znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 133/05-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť Ing. arch. D. F., bytom B.; Ing. V. V., bytom P., a Ľ. H., bytom ČR, zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   462/97 p o r u š i l základné právo Ing. arch. D. F., Ing. V. V. a Ľ. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   arch.   D.   F.,   Ing.   V.   V.   a Ľ.   H. p r i z n á v a   primerané   finančné zadosťučinenie v sume každému po 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Ing.   arch.   D.   F.,   Ing.   V.   V.   a Ľ.   H. p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia   v sume   33 575   Sk   (slovom   tridsaťtritisícpäťstosedemdesiatpäť   slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. A. B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 6. júla 2005 č. k. I. ÚS 133/05-26 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. arch. D. F. (ďalej len „sťažovateľka v I. rade“), Ing. V. V. (ďalej len „sťažovateľka v II. rade“) a Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ v III. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľmi napádané konanie o určenie, že sporné nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po ich starom otcovi J. H., nar. 1898 (ďalej aj „poručiteľ“),   sa   začalo   ich   žalobou   na   Okresnom   súde   Prievidza   30. novembra   1988. Okresný súd Prievidza konal vo veci až do 23. januára 1992, keď na návrh sťažovateľov Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   sp.   zn.   12   Nc   1/92   rozhodol   o vylúčení   sudcov Okresného súdu Prievidza a vec prikázal na konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Žilina. Následne Krajský súd v Košiciach na návrh žalovanej uznesením sp. zn. 12 Nc 40/96 zo 14. augusta   1996   rozhodol   o vylúčení   sudcov   Okresného   súdu   Žilina   a vec   prikázal   na prejednanie   a rozhodnutie   Okresnému   súdu   Košice   II,   ktorému   bola   vec   odňatá   na základe uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. Ndc 596/97 z 27. mája 1997 a prikázaná na ďalšie konanie okresnému súdu, ktorý koná vo veci od 7. júla 1997. Podľa tvrdenia sťažovateľov okresný súd koná v ich veci s prieťahmi, čím sa predlžuje doba ich právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovatelia v sťažnosti v súvislosti s postupom okresného súdu ďalej uviedli: „Ako vyplýva   zo   skutkového   stavu   (...),   sťažovatelia   svoje   právo   na   rozhodnutie   vo   veci uplatňujeme   už   od   30. 11. 1988.   Konanie   doposiaľ   trvá   bezmála   16 rokov,   avšak   do dnešného   dňa súdy   právoplatne   nerozhodli   o   celom našom návrhu.   Neprimeraná dĺžka konania   pritom   nie   je zapríčinená zložitosťou   veci,   ale predovšetkým pomalým   a často chybným postupom súdov príslušných na prerokovanie a rozhodnutie vo veci. (...)

Sťažovatelia máme za to, že z hľadiska našej právnej istoty je celková dĺžka konania neúnosná. (...)

Okresnému   súdu   v   Trenčíne   prikázal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vec   dňa 27. 5. 1997. Vo veci, vedenej pod sp. zn. 7 C 462/97, súd uskutočnil prvý procesný úkon

-pojednávanie - po 2,5 roku od prikázania a to dňa 19. 11. 1999 Rozhodnutie vo veci samej vydal tento súd 24. 1. 2000, t. j. po 32 mesiacoch. (...)

Zvlášť   zarážajúci   je fakt,   že zbytočné   prieťahy v konaní   spôsobili   súdy,   ktoré sa k prejednaniu a rozhodnutiu veci dostali v štádiu, keď vec už bola evidentne reštančná. Navyše, skutkový stav prípadu bol na základe dovtedy vykonaného rozsiahleho dokazovania prakticky ustálený a súdom zostávalo vec len právne posúdiť a rozhodnúť.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   na základe čoho žiadali, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez   zbytočných   prieťahov   a uložil   mu   povinnosť   vyplatiť   každému   zo   sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie vo výške po 100 000 Sk a uhradiť sťažovateľom trovy konania,   ktoré   im   v súvislosti   s konaním   pred   ústavným   súdom   vznikli   vo   výške 33 574,70 Sk.

