znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 132/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2007 predbežne   prerokoval sťažnosť   Dr.   V.   M.,   Mgr.   M.   M.   a JUDr. D.   M.,   B.,   Dr.   V.   M. a Mgr. M. M. zastúpení JUDr. D. M., vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 21 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru B. sp.   zn.   ČVS:   ORP   606/1-OVK-B5-2004   z 8. augusta   2006,   postupom   a uznesením Okresnej prokuratúry B. č. k. 1 Pv 1061/04-70 z 26. septembra 2006, postupom Okresnej prokuratúry   B.   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pn   2278/2004   a   postupom   Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky súvisiacim s pokynom vedúceho zastupiteľského úradu   Slovenskej   republiky   vo   Viedni   č. 5/2001   z 1.   augusta   2001, pokynom   č.   6/2001 zo 14. augusta 2001 na úradné vypratanie bytu zastupiteľského úradu Slovenskej republiky vo V. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Dr. V. M., Mgr. M. M. a JUDr. D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2006 mailom, 30. novembra 2006 faxom a 4. decembra 2006 poštou doručená sťažnosť Dr. V.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 1.   rade“),   Mgr.   M.   M.   a JUDr.   D.   M.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   v záhlaví   uvedených   základných   práv zaručených   Ústavou   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a Dohovorom   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a uznesením Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   B.   sp.   zn.   ČVS:   ORP   606/1-OVK-B5-2004 z 8. augusta   2006   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“),   postupom   a uznesením   Okresnej prokuratúry B. (ďalej aj „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 1061/04-70 z 26. septembra 2006, postupom Okresnej prokuratúry B. v konaní vedenom pod sp. zn. Pn 2278/2004 a postupom Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky,   zastupiteľského   úradu   Slovenskej republiky vo V. (ďalej aj „ministerstvo“, resp. „zastupiteľný úrad“) súvisiacim s pokynom vedúceho   zastupiteľského   úradu   Slovenskej   republiky   vo   V.   č.   5/2001   z 1. augusta 2001, pokynom č. 6/2001 zo 14. augusta 2001 na úradné vypratanie bytu zastupiteľského úradu Slovenskej republiky vo V.

Sťažovatelia k sťažnosti pripojili z hľadiska predmetu veci   relevantné písomnosti, majúce ako dôkazný materiál odôvodňovať ich tvrdenia o porušení označených základných práv v sťažnosti menovanými štátnymi orgánmi.

Skutkový stav tvoriaci základ na právne posúdenie sťažnosti uviedli sťažovatelia nasledovne:

„Dňa 29. 9. 2006 nám bolo doručené Uznesenie Okresnej prokuratúry B. (...) pod č. k. 1 Pv 1061/04, ktorým prokurátor (...) zamietol sťažnosť poškodených RSDr.   V. M. a JUDr. D. M. proti uzneseniu vyšetrovateľa ÚJKP Okresného riaditeľstva B. v č. k. ORP 606/1   OVK-B5-2004   zo   dňa   8.   8.   2006,   ktorým   (...)   zastavil   trestné   stíhanie   vo   veci trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods.3 Tr. zák. účinného do

31. 12. 2005, pretože nebola dôvodná. (...)

V tejto súvislosti poukazujeme na to, že vydaním uznesenia o zamietnutí sťažnosti došlo k porušeniu nášho základného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu (bez ohľadu na jeho obsah), lebo sťažnosť proti predmetnému uzneseniu o zastavení trestného stíhania sme si podali všetci traja poškodení a nielen V. M. a D. M., pričom o sťažnosti M. M. okresný prokurátor do dnešného dňa nerozhodol. (...)

Dňa 31. 12. 2003 podal Dr. Ing. V. M. na Generálnu prokuratúru SR oznámenie - podnet   na   začatie   trestného   stíhania   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestných   činov   (...) podozrivým Ing. Ľ. B. (...), ktorých sa mal v rozhodnom čase (...) dopustiť ako vedúci zastupiteľského úradu SR vo V., Rakúsko v objekte zastupiteľského úradu (...).

Podnet   (...)   bol   odstúpený   na Okresnú   prokuratúru   B.,   ktorá   ho   (...)   odstúpila z dôvodu miestnej príslušnosti na Okresnú prokuratúru B. (...)

