SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 133/2015-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH, BodenbacherStrasse   80,   Drážďany,   Nemecká   spolková   republika,   zastúpenej   advokátom   JUDr.Ľubomírom Schweighoferom, Advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, voveci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ÚstavySlovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozsudkomsp. zn. 2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 2. júna 2014doručená sťažnosť spoločnosti Linde Engineering Dresden GmbH (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jehorozsudkom sp. zn. 2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   Daňové   riaditeľstvoSlovenskej republiky [po prijatí zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblastidaní,   poplatkov   a   colníctva   v   znení   neskorších   predpisov   ako   Finančné   riaditeľstvoSlovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“   alebo   finančné   riaditeľstvo“)]rozhodnutím   č.   1/222/17673-135584/2009/992895-r   zo   14.   decembra   2009   (ďalej   len„rozhodnutie daňového riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava Ič. 600/232/165084/09/Slá z 22. septembra 2009, na základe ktorého bola podľa § 35 ods. 3zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenáchv sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov uložená sťažovateľkeako   daňovému   subjektu   pokuta   vo   výške   1 430,50   €   z   rozdielu   nadmerného   odpočtuvyplývajúceho   z podaného   dodatočného   daňového   priznania   dane   z   pridanej   hodnotyza zdaňovacie obdobie november 2004.

3. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva na Krajskom súdev Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   jehozákonnosti podľa § 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Krajský súd na základe podanej žaloby sťažovateľkyrozsudkom sp. zn. 3 S 101/2010 zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) OSP a vec vrátildaňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.

4.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   zo   14.   júna   2011   podalo   daňové   riaditeľstvoodvolanie. V odvolacom konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sžf 54/2011sťažovateľka podaním z 26. septembra 2011 (doplneným podaním zo 14. novembra 2011)žiadala rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, eventuálne konanie prerušiťpodľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP s tým, aby najvyšší súd predložil vec Súdnemu dvoruEurópskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) na posúdenie predbežnej otázky. Najvyšší súd akoodvolací súd uznesením sp. zn. 2 Sžf 54/2011 z 22. augusta 2012 (ďalej len „zrušujúceuznesenie najvyššieho súdu“) podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil rozsudok krajskéhosúdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 101/2010 z 11. decembra 2012 rozhodnutiedaňového   riaditeľstva   zo   14.   decembra   2009   a rozhodnutie   Daňového   úraduBratislava I z 22. septembra 2009 (pozri tiež bod 2) zrušil podľa § 250j ods. 3 OSP a vecvrátil   daňovému   riaditeľstvu   na   ďalšie   konanie.   O odvolaní   daňového   riaditeľstva   protirozsudku krajského súdu z 11. decembra 2012 rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014, ktorým predmetný rozsudok krajského súdu zmenil tak,že žalobu sťažovateľky zamietol.

6.   Sťažovateľka   uviedla,   že „postup   daňových   úradov   je   v rozpore   s právnymi predpismi EÚ v oblasti DPH a najmä so zásadou daňovej neutrality“. Podľa jej názorunajvyšší   súd „opakovane   neposudzuje   uložené   sankcie   v širšom   kontexte,   neberie na vedomie zmysel a účel daňových predpisov, ignoruje komunitárne právo...“, sťažovateľka„dôvodne   a oprávnene   predpokladala,   že   Najvyšší   súd...   má   povinnosť   sa   v spornom prípade obrátiť   na Súdny   dvor EU,   a to   z dôvodu   zistenia súladu   výkladu   ustanovenia zákona o DPH s príslušnými právnymi predpismi EÚ“.

7. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd „bol povinný v rámci odvolacieho konania predložiť návrh predbežnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, pričom jej nepredložením porušil Najvyšší súd... ústavné právo sťažovateľky na zákonného sudcu..., ktorým bol komunitárny sudca... sudca Súdneho dvora EÚ...“.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti namietala ajporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Neuviedla však (nekonkretizovala), v čom (akým konaním) spočívalo porušenie týchto právnajvyšším súdom. Z obsahu sťažnosti možno usúdiť, že v jej petite namietané porušeniezákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bolo spôsobené súčasnýmporušením základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. vychádzalo z neho (pozri tiežbod 16).

8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej základnéhopráva „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy a právo na zákonného sudcu podľa článku 48 Ústavy... postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu... 2 Sžf 114/2013 zo dňa 12. februára 2014“, zrušil tento rozsudok a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

9. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súdna vyjadrenie k predmetnej ústavnej sťažnosti a následne požiadal sťažovateľku o zaujatiestanoviska k tomuto vyjadreniu. Súčasne požiadal krajský súd o predloženie súdneho spisusp. zn. 3 S 101/2010.

10. a) Najvyšší súd v liste č. KP 3/2014-26 z 5. augusta 2014 k predmetu sťažnostiuviedol:

„... Tento ústavný princíp (princíp zákonného sudcu, pozn.) nebol porušený, nakoľko vo veci rozhodoval vecne príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom v súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platným pre rok 2014. Sťažovateľ v odvolacom konaní túto skutočnosť nenamietal.

Pokiaľ   vidí   sťažovateľ   porušenie   práva   garantovaného   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky v tom, že odvolací senát nerozhodol o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a nepožiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že v   zmysle   ustálenej   judikatúry   Súdneho   dvora   Európskej   únie   článok   177   (234)   ZES nepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom.

Z tohto dôvodu len skutočnosť, že jedna strana tvrdí, že spor predpokladá vyriešenie otázky týkajúcej sa interpretácie komunitárneho práva, neznamená, že daný súdny orgán je povinný   vziať   do   úvahy,   že   v   konaní   vznikla   otázka   v   zmysle   článku   177   (234)   ZES. Na druhej strane platí, že ak tieto súdne orgány dospejú k záveru, že na to, aby mohli rozhodnúť o predmetnom prípade, treba uplatniť komunitárne právo, článok 177 (234) ZES im   ukladá   povinnosť   obrátiť   sa   na   Súdny   dvor   Európskej   únie   s   každou   otázkou interpretácie, ktorá môže vzniknúť.

Na   tomto   mieste   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zdôrazňuje,   že   postup   podľa čl. 177 (234) ods. 3 ZES predpokladá, že v konaní pred ním vznikne otázka týkajúca sa interpretácie zmlúv resp. platnosti a interpretácie aktov prijatých inštitúciami únie. V predmetnom prípade však takáto otázka nevznikla. Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   navrhuje   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť ako neopodstatnenú.“

b)   Právny   zástupca   sťažovateľky   v písomnom   stanovisku   z 22.   októbra   2014(doručenom   ústavnému   súdu   3.   novembra   2014)   k vyjadreniu   najvyššieho   súduv podstatnom uviedol:

«K   porušeniu   práva   sťažovateľa   však   malo   dôjsť   podľa   názoru   sťažovateľa neprerušením konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení a nepožiadaním Súdneho dvora Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke. Vo vyjadrení predsedníčky senátu je uvedené, že v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, článok 177 (234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva)   nepredstavuje   prostriedok   nápravy   dostupný   stranám   v   konaní   pred vnútroštátnym súdnym orgánom.

Uvedená   skutočnosť,   že   článok   234   Zmluvy   o   založení   Európskeho   spoločenstva nepredstavuje prostriedok nápravy dostupný stranám v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, je sťažovateľovi dobre známa. Sťažovateľovi však nie je známe, že článok 177 Zmluvy   o   založení   Európskeho   spoločenstva   resp.   článok   177   Zmluvy   o   fungovaní Európskej únie upravuje riešenie otázky týkajúcej sa interpretácie komunitárneho práva... Sťažovateľ   mal   za   to,   že   v   odvolacom   konaní   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky boli splnené predpoklady na to, aby sa súd obrátil s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Z výkladu článku 267 ZEÚ vyplýva, že obligatórne predloženie predbežnej otázky má súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. Vzhľadom na to, že zodpovedanie predbežnej otázky Súdnym dvorom EÚ má objasniť právny stav v konaní, je povinnosťou súdu, aby táto bola predložená pred právoplatným skončením veci, t.j. najneskôr v odvolacom konaní...