2.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja účastníci konania:   okresný   súd   listom   sp.   zn.   Spr   329/05   z   11.   marca   2005   a   listom sp. zn. Spr. 1225/05   z   8.   augusta   2005   a   právny   zástupca   sťažovateľov   stanoviskom k uvedeným vyjadreniam okresného súdu listom doručeným ústavnému súdu 5. septembra 2005.

2. 1. Okresný súd vo vyjadrení z 11. marca 2005 okrem prehľadu procesných úkonov v predmetnom konaní od prevzatia veci uviedol:

„Dňa 27. 5. 1997 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. Ndc 596/97 rozhodol o prikázaní veci Okresnému súdu Trenčín. Vec účastníkov dovtedy prejednávaná Okresným súdom Košice II. pod sp. zn. 30 C 377/96 bola dňa 7. 7. 1997 postúpená týmto súdom Okresnému súdu Trenčín, bola jej pridelená sp. zn. 7 C 462/97 a zákonnou sudkyňou sa stala JUDr. E. V., ktorá sa v r. 1998 stala sudkyňou Krajského súdu Trenčín. Po jej odchode bola vec pridelená na vybavenie Mgr. F. B. (...)

Od doručenia veci v dôsledku prikázania právnej veci na prejednanie a rozhodnutie Okresnému   súdu   Trenčín,   t.   j.   od   7. 7. 1997   do   21. 10. 1999   bola   vec   bez   úkonu. Od 21. 10. 1999 do vyhlásenia rozsudku v právnej veci a predloženia veci odvolaciemu súdu   Krajskému   súdu   Trenčín   sa   v   právnej   veci   konalo   plynulo,   bez   prieťahov. Od 15. 10. 2004 sa v právnej veci nekoná.(...)

V právnej veci nastali prieťahy v konaní v období od 7. 7. 1997 do 21. 10. 1999 a od 15. 10. 2004.   Tieto prieťahy,   najmä v r.   1997   -   1999 boli spôsobené   objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v nedostatočnom personálnom obsadení najmä počtom sudcov Okresného   súdu   Trenčín,   ktoré   pretrvávajú   od   r.   1997   v   dôsledku   územnosprávneho členenia, odchodu sudcov na Krajský súd Trenčín a vysokým nápadom vecí do jednotlivých súdnych oddelení vrátane občianskoprávnych. Z hľadiska primeranosti konania, kedy došlo k   úkonom   v   odstupe   nad   šesť   mesiacov,   ide   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   k   zbytočným prieťahom v konaní. Zároveň súd poukazuje na to, že sudca Okresného súdu Trenčín, ktorý vec prejednával a rozhodol, bol v právnej veci zákonným sudcom od 4. 1. 1999, vec mu bola pridelená na vybavenie pod odchode JUDr. E. V. na Krajský súd Trenčín. V jeho senáte sa vtom čase nachádzalo cca 800 vecí a to aj veci agendy výkonu rozhodnutia a exekučnej agendy. Od upozornenia na podanú sťažnosť sa vo veci konalo plynulo a orgán štátnej správy súdu nezistil do 15. 10. 2004 vo veci prieťahy v konaní.“

Listom z 8. augusta 2005 okresný súd oznámil, že sa v plnom rozsahu pridržiava vyjadrenia okresného súdu z 11. marca 2005 „nakoľko od jeho podania nenastala žiadna zmena. Pri rozhodovaní o priznaní primeraného zadosťučinenia žiadam zohľadniť skutočnosť, že nárok uplatnený sťažovateľmi voči tunajšiemu súdu je neprimeraný. Prieťahy nastali v konaní za obdobie od 7. 7. 1997 do 21. 10. 1999. Od uvedeného dátumu do vyhlásenia veci a predloženia Krajskému súdu v Trenčíne sa vo veci konalo plynulo a bez prieťahov. Požadovaný   nárok   sťažovateľov   považujem   za   neprimeraný   aj   vzhľadom   na   doterajšiu rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky“.

