znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 135/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   H.   M.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia jej základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, ako aj práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 12 C 206/2003 z 23. januára 2008, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 233/08 z 20. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. H. M. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009 doručená sťažnosť Mgr. H. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 206/2003 z 23. januára 2008 (ďalej aj „rozsudok z 23. januára   2008“),   ako aj rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   sp.   zn.   12 Co 233/08   z 20.   novembra   2008   (ďalej   len   „rozsudok z 20. novembra 2008“).

Z   obsahu sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľka sa   žalobou o ochranu osobnosti   z 28.   decembra   2003   smerujúcou   proti   Obvodnému   úradu   B.   domáhala, aby okresný   súd   zrušil   rozhodnutia „o odložení   veci   v prípade   B.,   žiadala,   aby   súd konštatoval, že došlo k zásahu do jej práv osobnosti neprimeraným spôsobom vyjadreniami Ing. L., pani B. v liste zo dňa 19. 11. 2002. Žiadala, aby súd konštatoval, že žalovaný, resp. Okresný úrad Banská Bystrica konal v rozpore so zákonom, keď neprešetril riadne prípady prejednávané ohľadne pána B., pani S. a pani K. Zároveň žiadala o zaplatenie nemajetkovej ujmy. V priebehu konania žalobkyňa žiadala o zmenu návrhu, súd pripustil zmenu návrhu a konal o návrhu podanom žalobkyňou dňa 20. 11. 2006, ktorým upravila návrhy zo dňa 01. 09. 2005 a zo dňa 19. 09. 2005. Žalobkyňa sa domáhala, aby žalovaný upustil   od   neoprávnených   zásahov   do   jej   práv   na ochranu   osobnosti,   ktoré   spočívajú v rozširovaní   nepravdivých   tvrdení   pracovníkmi   žalovaného   o   jej   duševnom   zdraví a odstránil   následky   poskytnutím   primeraného   zadosťučinenia   navrhovateľke   vo   forme písomného   ospravedlnenia   s tým,   že   sa   jej   ospravedlňuje   za   nedostatočné   prešetrenie prípadov Ľ. B. riešeného pod č. OOVS-P-00/215, A. S., riešeného pod č. k. OVVS-P-02/661 a Mgr. V. K., riešeného pod č. k. OVVS-5-03/130, OVVS-5-02/4663 a ďalej za neprimerané a nedôstojné výroky na jej adresu, ktoré znevažovali jej duševné zdravie. Žiadala zaplatiť nemajetkovú ujmu vo výške 100 000,- Sk.“.

Okresný   súd   v predmetnej   veci   23.   januára   2008   rozhodol   rozsudkom č. k. 12 C 206/03-168,   ktorým   návrh   sťažovateľky   zamietol,   účastníkom   náhradu   trov konania nepriznal a v časti návrhu, ktorým sa sťažovateľka domáhala „zmeny rozhodnutia žalovaného vo veci Ľ. B., A. S. a Mgr. V. K. s tým, že menované osoby páchali voči nej každý zvlášť priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, s uložením primeranej peňažnej pokuty“ zastavil. Sťažovateľka proti rozsudku z 23. januára 2008 podala odvolanie. Krajský súd rozsudkom z 20. novembra 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu z 23. januára 2008 a odporcovi v predmetnom konaní náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka   považuje „výroky   súdov...   za   sporné,   pretože   šetrením   bolo preukázané“, že vo vzťahu k nej „boli nečinní, nezabránili zlu, práve naopak“. Pochybenie okresného   súdu   vidí   v tom,   že   zákonná   sudkyňa „odmietla   vypočuť“ sťažovateľkou navrhnutých   svedkov,   a hoci sťažovateľka v predmetnom   konaní „preukázala nečinnosť úradu“, jej žaloba bola zamietnutá v rozpore s princípom spravodlivého súdneho konania.

V konaní pred okresným súdom podľa sťažovateľky „nebolo dostatočne vykonané dokazovanie,   zásah   do   mojich   osobnostných   práv   a neboli   vypočutí   svedkovia,   ktorých výsluch sťažovateľka   navrhla,   najmä   V.   K.   Môžem   sa   vyjadriť,   že úrad   chránil   ju ako útočníka proti mojej osobe a porušoval tým jednoznačne moje práva.

Úrad, polícia, prokuratúra, súdy nezabránili aktivitám K. a iným, preto to považujem za akt, ktorý dokazuje, ako keby som nemala už svoje práva občana, ktoré štát dáva...“.

V dôsledku   vydania   rozsudku   okresného   súdu   z 23.   januára   2008   došlo podľa sťažovateľky „k   ďalšej   prehlbujúcej   sa   krivde,   pretože   už   znova   došlo   k útokom voči mne – sťažovateľke a Obvodný úrad v B. vo veci nekonal napr. č. OVVS/P/08/336/PL... vo veci návrhu na konanie – odporkyňa A. S.“.

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu z 20. novembra 2008 sťažovateľka uviedla:„Považujem   vyhodnotenie   odvolacieho   súdu   za   nesprávne   posúdenie   veci,   a tým vydanie nesprávneho rozhodnutia vo veci.“

Vo   vzťahu   k dodržaniu   lehoty   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia na podanie sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľka uviedla, že rozsudok z 20. novembra 2008 jej bol doručený 17. decembra 2008, v tento deň nadobudol právoplatnosť, a preto považuje svoju sťažnosť za včas podanú, „a to dňa 17. 2. 2009, v zákonnej lehote. Následne odpovedám na Rvp 291/09-6, dopĺňam svoje podanie.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 20. novembra 2008 a rozsudkom okresného súdu z 23. januára 2008 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru, zrušil rozsudok krajského súdu z 20. novembra 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie.

V závere svojej sťažnosti ústavný súd požiadala o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom z dôvodu nepriaznivej sociálnej situácie.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietala   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 20. novembra 2008 a rozsudkom okresného súdu z 23. januára 2008.

Zo   samotnej   sťažnosti   sťažovateľky   vyplýva,   že   rozsudok   krajského   súdu z 20. novembra 2008 nadobudol právoplatnosť 17. decembra 2008.

Sťažnosť sťažovateľky z 9. apríla 2009 bola na poštovú prepravu podaná 16. apríla 2009 a ústavnému súdu doručená 20. apríla 2009.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

V danej   situácii   nepovažoval   ústavný   súd   za   právne   významný   dátum   doručenia predchádzajúceho podania sťažovateľky ústavnému súdu (17. februára 2009), na základe ktorého bolo konanie vedené pod sp. zn. Rvp 291/09. Vo veci sp. zn. Rvp 291/09 bolo podanie sťažovateľky sudcom ústavného súdu odložené podľa § 23a zákona o ústavnom súde aj s ohľadom na to, že sťažovateľka v súvislosti s jej predchádzajúcimi podaniami bola opakovane informovaná a poučená o podmienkach konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj o predpísaných náležitostiach takejto sťažnosti, pričom jej podanie doručené ústavnému   súdu   17.   februára   2009   opakovane   nespĺňalo   zákonné   náležitosti   sťažnosti. Konanie   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   291/09   bolo   teda   v súlade   s   §   23a   zákona o ústavnom súde skončené a sťažnosť z 9. apríla 2009 možno posúdiť len ako nové podanie sťažovateľky   ústavnému   súdu,   ktoré   musí   spĺňať všetky   ústavné   aj   zákonné   náležitosti sťažnosti vrátane podmienky zachovania lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009