znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 135/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 18/2009 z 28. augusta 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 29/2009 z 23. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4 C 18/2009 z 28. augusta 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)   v   spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   16   Co   29/2009 z 23. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   uvádza: «Na   základe   návrhu   Sťažovateľa   zo   dňa   19.   06.   2009   sa Sťažovateľ ako navrhovateľ domáhal na OS BJ (č. k. 4C/18/2009) od Odporcu zaplatenia sumy 185.993,29 € titulom zaplatenia poplatku z omeškania a príslušenstva pohľadávky (ďalej   len   „Súdne   konanie“).   Ešte   pred   podaním   návrhu   došlo   na   základe   Zmluvy o postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07.   07.   2005   k   postúpeniu   pohľadávok   zo zdravotného poistenia z P... na Navrhovateľa. Postúpenie pohľadávok bolo oznámené zo strany pôvodného veriteľa - poisťovňa (postupca) žalovanému (dlžníkovi), a to písomne na základe oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 12. 01. 2007...

Na   Krajskom   súde   v   Bratislave   je   vedené   konanie   proti   Navrhovateľovi   ako žalovanému   v   druhom   rade   pod   sp.   zn.   6Cbi   111/2005   (ďalej   len   „Súdne   konanie o určenie“)...   bolo   vydané   predbežné   opatrenie,   ktorým   sa   zakázalo   Navrhovateľovi nakladať s pohľadávkami, ktoré boli na neho postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005...

V rámci Súdneho konania voči žalovanému Poľnohospodárske podielnické družstvo B...   (ďalej   len   „Žalovaný“)   súd   prerušil   Súdne   konanie   bez   návrhu   Žalovaného. Prvostupňový súd Uznesením sp. zn. 4C/18/2009 zo dňa 28. 08. 2009, právoplatným 04. 01. 2010   prerušil   Súdne   konanie   do   právoplatného   skončenia   Súdneho   konania   o   určenie z dôvodu, že v predmetnom konaní sa rieši otázka, ktorá má údajne podstatný význam pre rozhodnutie súdu v prebiehajúcom konaní (ďalej aj „Rozhodnutie OS BJ“). Rozhodnutie OS BJ bolo neadekvátne odôvodnené zákonnou formuláciou prerušenia konania z dôvodu priebehu konania, v ktorom sa údajne rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Voči Rozhodnutiu OS BJ podal Sťažovateľ Odvolanie zo dňa 21. 09. 2009 (ďalej len „Odvolanie“)... v Odvolaní poukázal na skutočnosť, že dikcia ust. § 109... OSP... nebola naplnená.

Uznesením KS PO sp. zn. 16Co/29/2009 zo dňa 23. 11. 2009 právoplatným 04. 01. 2010   (ďalej   aj   „Rozhodnutie   KS   PO“)   nebolo   Odvolaniu   Sťažovateľa   vyhovené a Rozhodnutie OS BJ bolo potvrdené.

KS PO považoval za postačujúce vysporiadať sa s dôvodmi Odvolania Sťažovateľa v dvoch odsekoch, v ktorých navzdory skutočnostiam uvádzaným v Odvolaní prijal závery, ktoré nielenže nie sú náležité odôvodnené, ale sú dokonca v priamom rozpore s platnou legislatívou i judikatúrou...

Sťažovateľ považuje Rozhodnutie KS PO, ako aj prvostupňové Rozhodnutie OS BJ za arbitrárne...

Sťažovateľ má za to, že tak OS BJ ako súd prvého stupňa, ale najmä odvolací KS PO sa v odôvodnení svojich rozhodnutí nevysporiadali so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré Sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal, čím porušil jeho právo na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa ustanovenia článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach...

OS   BJ   a   následne   aj   odvolací   KS   PO   sa   náležite   nevysporiadali   s   otázkou posudzovania významu Súdneho konania o určenie pre Súdne konanie o zaplatenie. KS PO v Rozhodnutí KS PO dostatočne neodôvodnil, v čom má Súdne konanie o určenie význam pre Súdne konanie o zaplatenie, keď v zmysle platnej legislatívy i judikatúry relevantné oznámenie   postupcu   dlžníkovi   o   postúpení   pohľadávky   bez   ďalšieho   zakladá   aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky...

Sťažovateľ má za to, že Rozhodnutie OS BJ a následne Rozhodnutie KS PO nie sú práve   z   dôvodu   ich   nepredvídateľnosti,   nepreskúmateľnosti   a   arbitrárnosti   v   súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces. Ústavný súd Slovenskej republiky pritom vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež skonštatoval, že dôvera jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu je jedným zo základných atribútov právneho štátu. Pritom   porušenie   právnych   noriem   v   dôsledku   svojvôle   (napr.   nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a slobôd.

Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie   súdu   bolo   odôvodnené.   Vyplýva   to   z   potreby   transparentnosti   vykonávania spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejností. Z praktického pohľadu to znamená, že súdy sú povinné odôvodniť svoje rozhodnutia, hoci túto povinnosť nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument bola daná podrobná odpoveď. Ak však ide o argument, ktorý je pre vec rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (viď. judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balani v. Španielsko, mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS 56/01 a ďalšie).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze sp. zn.: III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd Slovenskej republiky už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (viď. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: IV. ÚS 115/03).

