znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 135/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. T., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. S., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 68/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2008 doručená sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 68/06.

V sťažnosti   je   uvedené:   „Navrhovateľka   sa   týmto   návrhom   sťažuje   na   postup Okresného   súdu   Košice   II,   pretože   za   sedem   rokov   doteraz   nevyriešil   a ani   nechce rozhodnúť súd v konaní vo veci sp. zn. 43 C 68/06 (33 Rob 1160/04) aj keď ide o veľmi banálnu vec z procesného hľadiska ako aj právneho hľadiska. V uvedenej veci ma žaluje spoločnosť   B.   s.   r.   o.   K.   o zaplatenie   sumy   18.590   Sk   a mám   zato,   že   pojednávania v uvedenej veci nariadené asi tak, že súd mieni vytýčiť pojednávania raz za rok a aj to sudca nie je pripravený; sú len štatisticky vedené v obsahu spisu.

Ako živiteľka dvoch detí s čistým mesačným príjmom 12 000,- Sk som si ihneď ani nemohla vziať právnika a neskoršie po požiadavke advokáta aby som hradila len hotové výdavky mi vysvetlil, že súd by mal rozhodnúť na druhom alebo treťom pojednávaní, lebo ide o premlčané právo, nie veľmi chápem či v právnom štáte má sa táto vec preťahovať zjavne   už sedem rokov.   Opakujem   znova že pojednávania   sú vedené sudcami (teraz   je konajúcim sudcom už tretia sudkyňa) len preto, aby sa štatistický viedli so snahou vyjsť v ústrety žalobkyni. V doterajšom priebehu vôbec súd neupozornil zástupcu žalobkyne, že podľa § 53 ods. OSP môžu byť uložené pokuty aj zástupcovi, ak neposlúchne príkaz súdu, alebo sa neustanoví na súd.

Napokon v okolnostiach môjho prípadu po preštudovaní spisu zistite, že mám pravdu a mám zato, že pojednávania sa nenariaďujú úmyselne so zrejmým odkladom rozhodnutia a ak tieto aj súd nariadené, sudca neráči rozhodnúť vo veci samej.“

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 68/06 porušil základné právo sťažovateľky J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 43 C 68/06 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke J. T. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000,- Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd Košice II je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľke J. T. v sume   určenej   ústavným   súdom   na   účet   jej   právneho   zástupcu   JUDr.   do   15   dní   od právoplatnosti nálezu.“

Právna zástupkyňa na výzvu ústavného súdu upresnila trovy právneho zastúpenia podaním z 13. marca 2008 spolu v celkovej sume 3 970 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   táto   podmienka,   ak   sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 5. februára 2008 sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu, ktorý na ňu odpovedal prípisom zo 7. februára 2008.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len „zákon o súdoch“) považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor na prijatie opatrení za účelom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného   jeho   nečinnosťou   alebo   neefektívnou   činnosťou.   Vzhľadom   na   to,   že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená už 7. februára 2008, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu   dostal primeranú lehotu   na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (podobne IV. ÚS 74/05, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 101/06).

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnená   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   už   iba   poznamenáva,   že   10.   marca   2008   (jeden   mesiac   po   podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu, ako aj sťažnosti na ústavný súd, pozn.) okresný súd rozsudkom vo veci rozhodol.

Na základe týchto zistení ústavný súd   dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods.   1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažnosť bolo potrebné odmietnuť aj z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého postupom okresného súdu   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože okresný súd doteraz za 7 rokov (ide o zjavne nesprávny údaj, pozn.) nerozhodol vo veci.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania veci z obsahu spisu   vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 43 C 68/06 zistil, že predmetné konanie začalo 7. decembra 2004 na okresnom súde podaním žaloby proti sťažovateľke o zaplatenie 18 590 Sk s prísl. a bolo vedené pod sp. zn. 33/Rob/1160/2004. Celkové súdne konanie na okresnom súde sa vedie ku dňu podania sťažnosti 3 roky a 2 mesiace. Okresný súd priebežne konal vo veci, o čom svedčí   tá   skutočnosť,   že   9.   augusta   2005   rozhodol   vo   veci   platobným   rozkazom   č.   k. 33/Rob/1160/2004-20,   proti   ktorému   podala   sťažovateľka   odpor   23. augusta   2005. (Následne   bola   zmenená   spisová   značka   spisu   na   sp.   zn.   43   C/68/2006.)   Sťažovateľka požiadala okresný súd o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov 23. augusta 2005, ale nepredložila dôkazy preukazujúce možnosť oslobodenia od platenia súdnych   poplatkov. Preto   okresný   súd   18.   januára   2006   vyzval   sťažovateľku,   aby   predložila   potvrdenie o osobných   a majetkových   a zárobkových   pomeroch.   Okresný   súd   uznesením   č. k. 33/Rob/1160/2004-30   z   31.   mája   2006   nepriznal   sťažovateľke   oslobodenie   od   platenia súdnych   poplatkov.   Následne   sťažovateľka   uhradila   súdny   poplatok   za   podaný   odpor. Okresný súd vykonal viacero súdnych pojednávaní 2. novembra 2006, 7. decembra 2006, 1. februára 2007, uznesením č. k. 43 C/68/2006-58 zo 14. februára 2007 pribral do konania ďalšieho účastníka konania, 26.   novembra   2007   a 10.   marca   2008,   na ktorých   vykonal dokazovanie listinami, vypočul účastníkov konania a svedkov a vyhlásil vo veci rozsudok (10. marca 2008).

Podľa názoru ústavného súdu s poukazom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (IV. ÚS 182/03, IV. ÚS 197/03, IV. ÚS 203/03) postup okresného súdu v konaní vedenom najprv pod sp. zn. 33 Rob/1160/04 a potom pod sp. zn. 43 C 68/06 od 9. decembra 2004 do podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (7.   februára 2008)   nemožno   na   základe   skutočností uvedených v sťažnosti a poznatkov o doterajšom priebehu považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Úkony okresného   súdu   boli   vykonávané   priebežne   a   neosvedčujú   reálnu   možnosť   porušenia sťažovateľkou označených základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   posudzujúc   celkovú   dobu   konania   vedeného   okresným   súdom   do podania sťažnosti (3 roky a 2 mesiace) si nemohol nevšimnúť, že sťažovateľka 23. augusta 2005 podala na okresnom súde odpor proti platobnému rozkazu a požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, pričom po následných úkonoch súdu a zisteniach, že dôvody na oslobodenie nie sú, napokon súdny poplatok 27. júna 2006 (teda skoro po roku, pozn.) uhradila.   Uvedené   obdobie   nemožno   pričítať   na   ujmu   okresného   súdu.   Pokiaľ   by sťažovateľka   zaplatila   súdny   poplatok   za   podaný   odpor   v zákonnej   lehote,   potom   by posudzovanú dĺžku   konania vedeného   okresným súdom   predstavovalo   obdobie 2   rokov a 3 mesiacov.

Sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je preto tiež zjavne neopodstatnená a bolo ju potrebné v tomto rozsahu odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008