znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 132/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. T., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   5   Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nitra sp. zn. 5 T 118/2011 z 26. novembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 4 Tos 136/2012 zo 6. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013   doručená   sťažnosť   Z.   T.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. P. G., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práv   podľa   čl.   5   ods.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 T 118/2011 z 26. novembra 2012 (ďalej aj „uznesenie z 26. novembra 2012“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn. 4 Tos 136/2012 zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „uznesenie zo 6. decembra 2012“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 156 /2010 z 18. decembra 2010 bol vzatý do väzby (väzba u neho začala plynúť od 14. decembra 2010).   Okresný   súd   uznesením   zo   7.   mája   2012   rozhodol   o   pribratí   znalca   z   odboru psychológie, odvetvia klinickej psychológie pre dospelých doc. PhDr. M. S., CSc. (ďalej len „znalec“), ktorého úlohou bolo zodpovedať okrem iného aj otázku, či si poškodený mohol uvádzané skutočnosti a popísaný skutok vymyslieť. Sťažnosť prokurátora proti uzneseniu okresného súdu zo 7. mája 2012 bola následne krajským súdom zamietnutá.

Na okresnom súde bola proti sťažovateľovi v tejto veci 12. októbra 2011 podaná obžaloba. Okresný súd v predmetnom konaní uznesením z 26. novembra 2012 zamietol žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   a   zároveň   rozhodol   o   neprijatí   ponúkaných prostriedkov   nahradenia   jeho   väzby,   a   to   prevzatia   záruky   J.   T.   za   ďalšie   správanie sťažovateľa, písomný sľub, dohľad probačného a mediačného úradníka a peňažnú záruku.

Proti uzneseniu okresného súdu z 26. novembra 2012 podal sťažovateľ ihneď po jeho vyhlásení na neverejnom zasadnutí sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením zo 6. decembra 2012 zamietol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Konanie v predmetnej veci je podľa sťažovateľa poznačené zbytočnými prieťahmi, t. j. neprebieha urýchlene a prednostne. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že v období od 1. júna 2012 až do 16. novembra 2012, t. j. v období dlhšom ako 5 a pol mesiaca, nebolo v predmetnej veci vykonané hlavné pojednávanie. Táto skutočnosť bola v konaní   pred   okresným   súdom   namietaná   obhajcami   spoluobžalovaného   sťažovateľa. Okresný súd vo vzťahu k tejto skutočnosti uviedol, že „takúto dobu nie je možné považovať za primeranú avšak nevidí v tom nezákonnosť, a to s ohľadom na to, že počas tejto doby nebol   pasívny,   keďže   obdobie   nevykonávania   hlavného   pojednávania   nebolo   svojvoľné a malo   podklad   v   objektívnych   dôvodoch,   ktoré   vznikli   tým,   že   celý   originál   spisu   bol zaslaný znalcovi do Košíc na znalecké dokazovanie, ktoré bolo nariadené práve na návrh obžalovaných“.

Zo záverov krajského súdu uvedených v uznesení zo 6. decembra 2012 je podľa sťažovateľa „zrejmé,   že   tento   ospravedlňuje,   resp.   konvaliduje,   nedostatky   v   podobe neurýchlenosti   konania   súdu   prvého   stupňa   v   tejto   väzobnej   veci   a   to   tým.   že   takéto nekonanie nebolo zo strany prvostupňového súdu svojvoľné, ale bolo spôsobené procesnou aktivitou obžalovaných, teda aj mojou, keď na návrh obžalovaných súd konajúci v merite veci   (na   hlavných   pojednávaniach)   vykonával   dokazovanie   v   podobe   pribratia   znalca a práve tento procesný postup mal byť údajne dôvodom pre nedôvodnosť konštatovania prieťahov...“.

Napriek tomu, že okresný súd postupoval v predmetnom konaní podľa § 142 ods. 1 Trestného   poriadku   a   pribral   v   ňom   znalca   na   podanie   znaleckého   posudku   na   podnet obhajoby, uvedený postup je potrebné považovať za procesný postup súdu, a nie za konanie obhajoby. Neprimeraná doba   zabezpečovania   znaleckého   posudku   v rámci vykonávania dokazovania v konaní nemôže byť považovaná „na ťarchu obžalovanému (sťažovateľovi, pozn.) v   iných   sférach   daného   trestného   konania,   teda   v   tomto   prípade   ani   v   sfére neprimeraného predlžovania (prieťahov) trestného konania, ktoré je vedené väzobne“.