Až pri výsluchu dňa 5. 10. 2005 sme boli informovaní, že vo veci bolo v júli 2004 bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin porušovania domovej slobody voči neznámemu páchateľovi. (...)

Do   dnešného   dňa   sme   neboli   informovaní   o   tom,   ako   bol   náš   podnet   vybavený ohľadom podozrenia zo spáchania ďalších trestných činov.

(...) Dňa 11. 7. 2006 sme boli všetci vypočutí ako svedkovia - poškodení vo veci trestného činu porušovania domovej slobody na ÚJKP PZ SR B. (D. M. a M. M. sa počas výsluchu pripojili k podnetu Dr. V. M. zo dňa 31. 12. 2003 na strane poškodených). Výslovne sme všetci zápisnične uviedli, že chceme využiť svoje právo po skončení vyšetrovania vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.  

(...) Uznesenie o zastavení trestného stíhania podľa § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. bolo vydané dňa 8. 8. 2006 a doručené poškodeným dňa 15. 8. 2006 (deň zániku trestnosti skutku) a to za porušenia ustanovení Trestného poriadku a Ústavy SR. Neumožnenie   nám   ako   oznamovateľom   trestného   činu   v   postavení   poškodených   robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do spisov a preštudovať ich zo strany Okresnej prokuratúry pre B. (...) v konaní sp. zn. 1 Pv 1061/04 ako aj zo strany Okresného riaditeľstva PZ v B. (...) v konaní sp. zn. ČVS: ORP 606/1-OVK- B5-2004 bolo nedovoleným zasahovaním do základných práv osôb a priamym porušením základného   práva   garantovaného   v   čl.   12   ods.   1   Ústavy   SR  ,   podľa   ktorého   ľudia   sú slobodní a rovni v dôstojnosti i v právach a základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. (...)

Vo   výpovediach   v   napadnutom   trestnom   konaní   sme   poukázali   na   skutočnosť, že zo strany Ministerstva zahraničných vecí vydaním pokynu č. 6 vedúcim zastupiteľského úradu vo V. dňa 14. 8. 2001 č. 3302/2001 (...) došlo k porušeniu nášho základného práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie (čl. 8 ods. 1 Dohovoru   (...),   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR ) a práva na nedotknuteľnosť obydlia (čl. 21 ods. 1 Ústavy). (...)

Sme toho názoru (...) že obydlie, ktoré malo byť vypratané nebolo nami neoprávnene užívané, nepatrilo do správy rezortu Ministerstva zahraničných vecí ale do správy rezortu Ministerstva hospodárstva, sťažovateľ v I. rade nebol zamestnancom MZV SR ale MH SR, vedúci zastupiteľského úradu nemal voči sťažovateľovi žiadnu riadiacu právomoc, vedúci služobného úradu MH SR (...) písomne oznámil vedúcemu ZÚ SR, že služobný byt MH SR... vo   V.   uvoľníme   dňa   24.   8.   2001   a   žiadal   neoprávnený   zásah   do   nášho   práva   na nedotknuteľnosť   obydlia   odstrániť,   čo   MZV   SR   nerešpektovalo   a   pod   hrozbou bezprostredného násilia sme boli prinútení vysťahovať sa z predmetného bytu ešte pred uvedeným   termínom   došlo   zo   strany   MZV   SR   k   porušeniu   nášho   základné   práva na rešpektovanie obydlia (čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov 3, 5, 8 publikovaný pod č. 209/1992 Zb. z.), práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2 Ústavy) a práva na nedotknuteľnosť obydlia ( čl. 21 ods. 1 Ústavy).

