znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 132/2016-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, PhD., Sputniková 18,Bratislava, vo veci porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a práv podľa čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, PhD.,Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 a čl. 14 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie proti rozsudku Krajského súduv Bratislave č. k. 4 Co 574/2012-154 z 18. júna 2014. O dovolaní rozhodol Najvyšší súdSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 8 Cdo 468/2014z 11. novembra 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Z... rozhodnutia dovolacieho súdu vyplýva, že dovolací súd sa vôbec nezaoberal skúmaním zásadnej námietky dovolania, ktorá spočívala v tom, či došlo alebo nedošlo k aplikácii správnych právnych predpisov na prejednávanú vec. Ak by túto podstatnú skutočnosť vyhodnotil, sme presvedčení, že by musel dôjsť k záveru, že nielenže je dovolanie prípustné, ale je aj dôvodné v celom rozsahu, nakoľko je hrubým porušením základného práva na súdnu ochranu, ak súd posudzuje právnu vec v intenciách právnych predpisov nesúvisiacich s danou právnou vecou....

Sťažovateľ je presvedčený, že vydaním napadnutého rozhodnutia č. k. 8 Cdo 468/2014 zo dňa 11.11.2015 Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Co 574/2012-154 zo dňa 18.06.2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 21C/212/2010-110 zo dňa 14.09.2012, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdu ochranu v zmysle článku 46 Ústavy SR, a teda došlo k odmietnutiu práva sťažovateľa na reálny prístup k súdu...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa či. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8 Cdo 468/2014 zo dňa 11.11.2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný na účet právneho zástupcu sťažovateľa uhradiť náhradu trov konania...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenostisťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlodôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánua základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní predorgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, abytento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situáciaalebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosťústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sasťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľdomáha v petite svojej sťažnosti (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), keď navyše zneniepetitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa nemá ústavnýsúd dôvod spochybňovať.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovanísťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokovalsťažnosť iba v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej(petitom).

Sťažovateľ sa v petite sťažnosti domáha zrušenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.8 Cdo 468/2014 z 11. novembra 2015, avšak bez toho, aby výslovne navrhol vysloviť, žejeho práva boli uznesením najvyššieho súdu porušené. Je pravda, že v odôvodnení sťažnostisťažovateľ poukazuje na porušenie jeho práv uznesením najvyššieho súdu, avšak tieto jehotvrdenia môže ústavný súd považovať iba za súčasť jeho argumentácie, a nie za relevantnýnávrh, o ktorom môže ústavný súd rozhodnúť.

Ústavný súd uvádza, že postup, pri ktorom by ústavný súd zrušil uznesenie súdu bezpredchádzajúceho vyslovenia, že práva sťažovateľa boli uznesením súdu porušené, ústavaa ani zákon o ústavnom súde neumožňujú. Zrušenie rozhodnutia je totiž viazané navyhovenie sťažnosti a deklarovanie, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo inýmzásahom boli porušené základné práva alebo slobody, prípadne ľudské práva a slobodysťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovalaa bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 54 ods. 4zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ sa v petite sťažnosti nedomáhal toho, aby ústavný súd vyslovil, že jehopráva boli porušené konkrétnym uznesením najvyššieho súdu, ktoré následne žiada v ďalšejčasti petitu zrušiť, a preto sa ústavný súd možným porušením práv sťažovateľa nezaoberal.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súduvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátkou. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkoneadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konanie, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú nato splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (obdobneII. ÚS 117/05).

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že o prípustnosti dovolaniarozhoduje najvyšší súd, a keďže ide o otázku posúdenia zákonnosti, a nie ústavnosti,nemohli byť uznesením najvyššieho súdu porušené označené práva sťažovateľa.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016