znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 134/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M. a maloletej L. M., zastúpenej zákonnou zástupkyňou M.   M.,   obidve   bytom   Š.,   právne   zastúpených   advokátkou   JUDr.   K.   P.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave č. k. 9 Co 199/2009-168   z   30.   novembra   2009   v   spojení   s   uznesením   Okresného   súdu Dunajská Streda č. k. 9 C 137/2008-119 z 31. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. a maloletej L. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2010   doručená sťažnosť M. M. (ďalej aj „sťažovateľka“)   a maloletej   L.   M.   (ďalej   len „maloletá“), zastúpenej zákonnou zástupkyňou M. M. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 9 Co 199/2009-168 z 30. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie z 30. novembra 2009“) v spojení   s   uznesením   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 9 C 137/2008-119 z 31. marca 2009 (ďalej len „uznesenie z 31. marca 2009“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 17. júla 2008 sťažovateľka podala okresnému súdu návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov na čas po rozvode k maloletej, pričom sťažovateľka je štátnou príslušníčkou Slovenskej republiky a jej manžel má dvojité štátne občianstvo, a to občianstvo Srbska a Čiernej Hory a Maďarskej republiky.

O podanom návrhu okresný súd rozhodol uznesením z 31. marca 2009 tak, že „vo veci rozhodovania o úprave práv a povinností rodičov k maloletej L. M., nar. 28. 03. 2004 nemá právomoc a konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletej L. M. zastavuje“.

Podľa sťažovateliek «Uvedené uznesenie bolo odôvodnené arbitrárne v podstate iba tým, že okresný súd v danej záležitosti: „nemá právomoc, pretože ako upozornilo Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, dieťaťu na území SR nevznikol obvyklý pobyt, lebo odporca podal žiadosť o návrat dieťaťa. Uvedené „Centrum“ pritom nie je nezávislým súdom, ktorý má jedine právomoc posúdiť aj ostatné relevantné súvislosti, napr. to, či dieťa medzičasom nenadobudlo obvyklý pobyt na Slovensku, kedy podal otec návrh o návrat súdu a pod. Okresný súd sa síce odvolával na príslušné medzinárodné dokumenty, ktoré sú v danej veci záväzne aplikovateľné, ibaže nevykonal žiadne dokazovanie na určenie miesta obvyklého pobytu dieťaťa a skutkovo preto svoje rozhodnutie (okrem uvedeného strohého,   samo   osebe   bezpredmetného   konštatovania)   nijak   neodôvodnil.   Proti   tomuto rozhodnutiu som podala odvolanie.».

Ďalej sťažovateľky   uviedli,   že otec   maloletej   sa   návrhom   doručeným   okresnému súdu 26. januára 2009 domáhal, aby súd nariadil návrat maloletej do Maďarskej republiky. Okresný   súd   v   tejto   záležitosti   vyslovil   svoju   miestnu   nepríslušnosť   a   vec   postúpil Okresnému súdu Bratislava I na prerokovanie a rozhodnutie.

Okresný súd Bratislava I po rozsiahlom dokazovaní uznesením č. k. 1 P 26/2009-143 z 3. júna 2009 rozhodol, že nenariaďuje návrat maloletej do Maďarskej republiky. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 2. júla 2009.

O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 31. marca 2009 rozhodol krajský   súd   uznesením   z   30.   novembra   2009   (rozhodnutie   bolo   právnej   zástupkyni sťažovateľky doručené 23. decembra 2009) tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľky v sťažnosti poukázali na skutočnosť, že „ani Okresný súd Dunajská Streda a taktiež ani Krajský súd v Trnave v konaniach, ktorého predmetom bolo určenie právomoci   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   nevykonali   absolútne   žiadne   dokazovanie a hoci   Krajský   súd   v   Trnave   sa   odvoláva   na   skutkový   stav   zistený   Okresným   súdom Bratislava I. v súvisiacom právoplatne skončenom konaní o návrat maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, použitý skutkový stav je vytrhnutý z kontextu a na tento skutkový stav sú zmätočne aplikované záväzné medzinárodné predpisy...

Pri   podaní   odvolania   to   ešte   nemuselo   byť   nespochybniteľné,   avšak   už   aj z právoplatného uznesenia Okresného súdu Bratislava I č. k. 1P/26/2009-143 z 3. júna 2009 nepochybne vyplýva, že ja sťažovateľka spolu so svojou dcérou počnúc od 15. januára 2008 žijem   na   území   Slovenska   a   teda   máme   tu   obvyklý   pobyt.   Krajský   súd   pri   vydaní napadnutého rozhodnutia mal k dispozícii uvedené právoplatné rozhodnutie, však sa na toto aj   odvoláva,   nemohol preto neprihliadnuť   na skutočnosť,   že   ihneď   po uplynutí   šiestich mesiacov predpokladaných Nariadením rady (ES) č. 2201/2003 som podala návrh o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností na čas po rozvode k maloletej dcére, čím som splnila predpoklady   na   to,   aby   bola   založená   právomoc   Okresného   súdu   Dunajská   Streda... Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu v Trnave je preto arbitrárne.“.

