znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 133/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., K., zastúpeného advokátom JUDr. F. C., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.   2   T   142/04   z 30.   decembra   2004 a sp. zn. 2 T 142/04 z 23. februára 2005 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 294/05 z 27. septembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. februára 2007 doručené podanie J. V. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Ústavná sťažnosť“. Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 142/04 z 30. decembra 2004 a sp. zn. 2 T 142/04 z 23. februára 2005 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 294/05 z 27. septembra 2005.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol trestným rozkazom okresného súdu z 30. decembra 2004 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 223 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a trestného činu neposkytnutia pomoci (§ 208 Trestného zákona). Proti trestnému   rozkazu   podal   sťažovateľ   20.   januára   2005   odpor.   Okresný   súd   rozsudkom sp. zn. 2 T 142/04 z 23. februára 2005 uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 223 Trestného zákona; odsúdil ho k trestu odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov, výkon ktorého podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka; uložil mu aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu na dobu 18 mesiacov a uložil mu povinnosť nahradiť poškodenej A. Š. škodu vo výške 6 982,50 Sk. O odvolaní   sťažovateľa   z 29.   marca   2005   rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 5 To 294/05 z 27. septembra 2005 tak, že podľa § 256 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného   poriadku   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) ho zamietol.

2.   Sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že: „...   sa   necíti   byť   vinným   zo   spáchania uvedených trestných činov, pretože OČTK v prípravnom trestnom konaní nezistil skutočný stav   veci.   Popieral   subjektívnu   stránku   SPTČ,   keďže   poškodená   mu   náhle   vstúpila do vozovky ako aj jemu pripisovanú nesplnenú povinnosť poskytnúť potrebnú pomoc... Súd   neobjasnil   všetky   skutočnosti   potrebné   pre   rozhodnutie   vo   veci   samej,   túto povinnosť si nesplnil ani OČTK v rámci prípravného konania. Preto v odvolaní sťažovateľ využil svoje oprávnenia a navrhol vykonať ďalšie dôkazy za účelom zistenia skutočného stavu veci. (...)“

Sťažovateľ   ďalej   uviedol: „...   Je   treba   predovšetkým   konštatovať,   že   touto sťažnosťou...   napáda   spôsob,   akým   sa   orgány   činné   v trestnom   konaní   vysporiadali s dôkazmi   v rámci   ich   hodnotenia   a následného   vyvodenia   zodpovedajúcich   skutkových a právnych záverov, najmä v meritórnom konečnom rozhodnutí vydaného Krajským súdom v Banskej Bystrici, t. j. v uznesení o zamietnutí odvolania...

Týmto uznesením, ako aj jemu predchádzajúcemu trestnému konaniu v rámci jeho postupu   a vydávanými   rozhodnutiami,   boli   upreté   sťažovateľovi   konkrétne   procesné garancie v súdnom (trestnom) konaní, ktoré sú zakotvené v základných zásadách trestného konania.   V tomto   trestnom   konaní   nenadobudla   kvalita   procesu   zahrnutá   v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ktorá je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru, požadovanú úroveň a hodnotu. Ústavný súd po podrobnom oboznámení sa s obsahom tejto sťažnosti, po zabezpečení si   kompletného   originálneho   a žurnalizovaného   spisu   iste   vzhliadne,   že   porušovatelia základného práva sťažovateľa uvedení a označení v tejto ústavnej sťažnosti interpretovali a aplikovali zákony spôsobom, že účinky takejto interpretácie a aplikácie nie sú zlučiteľné, s Ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. (...)

