znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 133/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S. a. s., H. zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 15 Co 218/2008   z   27.   novembra   2008   v   spojení   s rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11 C 288/2005 z 13. mája 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2010 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., H. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   Co   218/2008 z 27. novembra 2008 (ďalej len „rozsudok z 27. novembra 2008“) v spojení s rozsudkom Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   11 C 288/2005 z 13. mája 2008 (ďalej len „rozsudok z 13. mája 2008“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu žalobu o určenie   vlastníckeho   práva   k   železničnému   mostu,   ktorý   stojí   na   pozemkoch   v   jej vlastníctve. Žalovaným v predmetnom spore bolo Mesto H. Vec bola okresným súdom vedená pod sp. zn. 11 C 288/2005.

Okresný súd rozhodol vo veci prvýkrát rozsudkom z 12. júna 2006 tak, že žalobe sťažovateľky v plnom rozsahu vyhovel a určil, že sťažovateľka je vlastníčkou nehnuteľnosti – železničného mosta stojaceho na parcele č. 204/2, č. 1144/37 a č. 1143/1 v katastrálnom území   H.   Okresný   súd   žalobe   vyhovel   z   dôvodu,   že   sťažovateľka   sa   stala   vlastníčkou uvedeného mostu vydržaním. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie, na základe ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 194/06 z 8. novembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V   intenciách   zrušujúceho   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   194/06 z 8. novembra   2006   okresný   súd   vykonal   dokazovanie   a   vo   veci   opätovne   rozhodol rozsudkom   z   13.   mája   2008   tak,   že   žalobu   v   plnom   rozsahu   zamietol.   Sťažovateľka k uvedenému rozsudku okresného súdu uviedla, že «Celé zdôvodnenie pokiaľ ide o právnu úvahu prečo žalobu zamietol prvostupňový súd zhrnul do jednej jedinej vety na str. 10 rozsudku,   z   ktorej   vyplýva:   „Keďže   navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal   ani   jeden   titul nadobudnutia vlastníckeho práva k tomuto mostu, neuniesol tak dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim tvrdeniam a preto súd jeho návrh zamietol.“

Jediným skutkovým zistením o ktoré prvostupňový súd oprel svoje rozhodnutie je prečítanie Delimitačného protokolu č. 9/2005 zo dňa 11. 5. 2005, z ktorého jednoznačne vyplýva, že predmetný most netvorí majetkovú podstatu žiadneho privatizovaného štátneho podniku a stáva sa dňom podpísania protokolu t. j. dňom 11. 5. 2005 majetkom mesta H.».Proti rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, ktorá navrhla žalobu zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť.

Krajský súd rozsudkom z 27. novembra 2008 rozsudok okresného súdu z 13. mája 2008 vo veci samej potvrdil. Podľa sťažovateľky «Odvolací súd rozhodol bez toho, aby vo veci vytýčil pojednávanie a v odôvodnení konštatoval, že Okresný súd rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci a vec správne právne posúdil a aj dostatočne odôvodnil, pričom s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozsudku sa Krajský súd v plnom rozsahu stotožnil.

Odvolací súd sa nevysporiadal s ani jednou námietkou uvedenou v odvolaní a už vôbec nie s tým, prečo žalobca nemohol predmetný most ak nebol súčasťou privatizačného projektu   vydržať.   Odôvodnenie   odvolacieho   súdu   ako   i   prvostupňového   súdu   svedčí o „obrovskej dávke“ ľubovôle pri rozhodovaní a je nesporné, že skutkové zistenia sú viac ako v extrémnom nesúlade s právnymi úvahami oboch súdov.».

Za porušenie v sťažnosti označených práv považuje sťažovateľka najmä skutočnosť, že krajský súd sa v rámci preskúmavania postupu a rozsudku okresného súdu z 13. mája 2008 nevysporiadal so všetkými námietkami sťažovateľky, nezaoberal sa nimi, neuviedol, z akého dôvodu považuje námietky za neopodstatnené, nezaujal k nim svoj názor, teda nevykonal   revíziu   rozsudku   okresného   súdu,   len   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   jeho skutkovými a právnymi závermi.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že krajský súd rozsudok   z 27. novembra 2008   dostatočne   neodôvodnil,   pretože   podľa   sťažovateľky „Jedným   z   týchto   princípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP) a to spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej   a   právnymi   závermi   na   strane   druhej.   Ak   sú   právne   závery   súdu   v   extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia   súdneho   odôvodnenia   nevyplývajú,   treba   takéto   rozhodnutie   považovať   za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Tieto skutočnosti vyplývajú z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.: I. ÚS 242/2007.“.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala na rozpory medzi skutkovými zisteniami, ktoré podľa jej názoru krajský súd svojím rozhodnutím vôbec neodstránil. Z tohto hľadiska zdôraznila najmä v tejto veci rozhodujúce postavenie delimitačného protokolu č. 9/2005 z 11.   mája   2005,   ktorým   Slovenská   republika   zastúpená   Ministerstvom   hospodárstva Slovenskej republiky odovzdala sporný železničný most Mestu H. Tento dokument je podľa sťažovateľky „zmätočný, nevykonateľný a ide o paakt“, pričom „ani jeden súd sa vôbec právnou silou zmätočného Delimitačného protokolu nezaoberal“.

Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že   sporný   železničný   most   bol   pôvodne   majetkom štátneho   podniku   Slovenské   lučobné   závody   H.   a   jeho   privatizáciou   na   základe privatizačného projektu č. 197 prešiel do majetku spoločnosti Slovenské lučobné závody, a. s.,   H.,   založenej   Fondom   národného   majetku   Slovenskej   republiky   14.   apríla   1992. Sťažovateľka predmetný most nadobudla ako právny nástupca tejto akciovej spoločnosti. Predmetný   most   podľa   sťažovateľky „nadobudol   pôvodný   štátny   podnik   originálnym spôsobom a to tak, že ho vybudoval“, pričom „Na stavbu železničného mosta bolo riadne vydané stavebné povolenie a to bývalým ONV v R. S. pod č. 2899/77-S zo dňa 1. 12. 1977“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   považuje   argumentáciu   oboch   súdov zúčastnených na rozhodovaní spočívajúcu v tvrdení, že ak nebol železničný most zaradený evidenčne   medzi   nehnuteľný   majetok,   tak   nebol   predmetom   privatizácie,   za „nekvalifikovanú   a   neodbornú“, pretože „je   nesporné,   že   železničný   most   bol   riadne označený a zaradený medzi základnými prostriedkami v časti železničnej dopravy stredisko č. 4310 pod č. 2029300“.

K   právomoci   ústavného   súdu   sťažovateľka   uviedla: „V   danom   prípade   žalobca vyčerpal i všetky opravné prostriedky, a to tým, že podal i podnet na GP SR na podanie mimoriadneho dovolania. Tento podnet bol podaný dňa 27. 11. 2009.

Na tento podnet reagovala Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici listom zo dňa 14. 12. 2009, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. M. B. dňa 18. 12. 2009. V danom prípade bola v zmysle § 53 ods. 3 zákona o Ústavnom súde dodržaná 2 mesačná lehota na podanie ústavnej sťažnosti, nakoľko upovedomenie o tom, že GP SR nebude podávať mimoriadne dovolanie bolo doručené právnemu zástupcovi JUDr. M. B. dňa 18. 12. 2009.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Krajský súd Banská Bystrica rozsudkom sp. zn. 15 Co 218/2008 zo dňa 27. 11. 2008 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote pod sp. zn: 11C 288/2005 zo dňa 13. 5. 2008 porušil základné právo spoločnosti S., a. s., so sídlom... H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15 Co 218/2008 zo dňa 27. 11. 2008 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote pod sp. zn: 11C 288/2005 zo dňa 13. 5. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Spoločnosti S., a. s. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 149,22 €, ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 27. novembra 2008, ktorým bol potvrdený vo veci samej, a vo výroku o náhrade trov konania štátu rozsudok okresného súdu z 13. mája 2008, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k spornému železničnému mostu nachádzajúcom sa na pozemkoch vo vlastníctve sťažovateľky v katastrálnom území H.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   bolo právoplatne skončené 16. decembra 2008.

Sťažnosť sťažovateľky zo 4. februára 2010 bola podaná osobne ústavnému súdu 18. februára 2010.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom.

K tvrdeniu sťažovateľky, že „v danom prípade bola v zmysle § 53 ods. 3 zákona o Ústavnom   súde   dodržaná   2-mesačná   lehota   na   podanie   ústavnej   sťažnosti,   nakoľko upovedomenie o tom, že GP SR nebude podávať mimoriadne dovolanie, bolo doručené právnemu zástupcovi JUDr. Milošovi Barbušovi dňa 18. 12. 2009“, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (§ 243e až 243j OSP) nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu možné prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05 a iné).

Podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   doručený   Generálnej   prokuratúre Slovenskej   republiky   sťažovateľkou   27.   novembra   2009   bol   vybavený   Krajskou prokuratúrou v Banskej Bystrici listom č. k. Kc 222/09-7 zo 14. decembra 2009 odložením, pretože dôvody na podanie mimoriadneho dovolania zistené neboli. Prokurátor Krajskej prokuratúry   v   Banskej   Bystrici   v   uvedenom   liste   výslovne   uviedol,   že „konajúce   súdy správne   interpretovali   zákonné   ustanovenia   a   v   napádaných   rozsudkoch   ich   právne a zrozumiteľne odôvodnili. Preto sa s ich právnymi závermi možno stotožniť a považujem ich za správne, pričom v ďalšom odkazujem na odôvodnenia oboch rozsudkov.“. Súčasne uviedol, že „odvolací súd vo svojom rozhodnutí zdôraznil skutočnosti, na ktoré považoval za   potrebné   poukázať,   pričom   aj   odôvodnil,   prečo   mal   za   to,   že   žalobný   návrh   je nedôvodný. Z týchto dôvodov je predmetné rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 OSP a nie je pochybnosť o jeho dôvodnosti.“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu mimoriadne opravné prostriedky, ktoré navrhovateľ (sťažovateľ) nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať za účinné právne prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   §   243e   ods.   1   OSP neukladá totiž povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na úvahe generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   rozhodnúť o tom,   či   podá,   alebo nepodá mimoriadne   dovolanie   (táto   úvaha   je   vylúčená   iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale   na naplnení   skutočností   uvedených   v   ustanovení   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

So   zreteľom   na   deň   nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku   krajského   súdu z 27. novembra 2008 (16. decembra 2008) a deň doručenia predmetnej sťažnosti ústavnému súdu (18. februára 2010) je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010