znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 134/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., S., zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária V. s. r. o., Č., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. V., PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok   a na ochranu   pred   neoprávnenými   zásahmi   do   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co 91/2010-255 zo 17. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2013   doručená   sťažnosť   A.   K.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária V. s. r. o., Č., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. V., PhD., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok a na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 91/2010-255 zo 17. októbra 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako navrhovateľka v 3. rade podala Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania, ktorým sa domáhala určenia, že nehnuteľnosti v k. ú. S. (vedené na LV... ako parcely registra C-KN č. 2006/1 o výmere 210 m2 a č. 2006/2 o výmere 67 m2, obe zastavané plochy) patria do dedičstva po jej nebohom otcovi O. T., zomrelom 24. júna 1977, v podiele 2393/34560 (teda v podiele zodpovedajúcom spolu na oboch parcelách výmere 19,18 m2).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „... svoj návrh odôvodnila tým, že ako vlastníci týchto pozemkov sú zapísaní odporcovia v 1/ rade Mgr. M. K., v 2/ rade V. K., na základe osvedčenia vyhlásenia o vydržaní spísaného vo forme notárskej zápisnice. Dôvodila, že odporcovia nikdy nenadobudli platne do vlastníctva tieto pozemky, nakoľko pozemky v stave registra C (pôvodne parcele KN-C č. 2006), sú totožné s pozemnoknižnou parcelou č. pkn 4845,   kde   je   ako   podielový   spoluvlastník   zapísaný   jej   otec   O.   T.,   pričom   vždy   išlo   o spoločný pozemok, ktorý sa aj v minulosti spoločne užíval. Sťažovateľka tvrdila, že v roku 1991 nadobudla do vlastníctva predajňu, ktorá je umiestnená na pozemku KN-C č. 2005 a čiastočne s príslušenstvom aj na parceliach KN-C č. 2006/1 a 2006/2. Touto žalobou si teda sťažovateľka uplatnila na súde svoje vlastnícke právo (spoluvlastnícky podiel po svojom neb. otcovi)...“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 139/2008-215 z 26. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zamietol návrh sťažovateľky a zaviazal ju na náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho skutkovými i právnymi závermi.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa   nej   založený   na   nesprávnych   skutkových   a   právnych   záveroch   a   nedostatočne odôvodnený.

V podstatnej časti svojej argumentácie podrobne poukázala na obsah jednotlivých dôkazov vykonaných v konaní a namietala, že okresný súd, ako aj krajský súd na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnemu záveru o zániku spoluvlastníctva k pôvodnej pozemkovoknižnej   parcele   č.   4845,   ktorej   čiastočne   zodpovedajú   parcely   označené v návrhu, jej reálnym rozdelením a vyčlenením podielu právneho predchodcu sťažovateľky v iných nehnuteľnostiach. Podľa sťažovateľky vykonanými dôkazmi nebolo preukázané, že ktorákoľvek   časť   pôvodnej   parcely   by   bola   vyčlenená   pri   reálnej   deľbe   jej   právnemu predchodcovi,   čo   vylučuje   preukázanosť   zániku   jeho   spoluvlastníckeho   podielu   reálnou deľbou. Sťažovateľka namietala aj podľa nej zmätočnú aplikáciu rôznych právnych režimov na posúdenie právnych dôsledkov reálnej deľby na zánik a nadobúdanie vlastníckeho práva.

Sťažovateľka v argumentácii okrem iného uviedla:«Prvostupňový   súd   založil   svoje   rozhodnutie   na   aplikácii   rozhodnutia   bývalého Najvyššieho súdu Československej republiky č. 911/1932 Úradnej zbierky podľa ktorého v dlhotrvajúcom   stave   držby   a   užívania   nehnuteľnosti   zapísaných   do   pozemkovej   knihy na mená spoluvlastníkov v ideálnych podieloch, podľa ktorého určití spoluvlastníci určité časti z týchto nehnuteľnosti majú vo výlučnej držbe a užívaní, treba vidieť dohodu strán nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Takáto dohoda môže byť uzavretá aj konkludentne.