Sťažovateľky ďalej uviedli, že vzhľadom na skutkový stav zistený Okresným súdom Bratislava I, najmä vzhľadom na skutočnosť, že «„odo dňa neoprávneného premiestnenia maloletej L. M. po deň začatia konania pred kompetentným orgánom uplynula lehota viac ako jedného roka“ a taktiež aj preto, že: „Podľa názoru súdu vzhľadom na vek dieťaťa a dobu, po ktorú sa maloleté dieťa spolu s matkou zdržiava na území Slovenska sa dieťa zžilo   s   prostredím   tak,   ako   to   má   na   mysli   článok   12   Dohovoru,   veta   druhá», súd v Maďarskej   republike   stratil   právomoc   v   tejto   veci   a   maloletej   už   vznikol   na   území Slovenskej republiky „obvyklý pobyt“. Z tohto dôvodu „v čase rozhodovania Krajského súdu v Trnave už bezpochyby bola daná právomoc Okresného súdu v Dunajskej Strede rozhodovať v predmetnej záležitosti“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal toto rozhodnutie:

1. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 9Co/199/2009-168 z 30. novembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 9C/37/2008-119 z 31. marca 2009 porušil základné právo M. M., Š. a jej maloletej dcéry L. M., nar..., bytom u matky, na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/199/2009-168 z 30. novembra 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. M. M. a jej maloletej dcére L. M. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej   služby,   ktoré je Krajský súd v   Trnave povinný vyplatiť   na účet   ich právnej   zástupkyne   JUDr.   K.   P.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateliek prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľky   v petite sťažnosti   namietajú porušenie   svojho   základného práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 30. novembra 2009 potvrdzujúcim uznesenie okresného súdu z 31. marca 2009, v ktorom okresný súd vyslovil, že nemá právomoc konať vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletej na čas po rozvode, a preto konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletej zastavuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu z 30. novembra 2009 vyplýva, že v ňom krajský   súd   vychádzal   zo   skutkového   stavu   podrobne   zisteného   Okresným   súdom Bratislava I   a   okresným   súdom.   Okresný   súd   Bratislava   I   pritom   uznesením   č.   k. 1 P 26/2009-143 z 3. júna 2009 právoplatným 2. júla 2009 nenariadil návrat maloletej do Maďarskej republiky.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci dospel k záveru, že „vo   veci   rozhodovania   o   úprave   práv   a   povinností   rodičov   k   maloletej   L.   M.   nemá právomoc,   pretože   ako   upozornilo   Centrum   pre   medzinárodnoprávnu   ochranu   detí a mládeže,   dieťaťu   na   území   SR   nevznikol   obvyklý   pobyt,   lebo   odporca   podal   žiadosť o návrat   dieťaťa.   Právomoc   na   konanie   majú   všeobecné   súdy   v   Maďarskej   republike, konkrétne súd, v obvode ktorého mala maloletá L. M. pôvodný obvyklý pobyt.“.

Po podaní odvolania zo strany sťažovateľky bolo úlohou krajského súdu rozhodnúť, či okresný súd postupoval správne, keď vyhlásil, že nemá právomoc konať v tejto veci alebo právomoc má, a preto mal vo veci úpravy práv a povinností rodičov k maloletej konať a rozhodnúť.

Krajský súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, v súlade s § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Z hľadiska právneho posúdenia veci krajský súd stanovil, že rozhodovať «v danom prípade o posúdení právomoci súdu je potrebné podľa Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 2. z. – „Brusel II bis“ z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností ako aj podľa Haagskeho dohovoru (Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 5. októbra 1980 publikovaný oznámením MZV. SR č. 19/2001 Z. z.).».

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti nespochybňovali správnosť aplikácie spomínaných medzinárodných dokumentov, uvádzali však, že okresný súd nevykonal žiadne dokazovanie na   určenie   obvyklého   pobytu   maloletého   dieťaťa.   Svoje   rozhodnutie   založil   iba   na oznámení centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ktoré nie je oprávnené posúdiť relevantné skutočnosti.

V   rámci   vymedzenia   ďalšieho   dôvodu   arbitrárnosti   uznesenia   krajského   súdu z 30. novembra   2009   sťažovateľky   vo   svojej   argumentácii   namietali,   že   sťažovateľka podaním   návrhu   na   rozvod   manželstva   a   úpravu   práv   a   povinností   na   čas   po   rozvode k maloletej „ihneď po uplynutí šiestich mesiacov predpokladaných Nariadením rady (ES) č. 2201/2003“ splnila „predpoklady na to, aby bola založená právomoc Okresného súdu Dunajská Streda“.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti teda, inými slovami, namietali skutočnosť zákonom predvídanú ako postup súdu, ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky nevyčerpali všetky prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže nepodali dovolanie proti namietanému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že podľa ustanovenia § 237 písm. f) OSP bol tento mimoriadny opravný prostriedok   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu   prípustný.   Podľa   uvedeného ustanovenia   „dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“.

Ústavou   daná   právomoc   ústavného   súdu   neumožňuje ústavnému   súdu   nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 237 písm. f) OSP ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd,   naopak čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Aj   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, II. ÚS 1/08).

Ako vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu   bolo   prípustné   dovolanie   [§   237   písm.   f)   OSP],   právomoc   poskytnúť   ochranu označeným   základným   právam   sťažovateliek   má   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky dovolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010