Podľa   názoru   Sťažovateľa,   súd   mal   tiež   pri   prerušení   súdneho   konania   skúmať pomer rizika následkov spôsobených prípadným neprerušením súdneho konania a rizika ohrozenia   oprávneného   subjektu   (Sťažovateľa)   vyvolaného   predmetným   prerušením súdneho konania. Európsky súd pre ľudské práva vyslovil v kauze Scollo versus Taliansko a Spadea a Scalabrino versus Taliansko stanovisko, že „... musí existovať rozumný proporčný vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom...“ (viď. Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 28.09.1994 Scollo versus Taliansko 24/1994/471/552, Spadea a Scalabrino   versus   Taliansko   23/1994/470/551).   Podľa   nášho   názoru   súdy   pri   vydaní Rozhodnutia   OS   BJ   a   následne   Rozhodnutia   KS   PO   vôbec   nezväzovali   vyššie   uvedené skutočnosti, ale prebiehajúce Súdne konanie o zaplatenie prerušili.»

Na základe uvedeného sťažovateľka   navrhla, aby ústavný súd v predmetnej   veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/29/2009 zo dňa 23. 11. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4C/18/2009 zo dňa 28. 08. 2009 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj k porušeniu práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces v zmysle ustanovenia článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/29/2009 zo dňa 23. 11. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 4C/18/2009 zo dňa 28. 08. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa.   Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava   I   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže   ústavný súd   na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jeho prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to v prípade, že návrh nemá ústavnoprávny rozmer.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

  Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom verejnej   moci,   odmietne   takúto   sťažnosť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   prislúcha ústavnému súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou   účinnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   sťažovateľky   je   okrem   iného   aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť   ten   stav,   v   ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti uzneseniu okresného súdu odvolanie. Toto svoje oprávnenie sťažovateľka využila a odvolanie aj podala. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením. Z toho vyplýva, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   v   časti   namietajúcej   porušenie   jej   základných   a   iných   práv   uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Okresný súd uznesením podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prerušil konanie, predmetom ktorého je žaloba sťažovateľky o zaplatenie sumy   185   993,29   €,   až   do   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   Krajským   súdom v Bratislave pod sp. zn. 6 Cbi 111/2005. Krajský súd uznesením, proti ktorému sťažnosť smeruje, uznesenie okresného súdu potvrdil.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia krajský súd uvádza: „Podľa § 109 ods. 2 písm.   c)   O. s.   p.,   pokiaľ   súd neurobí   iné   vhodné   opatrenia,   môže   konanie prerušiť,   ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

V ust. § 109 O. s. p. sú teda stanovené prípady, v ktorých dochádza k prerušeniu konania rozhodnutím súdu preto, že sa v konaní vyskytla prekážka, ktorá dočasne bráni v jeho pokračovaní. Pri prerušení konania podľa § 109 ods. 2 O. s. p. a úvahe súdu, či konanie preruší z dôvodov uvedených v § 109 ods. 2 alebo či urobí iné vhodné opatrenia, súd postupuje podľa okolností konkrétneho prípadu. K prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2   písm.   c)   O. s.   p.   pristúpi   súd   vtedy,   ak   prebieha   iné   konanie   alebo   ak   dal   podnet k zahájeniu iného konania, v ktorom je riešená otázka (alebo má byť riešená), ktorá môže mať význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by si inak moho! predbežne vyriešiť sám. Dôvod prerušenia tu spočíva najmä v hospodárnosti konania.

Správne konštatoval súd prvého stupňa, že v danom prípade je potrebné prerušiť konania,   pretože   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   6Cbi   111/2005   prebieha konanie, y ktorom sa rieši otázka, ktorá bude mať podstatný význam pre rozhodnutie aj v tomto konaní, pričom ide o otázku neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá bude mať význam pre posúdenie aktívnej legitimácie navrhovateľa. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa a jeho zisteniami, na ktorých sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a berie ich za základ pri svojom rozhodovaní.

Ako vyplýva z obsahu napadnutého rozhodnutia, prvostupňový súd riadne zistil, že toto konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave sa týka predmetu konania - určenia neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   medzi   správcom   konkurznej   podstaty Perspektíva, družstevná zdravotná poisťovňa v konkurze ako postupcom a navrhovateľom ako postupníkom, kde v konaní je navrhovateľ Z., s. r. o. žalovaný. Navyše poukázal a zistil, že v tomto konaní na Krajskom súde v Bratislave bolo vydané aj predbežné opatrenie, ktorým   bolo   navrhovateľovi   zakázané   nakladať   okrem   iného   aj   s   pohľadávkou,   ktorú uplatňuje v tomto konaní. Keďže otázka platnosti zmluvy o postúpení pohľadávok by zaiste bola predbežnou otázkou v tomto konaní, ktorá je predmetom sporu na Krajskom súde v Bratislave,   správne   postupoval   súd   prvého   stupňa,   ak   nateraz   prerušil   konanie   do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6Cbi 111/2005.

