znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 133/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti Mgr. Ing. J. S., L., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Pezinok   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 861/2008 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresného   súdu   Pezinok p r i k a z u j e, aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. Ing. J. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Pezinok p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Pezinok j e   povinný uhradiť Mgr. Ing. J. S. trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. K., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2013   doručená   sťažnosť   Mgr.   Ing.   J.   S.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   E.   K.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 861/2008.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: „Sťažovateľ   titulom   postavenia   navrhovateľa   – účastníka v konaní č. k. 4C 861/2008 vedenom na Okresnom súde Pezinok od 28. 05. 2003...   na   ochranu   osobnosti   poznačenom   zjavnými   prieťahmi...   pociťuje   skrivosť, bezmocnosť a beznádej v tom, že v dôsledku pokračujúceho porušovania jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov... nebola vec ku dnešnému dňu prejednaná porušovateľom v primeranej lehote, konanie je doposiaľ ako celok nespravodlivé, pričom podpredseda Okresného súdu Pezinok v odpovedi na sťažnosť sťažovateľa... skonštatoval, že sťažnosť na prieťahy podaná sťažovateľom dňa 24. 10. 2012 je dôvodná...

Súd doposiaľ od r. 2003 nezabezpečil sťažovateľom navrhované dôkazy od OČTK, nepredvolal a ani nevypočul v konaní navrhovaných svedkov...

Ku dňu podania ústavnej sťažnosti nebolo právoplatne za viac ako 9 rokov a 7 mesiacov rozhodnuté ani na prvom stupni a to nie vinou sťažovateľa...

Sťažovateľ k prieťahom neprispel (s výnimkou obdobia keď bol sťažovateľ vážne práceneschopným   a   ošetrujúci   lekár   neodporúčal   súdu   jeho   osobnú   účasť na pojednávaniach...,   pričom   porušovateľ   mohol   a   mal   konať   s   jeho   splnomocneným advokátom... a zabezpečiť tak rozhodnutie súdu v primeranej lehote, pretože sťažovateľ bol súdom na prvom pojednávaní už vypočutý...

Vec má pre sťažovateľa mimoriadny význam. Vec je po právnej a skutkovej stránke jednoduchá... Vo veci č. k. 4C 861/2008 vedenej na Okresnom súde Pezinok od 28. 05. 2003... nebola   sťažovateľovi   poskytnutá   súdom   rýchla,   účinná   a   efektívna   ochrana   jeho   práv a nebolo rozhodnuté ani len na prvom stupni, to všetko za viac ako 9 rokov a 7 mesiacov...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva Mgr. Ing. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod č. k. 4C 861/2008 (predtým pod č. k. PK 22C 26/03 na Okresnom súde Pezinok od 28. 05. 2003, následne na OS Bratislava III č. k. PK 22C 26/03 do 31. 12. 2007) porušené bolo.

2. Okresnému   súdu   Pezinok   sa   prikazuje   konať   a   rozhodnúť   bez   zbytočných prieťahov

3. Mgr. Ing. J. S. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 14.000 €, ktoré je Okresný   súd   Pezinok   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.

4. Mgr. Ing. J. S. priznáva úhradu trov konania v sume 269,58 €..., ktoré je Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 133/2013-13 z 13. marca 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.   3080/2013   z   26.   marca   2013,   v   ktorom   zotrváva   na   svojom   stanovisku k sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní doručenej okresnému súdu 24. októbra 2012. V   predmetnom   stanovisku   z   23.   novembra   2012   okresný   súd   vyhodnotil   sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú, za prieťahy v konaní sa mu ospravedlnil, poukázal na to, že tieto boli spôsobené nadmernou zaťaženosťou súdu, a súčasne poukázal na to, že vo veci sa už riadne koná a je nariadený termín pojednávania na 5. apríl 2013.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   z   26.   marca   2013   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľa vo vyjadrení z 1. mája 2013 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom.   Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet   posudzovaného   konania,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   domáha   ochrany   svojich osobnostných práv, nie je možné hodnotiť po skutkovej ani právnej stránke za taký zložitý, že   by   to   mohlo   odôvodňovať   dĺžku   súdneho   konania   v   trvaní   viac   ako   9   rokov   bez meritórneho rozhodnutia vo veci.

2. Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom   zistil,   že   niekoľko   pojednávaní   v   priebehu   celého   konania   bolo   odročovaných z dôvodov   (či   už   subjektívnych   alebo   objektívnych)   na   strane   sťažovateľa   a   uvedená okolnosť mala objektívne vplyv na celkovú dĺžku posudzovaného konania.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   sa   z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   oboznámil   s   doterajším priebehom   konania   a   zistil,   že   konanie   sa   začalo   28.   mája   2003   doručením   žaloby sťažovateľa okresnému súdu o ochranu osobnosti, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu   nebolo   právoplatne   ukončené   (pričom   okresný   súd   vo   veci   ani   raz   meritórne nerozhodol) a jeho celková dĺžka dosahovala viac ako 9 rokov.