Pokyn vedúceho ZÚ SR vo V. č 6/2001 vedený pod č. 3302/2001 zo dňa 14. 8. 2001 o úradnom   vyprataní   neoprávnene   užívaného   bytu   (...)   neobsahuje   žiadne   zdôvodnenie, v čom spočíva naša neoprávnenosť v užívaní predmetného bytu ZÚ SR a na základe akého právneho   predpisu   je   odvodené   oprávnenie   vedúceho   ZÚ   SR   vydať   predmetný   pokyn. Takéto   rozhodnutie   nespĺňa   náležitosti   právneho   úkonu   pre   jeho   neurčitosť a nepreskúmateľnosť. Konanie zo strany zamestnanca MZV SR voči nám sťažovateľom bolo konaním bez právneho základu. (...)„

Sťažovatelia sú toho názoru, že: „konaním porušovateľov k porušeniu našich vyššie uvedených Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd došlo.“

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal vo veci nasledovný nález:„I. Okresná prokuratúra B. v konaní vo veci vybavenia podnetu Dr. Ing. V. M. na začatie trestného stíhania voči Ing. L. B. pre podozrenie z naplnenia skutkovej podstaty trestných činov: a)   zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1, ods. 2, písm. c), b)   hrubého nátlaku podľa § 235b ods. 2, c)   porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 3, d)   ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, e)   ohovárania podľa § 206a f)   poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 Tr. zák, vedenom pod sp. zn. Pn 2278/04 p o r u š i l a základné právo Dr. V. M., JUDr. D. M. a M. M.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky. II. Okresná prokuratúra B. v konaní vo veci vybavenia podnetu Dr. V. M. na začatie trestného stíhania voči Ing. L. B. pre podozrenie z naplnenia skutkovej podstaty trestných činov: g) zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1, ods. 2, písm. c), h) hrubého nátlaku podľa § 235b ods. 2, i)   porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 3, j)   ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, k)   ohovárania podľa § 206a l)   poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 Tr. zák, vedenom pod sp. zn. Pn 2278/04 porušila základné právo Dr. V. M., že každý sa môže domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1 ústavy SR)

