znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 134/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. L. a V. L., obaja bytom N., zastúpených advokátom JUDr. J. Č., B., ktorou namietali porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v exekučnom konaní u súdneho exekútora JUDr. M. Š. vedenom pod č. EX 43/2009 a na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 16 Er 66/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. L. a V. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. decembra 2010 doručená sťažnosť Ing. A. L. a V. L. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali   porušenie   svojho základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v exekučnom konaní u súdneho exekútora JUDr. M. Š. (ďalej len „exekútor“) vedenom pod sp. zn. EX 43/2009 a na Okresnom súde Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 Er 66/2003.

2. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že proti sťažovateľom ako povinným je vedené exekučné konanie, na základe exekučného titulu notárskej zápisnice, kde ako dlžníci zo   zmluvy   o pôžičke   uznali   svoj   záväzok   a súhlasili   s jej   vykonateľnosťou.   Exekútor sťažovateľov upovedomil, že exekúciu vykoná predajom nehnuteľnosti – rodinného domu, ktorý je bydliskom sťažovateľov. Sťažovatelia namietajú, že v exekučnom konaní je od nich vymáhané plnenie v sume 465 050 990 € (prevažne sankčné úroky zo zmluvy o pôžičke), ktoré   predstavuje   408-násobok   sumy,   ktorú   zostali   dlžní   veriteľovi.   Ďalej   v sťažnosti namietajú neplatnosť ustanovenia pôvodnej zmluvy o pôžičke z 15. mája 2003 v časti ,,V prípade, že pôžička nebude včas, t. j. do 16. 9. 2003 splatená, je dlžník povinný platiť sankčný úrok vo výške 30% mesačne až do dňa splatenia celého dlhu.“.

3. V   petite sťažnosti   sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný   súd   nálezom rozhodol,   že v predmetnom exekučnom konaní boli porušené ich práva podľa čl. 20 ústavy, čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu.

II.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny má každý právo vlastniť majetok. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri jej predbežnom prerokovaní zistil, že nemá právomoc na jej prerokovanie a rozhodnutie, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Z vlastnej rozhodovacej činnosti ústavný súd zistil, že sťažovatelia ako žalobcovia iniciovali viacero súdnych konaní, predmetom ktorých bolo skúmanie neplatnosti zmluvy o pôžičke z 15. mája 2003.

7. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom sp. zn. 22 C 95/04 z 13. októbra 2004 rozhodol tak, že ich žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke uzavretej so žalovanou 15. mája 2003 a notárskej zápisnice č. N 56/2003, Nz 36772/2003 spísanej 15. mája 2003 zamietol a súčasne im uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania. Krajský súd   v Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   rozsudok   prvostupňového   súdu   ako   vecne správny   v   celom   rozsahu   potvrdil   rozsudkom   č.   k.   10   Co   8/05-62   z   20.   apríla   2005. Sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosťou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týmito rozhodnutiami všeobecných súdov, pričom ústavný súd ich sťažnosť uznesením odmietol pre nedostatok právomoci vo vzťahu k rozsudku   prvostupňového   súdu   a pre   oneskorenosť   vo   vzťahu k rozsudku   odvolacieho súdu (III. ÚS 204/06 z 21. júna 2006).

8.   Žalobou   doručenou   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   3.   novembra   2004   sa sťažovatelia domáhali určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke uzatvorenej 15. mája 2003, ako aj notárskej zápisnice č. N 56/2003, Nz 36772/2003 z 15. mája 2003, a to v časti týkajúcej sa istiny v sume 3 319,39 € (100 000 Sk). Prvostupňový súd rozsudkom sp. zn. 7 C 391/04 z   21.   mája   2008   návrh   sťažovateľov   zamietol   a   súčasne   im   uložil   povinnosť   zaplatiť žalovanej   náhradu   trov   konania.   Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podali sťažovatelia   odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 14 Co 431/2008 z 27. januára 2009 rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil. Sťažovatelia na ústavnom súde sťažnosťou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy týmito rozhodnutiami všeobecných súdov, pričom ústavný súd ich sťažnosť uznesením odmietol pre nedostatok právomoci vo vzťahu k rozsudku   prvostupňového   súdu   a pre   oneskorenosť   vo   vzťahu k rozsudku   odvolacieho súdu (IV. ÚS 401/09 z 13. novembra 2009).

9. Otázka neplatnosti uvedených právnych úkonov tak v celosti, ako aj v časti teda bola predmetom riadneho občianskeho súdneho konania pred všeobecnými súdmi a v týchto konaniach   bolo   právoplatne   rozhodnuté.   Sťažnosti   sťažovateľov   proti   rozsudkom všeobecných súdov na ústavnom súde boli odmietnuté. Ústavný súd preto v tomto konaní nemal právomoc skúmať platnosť, resp. neplatnosť predmetných právnych úkonov v celosti alebo v častiach.  

10. Ústavný súd však pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že nie je daná ani jeho právomoc na poskytnutie ochrany sťažovateľom, pokiaľ ide o namietané porušenie   ich   označených práv v exekučnom konaní. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemohol, nemôže v súčasnosti a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Zmyslom   a   účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za dodržiavanie   tých   práv   a   základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva dotknutým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010).

11. V exekučnom konaní majú sťažovatelia ako povinní k dispozícii viaceré účinné právne prostriedky ochrany ich práva vlastniť a pokojne užívať majetok. Medzi základné a priamo uplatniteľné patria námietky proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku), návrh na odklad exekúcie   (§ 56   Exekučného poriadku) a návrh   na zastavenie exekúcie   (§ 57 Exekučného poriadku). Využitie týchto účinných právnych prostriedkov nápravy zakladá právomoc všeobecného (exekučného) súdu na konanie a rozhodovanie o nich v súlade s   ústavou,   listinou   a dodatkovým   protokolom.   Právomoc   všeobecného   súdu   na   takéto konanie   a rozhodovanie   súčasne   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   na   rozhodovanie o prípadnom   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v exekučnom   konaní,   a to   pred rozhodnutím všeobecného súdu. Keďže z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by sťažovatelia využili tieto účinné právne prostriedky nápravy,   a   ústavný   súd je sťažnosťou viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), bolo na mieste odmietnuť sťažnosť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011