znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 133/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., zastúpeného P. advokátska kancelária, s. r. o., konajúcou advokátom JUDr. M. P., T., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na povolanie a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Trnava a jeho rozsudkom sp. zn. 25 C 2/2008 z 26. novembra 2009 a postupom Krajského súdu v Trnave a jeho rozsudkom sp. zn. 24 Co 112/2010 z 22. septembra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14.   decembra 2010 doručená   sťažnosť M. K.   (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva   na   povolanie   a   prípravu   naň   podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 25 C 2/2008 z 26. novembra 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a   postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) a jeho rozsudkom sp. zn. 24 Co 112/2010 z 22. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalobcu bol účastníkom konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zo strany riaditeľa Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby L. vedeného na okresnom súde.   Nesprávny   úradný   postup   sa   prejavil   počas   prijímacieho   konania,   v ktorom   sa sťažovateľ   uchádzal   o miesto   príslušníka   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   (ďalej   len „ZVJS“). Okresný súd rozsudkom žalobu zamietol a na odvolanie sťažovateľa krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

3. Na preukázanie porušenia jeho základných práv sťažovateľ argumentuje v dvoch rovinách. Prvá časť sťažnostnej argumentácie je zameraná na tvrdené porušenie jeho práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. V tomto smere sťažovateľ uvádza:

,,Skutkový stav predmetného konania spočíval v prijímacom konaní sťažovateľa do služobného pomeru. Tento služobný pomer sa v zmysle § 2 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. zakladá   voči   štátu.   To   znamená,   že   zamestnávateľom   príslušníka   ZVJS   je   štát. Navyše riaditeľ ústavu bol počas celého prijímacieho konania v postavení správneho orgánu a plnil úlohy vyplývajúce z ust. § 4 ods. 1 písm. r) zákona č. 4/2001 Z. z. To znamená, že zastupoval štát.   V   tomto   prípade   plnil   zbor   zastúpený   riaditeľom   úlohy   orgánu   štátnej   správy   na základe ustanovenia osobitného predpisu.

Keďže v danom prípade riaditeľ zastupoval záujmy štátu a zákon č. 73/1998 Z. z. je predpisom   verejného   práva,   má   sťažovateľ   za   to,   že   aj   prijímacie   konanie   možno subsumovať   pod   výkon   verejnej   moci.   Všeobecné   súdy   sa   nesprávne,   podľa   názoru sťažovateľa   alibisticky,   resp.   rabulisticky   postavili   k   hodnoteniu   toho,   čo   možno   a čo nemožno považovať za výkon verejnej moci. Sťažovateľ zastáva názor, že prijímacie konanie, resp. rezultát z neho vyplývajúci, možno pod výkon verejnej moci správnou a legálnou interpretáciou podradiť...

Subjektívnym právom je v danom prípade právo uchádzať sa o prijatie za príslušníka ZVJS, ktoré je obsahom jeho ústavného práva na povolanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy. Takto   vymedzené   subjektívne   právo   by   však   bolo   nereálne   bez   vymedzenia   právnych povinností   iných   subjektov   neporušovať   výkon   tohto   subjektívneho   práva   (oprávnenia). Práve vynútiteľnosť takýchto povinností je ochranou realizácie zákonom daných oprávnení. V   pojme subjektívne právo je teda implikované aj oprávnenie požadovať plnenie iných subjektov, bez ktorého nie je subjektívne právo možné slobodne realizovať...

Zo skutkového stavu je zrejmé, že riaditeľ ústavu v postavení orgánu verejnej moci žiadne rozhodnutie o neprijatí alebo prijatí uchádzača do služobného pomeru nevydal... Ohľadne   ďalších   tvrdení   pracovníkov   ústavu   o   odmietnutí   nástupu   uchádzača   do služobného pomeru odkazuje sťažovateľ na svoje tvrdenia uvedené v odvolaní...