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený vo vyjadrení zo dňa 05.08.2014,   že   v   predmetnom   prípade   otázka   „interpretácie   zmlúv,   resp.   platnosti a interpretácie   aktov   prijatých   inštitúciami   únie“   nevznikla,   je   podľa   nášho   názoru nesprávny a zároveň s jedná o neodôvodnené a nepodložené tvrdenie. Z vyššie citovaného ustanovenia článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva, že bolo povinnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Sťažovateľ   podal   v   súvislosti   s   touto   sťažnosťou   ešte   v   roku   2010   desať   žalôb na Krajský   súd   v   Bratislave,   ktorých   predmetom   je   totožný   skutkový   stav,   ktorý   sme podrobne   opísali   v   bode   I   ústavnej   sťažnosti.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   súdy problematikou týkajúcou sa sťažovateľa do dnešného dňa nezaoberali dostatočne, inak by im muselo byť zrejmé, že vo vzťahu k sťažovateľovi sú nelogicky a šikanózne uplatňované ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty. Uložené sankcie sú podľa nášho názoru v rozpore so zmyslom a účelom právnych predpisov Európskej únie a idú ďaleko nad rámec toho, čo je nevyhnutné na zabezpečenie správneho výberu dane.»

11. Nahliadnutím do súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 3 S 101/2010 ústavný súdzistil tieto relevantné (vo vzťahu k predmetu posudzovanej sťažnosti) skutočnosti:

- č. l. 42 – 45 – rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 101/2010-42 zo 14. júna 2011o zrušení rozhodnutia daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009,

- č. l. 51– 53 – vyjadrenie žalobcu z 26. septembra 2011 k odvolaniu žalovanéhoz 24. augusta 2011 proti rozsudku krajského súdu zo 14. júna 2011, žalobca v ňom eštenepožadoval, aj keď argumentoval komunitárnym právom, predložiť vec Súdnemu dvorus prejudicionálnou otázkou,

- č. l. 59 – 60 – doplnenie vyjadrenia žalobcu zo 14. novembra 2011 k odvolaniužalovaného; okrem iného navrhol „predloženie predbežnej otázky na posúdenie Súdnemu dvoru Európskej únie v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku“týkajúcej sa porušenia neutrality dane z pridanej hodnoty [rozpor zákona č. 222/2004 Z. z.o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   (jeho   interpretácia   daňovýmiúradmi) s „príslušným predpisom Európskej únie“].

- č. l. 61 – 63 – uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 54/2011 z 22. augusta 2012o zrušení rozsudku krajského súdu č. k. 3 S 101/2010-42 zo 14. júna 2011,

č. l. 67 – 69 – dovolanie žalobcu z 12. novembra 2012 proti uzneseniu najvyššiehosúdu   z 22.   augusta   2012,   v ktorom   alternatívne   navrhol,   aby   dovolací   súd   zrušil   totoodvolacie rozhodnutie najvyššieho súdu a „vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom ho zaviazal prerušením konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) a na predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru EÚ“,

č.   l.   70   –   71   –   dovolacie   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sdo   32/2012z 12. decembra 2012 o zastavení dovolacieho konania,

č. l. 75 – 77 – rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 S 101/2010 z 11. decembra 2012,ktorým zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva zo 14. decembra 2009 a vec mu vrátilna ďalšie konanie,

č. l. 78 – 83 – odvolanie žalovaného daňového riaditeľstva z 23. januára 2013 protirozsudku krajského súdu z 11. decembra 2012; na výzvu krajského súdu z 30. januára 2013na vyjadrenie k odvolaniu žalovaného (doručenú jeho právnemu zástupcovi 19. marca 2013)žalobca nereagoval,

č. l. 88 – 89 – opravné uznesenie krajského súdu z 22. júla 2013 týkajúce sa záhlaviajeho rozsudku z 11. decembra 2012 a výroku rozsudku v časti trov konania priznanýchžalobcovi,

č. l. 93 – 104 – rozsudok najvyššieho súdu č. k. 2 Sžf 114/2013-93 z 12. februára2014.

12.   Z obsahu   súdneho   spisu   (bod   11)   vyplýva,   že   sťažovateľka   ani   okrajovonenamietala porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1ústavy v prípade, že vec nebude predložená Súdnemu dvoru, a túto námietku nevzniesla anivo vzťahu k vecnej príslušnosti samotného odvolacieho súdu.

III.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14.   Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   návrh   predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenávrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

15.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožnoodňať zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

16. Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazanýnávrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

17. Predmetom sťažovateľkinej sťažnosti je namietané porušenie označených právzaručených ústavou (body 1 a 8) postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom sp. zn.2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014.

18. Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúladná interpretácia (a následne ajaplikácia) tuzemských daňových predpisov s právnymi predpismi Európskej únie v oblastiDPH označenými daňovými úradmi Slovenskej republiky a následne aj vo veci konajúcimivšeobecnými súdmi. Tento nesúlad mal najvyšší súd riešiť (podľa jej názoru) požiadanímSúdneho dvora o rozhodnutie o predbežnej otázke (pozri body 6 a 7). Tým, že najvyšší súdnekonal v súlade s týmto právnym názorom sťažovateľky, mal porušiť jej základné právo nazákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a v súvislosti s tým (súčasne) aj základné právona súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri tiež bod 7).

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každémureálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konaťa rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, alepodľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhodujeo sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchtopráv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie jev zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jehoposúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

20. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 48ods.   1   ústavy   označeným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   predovšetkýmkonštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomociústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššiehosúdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o odvolaní   žalovaného   finančného   riaditeľstvarozsudkom sp. zn. 2 Sžf 114/2013 z 12. februára 2014 sú zlučiteľné s označenými článkamiústavy.

21. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odvolacieho rozsudku najvyššiehosúdu dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzujejeho argumentácia vychádzajúca z v konaní zistených skutkových záverov. V odôvodnenísvojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   podľa   §   10   ods.   2   OSP preskúmal   napadnutý   rozsudok   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   v   rozsahu   dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. l veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej   tabuli   a   na   internetovej   stránke   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Podľa   §   250j   ods.   3   OSP,   súd   zruší   napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný.

Podľa   ods.   4   ustanovenie,   podľa   ktorého   bolo   rozhodnutie   správneho   orgánu zrušené,   súd   uvedie   vo   výroku   rozsudku.   Na   posúdenie   prípustnosti   odvolania   je rozhodujúci   výrok   rozsudku.   Ak   súd   zruší   rozhodnutie   správneho   orgánu,   lehota na rozhodnutie správneho orgánu v ďalšom konaní začne plynúť až po doručení všetkých spisov správneho orgánu pripojených k prejednávanej veci.

Podľa § 250ja ods. 1, proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1, 2 a 6 je prípustné odvolanie.

Podľa   ods. 7, ak   Najvyšší   súd Slovenskej republiky rozhoduje   ako   odvolací súd v obdobnej   veci,   aká   už   bola   predmetom   konania   pred   odvolacím   súdom,   môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Podľa § 246c ods. 1 pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa   použijú   primerane   ustanovenia   prvej,   tretej   a   štvrtej   časti   tohto   zákona.   Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutia správnych orgánov podľa § 250j ods. 3 OSP z dôvodu, že podľa jeho názoru žalovaný nepredložil kompletný administratívny spis. Napriek ustanoveniu § 250j ods. 4 OSP odvolací súd napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovaného preskúmal a dospel k záveru, že krajský súd pochybil, keď doklady predložené   žalovaným   nepovažoval   za   dostatočné   na   preskúmanie   napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné pripomenúť, že § 250j ods. 3   OSP   uvádza   dôvod   zrušenia   rozhodnutia   správneho   orgánu   nekompletnosť administratívneho spisu ako samostatný dôvod, proti ktorému nie je prípustné odvolanie, avšak   len   v   prípade,   ak   preň   nemožno   rozhodnutie   preskúmať.   Dôsledok,   t.   j. nepreskúmateľnosť rozhodnutia musí byť spôsobený chýbajúcimi dokladmi.