S   poukazom   na   odôvodnenie   nálezu   ústavného   súdu   vo   veci   vedenej pod sp. zn. I. ÚS 53/98 týkajúce sa možnosti zbavenia sa zodpovednosti súdu za zbytočné prieťahy v dôsledku správania účastníka konania sťažovateľ uviedol, že „nie je možné, v snahe   ospravedlniť   zjavné   prieťahy   v   konaní,   poukazovať   na   procesné   konanie obžalovaného, ktorým si riadne a relevantne využíva svoje právo na obhajobu“, a preto je „absolútne neudržateľný názor krajského súdu, ako aj prvostupňového súdu o tom, že aj keď   prvostupňový   súd   tak   dlhý   čas   vo   veci   nekonal,   nejde   o   prieťahy   v   konaní,   a   to z dôvodu, že tieto boli zapríčinené procesným konaním obžalovaných v podobe podania návrhu na doplnenie dokazovania, ktorému súd vyhovel a nariadil znalecké dokazovanie v podobe vypracovania znaleckého posudku“.

Podľa   sťažovateľa   s   poukazom   na   závery   vyplývajúce   z   nálezu   ústavného   súdu vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   I.   ÚS   13/06   týkajúce   sa   práva   na   urýchlené rozhodovanie o zákonnosti väzby aj v prípade vzniku potreby zaslať spis vo veci inému orgánu je možné ustáliť,   že „ústavný   súd   nepovažuje   za   súladný   s   ústavnosťou   fakt,   keď   vo   väzobných veciach sa nekoná s osobitným urýchlením s poukazovaním na skutočnosť, že trestný spis musel byť zaslaný mimo súdu“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na obsah odpovede znalca, ktorou reagoval na výzvu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadril,   z   akého dôvodu   bol   z   jeho strany   znalecký posudok   vypracúvaný   taký   dlhý   čas.   Znalec   vo   svojej   písomnej   odpovedi   uviedol: „Prvýkrát sa Vami zaslaný spis nedostal do mojich rúk z mne neznámych dôvodov a bol Vám   vrátený.   Po   telefonickom   dohovore   o   opätovnom   zaslaní   spisu   som   bol   nútený   z dôvodu jeho objemnosti vyzdvihnúť ho zo skladových priestorov pošty, čo bolo prvýkrát počas trvania mojej znaleckej činnosti. Inak každý spis dochádza bežne na poštu... Dňa 3. 9. 2012 som mailom zaslal mnou naformulovanú žiadosť o umožnenie vstupu do ÚVV... Mgr. A.   O.   z dôvodu nevyhnutnej účasti mojej asistentky,   PhDr.   M.   G. a použitia vlastného notebooku pre vyšetrenie HRV reaktivity na znaleckom vyšetrení, pričom na jej osobu ako aj   na   použitie   vlastného   notebooku   sa   nevzťahuje   uznesenie   súdu.   Až   na   moju   ďalšiu mailovú intervenciu a žiadosť o potvrdenie termínu vyšetrenia, zaslanú 17. 9. 2012, bolo faxom   zaslané   dané   povolenie   na   ÚVV...   Dňa   19.   9.   2012   som   zrealizoval   znalecké vyšetrenie   v ÚVV...   Po   jeho   spracovaní   a spísaní   som   ho   do   30   dní   od   zrealizovania vyšetrenia zaslal spolu so spisovým materiálom (ktorý som bol opätovne nútený odniesť vlastným autom do skladových priestorov pošty) dňa 16. 10. 2012.“

Z   tejto   odpovede   znalca   je   podľa   sťažovateľa   zrejmé,   že   k   predĺženiu   lehoty na vypracovanie znaleckého posudku došlo v dôsledku postupu okresného súdu, a preto nemožno   vzniknuté   zbytočné   prieťahy   v   predmetnom   konaní   odôvodniť   objektívnymi okolnosťami alebo okolnosťami na strane sťažovateľa.

Sťažovateľ následne poukázal na znenie čl. 17 ods. 5 ústavy, čl. 5 ods. 3 dohovoru, § 76 ods. 1 Trestného poriadku, ako aj judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa rozhodovania o zákonnosti väzby (nález sp. zn. III. ÚS 7/00, nález sp.   zn.   I.   ÚS   100/04,   nález   sp.   zn.   III.   ÚS   12/06,   rozsudky   vo   veciach   Wemhoff v. Nemecko, 27. 6. 1968, § 10 Barfuss v. Česká republika, 31. 7. 2000, § 65, rozsudky vo veciach Neumeister v. Rakúsko, 27. 6. 1968, strana 37, § 4 – § 5; Ringeisen v. Rakúsko, 16. 7. 1971, § 104; Letelier v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 35; Kemmache v. Francúzsko, 27. 11.   1991,   §   45;   Punzell   v.   Česká   republika,   25.   4.   2000,   §   73   a   Český   v.   Česká republika,   6.   6.   2000,   §   74   –   §   76).   Predovšetkým   s   ohľadom   na   uvedenú   judikatúru konštatoval, že dĺžka jeho väzby „nie je za žiadnych okolností akceptovateľná vo vzťahu k samotnej zákonnosti väzby... táto ústavná sťažnosť je plne dôvodná a je nutné zrušenie napádaného uznesenia krajského súdu s ohľadom na nutnosť môjho prepustenia z väzby na slobodu“.