Odvolací   súd   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   zásadne poprel ich účel a význam... Z tohto dôvodu možno rozsudok odvolacieho súdu označiť za arbitrárny, a teda v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Je zrejmé, že riaditeľ ústavu počas prijímacieho konania neposkytol sťažovateľovi inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy.   Nadväzne   na   to   možno   rozhodovaciu činnosť   všeobecných   súdov   založenú   na   nesprávnej   aplikácii   príslušnej   právnej   normy označiť   za   rozpornú   s   ústavným   právom   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu... Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu možno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pri rozhodovaní   súdu   nebol   v   danej   veci   naplnený   obsah   sťažovateľovho   práva   na   súdnu ochranu.   Odvolací   súd   ako   orgán   ochrany   zákonnosti   a   ústavnosti   svojim   nezákonným rozhodnutím poskytol ochranu orgánom nižšieho stupňa, ktoré pochybili pri výkone verejnej moci.“

4.   Druhá   rovina   sťažnostnej   argumentácie   smeruje   k preukázaniu   porušenia   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní. Sťažovateľ uvádza, že konanie trvalo 2 a ½ roka, pričom nešlo o skutkovo ani právne náročnú vec, on sám svojím konaním nijak neprispel k prieťahom v konaní, naopak, podľa jeho názoru súdy v jeho veci nepostupovali v súlade   so   zásadou   hospodárnosti,   rýchlosti,   efektívnosti   a účinnosti   súdneho   konania. Uviedol, že na prieťahy v konaní podal predsedovi okresného súdu, ako aj predsedníčke krajského súdu sťažnosť.  

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto:

,,1. Právo sťažovateľa na povolanie a prípravu naň podľa čl. 35 ods. 1, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl . 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo na majetok podľa čl. 1 k Protokolu č. 1 Dohovoru postupom Okresného súdu Trnava a Krajského súdu v Trnave bolo porušené.

2. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zo strany Okresného súdu Trnava bolo porušené.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   a rozsudok Okresného súdu Trnava. Zároveň vec vracia Okresnému súdu Trnava na ďalšie konanie a prikazuje mu konať bez zbytočných prieťahov.

4. Sťažovateľovi   K.   M.   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie   vo   výške   2.000,- EUR. Túto   sumu   sú   všeobecné   súdy   povinné zaplatiť sťažovateľovi na jeho účet do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa sa priznávajú trovy právneho zastúpenia za poskytnuté právne služby vo výške 303,32 EUR . Túto sumu sú vyššie menované všeobecné súdy povinné spoločne a nerozdielne poukázať na účet právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu a keďže pri predbežnom prerokovaní zistil, že v časti na jej prerokovanie nemá právomoc a vo zvyšnej časti je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

III.

8. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom okresného súdu

Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) nemal ústavný súd právomoc preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane   práv   sťažovateľa,   ktoré   ním   mohli   byť   porušené,   mal   v rámci   riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ním podaného odvolania. Sťažnosť bola preto v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

9. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   tento   vo   vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   (resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov   s ústavou   a   dohovorom   najmä   v tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov   sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom   na   niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

11.   Vychádzajúc   z týchto   kritérií   ostalo   v právomoci   ústavného   súdu   posúdiť,   či rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť k zásahu do označených práv sťažovateľa. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol podstatné dôvody rozsudku okresného súdu:

,,Ďalej súd vyslovil názor, že ZVJS plní úlohy pri výkone verejnej moci, ktoré sú presne špecifikované v § 4 zákona č. 4/2001 Z.z. a nezistil, že by príslušníci ZVJS pri výkone svojej   pôsobností   uvedenej   v   §   4   citovaného   zákona   sa   dopustili   konania   proti navrhovateľovi, ktoré by odôvodňovalo odškodnenie. Podľa názoru prvostupňového súdu prijímacie konanie do služobného pomeru príslušníkov ZVJS nie je výkonom verejnej moci, pretože ZVJS   realizuje   výkon verejnej   moci pri plnení   si   úloh na   úseku výkonu   väzby, výkonu trestu odňatia slobody, ochrany a stráženia objektov zboru a ochrany poriadku a bezpečnosti   v   súdnych   objektoch   a   objektoch   prokuratúry.   Z   týchto   dôvodov   súd neposudzoval právo navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. V prejednávanej veci v prijímacom konaní do služobného pomeru, ktorého sa zúčastnil navrhovateľ, ÚVTOS a ÚVV L. (ďalej ten Ústav), ako služobný úrad pre prijímacie konanie do   služobného   pomeru,   vystupoval   v   postavení   budúceho   zamestnávateľa a navrhovateľ ako uchádzač o služobný pomer.