Okresný súd prijal aj zmätočný právny názor, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia na   strane   9   uviedol   citujem   „k   takto   reálne   vydeleným   častiam   pôvodného   predmetu spoluvlastníctva každý z týchto spoluvlastníkov, ktorý mal pridelenú reálne vydelenú časť, nadobudol vlastnícke právo vydržaním podľa § 115 a nasl. z. č. 141/1950 Zb. v spojení s ustanovením § 498 Občianskeho zákonníka.“

Prvostupňový   súd   nedal   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   odpoveď   na   základnú otázku, ktorá časť pôvodného pozemku, pozemnoknižnej parcele pkn. č 4845 bola vydelená v prospech právneho predchodcu sťažovateľky O. T. V pozemkovej knihe k pozemnoknižnej parcele pkn č. 4845 je zapísaných viacero spoluvlastníkov a pri reálnej deľbe, ktorá mala byť podľa názoru súdu uskutočnená pred rokom 1950, musel byť každý zo spoluvlastníkov vydelený vo svojom spoluvlastníckom podiele. Ak tomu tak nebolo, nemožno uvažovať o reálnej deľbe. Navyše prvostupňový súd zmiešava v otázke vzniku vlastníckeho práva tri právne režimy – 1. obyčajové právo, ktoré platilo na Slovensku do konca roku 1950, 2. stredný Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. platný na Slovensku od 01. 01. 1951 do 31. 03. 1964 a 3. súčasne platný Občiansky zákonník č. 40/1964, ktorý platí na Slovensku od 01. 04. 1964. V odôvodnení svojho rozhodnutia zmätočne poukazuje na všetky tri právne režimy vzniku vlastníckeho práva bez toho, aby vysvetlil, podľa ktorého právneho režimu malo dôjsť k zrušeniu spoluvlastníctva a k strate spoluvlastníckeho podielu právneho predchodcu sťažovateľky...

Aby   mohol   byť   vlastník   (v   súdenej   veci   spoluvlastník   O.   T.)   zbavený   svojho vlastníckeho práva, museli by byť na to splnené všetky zákonné predpoklady. Ak všeobecný súd uvažoval o naplnení zákonných predpokladov reálnej deľby podľa obyčajového práva platného na Slovensku do konca roku 1950, musel by mať nespochybniteľne preukázané, že všetci podieloví spoluvlastníci zapísaní do pozemkovej knihy sa medzi sebou rozdelili a z odôvodnenia   rozhodnutia   všeobecného   súdu   by   malo   vyplynúť,   ktorú   časť   reálne rozdeleného   pozemku   nadobudol   každý   zo   spoluvlastníkov   (v súdenej   veci   neb.   O.   T.). Všeobecný súd,   ako prvostupňový tak i odvolací,   sa touto otázkou vôbec nezaoberali a nevysvetlili, ktorú časť pozemnoknižnej parcele na základe reálnej deľby mal nadobudnúť právny predchodca sťažovateľky neb. O. T...

Z   vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodnutí nedal odpoveď na základnú otázku a to medzi ktorými spoluvlastníkmi bola uskutočnená reálna deľba pozemku, a v ktorej časti bol každý zo spoluvlastníkov vydelený vo svojom spoluvlastníckom podiele. Všeobecný súd navyše poskytol zmätočné odôvodnenie svojho rozhodnutia, keď poukázal na tri právne režimy a nevysvetlil, na základe ktorého právneho režimu   malo   dôjsť   k   nadobudnutiu   vlastníctva   sporného   pozemku   v   celosti   a   ktorou fyzickou, prípadne právnickou osobou...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 10. 2012 sp. zn. 7Co/91/2010-255 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné   právo   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   ústavy   a   právo   na   majetok   podľa   čl.   1 dodatkového Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 10. 2012 sp. zn. 7Co/91/2010-255 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 331,12 € na účet spoločnosti Advokátska kancelária V. s. r. o...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   vlastniť   a   pokojne   užívať   svoj majetok a na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, ktorý je podľa nej arbitrárny, založený na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Po   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   argumentáciu   sťažovateľky nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol   svojvoľný   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobený   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   dostatočne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti rozsudku okresného súdu a svoj rozsudok náležite odôvodnil, keď uviedol:

«Nezodpovedá stavu veci námietka navrhovateľov, že skutkové zistenia okresného súdu o reálnej deľbe nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Naopak možno sa stotožniť so závermi okresného súdu o reálnej deľbe. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku Ing.   M.   K.,   vyhotovenom   v   prejednávanej   veci,   okresný   súd   správne   ustálil,   že   sporné nehnuteľnosti – KNC parc. č. 2006/1 a 2006/2 boli vytvorené z časti parciel, ktoré boli v evidencii nehnuteľností vedené ako EN parcely č. 8984, 8985 a tieto boli vytvorené z časti pozemnoknižnej   parcely   č.   4845   (tieto   skutočnosti   nerozporovali   ani   odvolatelia). Z dôkazov,   ktoré   boli   ďalej   v   súvislosti   s   tvrdenou   reálnou   deľbou   okresným   súdom vykonané a vyhodnotené, tento správne ustálil faktické rozdelenie pôvodnej pozemnoknižnej parcely na časti, ktoré zodpovedali EN parceliam č. 8984, 8985, 8983 a 8982. Dôsledne pri tom prihliadal na svedeckú výpoveď J. T., ktorý sa k faktickému užívaniu takto vydelených EN parciel vyjadroval. Jednoznačne uviedol, že EN pare. č. 8984 užíval F. Š., parc. č. 8985 užívala p. K., parc. č. 8983 p. Konščák a parc. č. 8982 samotný J. T. Z obsahu čestného vyhlásenia Slovenského zväzu drobnochovateľov spolu s touto svedeckou výpoveďou, ako aj z obsahu kroniky uvedeného zväzu, možno dospieť k záveru že skutočne EN parc. č. 8984 (ktorej časť zodpovedá sporným nehnuteľnostiam) mal vo faktickom užívaní F. Š. (ktorý je vedený aj ako spoluvlastník pozemnoknižnej parcely č. 4845). S týmto sa aj komunikovalo pri tvorbe cesty do osady „Č.“. Od neho bola EN parc. č. 8984 za účelom tohto potoka odkúpená.   Pravdivosť   týchto   záverov   možno   konštatovať   aj   prihliadajúc   na   správanie samotnej navrhovateľky v 3/ rade v čase, keď sa vykonávalo miestne šetrenie v súvislosti s THM   mapovaním.   Navrhovateľka   v   3/   rade   sa   nesprávala   ako   vlastníčka,   prípadne užívateľka,   EN   parciel   č.   8982   až   8985.   Naopak   z   čiastkových   protokolov,   ktoré   mal okresný   súd   mal   k   dispozícii,   tento   správne   ustálil,   že   sa   ako   užívatelia   a   vlastníci   k uvedeným EN parceliam hlásili osoby, ktoré označil svedok J. T. Navrhovateľka v 3/ rade sa ako vlastníčka a užívateľka hlásila k EN parceliam č. 8973, 8975 a 8974 (čiastkový protokol č. 107 – č. l. 142 spisu). Zároveň správne okresný súd vychádzal aj z vyjadrení samotnej   navrhovateľky   v   3/   rade,   ktoré   učinila   v   rámci   vydávania   osvedčenia   o vlastníckom práve ku KNC parcele č. 2005, ktorá bola vytvorená z PK parc. č. 4845. Z obsahu notárskeho osvedčenia č. N 152/2000, Nz 155/2000 vyplýva, že táto nehnuteľnosť bola užívaná F. Š. na základe reálnej deľby pôvodných pozemnoknižných vlastníkov a tento ju následne ústnou kúpnou zmluvou v roku 1959 previedol na navrhovateľku v 3/ rade. Ak   navrhovatelia   v   2/   a   3/   rade   tvrdili,   že   v   sporných   KNC   parceliach   2006/1 a 2006/2   má   ich   právny   predchodca   O.   T.   spoluvlastnícky   podiel   ako   pôvodný pozemnoknižný vlastník PK parc. č. 4845, z ktorých boli uvedené nehnuteľnosti vytvorené, svoje tvrdenia nepreukázali. Naopak vykonaným dokazovaním bolo podľa názoru krajského súdu správne ustálené, že sporné nehnuteľnosti boli síce vytvorené z PK parc. č. 4845, ktorá však   bola   vo   vydelenom   EN   stave   reálne   užívaná   ako   vlastníctvo   osobami   odlišnými od právneho predchodcu navrhovateľov. Vychádzajúc z vyššie popísanej procesnej situácie krajský súd považoval z hľadiska odvolacích dôvodov rozsudok okresného súdu za vecne správny...»

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva vlastniť a pokojne užívať svoj majetok a na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

K   namietanému   porušeniu   označených   základných   a   iných   práv   sťažovateľky ústavný   súd   poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie   svojich   práv   hmotného   charakteru   (čl.   20   ods.   1   ústavy,   čl.   1   dodatkového protokolu), je len nevyhnutným dôsledkom   vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami   hmotno-právneho   charakteru   a   ústavnoprocesnými   princípmi   z perspektívy   ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný súd preto odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013