Napriek tomu, že krajský súd v rozsudku uviedol, aké skutočnosti nemohol preveriť, v dôsledku chýbajúcich dokladov, z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ktorú časť rozhodnutia žalovaného   v dôsledku   chýbajúcich   dokladov   preskúmať   nemohol.   Navyše,   ako   uviedol v odvolaní   žalovaný,   tento   požadovanými   dokladmi   ani   nedisponuje,   nakoľko v prejednávanom prípade nebolo vykonané ani miestne zisťovanie, ani daňová kontrola, preto ak krajský súd požadoval predloženie dokladov, z ktorých by mohol preveriť vznik daňovej povinnosti, obsah obchodných vzťahov, prípadne overiť, či nedošlo k dvojitému zdaneniu a pod., tieto doklady mal žiadať od žalobcu, nakoľko len ten nimi disponoval. Ušlo zrejme pozornosti krajského súdu, že v predmetnom prípade bola žalobcovi uložená   sankcia   za   správny   delikt,   ktorý   bol   správcom   dane   zistený   z   daňových a dodatočných daňových priznaní žalobcu, ktorý sám prišiel na to, že podával chybné daňové   priznanie   k   DPH.   Preto   krajský   súd   postupoval   nesprávne,   keď   žiadal od žalovaného predloženie dokladov, ktorými tento nedisponoval.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že krajský súd pochybil, keď napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa zrušil z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 3 OSP, čo by samé osebe malo za následok zrušenie rozsudku krajského   súdu   a   vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie,   nakoľko   krajský   súd   sa   opätovne nezaoberal hmotnoprávnou stránkou veci.

Avšak, vzhľadom k tomu, že najvyšší súd sa na základe odvolaní podaných žalobcom v iných skutkovo aj právne totožných veciach, len za iné zdaňovacie obdobie, zaoberal hmotnoprávnou stránkou veci, rozhodol sa aj v tejto veci na preskúmanie rozhodnutia žalovaného, pričom využil postup, ktorý mu umožňuje § 250ja ods. 7 OSP a v ďalšom odôvodnení   poukazuje   na   rozsudok   vo   veci   rovnakých   účastníkov   vedený   pod   č.   k. 2 Sžf/59/2013 z 12. februára 2014, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/116/2010-37 z 22. februára 2013.

„Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S/123/2010-38 z 22. februára 2013 podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca   domáhal   preskúmania   rozhodnutia   žalovaného   č.   1/222/17684- 135633/2009/992895-r   zo   14.   decembra   2009,   ako   aj   rozhodnutia   Daňového   úradu Bratislava I č. 600/232/165697/09/Slá z 23. septembra 2009, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33 110,50 € podľa § 35 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z   podaného   5.   dodatočného   daňového   priznania   k   dani   z   pridanej   hodnoty   (ďalej   len „DPH“)   za   zdaňovacie   obdobie   kalendárny   mesiac   júl   2005,   ktorým   znížil   nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní o sumu 882 947,02 €, t. j. na sumu 71 711,39 €.

Z   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   žalobca   videl nezákonnosť   rozhodnutí   žalovaného   a   správcu   dane   v   tom,   že   obidva   správne   orgány neuviedli v napadnutých rozhodnutiach názov a sídlo zriaďovateľa organizačnej zložky, ktoré   v   čase   vydania   správnych   rozhodnutí   bolo   LINDE-KCA-DRESDEN   GmbH, Bodenbacher Strasse 80, 012 77 Drážďany. Toto tvrdenie však podľa názoru krajského súdu nemá   oporu   v   spisovom   materiály,   nakoľko   obidve   rozhodnutia   správnych   orgánov obchodné   meno   zriaďovateľa   obsahovali.   Neobsahovali   len   jeho   sídlo,   avšak   takúto povinnosť   im   Obchodný   zákonník   neukladá.   Krajský   súd   pri   posudzovaní   aktívnej legitimácie žalobcu vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného už v obdobnej veci dňa 22. augusta 2012, sp. zn. 2Sžf/54/2011. Poukázal na to, že   preskúmavané   rozhodnutia   ukladali   pokutu   LINDE-KCA-DRESDEN   GmbH   - organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Po, vložka číslo 1056/B, zriaďovateľom ktorej bola   spoločnosť podnikajúca pod obchodným   menom   LINDE-KCA-DRESDEN   GmbH,   zapísaná   v   obchodnom   registri   B Úradného súdu Drážďany.

Označenie   žalobcu   v   rozhodnutiach   správnych   orgánov   preto   podľa   názoru krajského súdu zodpovedalo ustanoveniu § 9 ods. 2 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho bola pokuta uložená zahraničnej právnickej osobe, ktorá právnu subjektivitu má, vo veci týkajúcej sa organizačnej zložky tejto zahraničnej právnickej osoby (pozri mutatis mutandis   rozhodnutia   NS   SR   6SŽ/59/03-17   zo   17.   októbra   2003,   3Cdo/186/2009 z 10. marca 2010; rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 6/03 z 13. marca 2003, III. ÚS 168/06-14 z 20. júna 2006). V napadnutých rozhodnutiach správne orgány správne uviedli obchodné meno   zriaďovateľa,   dodatok   označujúci   jeho   právnu   formu,   ako   aj   dodatok,   že   ide o organizačnú   zložku.   Preto   krajský   súd   námietku   žalobcu   uvádzanú   týmto   smerom nepovažoval za dôvodnú.

Z administratívneho spisu mal krajský súd ďalej za preukázané, že správca dane vydal rozhodnutie podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní o uložení pokuty vo výške 33 110,50   €   potom,   čo   daňový   subjekt,   žalobca,   podal   dňa   23.   decembra   2008   piate dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený vo štvrtom dodatočnom daňovom priznaní o sumu 882 947,02 €. Piate dodatočné daňové priznanie žalobca podal po vrátení nadmerného odpočtu zo štvrtého dodatočného   daňového   priznania   k   DPH,   ktorý   bol   podľa   žalovaného   vrátený   dňa 18. augusta 2006, t. j. pred podaním piateho dodatočného daňového priznania.

Žalobca vo veci uloženia pokuty podal včas odvolanie, pričom uznal, že pri uplatnení nároku na odpočítanie dane nepostupoval v súlade s ustanoveniami § 49 a §51 zákona o DPH,   avšak   konal   tak   na   základe   nesprávneho   usmernenia   správcu   dane.   Žalovaný napadnuté rozhodnutie potvrdil.

Krajský súd poukázal na to, že režim odpočítania dane umožňuje platiteľovi dane odpočítať   daň,   ak   spĺňa   podmienky   stanovené   zákonom   o   DPH,   všeobecne   uvedené v ustanoveniach § 49 až § 51. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľovi dane vzniká právo na odpočítanie dane dňom, ktorý je zhodný s dňom vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa tovarov alebo služieb alebo u nadobúdateľa tovaru z iného členského štátu a príjemcu služby zo zahraničia, ak ide o tzv. samozdanenie, to znamená, že daňová povinnosť v týchto prípadoch nevzniká dodávateľovi, ale vzniká príjemcovi tovaru alebo služby. Ide o základnú zásadu, ktorá spočíva v tom, že právo navrátenie   dane   zo   štátneho   rozpočtu   odberateľovi   nemôže   vzniknúť   skôr,   ako   vznikne povinnosť odvodu dane do štátneho rozpočtu dodávateľom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na uplatnenie tohto práva, obsahuje § 51 zákona o DPH.