Podľa názoru sťažovateľa obe rozhodnutia tak 1. st. ako aj 2. st. súdu nie sú náležite odôvodnené a zaoberajú sa rozborom nie podstatných skutkových okolností a v náväznosti na to aj obsahujú nesprávne právne závery, čo je protiústavné, pretože ide o odôvodnenia rozhodnutia, ktoré sú odchylné od veci samej (napr. v dôsledku chyby v uvažovaní, alebo sú zjavne či extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti). Odvolací súd sa námietkami sťažovateľa síce zaoberal, avšak s určitými a zreteľnými znakmi   svojvôle,   výsledkom   čoho   bolo   nesprávne   posúdenie   veci   výlučne   v neprospech sťažovateľa,   preto   je   namieste   namietané   rozhodnutia   podrobiť   kontrole   ich   ústavnosti Ústavným súdom, teda nie v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   je   tu   spojitosť   medzi odôvodnením tak 2 st. ako aj 1. st. rozhodnutia a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.“

3. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom   menovaných   súdov   a ich   meritórnymi   rozhodnutiami „bolo   porušené sťažovateľove základné právo:

1. Na spravodlivé súdne konanie, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a

2. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR“.

4. Aj keď sťažovateľ v celom texte sťažnosti poukazoval na čl. 46 ods. 2 ústavy (teda nie na čl. 46 ods. 1 ústavy), predovšetkým vzhľadom na jeho uvedenie ako „právo na súdnu ochranu“ a jeho väzbu na trestné rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu mal ústavný súd za nepochybné, že v skutočnosti mal sťažovateľ na mysli čl. 46 ods. 1 ústavy, a takto príslušný článok ústavy aj posudzoval.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 127 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o takých   sťažnostiach,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušovanie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a rozhodnutiami okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 142/04, ako aj postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 294/05.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a konania im predchádzajúceho preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu v súvislosti s rozhodnutím   krajského   súdu   sp. zn. 5 To 294/05   z 27.   septembra   2005,   ktorým odmietol odvolanie sťažovateľa

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom, resp. v trestnoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Trestný poriadok.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ak nie sú splnené   tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napadnutým   rozhodnutím   všeobecných   súdov   prípadne postupom, ktorý im predchádzal (napr. I. ÚS 364/06).

Ústavný   súd   z tohoto   hľadiska   preskúmal   rozhodnutie   krajského   súdu sp. zn. 5 To 294/05 z 27. septembra 2005 a konanie mu predchádzajúce, ktorým odmietol odvolanie   sťažovateľa.   Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   jeho svojvoľný   postup   nemajúci   oporu   v zákone.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia naopak   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   zaoberal   a   vysporiadal   s dôvodmi   sťažovateľa,   ale pretože sa s nimi nestotožnil, odvolanie sťažovateľa zamietol.

Krajský   súd   vo   svojej   argumentácii   uviedol:   «...Napadnutý   rozsudok a predchádzajúce konanie preskúmal senát krajského súdu v rozsahu predpísanom v § 254 ods. 1 Tr. por. a s výsledkom, že odvolanie je nedôvodné.

Nezistil žiadnu podstatnú procesnú chybu, ktorá by nepriaznivo ovplyvnila právo obhajoby   a objasnenie   veci.   (...) V reakcii   na argumentáciu   odvolateľa,   že vo všetkých štádiách trestného stíhania došlo k podstatným chybám konania, je namieste uviesť iba to, že   neuviedol,   ktoré   procesné   ustanovenia   boli   porušené,   a   že   zjavne   mal   na   mysli nedostatočné objasnenie veci.

Súd prvého stupňa vykonal podrobné dokazovanie súborom dôkazov zadovážených počas vyšetrovania a doplnil ich výsluchom svedka MUDr. R. O. o zraneniach a dĺžke práceneschopnosti poškodenej (§ 2 ods. 5 Tr. por.). Namieste je však vyčítať orgánom prípravného konania, že nebol zistený a vypočutý dôležitý svedok - vodič autobusu, ktorého obžalovaný tesne pred nehodou predbiehal a ktorý bol tiež na mieste nehody bezprostredne po nej, takže možno dôvodne predpokladať, že videl celý skutkový dej. O zistenie tohoto svedka sa nepokúsil ani okresný súd. Napokon, zadováženie uvedeného ďalšieho dôkazu nebolo nevyhnutné vzhľadom na obsah výpovedí obžalovaného, poškodenej, svedkov H., bratov V., L. Ž. Odvolací súd nemá výhrady proti tomu, že prvostupňový súd nevyhovel dôkaznému návrhu obhajcu zo záveru hlavného pojednávania pribrať znalcov na podanie expertíz o priebehu dopravnej nehody, o príčine zranení poškodenej, o ich rozsahu a o dĺžke práceneschopnosti. Znalecký posudok z odboru cestná doprava nebol vzhľadom na obsah zhromaždených   dôkazov   potrebný   (§ 105   ods.   1   Tr.   por.).   Takisto   by   bol   z   dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku nadbytočný znalecký posudok z odboru zdravotníctvo. Len na prospech veci by však bolo, keby namiesto lekára prvého kontaktu alebo popri ňom bol   vypočutý   ošetrujúci   lekár   poškodenej   MUDr.   V.   Ď.   na   výsledok   prípadného neurologického vyšetrenia, priebeh a dĺžku liečenia, resp. práceneschopnosti.