Okresný   súd   v   predmetnom   konaní „náležite“ nepreskúmal   dôvodnosť sťažovateľovej väzby, a preto je odôvodnenie uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2012 vo vzťahu k existencii materiálnych podmienok väzby, ako i vo vzťahu k neexistencii dôvodov   pre   možnosť   nahradenia   väzby   nedostatočné   až   arbitrárne.   Navyše,   podľa sťažovateľa je nelogické, aby i naďalej u neho pretrvávali dôvody tzv. preventívnej väzby, keďže je stíhaný za jediný skutok, a to voči poškodenému, ktorý je v súčasnosti vo väzbe ako   obvinený   v   inej   trestnej   veci   za   závažnú   trestnú   činnosť,   a   s   prihliadnutím na skutočnosť, že okresný súd naposledy o jeho väzbe rozhodoval 4. mája 2012.

V   rámci   odôvodnenia   svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 26. novembra   2012   sťažovateľ   argumentoval   aj   tým,   že   za   relevantné   skutočnosti pre rozhodnutie o jeho prepustení z väzby je potrebné považovať nielen to, že je vo výkone väzby už od 14. decembra 2010, ale aj fakt, že pred jeho vzatím do väzby viedol riadny, poctivý život a svoju životnú úroveň si zabezpečoval vykonávaním práce v rámci riadneho pracovného pomeru, ktorým si zabezpečoval pravidelný finančný príjem. Navyše, aj jeho rodinné   pomery,   najmä   dlhodobé   odlúčenie   od   maloletej   dcéry,   ťažko   chorej   družky a rodičov na dôchodku, predstavovali dostatočné dôvody na jeho prepustenie z väzby, resp. rozhodnutie o nahradení jeho väzby ním ponúknutými prostriedkami náhrady väzby, resp. na vyhovenie jeho sťažnosti proti uvedenému uzneseniu.

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že okresný súd vo vzťahu k jeho námietke, že poškodený sa nachádza vo väzbe, a preto proti nemu nie je možné pokračovať v trestnej činnosti, odkázal na svoje predošlé uznesenie zo 4. mája 2012 bez opakovania odôvodnenia. Napriek tomu, že ústavný súd vo svojej judikatúre pripustil možnosť odôvodniť rozhodnutie o väzbe odkazom na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe vydané v tej istej veci, avšak takýto postup súdu sa považuje z hľadiska ústavnosti za krajnú alternatívu odôvodnenia, a aj to len za splnenia podmienky, že dôvody väzby sťažovateľa v predmetnom konaní boli v dôsledku jeho aktívneho prístupu k využívaniu jeho práv obhajoby (predovšetkým pri podávaní žiadostí o prepustenie na slobodu, ako aj sťažností proti rozhodnutiam o nich) preskúmavané zo strany všeobecných súdov pravidelne v krátkych časových intervaloch (uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 41/08 zo 7. februára 2008). V prípade sťažovateľa však nie je možné hovoriť o tom, že by dôvody jeho väzby boli na základe jeho žiadostí preskúmavané v krátkych časových intervaloch, keďže naposledy o jeho väzbe okresný súd rozhodoval 4. mája 2012.

Krajský súd sa skutočnosťou, že v súčasnosti u sťažovateľa absentuje dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v uznesení zo 6. decembra 2012, vysporiadal len s jedinou vetou, v ktorej uviedol: „Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvod väzby u obžalovaných podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. aj s týmito konkrétnymi skutočnosťami sa krajský súd už zaoberal vo svojich ostatných uzneseniach a rozhodovaní o sťažnostiach   aj   obžalovaných   J.   a T.   a   trvá   na   svojich   úvahách   a   závere,   že   dôvod uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. je u obžalovaných daný a to tým, že obžalovaní sú stíhaní pre trestnú činnosť vysokej miery závažnosti, skutok mal byť spáchaný so zbraňou a je dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by vzhľadom na majetkovú motiváciu ich konania mohli pokračovať v trestnej činnosti.“

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd svoj záver o dôvodnosti preventívnej väzby založil predovšetkým na závažnosti trestného činu, pre ktorý bol sťažovateľ obžalovaný, spôsobe, ktorým malo k nemu dôjsť, a údajnom majetkovom motíve sťažovateľa na jeho spáchanie. Krajský súd pri rozhodovaní v predmetnej veci podľa sťažovateľa nezohľadnil, že nie je recidivista, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný, nevykazuje znaky pokračovacej trestnej   činnosti,   a   ani   skutočnosť,   že   reálne   žiaden   škodlivý   následok   u   poškodeného nenastal, pretože jeho práceneschopnosť v trvaní 14 dní je sporná a žiadna majetková škoda mu   nevznikla.   S   prihliadnutím   na   všetky   uvedené   skutočnosti,   ako   aj   na   zásadu nevyhnutnosti a primeranosti trvania väzby je sťažovateľ toho názoru, že v súčasnom štádiu predmetného konania, v ktorom sa vo väzbe nachádza už viac ako 2 roky, nemožno jeho väzbu považovať za dôvodnú.