Krajský   súd   ďalej   uviedol,   že   z   §   35   ods.   3   zákona   o   správe   daní   vyplýva,   že základným predpokladom uloženia sankcie daňovému subjektu je okrem iného naplnenie znakov   protiprávneho   konania   konaním/nekonaním   daňového   subjektu,   tzn.   porušenie povinnosti   špecifikovanej v zákone   ako aj   porušenie zákona daňovým   subjektom   čo   aj z nedbanlivosti.

Krajský súd skonštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal 5. dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie júl 2005 dňa 23. decembra 2008 a znížil si v ňom nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní v sume 954 658,41 € o sumu 882 947,02 €, na sumu 71 711,39 €, pričom nadmerný odpočet uvedený vo č. dodatočnom daňovom priznaní mu bol vrátený pred podaním 5. dodatočného daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie.

Preto nebolo sporné ani to, že žalovaný postupoval podľa ustanovenia § 2 ods. 6 zákona o správe daní („Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo   vybratie   dane“),   nakoľko   vyrubil   pokutu   na   základe   dokázateľne   predloženého dodatočného daňového priznania za preskúmavané zdaňovacie obdobie.

Žalobcova argumentácia o tom, že časový rozdiel, ktorý vznikol medzi deklarovaným vznikom   daňovej   povinnosti   a   deklarovaným   vznikom   práva   na   odpočítanie   dane   bol zo strany daňového subjektu vytvorený chybne a dodatočné daňové priznania neodrážali skutkový stav a že daňový subjekt nemohol byť v omeškaní s platbou, pretože v skutočnosti nemal vôbec povinnosť platiť neobstojí, pretože citované zákony výnimku pri pokutovaní za daňové   delikty   nepripúšťajú   a   navyše   vyrubená   pokuta   je   závislá   od   porovnania podaného dodatočného daňového priznania k posledne podanému dodatočnému daňovému priznaniu. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležité odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá   nevybočila   z   medzí   prípustného   správneho   uváženia.   Nakoľko   námietky   žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

Včas podaným odvolaním sa žalobca domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne aby konanie prerušil a položil predbežnú otázku Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa jeho názoru v konaní pred súdom prvého stupňa došlo k chybám uvedeným v § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ OSP, keď krajský súd nesprávne vyhodnotil právnu stránku a vôbec nevzal do úvahy žalobcom uvádzané tvrdenia. Žalobca v celom konaní zdôrazňoval, že takto uplatneným postupom zo strany daňových úradov dochádza k šikanóznemu výkladu zákona a k porušovaniu zásady daňovej neutrality.

Súd   prvého   stupňa   podľa   názoru   žalobcu   vôbec   neprihliadol   na   skutočnosť,   že žalobca   si   na   základe   nesprávneho   usmernenia   zo   strany   daňových   úradov   uplatňoval právo na odpočítanie DPH z faktúr v iných zdaňovacích obdobiach, aj keď mal nárok uplatniť si z faktúr daň v tom istom období ako vznikla daňová povinnosť a výsledný efekt vo vzťahu k štátnej správe by bol nulový pri tzv. samozdanení.

Súd prvého stupňa taktiež podľa názoru žalobcu nesprávne vyhodnotil, že žalobca pre uvedenie do správneho stavu a ako dôkaz, že štátny rozpočet nebol na DPH ukrátený, zaslal   daňovému   úradu   dodatočné   daňové   priznania   k   DPH   za   jednotlivé   zdaňovacie obdobia, ktoré boli vypočítané za   účelom spätného priradenia vstupov k výstupom pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o DPH a pri tovaroch a službách, pri ktorých príjemca platí daň v zmysle § 69 ods. 2 až 4 zákona o DPH.

Žalobca   poukázal   na   to,   že   súd   prvého   stupňa   sa   vo   svojom   rozhodnutí   vôbec nevysporiadal s tým, že žalobca nemohol byť v omeškaní s akoukoľvek platbou, pretože v skutočnosti vôbec nebol povinný platiť, ale mal uplatniť samozdanenie pri nadobudnutí tovaru   a   služieb   z   iného   členského   štátu.   Je   preto   nemysliteľné,   aby   žalobca   spôsobil následok, ktorým je ukrátenie štátneho rozpočtu. Žalobca nemal platiť žiadnu daň a žiadna daň   mu   ani   nemala   byť   vrátená,   avšak   práve   na   základe   nesprávneho   usmernenia príslušného daňového úradu pravidelne uhrádzal DPH a až o niekoľko mesiacov dostával tieto platby naspäť. Týmto konaním bol v konečnom dôsledku poškodený žalobca, nakoľko niekoľko   mesiacov   bezplatne   úveroval   štátny   rozpočet   SR.   Podľa   jeho   názoru   pokiaľ neexistovala povinnosť platiť daň, nemôže existovať oprávnenie daňového úradu ukladať pokuty za konanie, ktoré nepredstavuje žiadne ohrozenie pre štátny rozpočet SR.

Žalobca v zmysle vyššie uvedeného nemohol byť v omeškaní s akýmikoľvek platbami, pretože v skutočnosti vôbec nemal povinnosť platiť, keďže v zmysle zákona o DPH ide o intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a služieb a vnútropodnikových prevodov. Tvrdenie sa   opiera   aj   o   rozhodnutia   Súdneho   dvora   EU   (ďalej   len   „SD   EU“),   podľa   ktorého podriaďovať právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru v rámci EÚ rešpektovaním formálnych povinností bez zohľadnenia základných požiadaviek, a najmä bez skúmania, či boli   tieto   povinnosti   splnené,   ide   nad   rámec   toho,   čo   je   potrebné   na   zabezpečenie správneho výberu dane.

Žalobca poukázal na to, že už vo svojom vyjadrení zo dňa 23. septembra 2010 v konaní pred krajským súdom uviedol, že konanie príslušného daňového úradu, ako aj žalovaného je v rozpore so zásadou neutrality DPH, nakoľko konaním žalobcu nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu SR a samotný žalobca prejavil záujem a vynaložil snahu na usporiadanie   vzniknutého   stavu.   Žalobca   uviedol,   že   vzhľadom   na   všetky   skutkové okolnosti ide o zrejmú a zbytočnú tvrdosť a prísnosť opatrení zo strany daňových úradov, ktoré samy uviedli, že rozhodnutie o uložení pokuty nemôžu zrušiť iba z toho dôvodu, že neexistuje žiadny ani mimoriadny opravný prostriedok v správnom konaní, v ktorom by mohlo byť rozhodnutie o uložení pokuty zrušené. Taktiež uviedol, že v daňovom konaní postupoval v súlade s pokynmi pracovníkov daňového úradu, ktorí mu odporučili podať dodatočné   daňové   priznania,   čím   by   došlo   k   usporiadaniu   právneho   stavu,   ako   aj k preukázaniu,   že   štátny   rozpočet   SR   nebol   ukrátený.   Následne   potom,   čo   žalobca postupoval   týmto   spôsobom,   bol   zo   strany   príslušného   daňového   úradu   sankcionovaný za rozdiel nadmerného odpočtu vyplývajúceho z dodatočného daňového priznania DPH za obdobie júl 2005.