III. Okresná prokuratúra   Bratislava V.   v konaní   vo veci trestného   stíhania   pre trestný   čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 voči neznámemu páchateľovi sp.   zn.   1 Pv   1061/04 porušila   základné   právo Dr. V.   M., JUDr. D. M. a M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. IV. Okresné   riaditeľstvo   PZ   B.   -   Úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície,   odbor   všeobecnej kriminality v konaní vo veci trestného stíhania pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 voči neznámemu páchateľovi sp. zn. ČVS: ORP 606/1-OVK-B5-2004 porušilo základné právo Dr. V. M., JUDr. D. M. a M. M., garantované v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. V. Okresné   riaditeľstvo   PZ   B.   -   Úrad   justičnej   a   kriminálnej   polície,   odbor   všeobecnej kriminality v konaní vo veci trestného stíhania pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 voči neznámemu páchateľovi sp. zn. ČVS: ORP 606/1-OVK-B5-2004 porušilo základné právo Dr. V. M., JUDr. D. M. a M. M. na súdnu a inú právnu ochranu a to vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. VI. Okresná prokuratúra B. v konaní vo veci trestného stíhania pre trestný čin porušovania domovej   slobody   podľa   §   238   ods.   1   ods.   3   Tr.   zák.   účinného   do   31.   12.   2005   voči neznámemu páchateľovi sp. zn. 1 Pv 1061/04 porušila základné právo Dr. V. M., JUDr. D. M. a M. M., aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o   oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu.   (čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   znení protokolov 3, 5, 8 publikovaný pod č. 209/1992 Zb. z.) VII. Ministerstvo   zahraničných   vecí   SR   pokynom   vedúceho   zastupiteľského   úradu   SR   vo   V. č. 5/2001 č. zo dňa 13. 8. 2001 a č. 6/2001 zo dňa 14. 8. 2001 č. 3302/2001 vo veci úradného vypratania bytu ZÚ V., V. a následného postupu členov komisie dňa 15. 8. 2001 p or u š i l o právo Ing. V. M., JUDr. D. M. a M. M. na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie garantované čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov 3, 5, 8 publikovaný pod č. 209/1992 Zb. z.). VIII. Ministerstvo   zahraničných   vecí   SR   pokynom   vedúceho   zastupiteľského   úradu   SR   vo   V. č. 5/2001 č. zo dňa 13. 8. 2001 a č. 6/2001 zo dňa 14. 8. 2001 č. 3302/2001 vo veci úradného vypratania bytu ZÚ V., (...) a následného postupu členov komisie dňa 15. 8. 2001 p or u š i l o právo Ing. V. M., JUDr. D. M. a M. M. právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života garantované čl. 19 ods. 2 Ústavy SR IX. Ministerstvo   zahraničných   vecí   SR   pokynom   vedúceho   zastupiteľského   úradu   SR   vo   V. č. 5/2001 č. zo dňa 13. 8. 2001 a č. 6/2001 zo dňa 14. 8. 2001 č. 3302/2001 vo veci úradného vypratania bytu ZU V. (...) a následného postupu členov komisie dňa 15. 8. 2001 porušilo právo na nedotknuteľnosť obydlia garantované čl. 21 ods. 1 Ústavy SR. X. A. V nadväznosti na ust. § 56 ods. 3 písm. a) Z. č. 38/1993 Z. z. v znení zmien a doplnkov navrhujeme, aby Ústavný súd rozhodol, že: Okresná prokuratúra B. v konaní vo veci vybavenia podnetu Dr. V. M. na začatie trestného stíhania voči Ing. L. B. pre podozrenie z naplnenia skutkovej podstaty trestných činov: m) zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1, ods. 2, písm. c), n) hrubého nátlaku podľa § 235b ods. 2, o) porušovania domovej slobody podľa § 238 ods.3, p)   ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, q) ohovárania podľa § 206 a r) poškodzovania cudzích práv podľa § 209 ods. 1 Tr. zák, vedenom pod sp. zn. Pn 2278/04 vo veci konala a oboznámila podávateľa podnetu ako jeho podnet v súlade so Zákonom o prokuratúre a príslušnými ustanoveniami Tr,. Por. vybavila. B. V nadväznosti na ust. § 56 ods. 3 písm. b) Z. č. 38/1993 Z. z. v znení zmien a doplnkov navrhujeme, aby Ústavný súd rozhodol, že: Uznesenie   vyšetrovateľa   Okresného   riaditeľstva   PZ   B.   -   Úrad   justičnej   a kriminálnej polície, odbor všeobecnej kriminality sp. zn. CVS: ORP 606/1-OVK-B5 - 2006 zo dňa 8. 8. 2006, ktorým rozhodol, že trestné stíhanie, ktoré bolo začaté za trestný čin porušovanie domovej slobody podľa § -u 238 ods. 1, ods.3 Tr. zák preto, že dňa 15. 8. 2001 viacčlenná skupina zamestnancov na výslovný príkaz veľvyslanca SR vo V.   Ing. Ľ. B. zo ZÚ SR v Rakúskej republike, V. bez súhlasu nájomníka bytu a bez právneho dôvodu pod hrozbou bezprostredného násilia vnikla do bytu č. 401, z ktorého deložovali RSDR. Ing. V. M., trvalé bytom B., zrušuje a vracia vec Okresnému riaditeľstvu PZ B. - Úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor všeobecnej kriminality sp. zn. ČVS: ORP 606/1-OVK-B5-2006 na ďalšie konanie. C. V nadväznosti na ust. § 56 ods. 3 písm. b) Z. č. 38/1993 Z. z. v znení zmien a doplnkov navrhujeme, aby Ústavný súd rozhodol, že: Uznesenie Prokurátora Okresnej prokuratúry B.. v čl. 1 Pv 1061/04-70 vo veci trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 ods. 3 Trestného zákona účinného do 31.   12.   2005,   ktorým   rozhodol,   že   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   sťažnosť poškodených RSDr. Ing. V. M. a JUDr. D. M., ktorú podali dňa 18. 8. 2006 proti uzneseniu vyšetrovateľa ÚJKP Okresného riaditeľstva PZ SR OVK sp. zn. ORP-606/1 z r u š u j e a vracia vec Okresnej prokuratúre B. na ďalšie konanie. D. Podľa § 5 ods. 4 a ods. 5 Z. č. 38/1993 Z. z. v znení zmien a doplnkov navrhujeme, aby Ústavný súd rozhodol, že: Priznáva   sťažovateľovi   Dr.   Ing.   V.   M.   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50.000,   -Sk, JUDr. D. M. a M. M. finančné zadosťučinenie vo výške každému po 25.000,-Sk. E. V nadväznosti na príslušné zákonné ustanovenia navrhujeme, aby v prípade prijatia tohto podnetu a rozhodnutia vo veci Ústavný súd zaviazal porušovateľov uvedených v záhlaví sťažnosti spoločne a nerozdielne náhradou trov konania a právneho zastúpenia vo výške vyčíslenej právnou zástupkyňou sťažovateľov v I. a II. rade a sťažovateľkou v III. rade priznanej Ústavným súdom na účet právnej zástupkyne sťažovateľov.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 21 ods. 1 ústavy obydlie je nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 (právo na spravodlivé súdne konanie) ods. 1 dohovoru každý má právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach   alebo   záväzkoch   alebo   o oprávnenosti   akéhokoľvek   trestného   obvinenia   proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana   súkromného   života   účastníkov   alebo,   v rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne nevyhnutný,   pokiaľ   by,   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 8 (právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života) ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného   a rodinného   života,   obydlia a korešpondencie.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   sťažovateľov menovanými štátnymi orgánmi v konaniach týkajúcich sa trestného oznámenia sťažovateľa v 1. rade súvisiaceho s úradným vyprataním bytu, z ktorého boli sťažovatelia podľa   ich tvrdenia „násilne prinútení vysťahovať sa“.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov v 1. rade postupom okresného riaditeľstva

