znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 134/06-35Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť 1. Ing. V. K., 2. Ing. H. K., obaja bytom K., a 3. obchodnej spoločnosti K., s. r. o. v konkurze, so sídlom K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8   a čl.   10   Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv   a čl.   6   ods.   1   a   čl. 13   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, vo veci trestného oznámenia z 23. októbra 2000 týkajúceho sa podozrenia zo spáchania viacerých trestných činov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing.   V. K., Ing. H. K. a obchodnej spoločnosti K., s. r. o. v konkurze, o d m i e t a   pre neprípustnosť.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 14. septembra 2005   doručená   sťažnosť   1.   Ing.   V.   K.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“),   2.   Ing.   H.   K.   (ďalej   aj „sťažovateľka“), obaja bytom K., a 3. obchodnej spoločnosti K., s. r. o. v konkurze, so sídlom K. (ďalej aj „sťažovatelia”), v ktorej namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”), práv podľa čl. 8 a čl. 10 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“), ako aj podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej aj „generálna prokuratúra“), vo veci trestného oznámenia z 23. októbra 2000 týkajúceho sa viacerých trestných činov.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 23. októbra 2000 na generálnu prokuratúru trestné oznámenie na JUDr. I. S., správkyňu konkurznej podstaty úpadcu K., s. r. o., K. vo veci podozrenia zo spáchania viacerých trestných činov. Podaním   zo   6.   novembra   2000   generálna   prokuratúra   potvrdila   odstúpenie   trestného oznámenia na vybavenie Krajskej prokuratúre K. (ďalej aj „krajská prokuratúra“). Podaním z   11.   decembra   2000   krajská   prokuratúra   oznámila   odstúpenie   trestného   oznámenia   na vybavenie Okresnej prokuratúre K. (ďalej aj „okresná prokuratúra“). Dňa 5. decembra 2000 okresná prokuratúra oznámila odstúpenie trestného oznámenia vyšetrovateľovi Policajného zboru   K.   (ďalej   aj   „Policajný   zbor“).   Vyšetrovateľ   však   sťažovateľa   neinformoval o vykonaných opatreniach, ale uznesením z 15. decembra 2001 vec odložil (v nej bola podľa sťažovateľa zahrnutá len časť trestného oznámenia z 23. októbra 2000). Po sťažnosti podanej   okresnej   prokuratúre   táto   uznesenie   vyšetrovateľa   zrušila   a uložila   mu   doplniť dokazovanie.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   vo   veci   ďalších   trestných   činov,   na   ktoré poukázal v trestnom oznámení vyšetrovateľ nekonal. Ďalšou sťažnosťou sa preto obrátil na Úrad   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru   B.,   kde   upozornil,   že   len   3   z 29   trestných oznámení   sú   ukončené   a v   ďalších   sa   nekoná.   Následne   12.   februára   2003   vydal vyšetrovateľ uznesenie sp. zn. ČVS: OÚV-1117/20-K2-2001, ktorým začal trestné stíhanie vo veci podvodu. Opätovne ním ale odmietol sťažovateľovo trestné oznámenie v ďalších trestných   činoch.   Sťažovateľ   proti   odmietajúcemu   uzneseniu   vyšetrovateľa   Policajného zboru podal sťažnosť. Vyšetrovateľ sťažnosti vyhovel a začal trestné stíhanie aj v ďalších trestných   činoch.   Dňa   27.   septembra   2004   sťažovateľ   podal   na   Okresné   riaditeľstvo Policajného   zboru   K.   sťažnosť   na   nečinnosť   vyšetrovateľa.   Okresného   riaditeľstvo Policajného zboru K. jeho sťažnosť odstúpilo Okresnej prokuratúre K., ktorá 21. marca 2005 zistila prieťahy v konaní vo veci sp. zn. ČVS: OUV-1117/20-K2-2001. Na sťažnosť podanú   následne   krajskej   prokuratúre   sťažovateľ   nedostal   odpoveď,   z generálnej prokuratúry mu však bol 18. júla 2005 doručený prípis, ktorým mu bolo oznámené, že na ďalšie podnety sťažovateľov, ktoré sa budú týkať správkyne konkurznej podstaty JUDr. I. S., nebude reagované.