2. 2. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku k vyjadreniam okresného súdu uviedol:

„Ako   však   sám   zástupca   súdu   konštatuje,   súdom   boli   v predmetnej   právnej   veci spôsobené prieťahy konania, keď sa v čase od 7. 7. 1997 do 21. 10. 1999, a rovnako od 15. 10. 2004 (resp. 29. 9. 2004) do dnešného dňa, t. j. celkovo v období vyše 38 mesiacov vo veci neuskutočnil žiaden procesný úkon.

Vznik prieťahov v konaní je bohužiaľ v našej transformujúcej sa spoločnosti javom nie   výnimočným.   Na   jednej   strane   je   síce   potrebné   uznať   argument   OS   Trenčín, že slovenské   súdy   sú   vystavené   vysokému   nápadu   právnych   vecí   (často   nezmyselných), pričom je tiež známa personálna poddimenzovanosť obsadenia súdov, na druhej strane je však   nevyhnutné   zabezpečiť,   aby   sa   fyzickým   a   právnickým   osobám   domáhajúcim sa svojich   práv   súdnou   cestou,   zabezpečilo   efektívne   konanie   garantované   tak   Ústavou Slovenskej   republiky   a Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako aj procesnými predpismi. Súdy sú preto povinné postupovať vo všetkých veciach tak, aby zbytočné   prieťahy   v   konaní   vôbec   nevznikali.   Táto   požiadavka   je   obzvlášť   oprávnená a aktuálna   v   prípadoch   sporov   prebiehajúcich   dlhý   čas,   bez   ohľadu   na   to,   či   trvanie konania zapríčinili súdne prieťahy alebo vzniklo na základe objektívneho vývoja situácie v tom-ktorom spore. Je preto zarážajúce, ak sa v konaní, ktoré je vysoko reštančné (v čase vzniku prieťahu konanie trvalo viac ako 9 rokov), počas viac ako dvoch rokov neuskutočnil ani jeden jediný procesný úkon. V predmetnom spore sa tak stalo v čase, keď už ubehlo vyše 9, resp. 11 rokov od začatia konania, t. j. od 30. 11. 1988!

Podobne od 29. 9. 2004 (nie od 25. 10. 2004, ako tvrdí súd, nakoľko z pohľadu možnosti konať vo veci nie je dôležité vyznačenie právoplatnosti na rozsudku Najvyššieho súdu SR, ale deň nadobudnutia právoplatnosti uvedeného rozhodnutia), teda už skoro jeden rok, súd vo veci nekoná a to v situácii, keď od začiatku konania uplynulo bezmála 16 rokov. Je smutné a zostáva na zamyslenie, ak sa občan po 16 rokoch súdnych sporov stále nedočkal právoplatného ukončenia a rozhodnutia svojej veci. Táto situácia svedčí o tom, že náš súdny systém stále nie je schopný realizovať a zabezpečiť všetkým ich ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. A častokrát nie iba vinou objektívnych skutočností.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 462/97:

- 7. júl 1997 - okresnému súdu bol doručený spisový materiál vo veci žaloby sťažovateľov z roku 1988 o určenie, že nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po ich starom otcovi J. H., pretože boli vo vlastníctve ich otca. Okresný súd konal v predmetnej veci po tom, ako mu, čo   mu   bola   prikázaná   na   konanie   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. Ndc 596/97 z 27. mája 1997;

- 15. apríl 1998 - súdna   komisárka   prejednávajúca   dedičstvo   po   poručiteľovi   požiadala okresný súd o informáciu, či predmetné konanie bolo už skončené;

