znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 134/08-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť R. N., K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tošs 32/2007 uznesením z 12. júla 2007   p o r u š i l   základné právo R. N. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu zaručené v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Tošs   32/2007 z 12. júla 2007 z r u š u j e   v časti týkajúcej sa R. N. a v rozsahu zrušenia v e c   v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. R. N. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 028 Sk (slovom trinásťtisícdvadsaťosem slovenských korún), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   jeho   advokátky   JUDr. K.   D.,   K.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti R. N. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 134/08-11 zo 17. apríla 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť R. N. (ďalej len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na osobnú   slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže účastníci vyslovili súhlas, aby sa upustilo   od   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z listinných   dôkazov a vyjadrení účastníkov konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že 2. mája 2005 Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol o väzbe sťažovateľa, ktorá začala plynúť 28. apríla 2005 o 13.30 h. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 19. mája 2005 na neverejnom zasadnutí zrušil uznesenie okresného súdu o väzbe sťažovateľa v celom rozsahu a vydal nové uznesenie, v ktorom väzba začala plynúť od 28. apríla 2005 o 13.25 h. Následne v rokoch 2005 a 2006 prokurátor   podával   návrhy   na   predĺženie   lehoty   14.   októbra   2005,   22.   marca   2006, 27. septembra 2006 a 27. novembra 2006. Špeciálny súd v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“)   na   návrhy   prokurátora   v   rokoch   2005   a   2006   rozhodoval   o   predlžovaní   väzby: 24. októbra 2005, 31. marca 2006, 12. októbra 2006 a 14. decembra 2006. Špeciálny súd 16. februára 2007 žiadosť o prepustenie z väzby zamietol. Dňa 27. apríla 2007 prokurátor podal (aj) na sťažovateľa obžalobu.

Prokurátor   v prípade   sťažovateľa   naposledy   požiadal   o   predĺženie   väzby 27. novembra 2006 a špeciálny súd rozhodol o predĺžení väzby uznesením zo 14. decembra 2006 na verejnom zasadnutí, pričom väzba bola sťažovateľovi predĺžená do 28. apríla 2007. Dňa 27. apríla 2007 bola podaná prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry v predmetnej veci obžaloba. O väzbe sťažovateľa bolo následne rozhodnuté až 12. júna 2007 v rámci predbežného   prejednania   obžaloby   na   verejnom   zasadnutí   špeciálneho   súdu,   ktorý uznesením rozhodol, že väzba v jeho prípade naďalej trvá. Tým istým uznesením zároveň bola zamietnutá   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby.   Sťažnosť proti   uvedenému uzneseniu   špeciálneho   súdu   najvyšší   súd   zamietol   uznesením   z   12.   júla   2007   (sp.   zn. 1 Tošs 32/2007).

V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uviedol, že aj v jeho prípade platí, že od 28. apríla 2007 do 12. júna 2007 absentuje rozhodnutie súdu o väzbe, čo s poukazom na príslušnú judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ako   aj   na   právne   názory   vyslovené v rozhodnutiach   ústavného súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   271/06,   I.   ÚS   6/02   a I.   ÚS   217/05   je porušením základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 dohovoru. Ani rozhodnutie špeciálneho súdu z 12. júna 2007   vydané po   mesiaci a pol   po uplynutí predĺženej   lehoty   väzby, nemôže konvalidovať absenciu rozhodnutia súdu o väzbe.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   zastáva   názor,   že „...uznesením najvyššieho súdu zo dňa 12. 7. 2007..., ktorým zamietol jeho sťažnosť, bolo porušené právo sťažovateľa na osobnú slobodu zaručené čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy a právo na osobnú slobodu zaručené čl. 5 ods. 1 dohovoru“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal vydať nález: „1. Základné právo R. N. podľa čl. 17 ods. l, 2, 5, Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 5 ods. 1, 2, 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv porušené bolo.

2. Uznesenie najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. l Tošs 32/2007 zo dňa 12. 7. 2007 sa v časti týkajúcej R. N. zrušuje. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby sťažovateľa neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

3. Ústavný súd prihliadnuc na okolnosti prípadu a ich ujmu priznáva sťažovateľom primerané finančné odškodnenie vo výške 100 000,- Sk.

4.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania,   ktoré   je   povinný vyplatiť   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Špeciálny   súd   v Pezinku...   v   lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu zo 16. júna 2008 vyplýva, že z dôvodov rovnakých, ako už uviedol v súvislosti   s vecami sp. zn. I. ÚS   187/07 a II.   ÚS   129/08, považuje   sťažnosť   za   nedôvodnú,   pretože   podanú   obžalobu   prokurátorom   nepovažoval za podanú účelovo v záujme zachovania lehoty na predĺženie lehoty trvania väzby. Ďalej uviedol, že špeciálny súd rozhodoval o ďalšom trvaní väzby 46. deň po podaní obžaloby, čo považoval za lehotu primeranú.

