znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 133/2012-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   marca   2012 predbežne prerokoval sťažnosť S. D., L., zastúpeného advokátom Mgr. P. S., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a   podľa   čl.   1 ods.   1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   súdneho   exekútora   JUDr.   Ing.   J.   B.   v exekučnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Levice   pod   sp.   zn.   13 Er 489/2009   a súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 741/09 „vykonaním dražby a opätovnej dražby dňa 05. 01. 2012, na ktorej udelil vydražiteľom príklep“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2012 doručená sťažnosť S. D., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. P. S., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa   čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom súdneho exekútora JUDr. Ing. J. B. (ďalej len „súdny exekútor“) v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Levice (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 Er 489/2009 a súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 741/09 „vykonaním dražby a opätovnej dražby dňa 05. 01. 2012, na ktorej udelil vydražiteľom príklep“.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ je v postavení povinného účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 Er 489/2009 a súdnym exekútorom   pod   sp.   zn.   EX   741/09   o vymoženie   sumy   51 500   €   s   príslušenstvom. Exekučným titulom v tomto exekučnom konaní je notárska zápisnica. Sťažovateľ podrobne opísal   priebeh   exekučného   konania,   uviedol,   že   v   ňom   využil   niekoľko   opravných prostriedkov – námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie, návrh na odklad exekúcie, ktoré neboli úspešné.

Podstatou   sťažnosti   je   len   namietanie   postupu   súdneho   exekútora   pri   realizácii dražby hnuteľných vecí v označenom exekučnom konaní, k čomu sťažovateľ uviedol:„Dňa 25. 07. 2011 exekútor vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom hnuteľný vecí...

Dňa 09. 12. 2011 exekútor vydal oznámenie o dražbe hnuteľných vecí na deň 05. 01. 2012 o 8.15 hod. a opätovnú dražbu na ten istý deň o 9.15 hod…

Dňa 04. 01. 2012... exekútor doručil mestu Levice žiadosť o zverejnenie oznámenia o dražbe   na   úradnej   tabuli   mesta.   Oznámenie   o   dražbe   nebolo   do   konania   dražby zverejnené na úradnej tabuli mesta...

Dňa   05.   01.   2012   o   cca   8.20   hod.   doručil   zamestnanec   exekútora   právnemu zástupcovi povinného oznámenie o dražbe.

Na opätovnej dražbe došlo k vydraženiu hnuteľných vecí vo vlastníctve sťažovateľa. Dňa 12. 01. 2012 vrátil exekútor poverenie na vykonanie exekúcie v predmetnej veci...

Z   logického,   systematického   i   teleologického   výkladu   §   125   ods.   3   Exekučného poriadku jednoznačne vyplýva, že oznámenie o termíne dražby sa má príslušným subjektom a orgánom doručiť pred samotným konaním dražby a v dostatočnom časovom odstupe umožňujúcim im na strane jednej vykonať potrebné úkony, na ktoré sú povinné (vyvesiť oznámenie na úradnej tabuli mesta) na strane druhej, umožniť realizovanie procesných práv účastníkov exekučného konania.

Je v rozpore s účelom Exekučného poriadku, aby exekútor (porušovateľ) informoval povinného   (sťažovateľa)   o   termíne   dražby   po   jej   začatí,   resp.   uskutočnení.   Takýmto konaním   exekútora   sa   zabránilo   povinnému   nielen   zúčastniť   sa   na   dražbe   (čo   je   jeho zákonné   právo),   ale   pred   konaním   dražby   jej   prípadne   zabrániť   realizáciou   svojich procesných práv v exekúcii (dobrovoľným zaplatením vymáhanej sumy).

