znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 133/02-32

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 19. februára 2003 prerokoval prijatú sťažnosť O. Š., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., AK, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného   v   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 51/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 51/00   p o r u š i l právo O. Š., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18   C   51/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   O.   Š.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10 000,--   Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia O. Š. v sume 12 398,-- Sk (slovom dvanásťtisíc tristo deväťdesiatosem slovenských korún) advokátovi JUDr. J. M., AK, K., na účet vedený v SLSP, a. s., pobočke K..

5.   Okresný   súd   Bratislava   I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 12 398,-- Sk (slovom dvanásťtisíc tristo deväťdesiatosem slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v NBS, pobočke K., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2002 doručená sťažnosť O. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   J.   M.,   AK,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o jeho veci (úhrada majetkovej a nemajetkovej ujmy vo výške 4 665,-- Sk) vedenom pod sp. zn. 18 C 51/00.

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 133/02 z 13. novembra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Bratislava   I,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn. Spr. 3301/00   z 3.   decembra   2002   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom, stanoviskom z 20. decembra 2002 (doplneným 10. januára 2003).

Okresný súd vo vyjadrení k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „... už niekoľko   rokov   trpí   na   nedostatok   sudcov  ...   a vysokým   počtom   rozhodovaných   vecí“. Uviedol tiež, že „... zákonná sudkyňa... aktuálne pracuje s nevybavenými 534 vecami, čo je stav,   kedy   objektívne   dochádza   k prieťahom,   nie   však   prieťahom   zbytočným“.   Ďalej uviedol, že „... i keď v prejednaní veci sp. zn. 18 C 51/00 vznikli určité prieťahy, v žiadnom prípade nie je možné tieto charakterizovať ako zbytočné“. Navrhol sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu konštatoval, že „Tvrdenia predsedu Okresného súdu Bratislava I sa týkajú personálnych a organizačných   problémov   súdu,   ktoré   nemajú   priamu   súvislosť   ani   náväznosť   na prejednávanú   vec   ani   povahu   okolnosti   vylučujúcej   zodpovednosť   za   porušenie   práva občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ   podal   na   okresnom   súde   17.   apríla   2000   žalobu   proti   Generálnemu riaditeľstvu cestovnej kancelárie S. v B. (ďalej len „žalovaná“) o náhradu škody a iné.Sťažovateľ doručil okresnému súdu 23. júna 2000 podanie označené ako „Oznam na objasnenie veci“.

Okresný súd vyzval 21. marca 2001 sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku a na spresnenie vyčíslenia výdavkov v rámci uplatňovanej náhrady škody.

Sťažovateľ 12. apríla 2001 urgoval pokračovanie v konaní.Dňa 23. apríla 2001 sťažovateľ uhradil súdny poplatok a predložil výpočet „škody, nákladov, majetkovej a nemajetkovej ujmy“.

Okresný   súd   5.   augusta   2002   vyzval   žalovanú   na   zaslanie   písomných   dokladov týkajúcich sa uplatňovanej náhrady a oznámil sťažovateľovi, že pre nedostatok potrebných dokladov od žalovanej nemôže vytýčiť termín pojednávania.

Okresný súd uznesením č. k. 18 C 51/00-13 z 5. augusta 2002 priznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný súd 12. augusta 2002 vyžiadal od registrového súdu výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovanej.

Sťažovateľ 12. augusta 2002 urgoval pokračovanie v konaní. Okresný súd 29. novembra 2002 expedoval žalovanej žalobu na vyjadrenie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol takto:„Základné   právo   sťažovateľa   O.   Š.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde v Bratislave I sp. zn. 18 C 51/00 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd v Bratislave I vo veci sp. zn. 18 C 51/00 konal.Súd priznáva sťažovateľovi podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 20 000,- Sk.

Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. M., advokátovi, AK v K. v zmysle ust. § 13 ods. 8 vyhl. 163/02 Z. z. vo   výške   17   480,-   Sk   (4x   právny   úkon   á   4   270,-   Sk,   4x   paušál   á   100,-   Sk:   príprava a prevzatie, upresnenie petitu sťažnosti zo dňa 30. 10. 2002, vyjadrenie zo dňa 20. 12. 2002, vyjadrenie zo dňa 10. 1. 2003).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/92   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 18 C 51/00 je rozhodovanie o náhrade škody v konkrétne stanovenej výške 4 665,-- Sk.

Vychádzajúc z doterajšieho priebehu konania v predmetnej veci (nezaoberanie sa jej meritom) ústavný súd nemôže pripísať zdĺhavý postup konania na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc z predloženej sťažnosti, z obsahu súdneho spisu okresného súdu a zo stanovísk   účastníkov   konania   ústavný   súd   konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní spôsobené okresným súdom, ktorý vo veci vykonával jednotlivé procesné úkony s veľkými časovými odstupmi (napr. výzva sťažovateľovi na spresnenie vyčíslenia výdavkov v rámci uplatňovanej náhrady až po uplynutí 11 mesiacov odo dňa podania žaloby; výzva žalovanej na zaslanie písomných dokladov až po uplynutí ďalších 16 mesiacov) a od nápadu žaloby na okresný súd do predloženia súdneho spisu ústavnému súdu (10. decembra 2002), t. j. počas 2 rokov a 8 mesiacov, nenariadil ani jeden termín pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahov   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených v bode 1 (hodnotenie kritéria zložitosti veci), z platnej právnej úpravy a z postupu súdu (organizovania jeho procesného postupu) v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno   hodnotiť   postup   okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho súdneho   poriadku,   ktoré   sú   nevyhnutným   predpokladom   spoločensky   efektívneho,   t.   j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 uložil okresnému súdu, aby „vo veci konal“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí   skoro   troch   rokov   od   podania   žaloby   okresný   súd   ešte   meritórne   nerozhodol, považoval   ústavný   súd   za   potrebné v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil z dôvodu, „že pretrváva stav právnej neistoty už 2,5 roka spôsobený prieťahmi v konaní“, priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 20 000,-- Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do   pôvodného   stavu.   V   danom   prípade   ústavný   súd   považoval   vzhľadom   na   všetky okolnosti prípadu, ako aj zásadu spravodlivosti za primerané priznať sťažovateľovi sumu 10 000,-- Sk.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa pozostávajú z troch úkonov právnej pomoci zo strany advokáta ustanoveného ústavným súdom, a to z prevzatia a prípravy zastupovania, zo spísania sťažnosti a zo spísania stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Za prvé dva úkony vykonané v roku 2002 patrí odmena v sume po 3 900 Sk a za tretí úkon vykonaný v roku 2003 v sume 4 270 Sk. Režijný paušál k dvom   úkonom v roku 2002 je 100 Sk a k poslednému   úkonu   v roku   2003   128   Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa predstavujú celkom sumu 12 398 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003