Na základe podnetu sťažovateľa v 1. rade podaného 31. decembra 2003 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) postúpeného na ďalšie konanie príslušnému policajnému orgánu začal vyšetrovateľ 1. júla 2004 podľa § 16 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné stíhanie vo veci   podozrenia zo spáchania trestného činu porušovania domovej   slobody.   Konanie   v tejto   veci   bolo   policajným   orgánom   ukončené   uznesením č. k. ČVS:   ORP-606/01-OVK-B5-2004   z 8.   augusta   2006   o zastavení   trestného   stíhania „vzhľadom   k tomu,   že   je   nepochybné,   že   skutok,   pre   ktorý   sa   vedie   trestné   stíhanie nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci...“.

Proti   tomuto   uzneseniu   podali   sťažovatelia   18.   augusta   2006   sťažnosť,   doplnenú podaním zo 6. septembra 2006, ktorou namietali najmä to, že „Bez náležitého vyšetrenia kauzy bolo vo veci rozhodnuté tak, že sa nejedná o trestný čin“ a že „vo veci podozrenia zo spáchania primárneho trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa a ostatných skutkov uvedených v podnete z 31. decembra 2003 sa šetrenie vôbec nezačalo.“

Dozor nad zachovaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor [§ 230 a nasl. Trestného poriadku a § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)],   ktorý   je   oprávnený zrušovať   nezákonné   alebo   neopodstatnené   rozhodnutia   policajta,   ktoré   môže   nahrádzať vlastnými rozhodnutiami [§ 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku]. Sťažovatelia v danom prípade podali proti uvedenému rozhodnutiu okresného riaditeľstva riadne a včas opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodoval nadriadený orgán, teda okresná prokuratúra. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie okresného riaditeľstva, pretože jeho postup a rozhodnutie   preskúmala   okresná   prokuratúra,   ktorá   rozhodla   o sťažnosti   sťažovateľov proti   uvedenému   uzneseniu.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda vo vzťahu k okresnému riaditeľstvu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľov postupom okresnej prokuratúry

2.1   O sťažnosti   proti   uzneseniu   vyšetrovateľa   okresného   riaditeľstva   z 8.   augusta 2006 okresná prokuratúra uznesením č. k. 1 Pv 1061/04-70 z 26. septembra 2006 rozhodla tak, že sťažnosť sťažovateľov podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla „pretože nie je dôvodná“.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresná   prokuratúra   uviedla:   «Preskúmaním uznesenia ako aj vyšetrovacieho spisu v zmysle § 192 ods. 1, písm. a), písm. b) Trestného poriadku   som   zistil,   že   postup   vyšetrovateľa   PZ   podľa   §   215   ods.   1   písm.   b),   ods.   4 Trestného poriadku bol opodstatnený a zákonný, pričom s dôvodmi a obsahom uznesenia vyšetrovateľa sa je možné stotožniť.