Podaniami z 19. mája 2008 a zo 4. júna 2008 sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že 12. mája 2008 podal ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu argumentujúc nálezmi ústavného súdu v konaniach sp. zn. I. ÚS 187/07 a II. ÚS 129/08, v ktorých bol vyslovený názor, že boli porušené práva jeho spoluobžalovaných v súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007. Predmetnú žiadosť špeciálny súd uznesením   sp.   zn.   PK-1T/l4/2007   z   12.   mája   2008   zamietol.   Následne   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 24/2008 z 28. mája 2008 sťažnosť (aj) sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu špeciálneho súdu zamietol.

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 vyplýva, že sťažnosť podaná sťažovateľom a ďalšími spoluobžalovanými proti uzneseniu špeciálneho súdu   sp.   zn.   PK-1T/14/07   z 12.   júna   2007   bola   zamietnutá.   Z odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa pred ústavným súdom vyplýva, že špeciálny súd o ďalšom trvaní väzby rozhodol 12. júna 2007, a to po podaní obžaloby 27. apríla   2007.   Túto   dobu   je   vzhľadom   na   rozsah   a náročnosť   veci   nutné   považovať za primeranú, a nejde preto o prípad, keď by samotné podanie obžaloby odôvodnilo ďalšie trvanie väzby bez súdneho rozhodnutia, keďže takéto rozhodnutie súdu konajúceho vo veci samej bolo vydané. Za súčasného právneho stavu nie je v zákone priamo uvedené, v akej lehote   má   súd   po   podaní   obžaloby   rozhodnúť,   a je   prirodzené,   že   rozhodnutie   o väzbe v prípravnom konaní musí na určitú dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo by inak nebolo možné reálne zabezpečiť jej kontinuitu.

Podľa   zistení   ústavného   súdu   väzba   sťažovateľa   stále   trvá.   Trestná   vec   proti sťažovateľovi   je   vedená   špeciálnym   súdom   pod   sp.   zn.   PK-1T/14/07,   a nie   je   dosiaľ skončená.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl.17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa § 76 ods. 5 Trestného poriadku súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby.

Podľa § 243 ods. 1 Trestného poriadku obžaloba podaná na súde pre zločin s hornou hranicou   trestnej   sadzby   prevyšujúcou   osem   rokov   sa   predbežne   prejedná   na   verejnom zasadnutí.

Podľa § 244 ods. 5 Trestného poriadku ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd pri predbežnom prejednaní obžaloby vždy aj o ďalšom trvaní väzby.

Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   vymedzeným   jeho   uznesením č. k. I. ÚS 134/08-11 zo 17. apríla 2008 je zákonnosť a ústavnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007, a to z hľadiska oprávnenosti trvania väzby sťažovateľa po 28. apríli 2007.

Každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné   s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).

Z uvedenej   zásady   vyplýva, že porušenie zákona v prípade   rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   podľa   ktorého   po   podaní   obžaloby 27. apríla   2007   bolo   povinnosťou   špeciálneho   súdu   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby najneskôr do 28. apríla 2007, teda do skončenia lehoty, do ktorej bola väzba sťažovateľa naposledy predĺžená ešte v prípravnom konaní. V prípade, že špeciálny súd do 28. apríla 2007   o väzbe   nerozhodol,   bol   povinný   sťažovateľa   28.   apríla   2007   z väzby   prepustiť. Keďže   špeciálny   súd   rozhodol   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   až   v súvislosti s predbežným   prerokovaním   obžaloby na   verejnom   zasadnutí   12.   júna   2007,   urobil   tak oneskorene, a sťažovateľ mal byť preto správne z väzby prepustený.

Podľa   názoru   predsedu   najvyššieho   súdu   (s   odkazom   na   stanovisko   k veciam sp. zn. I.   ÚS   187/07   a   II.   ÚS   129/08)   bol   postup   špeciálneho   súdu   a najvyššieho   súdu správny   a včasný,   keďže   Trestný   poriadok   neurčuje   záväznú   lehotu   na   predbežné prerokovanie obžaloby. Vzhľadom na rozsiahlosť spisového materiálu bolo primerané, že sa v rámci predbežného prerokovania obžaloby rozhodlo o väzbe 12. júna 2007.