Krajský súd sa v uznesení zo 6. decembra 2012 podľa sťažovateľa nedostatočne vysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou v ním podanej sťažnosti a nijakým spôsobom neodôvodnil   dôvodnosť   jeho   preventívnej   väzby,   vo   vzťahu   s touto   skutočnosťou   sa v podstate   obmedzil   len   na   poukázanie   na   závažnosť   žalovaného   skutku,   a   preto   toto uznesenie sťažovateľ považuje za zjavne arbitrárne. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   ktorý   vo   veci   vo   veci   Tomasi c. Francúzsko   (rozsudok   z   27.   augusta   1992,   Annuaire.   č.   241-A)   priamo   uviedol, že závažnosť   obvinenia   sama   osebe   nestačí   na   odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby. Podobne   v   prípade   Klyakhin   c. Rusko   (rozhodnutie   z   30.   novembra   2004   týkajúce   sa sťažnosti č. 46082/99), v ktorom súd pripomenul, že výška trestu, ktorý hrozí, môže byť relevantným prvkom, závažnosť obvinení však sama osebe nemôže slúžiť na ospravedlnenie dlhého času väzby (rozhodnutie vo veci Goral c. Poľsko z 30. októbra 2003 týkajúce sa sťažnosti č. 38654/97).

Z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní predmetnej veci podľa sťažovateľa „nepostupovali   v   súlade   s   ústavnými   princípmi   na   danú   problematiku   sa vzťahujúcimi,   z   ktorých   pramení   právo   na   periodickú   kontrolu   zákonnosti   väzby,   ktoré právo je výslovne zakotvené v čl. 5 ods. 3 Dohovoru. Z odôvodnení oboch všeobecných súdov rozhodujúcich o väzbe (keď prvostupňový súd sa s odôvodnenosťou preventívnej väzby nezaoberal vôbec a sťažnostný súd len tak, ako je vyššie uvedené) je zrejmé, že súdy poňali toto rozhodovanie len z formálneho hľadiska bez toho, aby sa vecne a v skutočnosti zaoberali náležitým prieskumom zákonnosti mojej väzby v súčasnom jej štádiu. V tomto vidím jednoznačné porušenie spomínaného čl. 5 ods. 3 Dohovoru ako aj čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, keď s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu je zrejmé, že v súčasnom štádiu je moje väzobné stíhanie neprimerané a teda nezákonné.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   uznesením   okresného   súdu   z   26.   novembra   2012   a   uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   ako   aj   právo   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru,   zruší   uznesenie   krajského   súdu zo 6. decembra 2012 a vráti vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu z 26.   novembra   2012   a   uznesením   krajského   súdu   zo   6.   decembra   2012,   pretože odôvodnenia týchto uznesení sú podľa neho nedostatočné až arbitrárne. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci sa v nich podľa sťažovateľa nevysporiadali s ním predloženou argumentáciou v konaní, predovšetkým s námietkou, že v súčasnom štádiu predmetného konania   už   neexistujú   dôvody   jeho   preventívnej   väzby,   lebo   poškodený   je   vo   väzbe a namiesto podrobnej odpovede na jeho argumentáciu vo svojich uzneseniach len odkázali na predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa jeho väzby.

Ústavný súd s ohľadom na formuláciu petitu sťažnosti, skutočnosť, že sťažovateľ je v tomto   konaní   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   a   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   nepreskúmaval   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   ním označených práv postupom okresného súdu a krajského súdu v predmetných konaniach, ktorý   mal   byť   podľa   neho   poznačený   zbytočnými   prieťahmi   predovšetkým   v   období vyhotovovania znaleckého posudku.

II.A   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   okresného   súdu z 26. novembra 2012

Ústavný súd pri rozhodovaní o tejto časti sťažnosti vychádzal z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva alebo slobody, resp. ľudského práva alebo základnej slobody vyplývajúcej z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Princíp   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných súdov, ktorých postupy a rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu z 26. novembra 2012, pretože sa ochrany svojich práv mohol domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu   z 26. novembra 2012, odmietol z dôvodu   nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   krajského   súdu zo 6. decembra 2012

Sťažovateľa namietal, že k porušeniu jeho práv došlo aj uznesením krajského súdu zo 6. decembra 2012, ktorým tento súd zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu z 26. novembra 2012 ako nedôvodnú.

Ústavný   súd   preto   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu   zo   6.   decembra   2012 a uznesením   okresného   súdu   z   26.   novembra   2012   a   ďalšími   rozhodnutiami   o   väzbe sťažovateľa sa zaoberal iba v rozsahu, v ktorom sa s ním, resp. nimi stotožnil krajský súd. V rámci odôvodnenia svojho uznesenia zo 6. decembra 2012 krajský súd uviedol: „Krajský súd ako súd nadriadený, na základe riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal podľa § 192 odsek 1 písmeno a/,   písmeno b/ Trestného poriadku správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovatelia podali sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že ani sťažnosti obžalovaných   a   ani   sťažnosti   osôb   ponúkajúcich   záruku   ako   osôb,   ktoré   dali   podnet na napadnuté uznesenie nie sú dôvodné.