Odhliadnuc   od   toho   prvostupňový   súd   sa   tiež   zaoberal   aj   predpokladmi   vzniku nároku na náhradu škody i v zmysle všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka a zistil,   že   predpoklady   pre vznik   žalovaného nároku navrhovateľa   nevznikli.   Súd   nezistil porušenie   ustanovení   §   14   až   §   17   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   Hoci   navrhovateľ   podľa vykonaného dokazovania mal vedomosť o tom, že bude prijatý do služobného pomeru dňom 1.7.2004, nedostavil sa do Ústavu a nezložil predpísaný sľub. V dôsledku toho sa nemohol realizovať prijatý personálny rozkaz a prijímacie konanie muselo byť ukončené zamietnutím žiadosti   navrhovateľa   o   prijatie   bez   odôvodnenia.   Ustanovenie   §   15   ods.   6   zákona   č. 73/1998   Z.   z.   pritom   nehovorí   o   tom.   že   v   prípade   zamietnutia   žiadosti   o   prijatie   do služobného pomeru musí byť vydané rozhodnutie.   Odsek 7 tohto ustanovenia zakotvuje požiadavku   iba   písomného   vyrozumenia   uchádzača.   Keďže   teda   súd   nezistil   žiadne protiprávne konanie   ÚVTOS   a ÚVV   L.,   nebola splnená   základná   podmienka pre   vznik zodpovednosti za spôsobenú škodu ani podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Naviac súd   ani   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   konaním   Ústavu   a   vznikom   škody   a   taktiež navrhovateľ ani nepreukázal aká škoda mu vznikla, keďže z personálneho rozkazu o prijatí nevyplýva, že by jeho mzda mala byť vyššia ako doterajšia.“

Ďalej krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   zhrnul   odvolacie   dôvody, ktoré sa týkali opomenutia aplikácie ustanovení Správneho poriadku, tvrdenia, že v prípade prijímacieho konania ide o výkon verejnej moci, kde riaditeľ ústavu mal vydať rozhodnutie o jeho prijatí do služobného pomeru, a napokon tvrdenia, že mu škoda vznikla a jej výška bola zistiteľná.

Na vlastné odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku krajský súd uviedol:

«Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o   zistené   skutočnosti   právne   rozhodné   pre   posúdenie   navrhovateľom   tvrdeného nároku, a pretože v celom rozsahu zdieľa jeho právny záver vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto právnych   záverov   prvostupňového   súdu   odchýliť   a   nemôže   preto   dať   za   pravdu odvolateľovi. Odvolací súd potom považuje za potrebné dodať nasledovné:

V zmysle navrhovateľom uplatňovaného zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vznikajú poškodenému nároky v zmysle tohto zákona výlučne vtedy, ak ide o škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (§ 1 písm. a) citovaného zákona…

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, hoci Zbor väzenskej a justičnej stráže a v rámci neho i ÚVTOS a ÚVV L. je nesporne orgánom verejnej moci, pričom vykonáva verejnú správu ako prejav výkonnej moci v štáte v rozsahu podľa § 4 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu,   že   prijímacie   konanie   do   služobného   pomeru   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže, upravené v § 14 a nasledujúcich, zákona č. 73/1998 Z.z. nie je výkonom verejnej moci v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. V prijímacom konaní totiž nie je rozhodované o žiadnom subjektívnom práve alebo subjektívnej právnej povinnosti uchádzača upravenej v predpise hmotného alebo procesného práva, ani o inom jeho právom chránenom záujme... S poukazom na vyššie uvedené, potom nebola splnená prvá zo základných zákonných podmienok pre vznik nárokov navrhovateľa v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., s poukazom na ktorý právne kvalifikoval svoju žalobu. V dôsledku toho bolo dôvodným jeho návrh v celom rozsahu zamietnuť...

Je pravdou, že v zmysle konštantnej súdnej judikatúry právna kvalifikácia nároku navrhovateľom nie je, v zmysle zásady „iura novit curia", pre súd záväzná. Vychádzajúc výlučne z tejto zásady, bolo by potom dôvodným, aby súd nárok navrhovateľa posudzoval i podľa   iných   do   úvahy   prichádzajúcich   ustanovení   zákonov.   Keďže   ale   subjektom zodpovednosti   za   škodu   podľa   všeobecných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   by   už nebola Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR - v tomto konaní odporca, ale priamo ÚVTOS a ÚVV L., ktorý je samostatnou právnickou osobou s právnou subjektivitou, bol by v takom prípade daný nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane odporcu, čo by muselo viesť k zamietnutiu žaloby. Vzhľadom na uvedené bolo už potom nadbytočným   a   v   rozpore   so   zásadou   hospodárnosti   občianskeho   súdneho   konania, zaoberať sa uplatneným nárokom i prípadne podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Okrem toho konanie na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka už nie je oslobodené   od   platenia   súdneho   poplatku   a   navrhovateľovi   by   vznikla   i   poplatková povinnosť z návrhu.