Podľa § 111 ods. 2 O. s. p., ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie, alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.

Bude úlohou súdu prvého stupňa spravovať sa ust. § 111 ods. 2 O. s. p., zisťovať stav vecí na Krajskom súde Bratislava a v prípade, že zistí, že prekážky prerušenia odpadli, bude pokračovať v konaní í bez návrhu.

Z týchto dôvodov napadnuté uznesenie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Citovaným úvahám a dôvodom krajského súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska ani   pri   zohľadnení   argumentov,   na   ktoré   v   sťažnosti   poukazuje   sťažovateľka,   nič podstatného vytknúť.

Ústavný súd trvale zdôrazňuje, že nie je súdom nadriadeným všeobecným súdom a nie je vrcholom ich sústavy ani ďalšou opravnou inštanciou voči ich rozhodnutiam. Ako nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   je   oprávnený   zasahovať   do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov iba v prípade, ak tieto súdy nepostupujú v zhode s   ústavou,   ústavnými   zákonmi   alebo   princípmi,   ktoré   vyplývajú   z   kvalifikovaných medzinárodných zmlúv.

Ústavný súd preto preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu iba so zreteľom na skutočnosť, že mohol preskúmavať len jeho ústavnosť, pričom dospel k záveru, že sťažnosť nie je opodstatnená s tým, že jej zjavná neopodstatnenosť vyplýva jednak z povahy dôvodov uplatnených sťažovateľkou v sťažnosti, ale tiež aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu.

Podstata prerokúvanej sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľky s napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie prvostupňového súdu o prerušení konania v právnej veci sťažovateľky o uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť 185 993,29 €.

Sťažovateľka tvrdí, že nebol daný zákonný dôvod na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Podľa sťažovateľky krajský súd dostatočne neodôvodnil, v čom má konanie vedené Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6 Cbi 111/2005 význam pre konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 4 C 18/2009, keď v zmysle platnej legislatívy i judikatúry relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky.

Ústavný súd už v minulosti konštatoval (I. ÚS 21/00), že pokiaľ všeobecný súd konanie prerušil, je potrebné vychádzať z toho, že vykonal voľbu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi, pričom proti takejto voľbe nemožno mať v zásade námietky, pretože jednak ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený [§ 109 ods. 2 písm. c) OSP], a jednak ho treba posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej majú v zásade lepšie predpoklady všeobecné súdy než ústavný súd. Ústavný súd nie je ďalšou prieskumnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,   a   preto   posudzovanie,   či   konanie vedené   Krajským   súdom   v   Bratislave   pod sp. zn. 6 Cbi 111/2005 má, alebo nemá význam pre konanie vedené okresným súdom, by bolo   v rozpore   s   ústavným   vymedzením   jeho   kompetencií   a   v   danom   prípade   navyše v situácii, keď vo veci nie je ešte meritórne rozhodnuté.

Ústavnému súdu neprináleží meniť síce stručné, ale napriek tomu z ústavnoprávneho hľadiska   akceptovateľné   a   dostatočne   odôvodnené   uznesenie   krajského   súdu,   ktoré   je výrazom jeho nezávislého rozhodovania.

  V tejto spojitosti treba poukázať aj na princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu a s ním súvisiaci princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy preskúmavané.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie súdu. Nezávislý súd je oprávnený a zároveň i povinný zodpovedne zvážiť, aký procesný   postup   má   v   konkrétnom   prípade   zvoliť.   Nie   je   vecou   ústavného   súdu   ako nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti,   aby   do   právomoci   všeobecných   súdov takto ingeroval.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia vychádzal z toho, že výsledok konania vedeného   Krajským   súdom   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   6   Cbi   111/2005   môže   relevantne ovplyvniť   konanie   v   právnej   veci   sťažovateľky,   ktoré   je   vedené   okresným   súdom   pod sp. zn. 4 C 18/2009, teda toho, v ktorom bolo konanie prerušené.

Podľa názoru ústavného súdu z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu sú zrejmé dôvody, na základe ktorých ako odvolací súd dospel k záveru o splnení podmienky na prerušenie   konania,   pričom   tieto   dôvody   nemožno   považovať   za   arbitrárne   majúce   za následok   zásah   do   sťažovateľom   uvádzaných   základných   a   iných   práv.   Ústavný   súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania, ale len tie,   ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Navyše,   sťažovateľka   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepredložila   dostačujúce dôvody, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že jej sťažnosť smerujúca proti napadnutému procesnému rozhodnutiu krajského súdu, či už v rovine skutkovej, alebo právnej, mala atribúty, ktoré preukazujú jej ústavnoprávny rozmer.

Na záver ústavný súd uvádza, že uznesenie o prerušení konania je rozhodnutím procesnej   povahy,   teda   nejde   o   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Aj   z   toho   dôvodu   takéto rozhodnutie spravidla nie je spôsobilé zasiahnuť do ústavou zaručených základných práv a slobôd.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010