Krajský súd po splnení si svojej prieskumnej povinnosti zistil, že súd prvého stupňa pri   rozhodovaní   o   žiadostiach   obžalovaných   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   o   ich návrhoch na nahradenie väzby tak písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka, návrhom na nahradenie väzby prijatím peňažnej záruky, resp. prevzatím záruky za   ďalšie   správanie   obžalovaného   postupoval   vecne   správne   a   zákonne,   keď   v   súlade s ustanovením   §   72   odsek   2   Tr.   por.   pred   rozhodnutím   o   väzbe   obžalovaných   riadne vypočul,   o   čase   a   mieste   výsluchu   boli   riadne   upovedomení   prokurátor   a   obhajcovia obžalovaných   a   týmto   procesným   stranám   bolo   umožnené   položiť   obžalovaným   otázky týkajúce   sa   rozhodnutia   o   väzbe.   Taktiež   riadne   vypočul   aj   ďalšie   osoby,   ktoré   dali na napadnuté uznesenie návrh.

Súd   prvého   stupňa   sa   v   napadnutom   rozhodnutí   vysporiadal   tak   so   splnením materiálnych podmienok väzby, t. j. so skutkovými okolnosťami vzatia do väzby a doteraz zistenými skutočnosťami, ktoré nasvedčujú tomu, že skutok pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existujú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali obžalovaní. S existenciou dôvodného podozrenia sa tak súd prvého stupňa ako i krajský súd už zaoberal v ostatných rozhodnutiach týkajúcich sa rozhodovania o väzbe obžalovaných   a   dôvodnosť   tohto   podozrenia   nebola   dôkazmi   vykonanými   pred   súdom prvého stupňa oslabená, alebo vo výraznej miere spochybnená. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje najmä na dôkazy týkajúce sa už konkrétneho obmedzovania osobnej slobody poškodeného, ktoré sa malo udiať dňa 05. 12. 2010 a to konkrétne na mieste popísanom v obžalobe   krajského   prokurátora   a   v   tejto   súvislosti   aj   na   konštatovanie   zranení u poškodeného.   Tieto   dôkazy   sú   dôkazmi,   ktoré   minimálne   odôvodňujú   pretrvávanie dôvodnosti podozrenia, že skutok bol spáchaný a že sa ho mali dopustiť aj obžalovaný Z. T. a Š. J. Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce dôvod väzby u obžalovaných podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. aj s týmito konkrétnymi skutočnosťami sa krajský súd už zaoberal vo svojich ostatných uzneseniach o rozhodovaní o sťažnostiach aj obžalovaných J. a T. a trvá na svojich úvahách a závere, že dôvod uvedený v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. je u obžalovaných daný a to tým, že obžalovaní sú stíhaní pre trestnú činnosť vysokej miery závažnosti, skutok mal byť spáchaný so zbraňou a je dôvodná obava, že v prípade prepustenia na slobodu by vzhľadom na majetkovú motiváciu ich konania mohli pokračovať v trestnej činnosti.

Pokiaľ   ide   o   návrhy   na   nahradenie   väzby   obžalovaných,   v   podstate   všetkými inštitútmi, ktorými Trestný poriadok umožňuje nahradiť účel väzby v zmysle ustanovení § 80 ods. 1 písm. a/, b/, c/ a § 81 ods. 1 Tr. por. krajský súd sa stotožňuje s úvahami súdu prvého stupňa, že ani v prípade obžalovaného J. a ani v prípade obžalovaného T. neexistujú také okolnosti prípadu, ktoré sa posudzujú z hľadiska pomerov páchateľa a určitých okolností prípadu, ktoré by odôvodňovali konštatovanie, že ide o výnimočné okolnosti a následne by mohlo byť postupované podľa § 80 ods. 1 písm. a/-c/, resp. podľa § 81 ods. 1 Tr. por. Pri posudzovaní pomerov páchateľa treba rozumieť okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, jeho osobných a rodinných pomerov, ktoré nesúvisia so spáchaním trestného činu a existujú v čase rozhodnutia. V tejto súvislosti sa pozornosť venuje najmä celému predchádzajúcemu životu,   posudzuje   sa   vek,   recidíva,   postoj   k   spáchanému   trestnému   činu   a   následne   i okolnostiam,   za ktorých bol   trestný čin spáchaný,   pričom v tejto súvislosti je potrebné hodnotiť najmä tie okolnosti, ktorých existencia u páchateľa trestného činu v určitej miere znižuje   mieru   závažnosti   jeho   konania.   Ani   zdravotný   stav   obžalovaných,   resp.   ich rodinných   príslušníkov   a   v   danom   prípade   ani   okolnosti   prípadu   vzhľadom   na   vyššie uvedené (miera závažnosti, skutok spáchaný so zbraňou) nie sú takými okolnosťami, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako výnimočné a ktoré by odôvodňovali záver, že účel väzby u obžalovaných možno nahradiť niektorým z nimi navrhovaných inštitútov.