- 22. apríl 1998 - okresný   súd   oznámil   súdnej   komisárke,   že „vzhľadom   na zaťaženosť súdu“ nebolo ešte vo veci rozhodnuté;

- 21. október 1999 - po   upozornení   predsedom   okresného   súdu   na   nutnosť   plynulého konania   z dôvodu   podanej   sťažnosti   bolo   vo   veci   nariadené   pojednávanie   na 19. november 1999;

- 16. november 1999 - žalovaná zaslala okresnému súdu vyjadrenie k sporu;

- 19. november 1999 - pojednávanie bolo po oboznámení sa súdu   a účastníkov s dovtedy vykonaným dokazovaním Okresným súdom Prievidza a Okresným súdom Žilina odročené na 14. december 1999 z dôvodu nutnosti vypočutia sťažovateľov, ktorých na pojednávaní zastupoval iba ich právny zástupca a neboli osobne prítomní;

- 9. december   1999 - žalovaná   zaslala   okresnému   súdu   vyjadrenie   k sporu   a   dôkazový materiál (identifikáciu sporných parciel a ich náčrt) spolu s „právnym rozborom prípadu“;

- 13. december 1999 -   sťažovateľ   v III.   rade   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní 14. decembra 1999;

- 14. december 1999 - pojednávanie bolo po vypočutí prítomných účastníkov odročené na 21. január 2000 z dôvodu vypočutia na pojednávaní neprítomného sťažovateľa v III. rade;

- 21. január 2000 - po   vypočutí   sťažovateľa   v III.   rade   a po   záverečných   rečiach   oboch sporných   strán   bolo   pojednávanie   odročené   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku   na 24. január 2000;

- 24. január 2000 - okresný súd na pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľov rozhodol spor rozsudkom tak, že sčasti vyhovel žalobe a určil, že sporná parcela nepatrí do dedičstva po poručiteľovi, a vo zvyšnej časti (sporný rodinný dom) žalobný návrh zamietol;

- 23. február 2000 - zákonný sudca žiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku;

- 16. máj 2000 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie sťažovateľov proti zamietajúcej časti rozsudku;

- 17. máj 2000 - okresnému súdu bolo doručené odvolanie žalovanej proti vyhovujúcej časti rozsudku;

- 24. máj 2000 - žalovaná zaslala okresnému súdu doplnenie a odôvodnenie jej odvolania a súčasne zaplatila súdny poplatok za odvolanie;

- 29. máj 2000 - okresný   súd   vyzval   účastníkov   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za odvolania a súčasne im zaslal odvolania na vyjadrenie;

- 6. jún 2000 - žalovaná sa   odvolala proti   uzneseniu,   ktorým   jej   bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, z dôvodu, že ho už zaplatila;

- 8. jún 2000 - sťažovatelia zaplatili súdny poplatok za odvolanie;

- 13. jún 2000 - spis bol predložený Krajskému súdu v Trenčíne na konanie o odvolaniach účastníkov;

- 20. jún 2000 - Krajský súd v Trenčíne postúpil spis na konanie o odvolaní Krajskému súdu v Košiciach na základe rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. Nc 35/91 zo 16. júna 1991, ktorým bola vec prikázaná na rozhodnutie krajskému súdu, a o tomto kroku Krajský súd v Trenčíne vyrozumel účastníkov;

- 28. jún 2000 - žalovaná   podaním   adresovaným   Krajskému   súdu   v Trenčíne   vyjadrila nesúhlas s postúpením spisu Krajskému súdu v Košiciach;

- 3. júl 2000 - spis bol z Krajského súdu v Trenčíne doručený Krajskému súdu v Košiciach;

- 7. júl 2000 - Krajský súd v Košiciach zaslal spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie, ktorý súd má vo veci konať ako súd odvolací;

- 13. júl 2000 - spis bol predložený najvyššiemu súdu;

- 20. júl 2000 - najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   Ndc   358/00   rozhodol,   že   na   konanie o odvolaní vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 462/97 je príslušný Krajský súd v Trenčíne;