Vykonané   dôkazy   vyhodnotil   okresný   súd   správne,   v   súlade   s   ich   obsahom, s princípmi logického uvažovania a so zákonnými zásadami (§ 2 ods. 6 Tr. por.). Výrok o vine   odôvodnil   v   zmysle   zákonných   hľadísk   vrátane   hodnotiacich   úvah   o   rozporných dôkazoch a vyrovnania sa s obhajobou (§ 125 Tr. por.). (...)

Odvolací   súd   teda   nezistil   presvedčivý   dôvod   neveriť   usvedčujúcim   výpovediam. Zaň nepovažoval   obhajobné   tvrdenia   obžalovaného,   ktoré   vyzneli   iba   ako   úsilie   zbaviť sa trestnej   zodpovednosti   v rozpore   so   skutočnosťou.   Takéto   vyznenie   podporuje   i   fakt, že J. V.   na   začiatku   trestného   stíhania   nepodal   sťažnosť   proti   uzneseniu   o   vznesení obvinenia.   Po   komplexnom   preskúmaní   celého   dôkazného   súboru   dospel   krajský   súd k názoru,   že   V.   obhajobnú   verziu   treba   hodnotiť   tak,   že   menovaný   buď   svoje   tvrdenia o niektorých skutočnostiach prispôsoboval uvedenej snahe, alebo tieto skutočnosti dobre nevnímal, prípadne si ich dobre nezapamätal.

Odvolací súd s ním súhlasí, že za porušovanie pravidiel cestnej premávky je namieste trestať aj chodcov. Nesúhlasí však s tým, že takého porušenia sa dopustili A. Š. a A. H. Na prejdenie vozovky použili priechod. Pred vstupom na vozovku sa presvedčili, či to môžu urobiť   bez   nebezpečenstva.   Pritom   neprichádzalo   žiadne   vozidlo   s právom   prednostnej jazdy (sanitka a pod.). Na priechode sa nezastavili. Keď už boli na vozovke, neurobili nič, čo by naznačovalo porušenie povinnosti bez meškania uvoľniť priestor na prejazd vozidiel. Neprechádzali   jednotlivo,   ale   obe   spolu.   Prechádzali   tak,   že s ohľadom   na   vzdialenosť a rýchlosť prichádzajúcich vozidiel nenútili vodičov zmeniť smer ani rýchlosť jazdy, keď v čase vstupu chodkýň na vozovku sa žiadne vozidlá nepribližovali tak, aby na ne museli brať zreteľ, (§ 53 ods. 1, 2, 3 Zákona o premávke na pozemných komunikáciách - ďalej iba Zák. o prem.)

Naopak, obžalovaný nedal prednosť spomínaným chodkyniam predchádzajúcim cez priechod   pre   chodcov,   nesplnil   povinnosť   zastaviť   vozidlo,   takže   ich   nielenže   ohrozil a obmedzil, no A. Š. aj zrazil [§ 4 ods. 2 písm. f) Zák. o prem.]. Namieste je pripomenúť aj to,   že   bol   povinný   byť   väčšmi   opatrný   voči   chodcom,   správať   sa disciplinovane a ohľaduplne, aby neohrozil bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, prispôsobiť svoje správanie o. i. situácii v cestnej premávke a dbať na dopravné značky [§ 4 ods. 2 písm. c), e), § 3 ods. 2 písm. a), b) Zák. o prem.]. Zo spôsobu jeho jazdy je zrejmé, že tieto povinnosti porušil.   Krajský   súd   tu   súhlasí   aj   s názorom   okresného   súdu,   že   vzhľadom   na   danú dopravnú situáciu rýchlosť jazdy obžalovaného bola neprimeraná. Bez ohľadu na to, t. j. aj keby nebola neprimerane vysoká, je zrejmé, že obžalovaný nesledoval situáciu v cestnej premávke, lebo chodkyne zbadal, až keď bol tesne pred priechodom.