Preto je aj krajský súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval vecne správne a zákonne, keď žiadosti obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu zamietol, neprijal písomný sľub obžalovaných a nenahradil ich väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka   a   prevzatím   záruky   dôveryhodnej   osoby   a   neprijal   ponuku   peňažných   záruk za obžalovaných.

K namietanému postupu súdu prvého stupňa týkajúceho sa jeho nečinnosti v období, keď sa spis nachádzal u znalca z odboru psychológie za účelom doplnenia dokazovania posúdením osobnosti osoby poškodeného, krajský súd udáva, že je pravdou, že počas tohto obdobia súd prvého stupňa nemohol vo veci obžalovaných vykonávať žiadne úkony, avšak nečinnosť súdu prvého stupňa počas obdobia 4 mesiacov nemožno bez ďalšieho posúdiť ako prieťahy   v   konaní,   keď   navyše   táto   formálna   nečinnosť   súdu   prvého   stupňa   nebola svojvoľná, samoúčelná a ani neodôvodnená. Táto nečinnosť mala podklad v objektívnych dôvodoch, ktoré vznikli práve iniciatívou obžalovaných o doplnenie dokazovania vykonaním dôkazu, ktorý mal za následok nečinnosť súdu. Nemožno preto konštatovať, že by postupom súdu prvého stupňa boli spôsobené prieťahy v konaní a že by o žiadostiach a návrhoch obžalovaných nebolo rozhodované v primeranej lehote a došlo tým k porušeniu článku 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

So   zreteľom   na   uvedené,   keďže   krajský   súd   považoval   uznesenie   súdu   I.   stupňa za vecne správne a zákonné, sťažnosť obžalovaných a sťažnosť Mgr. M. J. a A. T. zamietol ako nedôvodné.“

Okresný   súd   v   uznesení   z   26.   novembra   2012   vo   vzťahu   k   sťažovateľovým námietkam   okrem   iného   uviedol,   že „Pokiaľ   išlo   zdravotný   stav   obžalovaného   Š.   J.   a družky obžalovaného Z. T., súd z hľadiska ľudského berie na zreteľ túto skutočnosť, ale zároveň opätovne odkazujúc na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe, dáva do pozornosti, že zákon pre takúto skutočnosť nepredpokladá možnosť zohľadniť tieto objektívne okolnosti v rozhodnutí o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a samotná choroba obžalovaného, prípadne družky obžalovaného nie súd dôvodom na prepustenie z väzby na slobodu... V   súvislosti   s ostatným   prednášanými   argumentmi,   týkajúcimi   sa   najmä toho,   že poškodený je väzbe,   preto   nie   je možné   voči   nemu   pokračovať v trestnej   činnosti,   súd odkazuje na svoje predošlé rozhodnutie z 04. 05. 2012 bez opakovania svojho odôvodnenia. Čo sa týka obhajobného zdôraznenia toho, že aj vyššie uvedené právoplatné predbežné opatrenie   zamedzujúce   obžalovanému   J.   nakladať   s   pohľadávkou   voči   poškodenému svedkovi bráni obžalovanému pokračovať v trestnej činnosti, súd pripomenul, že prospech, ktorý sa mal obžalovaný snažiť získať trestnou činnosťou nemal vyplývať len zo zmluvy o pôžičke.

Navyše, s dôrazom na fakt, že sa jedná o obzvlášť závažný zločin, nevidel súd ani žiadnu možnosť na nahradenie väzby obžalovaných písomným sľubom, peňažnou zárukou a dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka,   ktoré   inštitúty   pre   tento   prípad nepovažoval za dostatočné, keďže nevzhliadol v preskúmavanom prípade žiadne výnimočné okolnosti (vzhľadom na okolnosti prípadu), ktoré by prípadné nahradenie väzby umožňovali a odôvodňovali a nemôže za takýto dôvod považovať ani rodinné pomery obžalovaných a v súčasnosti ani zdravotný stav obžalovaného J. a zdravotný stav družky obžalovaného T., na ktoré poukázali.

Okrem   toho   peňažné   záruky   (30.000,-   eur   a   50.000,-   eur),   ponúknuté   matkami obžalovaných,   ktoré   okrem   vyššie   uvedených   pretrvávajúcich   väzobných   dôvodov a závažnosti trestnej činnosti, neboli ani z hľadiska finančného dostatočné na nahradenie väzby,   poukazujúc   pritom   na   výšku   majetkového   prospechu,   ktorý   sa   mali   obžalovaní prejednávaným skutkom snažiť získať.