Na základe uvedeného sťažovatelia tvrdia, že postupom Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky došlo k zásahu do nimi označených základných práv a slobôd. Okrem vyslovenia porušenia základných práv a príkazu porušovateľom, aby sa v budúcnosti zdržali ďalšieho porušovania   ich   práv,   sťažovatelia   navrhli,   aby   z   titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia   sťažovateľovi   zaplatil   Úrad   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva   Policajného   zboru   K.   3 600 000   Sk,   sťažovateľke   900 000   Sk   a obchodnej spoločnosti K., s. r. o. v konkurze, 4 500 000 Sk. Z toho istého titulu navrhli, aby Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   zaplatila   sťažovateľovi   7 200 000   Sk,   sťažovateľke 1 800 000   Sk   a   obchodnej   spoločnosti   K.,   s.   r.   o.   v konkurze,   9 000 000   Sk   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľov,   že   postupom   Úradu   justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky došlo k porušeniu ich práv podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 149 ústavy; podľa čl. 8 a čl. 10 všeobecnej deklarácie a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v súvislosti s trestným oznámením zo spáchania viacerých trestných činov z 23. októbra 2000.Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené. Ústavný súd už o obsahovo rovnakej sťažnosti sťažovateľov 5. apríla 2006 rozhodol svojím uznesením sp. zn. I. ÚS 127/06-37, pričom táto skoršia sťažnosť sa týkala tej istej veci,   t.   j.   namietaného   porušenia   identických   základných   práv   garantovaných   v ústave a v dohovore postupom tých istých štátnych orgánov, teda Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru K. a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   z hľadiska   účastníkov   konania,   namietaného porušenia   základných   práv   podľa   označených   článkov   ústavy,   všeobecnej   deklarácie i dohovoru postupom tých istých štátnych orgánov, vrátane odôvodnenia sťažnosti, ako aj návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (tzv. petitu) je terajšia sťažnosť sťažovateľov celkom totožná s ich sťažnosťou zo 14. septembra 2005, o ktorej už ústavný súd rozhodol tak, že ju odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú,   resp.   pre   nedostatok   svojej   právomoci   (pozri uznesenie ústavného súdu   sp.   zn. I.   ÚS 127/06 z 5.   apríla 2006). Na tomto   zistení nič nemení   ani   skutočnosť,   že   sťažovatelia   svoj   podnet   na   začatie   trestného   stíhania z 23. októbra 2000 neskôr rozčlenili na viacero skutkov, ktorým JUDr. I. S. ako správkyňu konkurznej podstaty podozrievajú zo spáchania viacerých trestných činov.

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania pre zjavnú neopodstatnenosť, resp.   pre   nedostatok   právomoci   nemožno   považovať   za   rozhodnutie   „o   podmienkach konania“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 zákona o ústavnom súde. Nejde o podmienku konania, ktorú možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu (resp. sťažnosti), ktorým   sa   napáda   rovnaký   postup   a rovnaké   rozhodnutie,   aké   bolo   napadnuté v predchádzajúcej sťažnosti, ktorá bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Keďže   ústavný   súd   po   posúdení   obsahu   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   dospel k záveru, že predmetná sťažnosť sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, bolo ju potrebné ako neprípustný návrh odmietnuť podľa   § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Okrem   uvedených   skutočností   ústavný   súd   poukazuje   na   to, že   v splnomocnení, ktoré bolo k ústavnej sťažnosti priložené, sa za obchodnú spoločnosť K., s. r. o. v konkurze, so sídlom K., podpísal sťažovateľ Ing. V. K. ako konateľ tejto spoločnosti, a nie správca konkurznej podstaty, ktorý by bol na to oprávnený. Toto splnomocnenie preto vo vzťahu k označenej obchodnej spoločnosti nemá zákonom predpokladané účinky a neoprávňoval sťažovateľa na zastupovanie tejto obchodnej spoločnosti v konaní pred ústavným súdom. Vzhľadom na rozhodnutie ústavného súdu o odmietnutí predmetnej sťažnosti však už táto skutočnosť   nenadobudla   žiadnu   relevanciu.   Rovnako   bolo   už bezpredmetné   rozhodovať o žiadosti sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. apríla 2006