Porušením dôležitej povinnosti sa rozumie porušenie takej povinnosti, ktorá v danej situácii vyvoláva nebezpečenstvo pre ľudský život alebo zdravie. Aj táto podmienka bola v danom prípade splnená. Veď pri kolízii s motorovým vozidlom chodcovi vždy hrozí ujma na zdraví.

Postih obžalovaného za zistený trestný čin trestom odňatia slobody v polovici sadzby podmienečne   s minimálnou   skúšobnou   dobou   i zákazom   činnosti   vodiča   motorových vozidiel pri dolnej hranici zákonného rozpätia [§ 223, § 58 ods. 1 písm. a), § 59 ods. 1, § 49 ods. 1 Tr. zák.] zodpovedá príslušným zákonným hľadiskám, tak ako vo svojej konkrétnosti vyplývajú z dôkazov a zo zistení súdu. Ide tu najmä o význam porušeného spoločenského záujmu, spôsob vykonania činu, jeho následky, okolnosti spáchania činu, osoba páchateľa, miera jeho zavinenia [§ 5 písm. a) Tr. zák.], pohnútka (§ 3 ods. 4 Tr. zák.). Sú to aj pomery páchateľa a možnosti jeho nápravy (§ 31 ods. 1 Tr. zák.). Neboli zistené žiadne všeobecne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti (§§ 33, 34 Tr. zák.). (...)

Odvolací   súd   si   osvojili   aj   názor   súdu   prvej   inštancie,   že   z dôvodu   uvedeného v rozsudku sa obžalovaný nedopustil trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 208 Tr. zák. V trestnoprávnom zmysle totiž jeho pomoc nebola potrebná, keď ju poškodenej poskytli iné osoby, čo boli hneď na mieste nehody (Rt 37/69). (...)

Oslobodenie spod obžaloby pre neposkytnutie pomoci by nebolo správne. J. V. totiž bez ohľadu na to, že poškodenej pomohli iné osoby, neposkytol podľa svojich schopností a možností   zranenej   potrebnú   prvú   pomoc   a ihneď   privolal   odbornú   zdravotnú   pomoc, neohlásil dopravnú nehodu polícii, nezotrval na mieste nehody až do príchodu policajta [§ 51 ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a), c) Zák. o prem.] (...)».

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s obsahom   rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   je podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že krajský súd porušil jeho základné právo na spravodlivý proces, pretože jeho rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a nedalo odpoveď na jeho námietky   vznesené   v priebehu   konania,   ústavný   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania   bol   v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   z   čoho   vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka vrátane   jeho   dôvodov   a námietok.   Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže implikovať   povinnosť   všeobecného   súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Ústavný súd preskúmaním rozhodnutia krajského súdu, ktorým zamietol odvolanie sťažovateľa, nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že   krajský   súd   sa   zaoberal   a vysporiadal   s dôvodmi   sťažovateľa,   ale   pretože   sa   s nimi nestotožnil, odvolanie sťažovateľa zamietol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   To   294/05 z 27. septembra   2005   obsahuje   dostatok   skutkových   a právnych   záverov   na   jeho   výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by závery krajského súdu v napadnutom konaní boli svojvoľné alebo v zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v zrejmom   omyle   a v nesúlade   s platnou právnou úpravou.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nejde   o arbitrárne   rozhodnutie   nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Trestného poriadku.

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením krajského súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   po   jej   predbežnom   prerokovaní.   Preto   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007