- 27. júl 2000 - spis bol z najvyššieho súdu vrátený Krajskému súdu v Košiciach;

- 11. august 2000 - spis   bol   z Krajského   súdu   v Košiciach   doručený   Krajskému   súdu v Trenčíne na konanie o odvolaniach účastníkov;

- 20.   marec 2002 – Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom   sp.   zn.   5 Co   373/00   potvrdil odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   z 24. januára 2000   a v otázke „či   za účinnosti   zákona   č.   141/50   Zb.   mohlo   dôjsť   k nadobudnutiu   vlastníctva   pozemku spracovaním   i v prípade,   že stavebník   staval   na   pozemku   so   súhlasom   jeho   vlastníka“, Krajský súd v Trenčíne pripustil dovolanie a súčasne uznesením sp. zn. 5 Co 137/02 zrušil uznesenie   okresného   súdu,   ktorým   bolo   žalovanej   uložené   zaplatiť   súdny   poplatok   za odvolanie;

- 18. jún 2002 - spis bol z Krajského súdu v Trenčíne vrátený okresnému súdu;

- 25. júl 2002 - zákonný   sudca   dal   pokyn   na   vyznačenie   právoplatnosti   rozsudku z 24. januára 2000 dňom 13. júla 2002;

- 30. júl 2002 - okresnému   súdu   bolo   doručené   dovolanie   žalovanej   proti   rozsudku Krajského súdu v Trenčíne;

- 31. júl 2002 - okresný súd žiadal žalovanú, aby predložila potrebný počet rovnopisov ňou podaného dovolania;

- 9. august 2002 - okresnému   súdu   boli   doručené   ďalšie   kópie   dovolania   podaného žalovanou;

- 12. august 2002 - okresný súd zaslal dovolanie na vyjadrenie sťažovateľom;

- 10.   september 2002 - okresný   súd   zisťoval   v evidencii   obyvateľstva   miesto   pobytu sťažovateľky v II. rade, ktorej sa nepodarilo doručiť dovolanie na vyjadrenie;

- 13. september 2002 - okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky v I. rade k dovolaniu;

- 26. september 2002 - okresnému   súdu   bola   doručená   správa   o bydlisku   sťažovateľky v II. rade;

- 16. október 2002 - okresný súd zaslal spis na konanie o dovolaní najvyššiemu súdu;

- 28. október 2002 - spis bol predložený najvyššiemu súdu;

- 18. december 2003 - najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn. 3 Cdo 134/02   zrušil   dovolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne v spojení s rozsudkom okresného súdu vo vyhovujúcej časti, t. j. v časti, v ktorej rozhodli, že časť sporných nehnuteľností nepatrí do dedičstva po zomrelom, a v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu;

- 27. február 2004 - spis bol z najvyššieho súdu vrátený okresnému súdu;

- 17. marec 2004 - okresný súd zisťoval miesto pobytu sťažovateľov v II. a III. rade, ktorým sa nepodarilo doručiť rozsudok najvyššieho súdu;

- 25. marec 2004 a 13. apríl 2004 - okresnému súdu bola doručená správa o mieste pobytu sťažovateľky v II. rade;

- 11.   máj 2004 - súdna   komisárka   prejednávajúca   dedičstvo   po   poručiteľovi   žiadala informáciu o stave konania;

- 16.   jún 2004 - súdna   komisárka   prejednávajúca   dedičstvo   po   poručiteľovi   urgovala podanie informácie o stave konania;

- 22. júl 2004 - okresný   súd   zisťoval   miesto   pobytu   sťažovateľa   v III.   rade,   ktorému   sa nepodarilo doručiť rozsudok najvyššieho súdu, a súdnej komisárke oznámil, že konanie nie je skončené;

- 20. august 2004 - okresnému   súdu   bolo   oznámené,   že   sťažovateľ   v III.   rade   nie   je   vo výkone trestu, a 23. augusta 2004 bola súdu doručená správa o jeho pobyte.