Konanie   exekútora,   ktorý   vydá   oznámenie   o   dražbe   dňa   09.   12.   2011,   a   toto oznámenie doručí povinnému až s odstupom takmer jedného mesiaca a dokonca až po začatí   dražby,   a   súčasne   oznámenie   o   dražbe   doručí   mestu   Levice   rovnako   s   takmer mesačným odstupom v deň (v poobedných hodinách) predchádzajúci konaniu dražby, z čoho musí byť každému zrejmé, že mestu Levice sa nepodarí uverejniť oznámenie o dražbe pred jej konaním, za svojvoľnú interpretáciu a aplikáciu dotknutých ustanovení Exekučného poriadku   a   vedomé   bránenie   možnosti   realizácie   procesných   práv   sťažovateľa garantovaných Ústavou...

Vyššie   uvedeným   konaním   porušovateľa   došlo   k   porušenie   zákonných   povinností exekútora   pri   príprave   dražby,   ktoré   bezprostredne   zasiahli   do   základných   práv sťažovateľa.

Podľa právneho názoru sťažovateľa postupoval exekútor v rozpore so zákonom aj pri prikázaní opätovnej dražby...

Hypotézou právnej normy ust. § 126 ods. 2 Exekučného poriadku je skutočnosť, že sa na dražené veci na dražbe nenájde kupec.

Z uvedeného je prima facie zrejmé, že v čase, keď exekútor prikazoval opätovnú dražbu,   nebola   (ani   nemohla   byť)   splnená   táto   skutočnosť,   a   preto   nebola   splnená zákonnom vyžadovaná podmienka na jej prikázanie.

Navyše,   účelom   zákona   pri   úprave   prikázania   opätovnej   dražby,   je   práve   nájsť ďalšieho   možného   záujemcu,   a   tým   maximalizovať   výťažok   určený   pre   oprávneného. Účelom predaja hnuteľných vecí povinného nie je ich rozdávanie osobám, ktoré sa navyše o tejto dražbe nedozvedeli ani z obchodného vestníka,   tlače,   či aspoň z úradnej tabule mesta, a napriek tomu na dražbu prišli.

Každý záujemca, ktorý príde na prvú dražbu svedomím, že o 60 min. sa bude môcť konať opätovná dražba, nemá žiadnu motiváciu ani dôvod dražiť už na prvej (riadnej) dražbe...“

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že po vykonaní dražby hnuteľných vecí (v tomto postupe   súdneho   exekútora   vidí   porušenie   svojich   základných   a   iných   práv)   a vrátení poverenia súdnym exekútorom podal 17. februára 2012 návrh na zastavenie exekúcie „z dôvodu jej neprípustnosti, keďže notárska zápisnica, na podklade ktorej sa viedlo exekučné konanie, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom“. Zároveň zdôraznil, že postup súdneho   exekútora   pri   dražbe   hnuteľných   vecí, „ale   aj   exekučného   súdu   je   o   to ostentatívnejší,   že   poverenie   na   vykonanie   exekúcie   vôbec   nemalo   byť   porušovateľovi vydané   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   notárska   zápisnica,   na   podklade   ktorej   sa   viedlo exekučné konanie, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom...“

Sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Súdny exekútor JUDr. Ing. J. B., v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde   Levice   pod   sp.   zn.   13Er/489/2009   a   súdnym   exekútorom   pod   sp.   zn.   EX 741/09, vykonaním dražby a opätovnej dražby dňa 05.   01.   2012,   na ktorej udelil vydražiteľom príklep, porušil právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy (právo vlastniť majetok) a právo sťažovateľa podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru (právo pokojne užívať svoj majetok).

2. Súdny exekútor JUDr. Ing. J. B., v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 13Er/489/2009 a súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 741/09, vykonaním dražby a opätovnej dražby dňa 05. 01. 2012, na ktorej udelil vydražiteľom príklep, porušil právo   sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   (právo   na   spravodlivé   prejednanie záležitosti sťažovateľa) a právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu).