Zo   spisového   materiálu   vyplýva,   že   Ing.   Bystrický,   ako   veľvyslanec   Slovenskej republiky v Rakúskej republike vydal dňa 14. 8. 2001 „pokyn č. 6/2001“ s tým, že dňa 15. 8. 2001 prebehne vypratanie bytu... ktorý v tom čase obýval RSDr. V. M. avšak s tým, že poškodenému bude ako náhrada poskytnutý kuriérny byt, od ktorého mu proti podpisu vydá kľúče hospodárka zastupiteľského úradu. K uvedenému malo dôjsť na základe oznámenia Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 30. 7. 2001, kde ministrom hospodárstva vymenovaný vedúci OBEO V. Ing. M. Z. s prepožičanou diplomatickou hodnosťou radca mal počnúc dňom 1. 8. 2001 (s prebratím agendy do 5. 8. 2001) vystriedať v uvedenej funkcii RSDr. M., ktorému končilo vyslanie na ZÚ v Rakúskej republike.

Taktiež nemožno opomenúť skutočnosť, že na základe rokovania, ktoré sa na OBEO V. malo uskutočniť dňa 9. 8. 2001, mal RSDr. M. z vlastnej vôle „uvolniť služobný byt, a to najneskôr   dňa   24.   8.   2001,   čo   ani   samotný   RSDr.   M.   nijako   nespochybnil   (a   to   ani s ohľadom na vlastnú práceneschopnosť a ním udávaný koniec vyslania až na deň 30. 9. 2001). Taktiež na základe oficiálnych informácií MH SR o vymenovaní Ing. Z. a ukončení vyslania   RSDr.   M.   už   dňa   5.   8.   2001   prebehla   notifikácia   o   zrušení   diplomatickej akreditácie RSDr. M. V súvislosti s tým je v danom prípade tiež potrebné poukázať aj na materiálnu stránku poškodenými tvrdených trestných činov, najmä však v kontexte množstva produkovaných protichodných a v tom čase zmätočných informácii zo strany Ministerstva hospodárstva SR a Ministerstva zahraničných vecí SR o zaradení a pracovnom pomere RSDr. M. a Ing. Z. na OBEO ZUJ V., čo taktiež naznačuje vymenovanie vedúceho OBEO V. Ing. Z. ministrom hospodárstva SR ku dňu 1. 8. 2001, pričom však už 20. 7. 2001 bol RSDr. Ing. M. práceneschopný a jeho zamestnávateľovi MH SR mal byť tento fakt známy (mal mu to riadne oznámiť, ako vypovedala JUDr. M.), ako to neskôr uvádzal napr. aj v oznámení zo dňa   13. 8. 2001.   Až   následne   o   platnosti   či   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru RSDr. Ing. M. u zamestnávateľa MH SR (nie však o samotnom vyslaní na ZÚ V.) rozhodol Krajský súd Bratislava rozsudkom pod č. k. 2 Co 78/03-167 zo dňa 9. 12. 2003, nie je teda možné pričítať vedomosť o neskončení pracovného pomeru RSDr. M. s MH SR (a vyslanie na   OBEO   V.)   Ing. B.   ku   dňu   skutku,   najmä   však   s ohľadom   na sumu   oficiálne prezentovaných informácií, s ktorými v tom čase disponoval a tak vyvodzovať naplnenie subjektívnej stránky predmetných trestných činov.

Je však potrebné podotknúť, že samotné riešenie pracovnoprávneho sporu RSDr. M. a Ministerstva hospodárstva SR nie je a nemôže byť v tomto ohľade predmetom a základom trestného konania.

Taktiež   sa   výsluchom   dostupných   svedkov,   ako   aj   samotných   poškodených nepreukázalo,   že   pri   danom   pokyne   č.   6/2001   došlo   k   použitiu   priameho   násilia, resp. hrozby bezprostredného násilia (verbálne či neverbálne) zo strany Ing. Ľ. B., alebo niektorého   z členov   deložačnej   komisie,   ako   aj   k   neoprávnenému   vniknutiu   a zotrvaniu v byte, ktorý užíval RSDr. M., ako to svojou výpoveďou potvrdili svedkovia L. B., J. Š. a nevyvrátili sv. poškodení JUDr. M., RSDr. M. a Mag. M. M.