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu vedeného pod s. zn. 7 C 462/97 zistil, že okresný súd od 23. augusta 2004 do predloženia spisu ústavnému súdu (12. august 2005) vo veci nekonal.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (napr. II. ÚS 21/01).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o určovacej žalobe, že sporné nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po starom otcovi sťažovateľov, ktorí v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 vystupujú v procesnom   postavení   žalobcov,   došlo   k porušeniu   označeného   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   berie   do   úvahy,   že   konanie   vo   veci   sa   začalo   30.   novembra   1988 podaním návrhu na začatie konania, ktorým sa sťažovatelia domáhali určenia, že sporné nehnuteľnosti nepatria do dedičstva po poručiteľovi.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 133/05-26 zo 6. júla 2005 sťažnosť sťažovateľov vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 462/97 prijal   na   ďalšie   konanie.   Vo   zvyšnej   časti   namietajúcej   porušenie   označených   práv okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 255/92 a Krajským súdom Trenčín v konaní vedenom   pod sp.   zn. 5 Co 373/00 sťažnosť odmietol   ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd posudzoval len tú časť sťažnosti sťažovateľov, ktorou   namietali   porušenie   označených   práv   v konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 7 C 462/97.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu ( I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd nezistil v doterajšom priebehu konania   žiadnu   takú   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o právnej   alebo   faktickej zložitosti   veci   ovplyvňujúcej   dĺžku   konania   pred   okresným   súdom.   Na   meritórne rozhodnutie   veci   sa   nevyžadovalo   vykonanie   rozsiahlejšieho   dokazovania,   iba   správne právne   posúdenie   dovtedy   vykonaného   dokazovania   Okresným   súdom   Prievidza a Okresným súdom Žilina. Napokon ani okresný súd vo svojich vyjadreniach nepoukazoval na zložitosť veci.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré začalo na okresnom súde v roku 1997 po tom, ako mu bola vec prikázaná uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ndc 596/97 z 27. mája 1997, nie je dosiaľ, t. j. takmer po ôsmich rokoch (v skutočnosti po 17 rokoch od podania žaloby), právoplatne skončené.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sťažovatelia prispeli k doterajšej dĺžke   konania   pred   okresným   súdom,   a ktoré   by   mali byť osobitne   zohľadnené   na   ich ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v predmetnom   konaní k prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a v tejto súvislosti konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný,   resp. nepreukazoval   vo veci relevantnú procesnú činnosť v období:

-   od   7.   júla   1997   (okresnému   súdu   bol   postúpený   spisový   materiál   vo   veci   žaloby sťažovateľov   po   tom,   ako   mu   bola   vec   prikázaná   na   konanie   najvyšším   súdom)   do 21. októbra   1999   (okresný   súd   nariadil   vo   veci   pojednávanie),   t.   j.   viac   ako   2   roky a 3 mesiace;

-   od   23.   augusta   2004   (okresnému   súdu   bola   doručená   správa   o pobyte   sťažovateľa v III. rade) doteraz, t. j. viac ako 12 mesiacov.

Celková doba zbytočných prieťahov ustálená ústavným súdom je viac ako 3 roky a 3 mesiace.

Doba,   počas ktorej   sa   riešila   otázka   príslušnosti   súdu   na   konanie   o odvolaniach účastníkov, ako aj doba, počas ktorej sa konalo o ich odvolaniach a dovolaní žalovanej na súdoch vyššej inštancie (v období od 13. júna 2000 do 18. júna 2002 a od 28. októbra 2002 do   27.   februára   2004),   je   obdobím,   ktorého   dĺžku,   resp.   trvanie   nemohol   okresný   súd ovplyvniť, a preto sa v tomto období z objektívnych dôvodov nemohol dopustiť zbytočných prieťahov v konaní.

