znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 132/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť doc. Ing. M. B., CSc., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Tdo 4/2010 z 18. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť doc. Ing. M. B., CSc., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola   4. mája 2010 doručená sťažnosť doc. Ing. M. B., CSc. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva   na   riadny   a   spravodlivý   proces   priznaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na zákonné posúdenie jeho činu podľa čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tdo 4/2010 z 18. marca 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 95/2009 z 20. augusta 2009 uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona. Okresný súd uložil sťažovateľovi podľa § 212 ods. 1 a § 56 Trestného zákona peňažný trest vo výške 166 €, pričom pre prípad jeho úmyselného zmarenia mu bol zároveň podľa § 57 ods.   3   Trestného   zákona   ustanovený   náhradný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   jedného mesiaca.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   obvinený   odvolanie,   ktoré   Krajský   súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 To 297/2009 z 5. novembra 2009   zamietol   ako   nedôvodné.   Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tdo 4/2010 z 18. marca 2010 odmietol z dôvodu, že neboli splnené zákonné dôvody na jeho podanie podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

3.   Podľa   tvrdení   sťažovateľa   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu ním označených práv zakotvených v ústave a dohovore, a to predovšetkým tým, že   najvyšší   súd   pochybil   pri   uznaní   viny   za   spáchaný   skutok;   nezaoberal   sa   otázkou možného   skutkového   omylu   a jeho   vplyvu   na   otázku   viny;   pri   svojom   rozhodovaní vychádzal z právnej teórie, a nie z judikatúry, ktorá je pre súdy záväzná; neposkytol ochranu vlastníckemu právu a nesprávne posúdil objekt trestného činu. Sťažovateľ zdôrazňuje, že skutok smeroval proti nespôsobilému predmetu útoku.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1/   Najvyšší   súd   SR   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Tdo   4/2010   vynesením uznesenia, ktorým dňa 18. marca 2010 odmietol dovolanie sťažovateľa porušil jeho právo na riadny a spravodlivý proces chránené čl. 6 ods. 1/ Dohovoru a čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a právo na zákonné posúdenie jeho viny podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru a čl. 49 Ústavy SR. 2/ Ústavný súd SR uvedené uznesenie zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3/ Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   treba   sťažnosť   podanú   sťažovateľom   považovať za zjavne neopodstatnenú v celom rozsahu.

6.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (mutatis   mutandis   I. ÚS 74/02, I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05, I. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo   stať   predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

7. V relevantnej časti svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že sťažovateľ podané dovolanie odôvodnil tým, že „dominantným znakom subjektívnej stránky jeho konania má byť nespochybniteľná vedomosť o tom, že si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil. V tejto súvislosti poukázal i na dôvody svojho odvolania, ktoré bolo podľa jeho názoru odvolacím   súdom   vyhodnotené   povrchne.   Z dvoch   možností,   ako   vyložiť   predmetný občianskoprávny vzťah si zvolil tú, ktorá je pre neho jednak nepriaznivá, no najmä v reálnej súdnej praxi neudržateľná. Obvinený uviedol, že odvolací súd tak v prvom rade porušil výrazným spôsobom pravidlo in dubio pro reo, keďže sa spolu so súdom prvého stupňa nebol schopný oboznámiť v celom známom rozsahu s problematikou   riešenia   sporov o obsahu, najmä však o rozsahu kúpnych zmlúv všeobecne. Otázka, od ktorej je závislé konštatovanie o subjektívnej stránke prečinu krádeže spolu s jeho objektom znie, ako by skončil   spor   o vlastníctvo   k plotu   medzi   nim   a poškodeným   a z čoho   by   súd   v konaní vychádzal. Odvolací súd spolu s prvostupňovým mali síce jednoznačne za to, že obvinený predal spolu s pozemkom aj plot, no spôsob, akým došlo k danému prevodu vlastníckeho práva mal viesť podľa názoru obvineného k celkom inému záveru.... obvinený zdôraznil, že vyhodnotenie predmetného občianskoprávneho vzťahu medzi nám a poškodeným zo stany prvostupňového ako i odvolacieho súdu považuje za chybné, pričom rovnako chybný je aj z toho vyplývajúci záver, že sa zmocnil cudzej veci. Uznanie viny v danom prípade tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku.“. Na základe uvedených dôvodov   sťažovateľ   navrhol,   aby   najvyšší   súd   po   vyslovení   porušenia   zákona   zrušil rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu.

8. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietané porušenie označených práv vyvodzuje sťažovateľ z toho, že najvyšší súd pochybil pri uznaní viny za spáchaný skutok; nezaoberal sa   otázkou   možného   skutkového   omylu   a jeho   vplyvu   na   otázku   viny;   pri   svojom rozhodovaní   vychádzal   z právnej   teórie,   a nie   z judikatúry,   ktorá   je   pre   súdy   záväzná; neposkytol   ochranu   vlastníckemu   právu   a nesprávne   posúdil   objekt   trestného   činu. Sťažovateľ zdôrazňuje, že skutok smeroval proti nespôsobilému predmetu útoku.

9. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, pretože nie sú splnené zákonné dôvody na jeho podanie podľa   §   371 ods. 1 písm. i)   Trestného   poriadku.   V   odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Tdo 4/2010 z 18. marca 2010 k dovolacím námietkam sťažovateľa uviedol:

„Z dikcie ustanovenia obvineným uplatneného dovolacieho dôvodu (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.) vyplýva, že vo vzťahu k zistenému skutku je možné dovolaním vytýkať výlučne vady právne, a teda to, že skutok, ako bol súdom zistený bol nesprávne právne kvalifikovaný ako trestný čin, hoci o trestný čin nejde alebo ide o iný trestný čin, než za ktorý bol obvinený uznaný vinným. Na podklade tohto dovolacieho dôvodu nemožno preto preskúmať   a hodnotiť   správnosť   a úplnosť   skutkových   zistení,   na   ktorých   je   napadnuté rozhodnutie   založené,   ani   preverovať   úplnosť   vykonaného   dokazovania   a správnosť vyhodnotenia dôkazov. Popri vadách, ktoré sa týkajú právneho posúdenia skutku, možno tiež vytýkať iné nesprávne hmotnoprávne posúdenie. Rozumie sa ním zhodnotenie otázky, ktorá nespočíva priamo v právnej kvalifikácii skutku, ale v právnom posúdení inej skutkovej okolnosti majúcej význam z hľadiska hmotného práva.

Z pohľadu   dovolacieho   súdu   treba   predovšetkým   uviesť,   že   obsah   konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého   dovolacieho   dôvodu,   musí   skutočne   vecne   zodpovedať   zákonnému   vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa § 371 Tr. por.

Z hľadiska napadnutého rozhodnutia a obsahu dovolania obvineného je s poukazom na deklarovaný dovolací dôvod významná otázka, či odvolací súd ako aj prvostupňový správne pristúpili k právnej kvalifikácii posudzovaného skutku ako trestného činu krádeže podľa   §   212   ods.   1   Tr.   por.   Dovolateľ   totiž   namietal,   že   oba   súdy   chybne   hodnotili existenciu subjektívnej stránky uvedeného trestného činu a nezohľadnili to, že podľa jeho názoru   sa   poškodený   vlastníkom   oplotenia   (príslušenstva   veci)   nikdy   nestal.   Obvinený poukázal na to, že správnosť právneho posúdenia v tejto trestnej veci záleží na vyhodnotení povahy   občianskoprávneho   vzťahu   medzi   ním   a poškodeným,   a v dôsledku   toho   na posúdení,   či v danom prípade ide alebo nejde o cudziu vec,   ktorej sa zmocnil.   Otázka, či príslušenstvo   veci   patrí   obvinenému   alebo   poškodenému,   môže   teda   naplniť   citovaný dovolací   dôvod   (nesprávna   aplikácia   iných   noriem   hmotného   práva   –   predpisov občianskeho   práva),   pretože   od   jej   vyriešenia   je   závislá   trestnosť   skutku,   t.   j.   jeho hmotnoprávne posúdenie buď ako trestného činu alebo ako činu beztrestného.“

Najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   dovolaní   v uvedenej   časti   posúdil   charakter príslušenstva veci daný vôľou vlastníka, ako aj faktický stav veci a dospel k záveru, že príslušenstvo zdieľa právny režim hlavnej veci (accessio cedit rei principali), v dôsledku čoho sa právne úkony, ktorých predmetom je hlavná vec (v danom prípade kúpna zmluva o predaji   pozemku)   vzťahujú   bez   ďalšieho   aj   na   veci,   ktoré   tvoria   ich   príslušenstvo. Existenciu   príslušenstva   hlavnej   veci   (vlastníctvo plotu   odkúpenej   nehnuteľnosti)   od podpisu   zmluvy   sťažovateľ   nespochybnil   a nemá   oporu   ani   v žiadnom   z vykonaných dôkazov. Najvyšší súd na základe obsahu spisu dospel k záveru, že tak okresný, ako aj krajský súd starostlivo zhodnotili všetky relevantné úkony, ktoré mali význam pre právnu kvalifikáciu   konania sťažovateľa   a jeho právne posúdenie.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že skutkom popísaným vo výroku okresného súdu boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného poriadku, v dôsledku čoho nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a dovolanie odmietol.

10.   Ústavný   súd   uvádza,   že   dovolanie   (§   368   a nasl.   Trestného   poriadku)   je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   na   nápravu   procesných   a hmotnoprávnych   vád predpokladaných zákonom, pričom v zásade platí, že tento opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie je preto len skutočne výnimočným zásahom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú   správnosť   a úplnosť   skutkových   zistení   nemôže   posudzovať   už   len   z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať; na objasnenie okolností potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len potrebné vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu (§ 379 ods. 2 Trestného poriadku).

11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou uvádza, že na preskúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných   zákonom   ustanovených   náležitostí   je   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje o merite návrhu. Ústavný súd poznamenáva, že uvedené platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

12. Z judikatúry Európskeho súdu   pre ľudské práva vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným z aspektov je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate.   Okrem   toho   tieto   obmedzenia   sú   zlučiteľné   s čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a   týmto   cieľom   (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

13.   Otázka   posúdenia   existencie   zákonných   dôvodov   dovolania   je   otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis   mutandis   IV. ÚS 35/02,   I. ÚS 105/07).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa nezistenia   zákonných   dôvodov   dovolania   v danej   veci,   pričom   najvyšší   súd   odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu s odôvodnením, že neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   vyslovené   najvyšším   súdom   v danej   veci nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne. V   citovanej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie sťažovateľa odmietnuť, a preto ich   ústavný   súd   považuje   i z hľadiska   ústavných   aspektov   za dostačujúce   a   ústavne konformné.   Právne   závery   najvyššieho   súdu   v jeho   sťažnosťou   napadnutom   uznesení nemožno považovať za vybočujúce z rámca platnej zákonnej úpravy.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi,   mohol   by v zmysle   citovanej   judikatúry   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06, I. ÚS 105/07), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach daného prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné   usudzovať,   že   napadnuté   rozhodnutie najvyššieho   súdu   má   také   nedostatky,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa. Ústavný súd preto nemal dôvod do výkladu najvyššieho súdu, ktorý inak konal plne v medziach svojich ústavných právomocí, zasahovať.

14.   Na   základe   uvedeného,   ako   aj   so   zreteľom   na argumentáciu   sťažovateľa v sťažnosti ústavný   súd   konštatuje,   že   v danom   prípade   nemožno   prijať   záver   o vecnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a porušením označených práv sťažovateľa   na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru v spojení s čl. 49 ústavy a čl. 7 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

15. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (o jeho   návrhu   na   zrušenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a úhradu trov právneho zastúpenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011