Vzhľadom na vyššie prijatý záver o nemožnosti aplikácie na daný prípad zákona č.   514/2003   Z.z.,   a   o   nedostatku   pasívnej   vecnej   legitimácie   odporcu   pri   posudzovaní uplatneného nároku podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, odhliadnuc od toho, či navrhovateľ v konaní preukázal vznik škody a príčinnej súvislosti, ako základných zákonných podmienok   vzniku   nároku   na   náhradu   škody,   bolo   potom nevyhnutným   jeho návrh v celom rozsahu zamietnuť...

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, pri zohľadnení zásady hospodárnosti občianskeho súdneho konania, nebolo už dôvodným podrobnejšie sa zaoberať ostatnými, vzhľadom na prijatý záver súdu právne irelevantnými, námietkami odvolateľa.»

 

12. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jeho označené práva. Krajský súd dal sťažovateľovi v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci neboli splnené zákonné podmienky pre vznik zodpovednosti za škodu, ktorej náhradu si žalobou uplatnil.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nevykazuje   všeobecný   charakter a   primeraným   spôsobom   reaguje   aj   na   odvolacie   námietky   sťažovateľa.   Krajský   súd aplikujúc jednoduché (podústavné) právo dospel k záveru, že sťažovateľovi nevznikol nárok na   náhradu   škody   v dôsledku   namietaného   nesprávneho   úradného   postupu   a z ním uvedených dôvodov zároveň neprichádzalo do úvahy vyhovieť žalobe ani pri subsumpcii tvrdeného skutkového stavu pod iné, než sťažovateľom uvádzané zákonné ustanovenia.

13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

14. K tvrdenému zásahu do práv podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu   ústavný   súd   uvádza,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným rozhodnutím krajského súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a   čl.   1   dodatkového   protokolu,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotnoprávneho   charakteru   a   ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

15. Bez ohľadu na uvedené však možno uviesť, že krajský súd v merite veci konal a rozhodoval o nároku sťažovateľa na náhradu škody, a nie o jeho nárokoch súvisiacich so základným právom na povolanie a prípravu naň. Preto sa rozsudok krajského súdu už len z tohto dôvodu nemohol dostať do akejkoľvek príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Namietané porušenie práva na majetok podľa čl.   1   dodatkového   protokolu   sťažovateľ   v sťažnosti   v rozpore   s   §   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde vôbec neodôvodnil, čo by v tejto časti umožnilo sťažnosť odmietnuť aj pre nesplnenie predpísaných náležitostí.  

16.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Napriek tomu, že z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie tohto práva postupom tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, z jej petitu, ktorým je ústavný súd predovšetkým viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sp. zn. III. ÚS 166/02), vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd o výrok o porušení tohto základného práva len vo vzťahu k okresnému súdu. Bez ohľadu na tento rozpor medzi odôvodnením sťažnosti a jej petitom ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.  

17.   Podľa   stabilizovanej   a konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo. Podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   (napr.   II.   ÚS   55/02,   I.   ÚS   226/08).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že rozsudkom krajského súdu z 22. septembra 2010, ktorý bol sťažovateľovi doručený 16. októbra 2010, bol potvrdený rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Sťažnosť sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 10. decembra 2010 a   ústavnému   súdu   doručená   14.   decembra   2010.   Z uvedeného   vyplýva,   že   konanie, v ktorom   malo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   bolo   v čase   uplatnenia   ochrany   jeho   práv   prostredníctvom   sťažnosti   podanej ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase podania sťažnosti okresný súd a ani krajský súd   vo   veci   sťažovateľa   nekonali,   nemohli   ani   porušovať   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Preto   neostalo   ústavnému   súdu   iné,   ako odmietnuť sťažnosť v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

18.   K požadovanému   výroku   o trovách   konania,   ktoré   sťažovateľ   žiada   priznať svojmu právnemu zástupcovi, ústavný súd stručne dodáva. Osobou, ktorej sa podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde v odôvodnených prípadoch priznáva náhrada trov konania, je vždy účastník konania pred ústavným súdom, t. j. v tomto prípade sťažovateľ. Právny zástupca sťažovateľa nemá nárok na priznanie náhrady trov konania (toto môže mať len účastník konania), je len platobným miestom, na účet ktorého sa priznaná náhrada trov konania platí (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa (návrh   na zrušenie   rozsudkov   všeobecných   súdov   a vrátenie   veci   na ďalšie konanie,   primerané   finančné   zadosťučinenie   a náhrada   trov   konania),   pretože   tieto   sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 13. apríla 2011