Vo svojom vyjadrení žalobca uviedol, že zákon o DPH ani relevantná Smernica Rady 2006/112/ES neobsahujú výslovné ustanovenia pre prípad, že z dôvodu omylu je na faktúre alebo   v   daňovom   priznaní   uvedená   čiastka   DPH,   hoci   nie   je   dlžná   na   základe uskutočneného   zdaniteľného   plnenia.   SD   EU   v   obdobných   prípadoch   rozhodol (v rozsudkoch C-454/98 Schmeink & Cofreth a Strobel, C-78/02 Karageorgou, C-342/87 Genius Holding a C-566/07 Stadeco BV), že zaručenie neutrality DPH je vecou členských štátov a je na nich, aby vo vnútroštátnych predpisoch zakotvili opatrenia, podľa ktorých by neodôvodnene   priznaná   daň   mohla   byť   opravená.   Pritom   však   SD   EU   zdôraznil,   že opatrenia členských štátov na zabezpečenie presného výberu daní nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

Pre úplnosť žalobca opätovne uviedol aj to, že k sporným ustanoveniam zákona o DPH   (§§   49   a   51,   ktoré   upravujú   spôsob   uplatnenia   dane   na   vstupe   a   na   výstupe v prípade povinnosti samozdanenia) bol vydaný Metodický pokyn Daňového riaditeľstva SR k zákonu č. 83/2009 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH. Tento metodický pokyn bol vydaný až v roku 2009, t. j. po 5 rokoch od vstupu SR do EU a dodatočne dával do súladu   výklad   zákona   o   DPH   s   európskym   právom.   Z   výkladu   vyplýva,   že   „daň uplatnenú platiteľom dane pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa §11 môže platiteľ dane odpočítať v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, t. j. v zdaňovacom období, v ktorom pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Vznik práva na odpočítanie dane z prijatej služby je totožnú s dňom vzniku daňovej povinnosti.“

Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že postupoval v súlade s uvedeným metodickým pokynom Daňového riaditeľstva SR a napriek tomu, že tento metodický pokyn bol vydaný až po období, ktoré je sporné, treba prihliadnuť na to, že znenie §§ 49 a 51 zákona o DPH sa od roku 2005 do podania žaloby nezmenilo, a teda možno tento metodický pokyn uplatniť aj v predmetnom prípade. Žalobca má za to, že uloženie pokút zo strany daňových úradov odporuje účelu ustanovení §§ 49 a 51 zákona o DPH, ako aj predpisom EÚ. Žalobca mal za to, že konanie daňových úradov bolo nad rámec nevyhnutnosti, nakoľko postupom žalobcu nedošlo k ukráteniu štátneho rozpočtu, práve naopak tým, že žalobca odviedol daň a uplatnil šiju neskôr, bezúročné dotoval štátny rozpočet počas niekoľkých mesiacov, a teda nebolo nutné uplatniť bez ďalšieho tak prísne sankcie voči žalobcovi. Žalobca mal za to, že postup daňových úradov je v rozpore s právnymi predpismi EÚ v oblasti DPH a najmä so zásadou daňovej neutrality, čo však krajský súd vo svojom rozhodnutí vôbec nezohľadnil a zaoberal sa výlučne formálnou stránkou veci, kedy uviedol, že príslušné zákony vzťahujúce sa na uvedený prípad výnimku pri pokutovaní za daňové delikty nepripúšťajú.

Žalobca je toho názoru, že takýto striktný výklad zákona nemá oporu v súčasnom právnom systéme a v modernom nazeraní na právo v kontexte členstva SR v EÚ. Pre úplnosť citoval aj záver Ústavného súdu SR, ktorý v náleze zo dňa 1. júla 2008, sp. zn.: III. ÚS 341/2007 uviedol: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie   obsahu   a   zmyslu   právnej   normy   uplatňovaním   jednotlivých   metód   právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód   absolútnu   prednosť,   pričom   jednotlivé   uplatnené   metódy   by   sa   mali   navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.“

Ku skutočnosti, že ústavne súladný výklad musí mať prednosť pred inými metódami výkladu, sa Ústavný súd SR vyjadril vo viacerých rozhodnutiach nasledovne: „Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb.   Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv a slobôd.“ (napr. II. ÚS148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07, podobne aj I. ÚS 252/07). Ďalej uviedol citát z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: Pl. ÚS 33/97, ktorý   bol   následne   reprodukovaný   v   mnohých   rozhodnutiach   českého   Ústavného   súdu a ktorý bol jedným z dôrazných odkazov ústavného súdu adresovaných všeobecným súdom, podnecujúcich   všeobecné   súdy   ku   zmene   právneho   myslenia:   „Naprosto   neudržitelným momentem   používaní   práva   je   jeho   aplikace,   vycházející   pouze   z   jeho   jazykového výkladu.... Mechanická aplikace abstrahující, resp. neuvédomující si, a to buď úmyslné, nebo v dúsledku nevzdelanosti, smysl a účel právni normy, činí z práva nástroj odcizení a absurdity.“

V náleze zo dňa 4. februára 1997, sp. zn.: Pl. ÚS 21/96, Ústavný súd ČR zasa konštatoval,   že   „účel   a   zmysel   zákona   nie   je   možné...   hľadať   len   v   slovách   a   vetách právneho predpisu, pretože v právnom predpise sú a musia byť vždy obsiahnuté i princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi.“

Žalobca mal za to, že súd prvého stupňa nedostatočne vyhodnotil všetky žalobcom prednesené tvrdenia a predložené dôkazy a venoval sa právnej veci z čisto formálneho hľadiska.   Žalobca   je   toho   názoru,   že   súdy   Slovenskej   republiky   sú   povinné   sa   pri rozhodovaní riadiť nielen právnymi predpismi SR, ale sú povinné prihliadať   na všetky všeobecne záväzné právne predpisy v rámci EÚ a judikatúru SD EU v tejto súvislosti. Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   žalobcu   nemožno   konštatovanie   súdu   prvého stupňa o tom, že pokiaľ zákon nepripúšťa výnimky pri pokutovaní za daňové delikty, nie je možné ich udeliť, hoci je uloženie pokuty v zrejmom rozpore so zásadou neutrality, ktorá patrí   medzi   základné   zásady   jednotného   trhu   EÚ,   považovať   za   súladné   s   právnymi predpismi EÚ, nakoľko je v zrejmom rozpore aj s výkladom príslušných ustanovení o DPH Súdnym dvorom EÚ, ktorý jasne deklaroval, že opatrenia, ktoré členské štáty vytvárajú na zabezpečenie   presného   výberu   daní,   nesmú   ísť   na   rámec   toho,   čo   je   nevyhnutné na dosiahnutie týchto cieľov.

Žalobca vyjadril presvedčenie, že ukladanie pokút za konanie, ktorým preukázateľne nebol poškodený štátny rozpočet a ktoré by za iných okolností v prípade tzv. samozdanenia v jednom období nebol ani predmetom skúmania zo strany daňových úradov, nieto ešte dôvodom   na   uloženie   pokút,   je   neprimeraný   postup   zo   strany   štátnych   orgánov   voči subjektom práv, ktorý ide na rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie výberu daní. Žalobca mal za to, že súd prvého stupňa nevykladal zákon v súlade s právom EÚ, keď takýto flagrantný šikanózny výklad zákona zo strany daňových úradov neobmedzil tým, že by ich rozhodnutia zrušil a nariadil im vykladať zákon v súlade s právom EÚ.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo 16. mája 2013 uviedol, že podľa jeho názoru krajský súd správne vyhodnotil právnu stránku veci a dôkladne sa vecou zaoberal. Daňový   úrad   postupoval   v   zmysle   platných   a   účinných   zákonov   pri   uložení   sankcií za podanie dodatočných daňových priznaní na DPH, teda bol dodržaný čl. 13 Ústavy SR, povinnosti   možno   ukladať   zákonom   alebo   na   základe   zákona,   v   jeho   medziach   a   pri zachovaní   základných   práv   a   slobôd.   Tvrdenia   žalobcu   o   šikanóznom   výklade   zákona a porušení   zásad   daňovej   neutrality   ním   neboli   špecifikované   a   preukázané.   Žalobca nesprávne   uplatnenie   práva   na   odpočítanie   dane   a   následné   podanie   niekoľkých dodatočných   daňových   priznaní   na   DPH   za   zdaňovacie   obdobie   júl   2005   zdôvodňuje nesprávnym   usmernením   daňového   úradu,   čo   žalovaný   odmieta   ako   neopodstatnené a nepreukázané.