V súvislosti   s obranným   tvrdením   okresného   súdu,   že   prieťahy   v konaní „boli spôsobené objektívnymi okolnosťami spočívajúcimi v nedostatočnom personálnom obsadení najmä počtom sudcov Okresného súdu Trenčín, ktoré pretrvávajú od r. 1997 v dôsledku územnosprávneho členenia, odchodu sudcov na Krajský súd Trenčín a vysokým nápadom vecí do jednotlivých súdnych oddelení vrátane občianskoprávnych“, ústavný súd konštatuje, že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (napr. I. ÚS 88/05).

Z vyjadrenia   okresného   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných   opatrení,   pričom okresnému súdu musela byť známa skutočnosť, že predmetné konanie začalo už v roku 1988. Skutočnosť, že okresný súd mal problémy s vybavovaním veľkého množstva agendy a s výmenou sudcov, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníkov konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občanov, ktorí sa naň obrátili (napr. I. ÚS 156/02, I. ÚS 65/04).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške po 100 000 Sk každému z nich s odôvodnením: „Uvedené odôvodňujeme tým, že už šestnásty rok sa nachádzame v stave právnej neistoty, k čomu výraznou mierou prispeli uvedené súdy, ktoré do dnešného dňa nerozhodli o celom našom návrhu. Nakoľko sa jedná o   spor,   predmetom   ktorého   je   vyjasnenie   vlastníckych   vzťahov   k   nehnuteľnostiam, neukončenie konania právoplatným rozhodnutím súdu sa negatívne premietlo aj do našej majetkovej sféry. Naša teta - odporkyňa v konaní tak po celú dobu užíva náš rodičovský dom (v ktorom sme vyrastali a v ktorom až do smrti býval náš otec), my nemáme do neho prístup   a   nehnuteľnosť   vďaka   neskončenému   súdnemu   konaniu   chátra   a   stráca   na hodnote.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľov dostatočným zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom   na dlhodobú nečinnosť okresného súdu, s prihliadnutím aj na celkovú dĺžku konania (od roku 1988), považuje za primerané vo výške po 50 000 Sk pre každého zo sťažovateľov.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia.

Advokát si vyúčtoval trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 33 574,70 Sk, a to za dva   úkony právnej   služby   uskutočnené v roku   2004 a za   jeden   úkon   právnej   služby uskutočnený v roku 2005.

S poukazom   na výsledok   konania   patrí   za   jeden   úkon   právnej   pomoci   vykonaný v roku 2004 jednému sťažovateľovi odmena (po krátení o 20 % podľa § 17 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) vo výške 3 627 Sk, po zaokrúhlení 3 630 Sk, spolu s režijným paušálom (136 Sk) vo výške 3 766 Sk. Za dva úkony právnej služby (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   podanie   ústavnému   súdu)   vykonané   v roku   2004   tak jednému sťažovateľovi patrí náhrada vo výške 7 532 Sk (2 x 3 766 Sk) a trom sťažovateľom odmena vo výške 22 596 Sk (3 x 7532 Sk). Za jeden úkon právnej pomoci vykonaný v roku 2005 (vyjadrenie doručené ústavnému súdu 5. septembra 2005) patrí jednému sťažovateľovi odmena   (po krátení   o 20   %   podľa   § 13   ods.   3 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.) vo výške 2 001 Sk, spolu s režijným paušálom (150 Sk) vo výške 2 151 Sk a trom sťažovateľom odmena vo výške 6 453 Sk (3 x 2 151 Sk). Za právne zastúpenie sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom tak vznikol nárok na náhradu   trov   vo   výške   34 568,31 Sk   vrátane   19   %   DPH,   pretože   právny   zástupca sťažovateľov predložil osvedčenie platiteľa DPH.

Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   si   uplatnil   náhradu   trov   len   vo   výške 33 574,70 Sk, ústavný súd po zaokrúhlení priznal sťažovateľom náhradu trov tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005