znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 132/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. D. a V. D., obaja bytom B., zastúpených advokátom Mgr. J. K., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom   Krajského súdu v Bratislave č.   k. 5 Co 278/2011-108 z 29. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. D. a V. D. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2012 doručená sťažnosť R. D. a V. D., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. J. K., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 278/2011-108 z 29. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Návrhom na začatie konania zo dňa   04.   06.   2010   podanom   na   Okresný   súd   Bratislava   V   Sťažovatelia   žiadali,   aby prvostupňový súd vydal platobný rozkaz a zaviazal tak odporcov zaplatiť Sťažovateľom sumu 2 000,00 EUR s príslušenstvom...

Okresný súd Bratislava V dňa 16. 07. 2010... vydal platobný rozkaz pod sp. zn. 26Ro 2021/2010, v ktorom návrhu Sťažovateľom v plnom rozsahu vyhovel...

Proti predmetnému platobnému rozkazu dňa 23. 11. 2010 podali odporcovia odpor... Okresný súd Bratislava V vydal dňa 21. 03. 2011 Rozsudok, č. k. 13C 79/2010, ktorým... návrh Sťažovateľov v plnom rozsahu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania...

Proti Rozsudku Okresného súdu Bratislava V podali Sťažovatelia... odvolanie... O podanom odvolaní Krajský súd v Bratislave dňa 29. 11. 2011 rozhodol tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.“

Sťažovatelia sa domnievajú, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené ich právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže rozsudok krajského súdu je arbitrárny a nedostatočne zdôvodnený.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovatelia   podrobne   odôvodňujú   porušenie   ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia tiež uvádzajú, že proti rozsudku krajského súdu podali dovolanie.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol o ich sťažnosti týmto nálezom:„Základné právo Sťažovateľov na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   bolo   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   sp.   zn. 5Co 278/2011 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 278/2011-108 zo dňa 29. 11. 2011 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 278/2011-108 zo dňa 29. 11. 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Sťažovateľom   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 700,00 EUR (slovom   sedemsto   euro),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   Sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody za predpokladu,   že právna   úprava takémuto právu   neposkytuje účinnú   ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba k dispozícii   vo   vzťahu   k   základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   namieta a ktorý mu umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia podali vo veci dovolanie ešte predtým (t. j. 3. februára 2012), ako podali sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (6. marca 2012). V okolnostiach daného prípadu tak sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací   a   ústavný   súd], čo v podmienkach právneho štátu, ktorý rešpektuje princíp právnej istoty, nie je ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na to, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   ešte   pred   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné.

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti   vecí   zjavne   vylučujú.   Preto   nie   je   odôvodnené,   aby   sťažovatelia   v   prípade, ak podali dovolanie, zároveň podali aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   tiež rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľov pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo   by   to   viesť   k   predĺženiu   konania   o   sťažnosti   a   navádzalo   by   to   potenciálnych sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolili   v   danom   prípade   sťažovatelia,   t.   j. k paralelnému   podávaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň   s   podaním   dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z   týchto   dôvodov   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších ich   návrhoch   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012