Vznik daňovej povinnosti a nárok na odpočítanie dane je upravený v ustanoveniach zákona o DPH a žalobca ako platiteľ dane bol povinný poznať znenie tohto právneho predpisu. V odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane o uložení pokuty žalobca uviedol, že všetky   úkony,   ktoré   sa   týkali   schvaľovania   prijatých   faktúr   sa   uskutočňovali   v   sídle zriaďovateľa organizačnej zložky v Nemecku, preto vznikol časový nesúlad medzi prijatím dodávateľských   faktúr   zriaďovateľom,   ich   odsúhlasením   zodpovednými   pracovníkmi zriaďovateľa   a   ich   odoslaním   a   zaúčtovaním   v   účtovníctve   organizačnej   zložky   na Slovensku. Tento stav trval v niektorých prípadoch aj niekoľko mesiacov. Preto nastal posun od uskutočnenia dodávky služby alebo tovaru, prípadne vystavenia faktúry a prijatia príslušnej faktúry v organizačnej zložke. Organizačná zložka pochybila a neuvedomila si, že zriaďovateľ a jeho organizačná zložka sú ten istý subjekt.

Z tohto vyjadrenia žalobcu je podľa názoru žalovaného jednoznačné jeho pochybenie a   nevedomosť   v   prípade   nesprávneho   uplatňovania   DPH,   čo   žalobca   sám   aj   priznal. Neznalosť platnej a účinnej legislatívy v danom čase a jej nesprávne aplikovanie, nemôže žalobca dávať za vinu žalovanému.

Dôvody žalobcu sú podľa názoru žalovaného subjektívneho charakteru, pretože to, že po   vstupe   Slovenskej   republiky   do   EÚ   nevedel,   kedy   má   uviesť   dodávateľské   faktúry od zahraničných platiteľov do daňového priznania DPH, teda kedy mu vznikla z týchto faktúr daňová povinnosť a kedy právo na odpočítanie dane pri tzv. samozdanení, nie je vinou správcu dane. Po vstupe do EÚ od 1. mája 2004, platil v tuzemsku zákon o DPH pre všetkých   platiteľov   DPH,   teda   žalobca   nebol   výnimkou.   Ak   skutočne   žalobca   nevedel aplikovať   ustanovenia   zákona   o   DPH,   mohol   napr.   požiadať   o   stanovisko   daňového poradcu. Žalobca nemôže svoju nevedomosť zákona a jeho nesprávne aplikovanie dávať za vinu správcovi dane. Žalobca nebol jediným platiteľom dane v tuzemsku. Keď ostatní platitelia dane vedeli ako majú postupovať podľa zákona o DPH, bolo povinnosťou aj žalobcu, aby poznal a konal podľa platného a účinného zákona o DPH, keď bol platiteľom DPH.

Žalovaný poukázal na to, že Metodický pokyn vydaný Daňovým riaditeľstvom SR nenahrádza platnú a účinnú legislatívu. Jeho citovaná časť na str. 5 žaloby vychádza z ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH platného a účinného v danom čase, podľa ktorého odpočítať daň z tovaru alebo zo služby je možné v tom zdaňovacom období, v ktorom pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Uplatnenie práva na odpočítanie dane je upravené v ust. § 51 zákona o DPH, v nadväznosti na ust. § 49 zákona o DPH.

Ako žalovaný uviedol už vyššie, to, že pochybil žalobca, čo sám uviedol v odvolaní a neuvedomil si, že organizačná zložka a zriaďovateľ sú ten istý subjekt, nemožno dávať za vinu správnym orgánom. Ak platiteľ, podľa vyjadrenia v odvolaní, spĺňal podmienky príslušných ustanovení zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočítanie dane z faktúr za nákup tovarov a služieb vyhotovených dodávateľmi z iných členských štátov pri tzv. samozdanení, keď mu z tých istých faktúr vznikla daňová povinnosť v apríli 2005 a platiteľ si daň uplatnil v iných zdaňovacích obdobiach z dôvodu nevedomosti a neskúsenosti, nie je to vinou správcu dane. Ak mal platiteľ faktúru od dodávateľa, bolo podľa zákona jeho právom,   nie   povinnosťou,   uplatniť   si   z   nej   nárok   na   odpočítanie   dane   v   príslušnom zdaňovacom období, keď mu nárok na odpočítanie dane vznikol. Správca dane nemohol za daňový subjekt uplatňovať jeho práva, o ktorých nemal vedomosť. Za vzniknuté rozdiely zodpovedá   platiteľ,   ktorý   je   povinný   podľa   ust.   §   70   vyššie   cit.   zákona   viesť   osobitne záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu   a   o   prijatí   služieb   z   iného   členského   štátu.   V   záznamoch   sa   uvádzajú   údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania dane vedie platiteľ záznamy v členení na tovary a služby s možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania dane. Podľa údajov zo záznamov, platiteľ je povinný podať do 25 dní po skončení zdaňovacieho obdobia daňové priznanie. Ak platiteľ dodatočne zistí, že podané daňové priznanie je nesprávne alebo neúplné, podá dodatočné daňové priznanie.

Žalovaný poukázal na to, že v jeho rozhodnutí bolo uvedené, že na základe podaného dodatočného daňového priznania za júl 2005, správca dane uložil pokutu podľa ust. § 35 ods. 3 zákona o správe daní z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného dodatočného daňového priznania, ktorý bol uvedený v podanom dodatočnom daňovom priznaní v riadku 35 v sume 26 599 662 Sk a teda v danom prípade prišlo k naplneniu zákonných   skutočností   uvedených   v   tomto   ustanovení   zákona   a   uloženie   pokuty   bolo obligatórne   zo   strany   správcu   dane.   Postup   správcu   dane   pri   vydaní   pokuty   v   sume 33 110,50 € bolo v súlade s platnými právnymi predpismi. Žalobca uviedol v daňovom priznaní nadmerný odpočet vo výške 27 590 128 Sk a v podanom piatom dodatočnom daňovom priznaní uviedol nadmerný odpočet v sume 2 160 377 Sk.

Správca dane prijal piate dodatočné daňové priznanie daňového subjektu, ktorým si znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní, čiže si priznal, že nesprávne podal daňové priznanie DPH za júl 2005 a ďalšie štyri dodatočné daňové priznania. Nie je teda pravdivé žalobcove vyjadrenie, že štátny rozpočet nebol na DPH ukrátený nesprávnym uplatňovaním DPH z jeho strany.

Podľa názoru žalovaného v danom prípade sa nejedná o formálne povinnosti, ale o porušenie zákonných povinností a nerešpektovanie zákonných ustanovení pri uplatňovaní zákona o DPH zo strany žalobcu, pričom zodpovednosť za ich nedodržanie, či už vedomé alebo nevedomé, sa snaží presunúť a dáva za vinu správnym orgánom. V odvolaní žalobca nešpecifikoval,   v   čom   je   konanie   správnych   orgánov   v   rozpore   so   zásadou   daňovej neutrality, keď postupovali podľa platných zákonných ustanovení, pričom práve žalobca ich nerešpektoval.