Pokiaľ išlo o ponuku záruky osobou J. T., starostom obce S., súd nespochybnil, že táto osoba má postavenie dôveryhodnej osoby v zmysle § 4 ods. 3 veta prvá Tr. por. Je potrebné   si   ale   uvedomiť   tú   skutočnosť,   že   prostriedky   nahradzujúce   väzby   sú   len možnosťami   a   nie   oprávnením   osôb,   ktoré   sú   vo   väzbe   a   ponúkajú   nahradenie   väzby zárukou. Ide o tzv. fakultatívne ustanovenie a pre jeho prijatie musia byť splnené aj ďalšie podmienky stanovené v § 80 Tr. por. Pre nesplnenie týchto podmienok a to, že záruka, ktorú starosta ponúkol, neobsahovala konkrétne opatrenia, ktoré by dostatočne eliminovali dôvod väzby u obžalovaného T., súd rozhodol, že väzbu obžalovaného ponukou prevzatia záruky dôveryhodnej osoby nenahradil.

V danej trestnej veci sú obžalovaní väzobné trestne stíhaní pre obzvlášť závažný zločin, pri ktorom je možné väzbu nahradiť podľa § 80 odsek 2 veta tretia a § 81 odsek 1 Trestného poriadku len vtedy, ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Avšak, súd žiadne takéto výnimočné okolnosti nezistil. U obžalovaných neexistujú žiadne také osobné či rodinné   pomery,   nesúvisiace   s   ich   trestnou   činnosťou,   ktoré   by   zvyšovali   naliehavosť potreby   jeho   prepustenia   na   slobodu,   či   eliminovali   dôvodnú   obavu   z   pokračovania v trestnej činnosti. Navyše, v čase rozhodovania súdu nebolo možné za výnimočné okolnosti označiť ani samotné okolnosti tohto prípadu, ako na to poukazoval obžalovaný Š. J. Podľa doteraz získaných dôkazov, nič nenasvedčovalo tomu. že by bolo možné prijať záver, že preskúmavaná   trestná   činnosť,   hoci   podľa   obžalovaného   nelogická,   by   sa   vymykala z obdobných trestných činov. Preto ponúknuté záruky ako náhrady väzby (písomné sľuby obžalovaných,   záruka   dôveryhodnej   soby,   dohľad   mediačného   a   probačného   úradníka a peňažné záruky matiek obžalovaných) súd, s prihliadnutím na povahu prejednávaného trestného činu v danom štádiu trestného konania, považoval za potrebné uviesť, že neboli vytvorené podmienky pre kladné rozhodnutie o ponúknutých zárukách...

Pokiaľ išlo o argument obhajcu, že súd v tejto veci takmer pol roka nevykonával procesné   úkony,   pripúšťajúc,   že   nie   vinou   súdu,   by   sa   v   súhrne   mohlo   javiť,   že   doba od 13. 06.   2012,   to   znamená   od   zaslania   spisu   znalcovi   do   19.   10.   2012,   to   znamená do vrátenia spisu súdu znalcom, s prihliadnutím na celkovú dĺžku trvania väzby vyvoláva pochybnosti, či je možné postup súdu v danej veci hodnotiť ako ústavne konformný. Aj keď túto   dobu   nemožno   považovať   za   primeranú,   je   podľa   konkrétnych   okolností   daného prípadu akceptovateľná. V posudzovanej veci bolo potrebné zdôrazniť, že v tomto období nebol   súd   pasívny   a   obdobie   nevykonávania   hlavného   pojednávania   nebolo   svojvoľné a malo podklady v objektívnych dôvodoch, ktoré vznikli tým, že celý originál spisu bol zaslaný znalcovi do K. na znalecké dokazovanie, ktoré bolo nariadené práve na návrh obžalovaných.   Súd   napriek   tomu   ale   stále   vykonával   úkony   súvisiace   so   zabezpečením originálu   spisu   od   znalca,   ďalších   listinných   dôkazov,   aby   všetky   nariadené   hlavné pojednávania mohli byť vykonané.

Vzhľadom na už vyššie konštatované zistenia a s poukazom na to, že dôvody väzby, pre ktoré boli obžalovaní vzatý do väzby naďalej trvajú aj v tomto štádiu konania a ich prepustením na slobodu by hrozilo zmarenie účelu trestného konania, súd rozhodol tak, že žiadosť   obžalovaných   Š.   J.   a Z.   T.   o   prepustenie   z   väzby   zamietol   a neprijal   žiadnu   z ponúkaných záruk na nahradenie väzby.“.