Z výpovede Mag. M. M. je tiež zrejmé, že rodina Matuškových začala uvedený byt sťahovať už skôr ako pred dátumom 15. 8. 2001 a to do vopred prenajatých priestorov. Z vyjadrenia riaditeľa legislatívno-organizačného odboru Ministerstva zahraničných vecí SR JUDr. P. H. zo dňa 4. 4. 2006 jednoznačne vyplýva, že byt pridelený pošk. RSDr. Ing. V. M. bol v správe Ministerstva zahraničných vecí SR a to na základe smernice MZV č. 5/2001 s tým, že užívatelia používajú byt na základe Protokolu o zmene užívateľa bytu. Taktiež z daného vyjadrenia vyplýva, že vedúci zastupiteľského úradu, t. j. veľvyslanec SR je zodpovedný za stav zvereného a spravovaného majetku ZÚ SR. Vo vyjadrení sa taktiež konštatuje,   že   byt   bol   pridelený   poškodenému   na dobu   vyslania   a   tento   mal   následne uvoľniť   novému   užívateľovi,   pričom   samotný   byt   nebol   vyprataný   ale   podľa   protokolu poškodeným riadne odovzdaný dňa 16. 8. 2001.

Medzi konaním Ing. Ľ. B. a sťažovateľkou JUDr. M. tvrdených následkoch trestných činov   nemožno   na   základe   dôkazov   zdokumentovaných   vo vyšetrovacom   spise   nájsť príčinnú   súvislosť,   čo   je   nevyhnutnou   podmienkou   na   naplnenie   obligatórneho   znaku objektívnej stránky skutkovej podstaty daných trestných činov, rovnako tak v danom prípade jednoznačne absentuje úmyselná stránka trestných činov.

Nad   rámec   preskúmania   sťažnosti   poškodených   je   tiež   potrebné   uviesť,   že   hoci skutok sa stal už dňa 15. 8. 2001, na Generálnej prokuratúre SR bolo trestné oznámenie podané až dňa 31. 12. 2003, t. j. viac ako dva roky od spáchania skutku, čo malo taktiež vplyv na priebeh trestného konania. Je tiež potrebné podotknúť, že tunajšej prokuratúre bolo   uvedené   trestné   oznámenie   doručené   až   dňa   6.   5.   2004.   Taktiež   nad   rámec preskúmania sťažnosti JUDr. M. poukazujem na tú skutočnosť, že v ustanovení § 208 odsek 1   Tr. poriadku   je   upravená   povinnosť   policajta   po   skončení   vyšetrovania   umožniť oprávneným   osobám   preštudovať   spisy   a   podať   návrhy   na   doplnenie   vyšetrovania v prípade,   že   policajt   bude   podávať   návrh   na   podanie   obžaloby   alebo   iné   rozhodnutie (napr. podľa § 214, § 215 Tr. poriadku), nie však ako v tomto prípade vo veci, kde nebolo vznesené obvinenie, a v ktorej rozhoduje vyšetrovateľ podľa §215 ods. 4 Tr. poriadku. Z dôkazov zadovážených v spisovom materiál vyplýva, že konanie Ing. Ľ. B. nenapĺňa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005 po subjektívnej ako aj objektívnej stránke, toto konanie taktiež nevykazuje ani znaky skutkovej podstaty iného trestného činu. (...)».

2.2 Keďže s rozhodnutím okresnej prokuratúry nebol sťažovateľ v 1. rade spokojný, podaním   z 26.   septembra   2006   adresovanému   generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej republiky   požiadal „o   stanovisko,   prečo   nie   je   šetrené   vo   veci   zneužitia   právomoci verejného činiteľa a zjednanie nápravy“.

Generálna   prokuratúra   listom   č.   IV/1   GPt   450/06-10   z 28.   septembra   2006 sťažovateľovi   v 1.   rade   potvrdila   doručenie   jeho   podania   a po   oboznámení   sa   s jeho obsahom ho postúpila na vybavenie Krajskej prokuratúre v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“).