Žalovaný v rozhodnutí potvrdil, že správca dane postupoval správne pri uložení pokuty aj pri jej výpočte. V odvolaní nebola splnomocneným zástupcom ani žalobcom vznesená žiadna námietka proti výpočtu pokuty, výslednej sume, ani proti tomu, že by nebola zákonne uložená, preto sa žalovaný k týmto veciam dopodrobna nevyjadroval, ale zhodnotil správnosť a výpočet sumy. Ani v žalobe neboli uvedené skutočnosti namietané. Žalovaný opätovne uvádza, že žalobca sám zistil, že podal nesprávne daňové priznanie a naprával   chybné   podanie   viacerými   dodatočnými   daňovými   priznaniami.   Žalobcovi nebola   vykonaná   daňová   kontrola   ani   miestne   zisťovanie,   sám   zistil,   že   podal   chybné daňové priznanie na DPH, preto podal dodatočné daňové priznanie, čo upravuje ust. § 39 zákona o správe daní a jedine podaním dodatočného daňového priznania sa dá napraviť podanie chybného daňového priznania. Správca dane akceptoval podané dodatočné daňové priznanie, ktorým žalobca naprával nesprávne podané daňové priznanie a zároveň bol povinný zo zákona, z uvedeného rozdielu dane uložiť pokutu podľa ust. § 35 ods. 3 zákona o správe daní, čo aj urobil. Daňový úrad nie je povinný kontrolovať, či žalobca ako platiteľ dane podal správne dodatočné daňové priznania, za to zodpovedá platiteľ sám.

Žalobca   v   odvolaní   uviedol   viaceré   rozsudky,   ale   podľa   názoru   žalovaného nepreukázal, že skutkový stav má prvky týchto rozsudkov. Jeho tvrdenia o šikanóznom výklade zákona zo strany daňových úradov nie sú pravdivé a ničím podložené. Naopak, daňový orgán vyšiel žalobcovi v ústrety tým, že z viacerých uložených pokút mu povolil úľavu. Podľa   názoru   žalovaného,   krajský   súd   rozhodol   správne,   keď   žalobu   zamietol. Správne orgány postupovali pri uložení pokuty podľa zákonných ustanovení. Žalobca žiada o dodržanie zásady daňovej neutrality, pritom si svojím konaním nesprávne uplatňoval DPH a to, že toto jeho konanie malo negatívny vplyv na štátny rozpočet SR, je jednoznačne vidieť aj z rozdielov dane uvedených v podaných dodatočných daňových priznaniach DPH. Podľa názoru žalovaného, odvolací súd preto nemá dôvod na podanie prejudiciálnej otázky. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa §10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. l veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia   rozhodnutia   bol   zverejnený   minimálne   5   dní   vopred   na   úradnej   tabuli a na internetovej   stránke   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   www.nsud.sk   a   dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Rozsudok bol verejne vyhlásený 12. februára 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Podľa § 11 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom období, na účely tohto   zákona   sa   nadobudnutím   tovaru   v   tuzemsku   z   iného   členského   štátu   rozumie nadobudnutie   práva   nakladať   ako   vlastník   s   hnuteľným   hmotným   majetkom   odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu.

Podľa § 20 ods. 1, daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká

a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo

b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa písmena a/.

Podľa ods. 2, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.

Podľa § 69 ods. 2 zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službe a pri tovare dodanom   s   inštaláciou   alebo   montážou,   ktoré   jej   dodala   zahraničná   osoba   z   iného členského štátu alebo z tretieho štátu, ak ide o službu alebo tovar s miestom dodania v tuzemsku; zdaniteľná osoba nie je povinná platiť daň, ak je zahraničná osoba platiteľom. Podľa § 49 ods. 1, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa ods. 2, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,

b) ním uplatnená zo služieb a z tovarov dodaných s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4 a ním uplatnená z tovaru, pri ktorom je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 7,

c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a.

Podľa § 51 ods. 1, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak

b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa § 70,

c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ má faktúru od dodávateľa z iného členského   štátu   a   v   prípade   premiestnenia   tovaru   platiteľa   z   iného   členského   štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru.

Podľa § 70 ods. 1 platiteľ je povinný viesť podrobné záznamy podľa jednotlivých zdaňovacích období o dodaných tovaroch a službách a o prijatých tovaroch a službách; osobitne vedie záznamy o dodaní tovarov a služieb do iného členského štátu, o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu, o prijatí služieb z iného členského štátu a o dovoze tovaru. V záznamoch sa uvádzajú údaje rozhodujúce pre správne určenie dane. Na účely odpočítania   dane   vedie   platiteľ   záznamy   v   členení   na   tovary   a   služby   s   možnosťou odpočítania dane, bez možnosti odpočítania dane a s možnosťou pomerného odpočítania dane.   Platiteľ   vedie   záznamy   aj   o   platbách   prijatých   pred   dodaním   tovarov   a   služieb a o platbách poskytnutých pred dodaním tovarov a služieb.

Podľa ods. 2 platiteľ vedie osobitne záznamy o tovare podľa § 8 ods. 4, ktorý bol odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu, a o tovare podľa § 11 ods. 8, ktorý bol odoslaný alebo prepravený do tuzemska z iného členského štátu.

Podľa § 35 ods. 1 písm. f/, zákona o správe daní, správca dane uloží daňovému subjektu   pokutu   v   sume   rovnajúcej   sa   súčinu   trojnásobku   základnej   úrokovej   sadzby Európskej centrálnej banky a súčtu vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane a nadmerného   odpočtu   uvedeného   v   daňovom   priznaní   alebo   v   dodatočnom   daňovom priznaní.

Podľa ods. 3, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie z rozdielu medzi daňou uvedenou v daňovom priznaní alebo hlásení a vyššou daňou uvedenou daňovým subjektom v dodatočnom daňovom priznaní, alebo v dodatočnom hlásení, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške. Rovnako sa postupuje,   ak   daňový   subjekt   dodatočným   daňovým   priznaním   zvýši   vlastnú   daňovú povinnosť alebo zníži nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní; tento postup sa uplatní aj pri podaní daňového priznania, ktorým sa zníži uplatnené vrátenie dane. Ak daňový   subjekt   podal   dodatočné   daňové   priznanie,   ktorým   si   znížil   nadmerný   odpočet uvedený v daňovom priznaní, pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu, správca dane pokutu neuloží. Ak daňový subjekt opraví dodatočným daňovým priznaním nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní na vlastnú daňovú povinnosť,   správca   dane   mu   uloží   pokutu   podľa   odseku   1   v   polovičnej   výške   zo   súčtu vlastnej   daňovej   povinnosti   uvedenej   v   dodatočnom   daňovom   priznaní   a   nadmerným odpočtom   uvedeným   v   daňovom   priznaní;   ak   daňový   subjekt   podá   dodatočné   daňové priznanie pred vrátením nadmerného odpočtu alebo pred započítaním nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu podľa odseku 1 v polovičnej výške z vlastnej daňovej povinnosti uvedenej v tomto dodatočnom daňovom priznaní.

Predmetom   súdneho   preskúmavacieho   konania   je   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 33 110,50 € podľa § 35 ods. 3 zákona o správe daní z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho z podaného 5. dodatočného daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005, ktorým znížil nadmerný odpočet uvedený v 4. dodatočnom daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie kalendárny mesiac júl 2005.

Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležité a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, ako i s tvrdeniami žalovaného   a   dal   odpoveď   na   výklad   a   aplikáciu   použitých   zákonných   ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní obsahuje aj osobitnú úpravu postihu za správne delikty, ktorých sa daňové subjekty pri plnení resp. neplnení svojich povinností vyplývajúcich zo zákona dopúšťajú.