V uznesení zo 4. mája 2012 okresný súd vo vzťahu k dôvodom preventívnej väzby poukázal   na   závažnosť   spáchanej   trestnej   činnosti,   jej   charakter   a   motív,   ktorým   bolo násilné získanie finančných prostriedkov od svedka poškodeného, ktorý, ako bolo z dovtedy vykonaného   dokazovania   zistené,   bol   dlžníkom   obchodných   spoločností   jedného zo spoluobžalovaných sťažovateľa, a konštatoval, že nie je relevantné, či motívom trestného činu   malo   byť   získanie   ďalšieho   príjmu,   alebo   vymáhanie   už   splatnej   pohľadávky. K argumentácii   sťažovateľa   okrem   iného   okresný   súd   taktiež   uviedol,   že „Pokiaľ obžalovaný   Z.   T.   poukazoval   nato,   že   z   dokazovania   vyplynulo,   že   od   poškodeného nevyžadoval   plnenia   majetkového   charakteru,   ani   na   neho   fyzicky   nezaútočil,   že   nebol členom žiadnej organizovanej skupiny, mal súd za to, že aj u tohto obžalovaného sú stále dané dôvody na podozrenie, že ho spáchal aj obžalovaný T. ako člen určitej organizovanej skupiny,   hoci   aj   keď   tento   obžalovaný   by   mal   predstavovať   z   hľadiska   významu   a postavenia   v   skupine   jej   najmenej   podstatný   článok   bez   účasti   na   všetkých   častiach plánovaného   trestného   činu.   Tieto   skutočnosti   stále   rovnako   vyplývajú   zo zadovážených dôkazov,   teda   najmä   z   výsluchov   svedka   poškodeného,   pričom   aj   naďalej   z ostatných dôkazov nie je možné prijať záver, že takto vykonané dôkazy sú spôsobilé vymazať celkom a ani   z   časti   dôvodnosť   podozrenia   voči   obžalovanému   zo   spáchania   žalovaného   skutku. Práve naopak, materiálne podmienky väzby z hľadiska danosti dôvodu na podozrenie, že skutok mal spáchať obžalovaný, vyplývajú nielen z výpovede svedka poškodeného, svedkyne poškodenej, ale aj z iných listinných dôkazov a predčasné hodnotenie dôkazov by bolo v rozpore   s   §   2   Trestného   poriadku,   tak   ako   to   už   súd   skonštatoval   vyššie.   Z   týchto konkrétnych   skutočností   podľa   názoru   súdu   aj   naďalej   vyplýva   dôvodná   obava,   že   by obžalovaný po prepustení z väzby na slobodu mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti (§ 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku)...

Ad. 4: Podľa názoru súdu, to že poškodený bol vzatý do väzby v inej trestnej veci neznamená, že v nej zotrvá po celú dobu trvania dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti.

Ad. 5: viď časť I., Ad 2 dodávajúc, že z bankových výpisov vyplynulo, že peniaze na účte obžalovaného T. boli poukazované len od spoluobžalovaného Š. J...“.

Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 26. novembra 2012 posudzoval krajský súd   splnenie   jednak   formálnych,   ako   aj   materiálnych   podmienok   väzby.   Argumentácia sťažnosti bola zameraná predovšetkým na splnenie materiálnych podmienok väzby, a síce spochybnenie   trvania   dôvodov   tzv.   preventívnej   väzby,   krajský   súd   v   tejto   súvislosti odkazuje   na   predchádzajúce   rozhodnutia   o   väzbe   sťažovateľa   (predovšetkým   uznesenie z 26.   novembra   2012,   ale aj   uznesenie   zo   4.   mája 2012).   V   súvislosti   s   odôvodnením existencie dôvodov tzv. preventívnej väzby uvedené rozhodnutia poukazujú na závažnosť a charakter spáchanej trestnej   činnosti   (obžvlášť závažný zločin)   a jej motív – získanie finančných   prostriedkov,   ako   aj   na   finančné   prepojenie   medzi   spoluobžalovanými a možnosťou prepustenia poškodeného z väzby na slobodu. Z uvedeného vyplýva, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci predostreli súbor konkrétnych skutočností odôvodňujúcich   dôvody   tzv.   preventívnej   väzby   sťažovateľa,   ktoré   zhodnotil   v   ich vzájomných súvislostiach.

Je pravdou, že krajský súd vo svojej argumentácii len odkázal na predchádzajúce rozhodnutia o väzbe sťažovateľa, avšak ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia je možné z hľadiska jeho preskúmateľnosti akceptovať ešte stále ako prípustnú, avšak „krajnú alternatívu“, aj s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ mal možnosť sa s príslušnými dôvodmi oboznámiť, resp. sťažovateľovi sú tieto dôvody známe.

Vo   vzťahu   k   námietke   porušenia   práva   na   urýchlené rozhodovanie   o   zákonnosti väzby je potrebné poukázať na skutočnosť, že dĺžka rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie na slobodu doručenej 31. októbra 2012 trvajúca na dvoch stupňoch súdov rozhodujúcich vo veci len 1 mesiac a šesť dní, t. j. od 31. októbra 2012 do 6. decembra 2012,   zjavne   nebola   ovplyvnená   sťažovateľom   namietanými   zbytočnými   prieťahmi v predmetnom konaní spôsobenými predĺžením znaleckého dokazovania, a preto nemohla ani zasiahnuť do namietaného porušenia ním označených práv.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu zo 6. decembra 2012 nemožno vyvodiť, že by   sa   nevysporiadal   s   právne   relevantnou   argumentáciou   sťažovateľa   adekvátne a preskúmateľne.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   toto   odôvodnenie   ústavnoprávne akceptovateľné, pretože právne závery krajského súdu vyvodené pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto zistenia nie sú výsledkom svojvôle,   ale   komplexného   zhodnotenia   všetkých   skutkových   okolností   relevantných na rozhodovanie o väzobnej otázke.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013