ich priznania, nezaoberal.

29.   Keďže   sťažovatelia,   kvalifikovane   právne   zastúpení   advokátkou,   v petite sťažnosti   nenamietali   ústavnosť   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   6   To   28/2009 z 23. septembra 2010 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 318/2010 z 12. januára 2011, ústavný   súd   nepodrobil   tieto   rozhodnutia   ústavnému   prieskumu   (§   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. marca 2012