3a. Ústavný súd zrušuje dražbu a opätovnú dražbu uskutočnené dňa 05. 01. 2012 v exekučnej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Levice   pod   sp.   zn.   13Er/489/2009 a porušovateľom pod sp. zn. EX 741/09, a zrušuje všetky porušovateľom udelené príklepy na týchto dražbách.

alternatívne (pre prípad, ak ústavný súd dražby nezruší): 3b. Súdny exekútor JUDr. Ing. J. B. je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie rovnajúce sa rozdielu medzi cenou, za ktorú sa hnuteľné veci na dražbe   alebo opätovnej   dražbe   zo dňa 05.   01.   2012 vydražili   a ich   hodnotou   zistenou znaleckým posudkom vyhotoveným v tejto exekučnej veci.

4. Súdny exekútor JUDr. Ing. J. B. je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania   k   rukám   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   troch   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti   namietal porušenie základného práva podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46   ods.   1   ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl.   1   ods.   1 dodatkového   protokolu   postupom   súdneho   exekútora   v   exekučnom   konaní   vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 Er 489/2009 a súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 741/09 „vykonaním dražby a opätovnej dražby dňa 05. 01. 2012, na ktorej udelil vydražiteľom príklep“.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   ním   označených   práv   v   nesprávnom   postupe   súdneho exekútora pri uskutočnení dražby hnuteľných vecí v namietanom exekučnom konaní, pokiaľ ide   o   oznámenie   termínu   dražby   sťažovateľovi   ako   povinnému,   doručenie   žiadosti o zverejnenie termínu dražby mestu a určenie termínu opätovnej dražby súčasne s určením termínu prvej dražby na ten istý deň.

Sťažovateľ   napáda   v   sťažnosti   postup   súdneho   exekútora,   nie   exekučného   súdu, a preto ústavný súd v daných okolnostiach posudzoval svoju právomoc na prerokovanie veci.

Podľa judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 5/00, III. ÚS 245/06) nútený výkon súdnych a   iných   rozhodnutí uskutočňovaný podľa   Exekučného   poriadku   je súčasťou   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Záver o tom, že súdna exekúcia je súčasťou základného práva na súdnu ochranu,   vychádza   z   toho,   že   exekúciu   síce   vykonáva   súdny   exekútor,   ale   na   základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na   vykonanie   exekúcie.   Toto   poverenie   (bez   neho   by   súdna   exekúcia   nemala   zákonný podklad a bola by absolútne neprípustná) potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene súdnej moci (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k prípadnému ústavne nesúladného postupu súdneho exekútora pri uskutočnení dražby hnuteľných vecí sťažovateľ nemá k dispozícii účinný prostriedok nápravy.

Z uvedeného ústavný súd vyvodzuje svoju právomoc na prerokovanie tejto veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom práva na spravodlivý proces   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní aj súdny exekútor, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   5/00,   III.   ÚS   245/06)   vyplýva,   že   súdna   exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy. Súdnu   exekúciu   riadi   exekučný   súd,   ktorý   má   dosah   na   zákonnosť   vykonávanej exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom vyžadovaných povinností.

Podľa § 61 Exekučného poriadku je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené.

Podľa § 62 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v tomto zákone. Predmetné ustanovenie garantuje ochranu povinného v exekučnom konaní pred vykonávaním exekúcie nezákonným a nedovoleným spôsobom.

Vykonanie   exekúcie   predajom   hnuteľných   vecí   je   upravené   v   §   116   až   §   128 Exekučného poriadku.

Podľa § 125 ods. 3 Exekučného poriadku exekútor oznámi termín dražby povinnému, oprávnenému a spoluvlastníkovi veci. Termín dražby, súpis vecí a miesto konania dražby uverejní exekútor na úradnej tabuli exekútorského úradu a zároveň ich oznámi obci, v ktorej sa bude konať dražba; obec je povinná uverejniť tieto skutočnosti na svojej úradnej tabuli.