V prejednávanom prípade je predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie o uložení pokuty   za   správny   delikt,   ktorého   sa   žalobca   dopustil   tým,   že   v   piatom   dodatočnom daňovom priznaní priznal, že nesprávne podal štvrté daňové priznanie DPH za kalendárny mesiac júl 2005, v ktorom si pôvodne uplatnil nadmerný odpočet v sume 27 590128 Sk pričom   v podanom   piatom   dodatočnom   daňovom   priznaní   k   DPH   za   mesiac   júl   2005 uviedol nadmerný odpočet v sume 2 160 377 Sk. Tvrdenie žalobcu, že bezúročné úveroval štátny rozpočet v predmetnom prípade neobstojí, nakoľko na základe daňového priznania za mesiac júl 2005 mu bol nadmerný odpočet aj vrátený. Dodatočným daňovým priznaním žalobca priznal, že si uplatnil   neoprávnene vysoký nadmerný odpočet, t. j. priznal,   že neoprávnene   používal   finančné   prostriedky   zo   štátneho   rozpočtu   a   správca   dane   bol povinný uložiť z tohto uvedeného rozdielu dane sankciu podľa § 35 zákona o správe daní, čo aj napadnutým rozhodnutím urobil.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosť, že účtovník žalobcu postupoval pri podávaní daňového priznania za mesiac júl 2005 nesprávne, nemôže byť pripočítaná na ťarchu správcu dane. Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v žalobe poukazoval na judikatúru SD   EU,   odvolací   súd   dáva   do   pozornosti,   že   uvedené   rozhodnutia   sa   týkajú   princípu daňovej neutrality a zabráneniu dvojitého zdanenia, pričom v prejednávanom prípade išlo o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetný prípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.

Na záver považuje odvolací súd za dôležité pripomenúť, že vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu, t. j. že sankcia bola udelená žalobcovi nie na základe zistení správcu dane (daňová kontrola a miestne zisťovanie), ale na základe zistení samotného žalobcu, že nesprávne   postupoval   pri   uplatňovaní   zákona   o   DPH,   bolo   povinnosťou   žalobcu v správnom konaní predložiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, kedy mu vznikla daňová povinnosť, nárok na odpočet dane, akým spôsobom viedol účtovníctvo, prípadne, že (ak   vôbec)   došlo   k   dvojitému   zdaneniu   a   pod.   Žalobca   však   tieto   dôkazy   nepredložil a v odvolaní, rovnako ako v žalobe, uvádzal len všeobecné tvrdenia o tom, že nesprávne údaje v daňovom priznaní boli spôsobené nesprávnym usmernením správcu dane a časovým posunom, od prijatia faktúr od zahraničných dodávateľov zriaďovateľom, do času, kedy sa dostali   tieto   faktúry   do   dispozície   organizačnej   zložky.   Pritom   však   neuviedol   o   ktoré faktúry, od ktorých dodávateľov, kedy a na aký tovar vystavené sa jedná, nepredložil žiadne zmluvy   s   dodávateľmi,   na   základe   ktorých   sa   mali   dodávky   tovaru,   resp.   služieb uskutočňovať.   Ani   v   súdnom   konaní   nepredložil   konkrétne   doklady   preukazujúce   jeho tvrdenia,   pričom   ako   uviedol   opakovane   žalovaný,   v   administratívnom   spise   sa   tieto doklady nenachádzajú, nakoľko správca dane nevykonal u žalobcu daňovú kontrolu, ani miestne zisťovanie a nie je povinnosťou správcu dane, ani žalovaného a napokon ani súdov pri súdnom prieskume vyhľadávať za žalobcu dôkazy svedčiace v jeho prospech.

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je   nesporne   zrejmé,   že   krajský   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   náležite   vysporiadal so všetkými   relevantnými   námietkami   uvedenými   v   žalobe.   V   súdnom   konaní   obsahom administratívneho   spisu   bolo   preukázané,   že   vykonané   dokazovanie   bolo   náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak ako prvostupňový súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu   nedošlo   k   porušeniu   zákona   a   chránených   záujmov   žalobcu,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Skutočnosti,   ktorými   žalobca   v   odvolaní   spochybňuje   predmetné   rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca   namietal   už   v   prvostupňovom   konaní   a   s   ktorými   sa   krajský   súd   náležité vysporiadal.

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odvolaniu   žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   odvolacieho   konania   odvolací   súd   vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol   v   odvolacom   konaní   úspešný   a   žalovanému   právo   na   náhradu   trov   zo   zákona neprináleží.“

Z   uvedených   dôvodov   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odvolaniu   žalovaného vyhovel   a   s   prihliadnutím   na   všetky   individuálne   okolnosti   daného   prípadu   rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 220 OSP zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie a žalobu ako bezdôvodnú zamietol aj s poukazom na vyššie citované rozhodnutie v obdobnej veci.

Pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   odvolacieho   konania   odvolací   súd   vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol   v   odvolacom   konaní   úspešný   a   žalovanému   právo   na   náhradu   trov   zo   zákona neprináleží.»

22.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

23. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdudostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklada závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikáciapríslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretímich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranustotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať vsúlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodova námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárnetie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémnenelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03,I. ÚS 301/06).

24. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sanámietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   žesťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejtosúvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. V posudzovanej veciz   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   záverynapadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanomdokazovaní.

25.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   dôvodnosti   predloženia   predbežnejotázky   Súdnemu   dvoru   je   predovšetkým   záležitosťou   najvyššieho   súdu,   v ktoréhoprávomoci   po   zvážení   okolností   posudzovanej   problematiky   je   rozhodnutie   o takomtopostupe, pričom najvyšší súd takýto dôvod nevzhliadol. Právny názor vyslovený najvyššímsúdom   v napadnutom   rozhodnutí,   podľa   ktorého   ani   sama   sťažovateľka   dostatočneprijateľným spôsobom nedoložila právne významné skutočnosti, na základe ktorých by malnajvyšší súd rozhodnúť, že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke podľamedzinárodnej zmluvy, je v okolnostiach posudzovanej veci ústavne udržateľný, ak najvyššísúd   zároveň   uvádza,   že   sťažovateľka   v odvolaní,   ako   aj   v   žalobe   poukazovala   síce   najudikatúru Súdneho dvora avšak citované rozhodnutia sa týkajú princípu daňovej neutralitya zabráneniu dvojitého zdanenia a „v prejednávanom prípade išlo (o niečo iné, pozn.)o uloženie sankcie za spáchanie správneho deliktu. Z uvedených dôvodov sú na predmetnýprípad tieto rozhodnutia neaplikovateľné.“. Rovnako prezentovaný názor najvyššieho súduv bode 10 a) „... postup podľa čl. 177 (234) ods. 3 ZES predpokladá, že v konaní pred ním vznikne   otázka   týkajúca   sa   interpretácie   zmlúv   resp.   platnosti   a interpretácie   aktov prijatých inštitúciami únie. V predmetnom prípade však takáto otázka nevznikla.“ je z tohopohľadu (hľadiska) ústavne akceptovateľný, nie je arbitrárny alebo odchylný od veci sameja ani   nelogický   so zreteľom   na preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti.   Ústavný   súdpreto považuje za nedôvodné vstupovať do posudzovaného konania a meniť právny názora závery najvyššieho súdu.

26. Ústavný súd nemá dôvod meniť svoj názor, podľa ktorého „ak sa v konaní predvšeobecnými súdmi nepreukázala potreba výkladu komunitárneho práva Súdnym dvoromEurópskej únie, pretože otázka komunitárneho práva nie je pre riešenie daného prípadurelevantná v konaní o prejudiciálnej otázke, nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniuzákladného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy...“ (III. ÚS 388/2010),pričom   celkom   bez   významu   nie   je   ani   okolnosť,   že   sťažovateľka   v rámci odvolaciehokonania   pred   odporcom   explicitne   ani   nenamietala   porušenie   ústavného   princípu   nazákonného sudcu (subsidiarita), a to procesne predvídateľným spôsobom. Vychádzajúc zozistených   skutočností,   ako   aj   z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   spojenej   sposudzovaním dodržiavania zásad spravodlivého procesu, dospel ústavný súd k záveru, ženiet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietanýmporušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

27. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazomna to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlades právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobnenapr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavnýsúd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

28. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súdnepovažoval za potrebné zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite sťažnosti (bod7).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015