Ústavný súd pripomína, že v zmysle čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru   nemôže   byť   titulom   pre držanie   vo   väzbe   znamenajúce   obmedzenie   osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte predtým, ako uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom   konaní   naposledy   predĺžená   (I.   ÚS   6/02,   I.   ÚS   204/05,   III.   ÚS   271/06, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07, II. ÚS 129/08). Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu,   nie   je   postačujúca   na splnenie   kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1 dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

Z ustanovenia § 76 ods. 5 Trestného poriadku vyplýva, že súdu plynie lehota väzby od podania obžaloby. Podľa predchádzajúceho znenia tohto ustanovenia bol súd povinný najneskôr do 15 dní od podania obžaloby rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby, ak o väzbe už nerozhodol podľa § 241 alebo § 243 Trestného poriadku. Treba povedať, že pôvodné znenie ustanovenia   §   76   ods.   5   Trestného   poriadku   dávalo   všeobecným   súdom   presne   časovo vymedzenú   povinnosť   rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby   po   podaní   obžaloby.   Takéto ustanovenie   v   podstate   zodpovedalo   už   citovanej   judikatúre   ústavného   súdu,   resp. Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   pri   súčasnom   znení   ustanovenia   §   76   ods.   5 Trestného   poriadku   je   povinnosťou   všeobecného   súdu   rozhodnúť   po   podaní   obžaloby o ďalšom trvaní väzby, a to najneskôr do uplynutia termínu posledného predĺženia väzby v prípravnom   konaní.   Bez   takéhoto   rozhodnutia   totiž   nemožno   považovať   väzbu   za zákonnú, pretože táto sa nemôže zakladať iba na podaní obžaloby. Musí sa vždy opierať o rozhodnutie súdu.

Na uvedenom zásadnom stanovisku nemôže nič meniť skutočnosť, že v konkrétnej veci bola väzba v prípravnom konaní predĺžená naposledy do 28. apríla 2007 a obžaloba bola podaná špeciálnemu súdu   iba deň   predtým, teda   27.   apríla   2007.   Pokiaľ v takejto situácii pre krátkosť času nie je možné, aby súd naštudoval spis a o ďalšom trvaní väzby rozhodol, potom musí byť obvinený prepustený z väzby. Inak povedané, prokurátor by mal podať   obžalobu   s takým   časovým   predstihom,   aby   súd   mal   objektívne   možnosť   včas rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby a zaistiť tak jej kontinuitu. Ak podá obžalobu tesne pred skončením   lehoty   väzby   v prípravnom   konaní,   musí   počítať   s   prepustením   obvineného z väzby.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007 bolo porušené základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Keďže   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práv   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 32/2007 z 12. júla 2007, podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde toto uznesenie zrušil v časti týkajúcej sa sťažovateľa. Zároveň podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   v rozsahu   zrušenia   vrátil   vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Z titulu náhrady trov právneho zastúpenia advokátom priznal ústavný súd úspešnému sťažovateľovi čiastku 13 028 Sk (za 2 úkony po 2 970 Sk, za ďalšie dva úkony po 3 176 Sk, dva režijné paušály po 178 Sk a dva režijné paušály po 190 Sk), ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ napokon požadoval, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu prepustiť ho z väzby.

V zásade treba uviesť, že ústavný súd prikáže všeobecnému súdu prepustiť trestne stíhanú osobu   z väzby spravidla   vtedy,   keď   nezistil   dôvodnosť   ďalšieho   trvania   väzby, alebo ak neexistuje ústavne akceptovateľný zákonný titul pre ďalšie trvanie väzby [napr. neprávoplatné, ale vykonateľné uznesenie prvostupňového súdu o predĺžení väzby, resp. o ponechaní vo väzbe (napr. III. ÚS 295/05, III. ÚS 84/06, I. ÚS 115/07)].

V danom prípade sa ústavný súd materiálnou dôvodnosťou ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v zmysle § 71 ods. 1 Trestného poriadku vôbec nezaoberal, a preto ani nedospel k žiadnemu   záveru   v tomto   smere.   Hoci   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu,   aj naďalej existuje neprávoplatné uznesenie špeciálneho súdu sp. zn. PK-1T/14/07 z 12. júna 2007, ktoré   je vykonateľné. Preto   nebolo možné   vyhovieť požiadavke sťažovateľa   a prikázať najvyššiemu súdu, aby sťažovateľa z väzby prepustil (bod 4 výroku nálezu).

Bude   úlohou   najvyššieho   súdu,   aby   po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   opätovne rozhodol   o opravnom   prostriedku   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu,   a to v intenciách   právneho   názoru   ústavného   súdu.   Pritom   na   ďalšie   rozhodnutia   súdov v súvislosti s väzbou sťažovateľa nemožno prihliadnuť, lebo „protiústavnosť sťažovateľovej väzby   v dôsledku   absencie   jej   ústavne   akceptovateľného   titulu   nemohla   byť   následne odstránená neskorším súdnym rozhodnutím“ (II. ÚS 315/06, I. ÚS 115/07).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   dáva   do   pozornosti   najvyššieho   súdu,   že v právnom štáte, rešpektujúc postavenie a pôsobnosť všeobecných súdov a ústavného súdu, je neprípustné, aby prepiaty interpretačný formalizmus zamedzil rešpektovaniu vysloveného právneho názoru ústavným súdom iba preto, že tento sa v rovnakých súvislostiach týkal nie tej istej osoby.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008