Podľa § 126 ods.   2 Exekučného poriadku ak sa na dražené veci nenájde kupec, exekútor prikáže opätovnú dražbu. Pre opätovnú dražbu platia ustanovenia o prvej dražbe s tým, že najnižšie podanie tvoria dve tretiny odhadnej ceny.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tým, že súdny exekútor postupoval v rozpore s § 125 ods. 3 Exekučného poriadku, keď termín dražby hnuteľných vecí oznámil sťažovateľovi až v deň dražby, a aj to po určenom termíne dražby (termín dražby určený na 5. január 2012 o 8.15 h a oznámenie termínu sťažovateľovi 5. januára 2012 približne o 8.20 h), a keď Mestu Levice doručil žiadosť o zverejnenie oznámenia o termíne dražby až deň pred určeným termínom dražby (v popoludňajších hodinách 4. januára 2012, v dôsledku čoho k zverejneniu oznámenia na úradnej tabuli mesta pred termínom dražby ani nedošlo), je potrebné konštatovať, že takýto postup súdneho exekútora nie je možné hodnotiť ako postup explicitne rozporný so znením citovaných ustanovení Exekučného poriadku.

Ak   v   citovaných   ustanoveniach   zákonodarca   neustanovil   požiadavku   zachovania časového odstupu medzi oznámením termínu dražby a samotným konaním dražby, potom nie je možné posudzovať síce formálny ale zákonne súladný postup súdneho exekútora ako ústavne nekonformný.

Podstatou exekučného konania je nútený výkon dobrovoľne nesplnenej povinnosti povinného.   V   danom   prípade   sťažovateľ   ako   povinný   v   exekučnom   konaní   musel   byť od začatia exekučného konania (ešte v roku 2009) uzrozumený s tým, že cieľom a obsahom exekučného konania je práve speňaženie jeho majetku pre účely núteného splnenia ním dobrovoľne nesplneného peňažného záväzku. Vzhľadom na uvedený charakter exekučného konania v okolnostiach posudzovaného prípadu nie je možné legitímne očakávať aplikáciu takého   extenzívneho   výkladu   §   125   ods.   3   Exekučného   poriadku,   ktoré   by   spočívalo v požiadavke   oznámiť   termín   konania   dražby   hnuteľných   vecí   povinnému   v   určitom časovom predstihu pred jej konaním. Tento záver podporuje aj námietka sťažovateľa, ktorý v nezachovaní časového odstupu medzi oznámením termínu dražby a jej konaním videl najmä nemožnosť využitia jeho oprávnenia uhradiť vymáhanú pohľadávku pred začatím dražby, a tým jej konaniu predísť. Za situácie, keď sťažovateľ má možnosť dobrovoľného splnenia   si   svojej   povinnosti   v   priebehu   celého   exekučného   konania   (vrátane   tej   časti konania, kedy z ostatných úkonov súdneho exekútora má nespornú vedomosť o vykonaní exekúcie predajom jeho hnuteľných vecí), požiadavka zachovania časového odstupu pri oznámení termínu dražby len na účely umožnenia toho, aby povinný prípadným plnením predišiel dražbe, by odporovalo samotnému účelu exekučného konania.

Aj vo vzťahu k ďalšej námietke sťažovateľa o rozpornosť postupu súdneho exekútora s § 126 ods. 2 Exekučného poriadku, keď termín opätovnej dražby bol určený súčasne s termínom prvej dražby, pričom opätovná dražba sa mala konať o hodinu po prvej dražbe, ústavný súd konštatuje, že takýto postup súdneho exekútora nie je možné hodnotiť ako postup explicitne rozporný so znením citovaných ustanovení Exekučného poriadku a ako postup ústavne nekonformný.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   postupom   súdneho   exekútora   pri   vykonaní   dražby   hnuteľných   veci v označenom exekučnom konaní neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených práv.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má každý právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje. Namieta tiež aj porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, podľa ktorého každá fyzická alebo právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

K sťažovateľom namietanému porušeniu ním označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom súdneho exekútora ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods.   1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   základných   a   iných   práv   sťažovateľa procesnoprávneho charakteru (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy), neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia jeho základných a iných práv hmotnoprávneho charakteru a je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012