V   roku   2003   okresný   súd   vo   veci   nariadil   štyri   pojednávania,   na   ktorých   bol prítomný sťažovateľ, avšak pre neprítomnosť odporcu pre závady v doručovaní predvolania boli pojednávania odročené bez meritórneho prerokovania veci.

V roku 2004 okresný súd vo veci nariadil šesť pojednávaní, z ktorých sa ani jedno nevykonalo s meritórnym prerokovaním veci, a to z dôvodu opakovaného ospravedlnenia sťažovateľa pre práceneschopnosť, resp. jeho právneho zástupcu, ktorý navrhol konanie z uvedeného   dôvodu   prerušiť   a   okresný   súd   konanie   na tri   mesiace   prerušil.   Dôvodom odročenia troch z nariadených pojednávaní bolo aj ospravedlnenie odporcu, resp. právneho zástupcu.

V roku 2005 nebol vo veci okresným súdom vykonaný žiadny úkon.

V roku 2006 okresný súd vykonal jediný úkon, a to zisťovanie, či odporca nie je vo výkone väzby.

V roku 2007 okresný súd nariadil dve pojednávania, pričom prvého pojednávania sa zúčastnil sťažovateľ a jeho právny zástupca a nezúčastnil sa bez ospravedlnenia odporca a jeho zástupca, za čo mu okresný súd uložil poriadkovú pokutu. Na druhom pojednávaní vo februári 2007 došlo za prítomnosti všetkých účastníkov k meritórnemu prerokovaniu veci.   Sťažovateľ   v   priebehu   roku   2007   doručil   okresnému   súdu   dve   zmeny   návrhu, o ktorých súd v tomto roku aj rozhodol.

V roku 2008 nebol vo veci okresným súdom vykonaný žiadny úkon.

V   roku   2009   okresný   súd   nariadil   dve   pojednávania,   z   ktorých   prvé   bolo   bez meritórneho   prerokovania   veci   odročené   pre   ospravedlnenú   neprítomnosť   sťažovateľa a druhé   pre   ospravedlnenú   neprítomnosť   odporcu.   Odporca   bol   v   tomto   roku   vyzvaný okresným súdom na predloženie dokladov a na výzvu obratom reagoval.

V roku 2010 okresný súd nariadil vo veci tri pojednávania, ktoré boli odročené bez prerokovania   veci   z   dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   pre   jeho   zdravotné   ťažkosti psychického charakteru. Okresný súd zároveň pristúpil k zisťovaniu charakteru zdravotných ťažkostí sťažovateľa vo vzťahu k jeho možnej účasti na pojednávaniach.

V roku 2011 bola vec v januári pridelená novému zákonnému sudcovi, okresný súd vo februári zisťoval zdravotný stav sťažovateľa, vec meritórne prerokoval na pojednávaní konanom 21. októbra 2011 a prijal mailové podanie sťažovateľa v októbri 2011.

V roku 2012 okresný súd nariadil vo veci jedno pojednávanie na 16. november 2012, ktoré bolo odročené z dôvodu   ospravedlnenia právneho zástupcu   sťažovateľa z dôvodu kolízie termínov pojednávaní a nový termín bol nariadený na 5. apríl 2013.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   posudzovaného   konania   v   trvaní   viac   ako   9   rokov a zjavnú nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu hodnotí ústavný súd celé konanie ako neefektívne bez vyhodnocovania jednotlivých čiastkových úkonov okresného súdu.

Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   v   posudzovanom   konaní   došlo   k   porušeniu základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 14 000 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dĺžku posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh,   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch v posudzovanom   konaní   a   taktiež   prihliadal   na   mieru,   akou   sťažovateľ   prispel   svojím správaním   k   celkovej   dĺžke   posudzovaného   konania   (či   už   z   objektívnych   alebo subjektívnych   dôvodov,   ktoré   viedli   k   opakovanej   neúčasti   jeho   alebo   jeho   právneho zástupcu   na   pojednávaniach,   resp.   boli   dôvodom   na   zrušenie   nariadených   termínov pojednávaní).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo   potrebné   rozhodnúť   o   úhrade   trov   konania   krajským   súdom.   Ústavný   súd   priznal sťažovateľovi   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom   pozostávajúce z odmeny   advokáta   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2013   (prevzatie a príprava   zastupovania,   sťažnosť).   Vychádzal   pritom   z   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 1/6 z výpočtového   základu,   čo   predstavuje   za   jeden   úkon   právnej   služby   odmenu   v   sume 130,16 € a 7,81 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 275,94 €. Vzhľadom na to, že sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov konania v sume 269,58 €, ktorá neprevyšuje už vyčíslenú   odmenu   podľa   citovanej   vyhlášky,   ústavný   súd   sťažovateľovi   priznal   ním požadovanú náhradu trov a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013