Prokurátor krajskej prokuratúry listom č. k. 2 KPt 445/06-37 z 13. októbra 2006 sťažovateľovi oznámil, že „Keďže som nezistil pochybenia v potupe prokuratúra, ale ani vyšetrovateľa, Váš podnet ako nedôvodný odkladám, a vo veci žiadne opatrenia nekonám“. Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   nasledovne: „Dňa   29.   09.   2006   mi   bol   z Generálnej prokuratúry   SR   doručený   Váš   podnet   zo   dňa   20.   09.   2006,   ktorým   žiadate   preskúmať zákonnosť rozhodnutia prokurátora Okresnej prokuratúry B. sp. zn. 1 Pv 1061/04 zo dňa 26.   09.   2006,   ktorým   zamietol   sťažnosť   Vašu   a JUDr.   D.   M.   podanú   proti   uzneseniu vyšetrovateľa   ÚJ   a KP   Okresného   riaditeľstva   PZ   SR   B.   sp. zn. ORP-606/2004   zo   dňa 08. 08. 2006. S rozhodnutím vyšetrovateľa sa taktiež nestotožňujete.

Z dôvodu Vášho   podnetu som si vyžiadal   vyšetrovací spis   sp.   zn.   ORP-606/2004 a spisový materiál sp. zn. 1 Pv 1061/04.

Z uvedených   spisov   som   zistil,   že   vyšetrovateľ   polície   uznesením   sp.   zn.   ORP- 606/2004 zo dňa 08. 08. 2006 podľa § 215 ods. 1 písm. b), ods. 4 Tr. por. zastavil trestné stíhanie vo veci trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 3 Tr. zák. účinného do   31.   12.   2005 na   tom skutkovom základe,   že dňa   15.   08.   2001 viacčlenná skupina   zamestnancov   na   výslovný   príkaz   veľvyslanca   SR   vo   V.   Ing.   Ľ.   B.   zo   ZÚ   SR v rakúskej republike na ZÚ SR v Rakúskej republike, V. (...) bez súhlasu nájomníka bytu a bez   právneho   dôvodu   pod   hrozbou   bezprostredného   násilia   vnikla   do   bytu,   z ktorého deložovali RSDr. Ing. V. M., trvale bytom B., lebo tento skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Vaša sťažnosť, ako aj sťažnosť JUDr. D. M. bola uznesením prokurátora sp. zn. 1 Pv 1061/04 zo dňa 26. 09. 2006 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietnutá.

Vo   svojom   podnete   tvrdíte,   že   rozhodnutie   prokurátora   je   účelové,   a máte pochybnosti o objektívnosti konania.

Treba   úvodom   poznamenať,   že   riešenie   pracovnoprávneho   sporu   medzi   Vami a Ministerstvom   hospodárstva   SR   nemožno   v tomto   prípade   spájať   s podstatou   Vášho trestného oznámenia.

Zo spisového materiálu vôbec nevyplýva, že by došlo zo strany Ing. B. alebo zo strany niektorých členov tzv. deložačnej komisie k neoprávnenému vniknutiu a zotrvaniu v byte, ktorý ste užívali. Táto skutočnosť je zrejmá z výpovede Ing. B., J. Š. Nakoniec ste to vo svojej výpovedi neuviedli ani Vy, resp. JUDr. M., alebo M. Najmä z výpovede Ing. M. vyplýva, že sa Vaša rodina začala dobrovoľne sťahovať už pred dátumom 15. 08. 2006 do priestorov,   ktoré boli vopred prenajaté. Za vyhrážku, resp. podľa Vás násilie ohľadom vypratania   bytu   ste   považovali   skutočnosť,   že   máte   vyprázdniť   byt.   Byt   bolo   potrebné uvolniť   pre   nového   užívateľa,   ktorý   tam   bol   vyslaný   ústredným   orgánom   Slovenskej republiky. O tomto ste taktiež vedeli. Nebolo preukázané, že by bolo voči Vám, resp. voči Vášmu   obydliu   použité   protiprávne   konanie.   Samotný fakt,   že ste boli práceneschopný, nezakladá   spoločenskú   nebezpečnosť   konania   zúčastnených   vo veci   uvoľňovania   bytu. Zrejme ste to ani Vy a Vaši príbuzní nepociťovali ako ujmu na svojich právach, keďže ste trestné oznámenie podali až 31. 12. 2003, po vyše 2 rokoch od vami označeného skutku. Možno konštatovať, že boli v priebehu vyšetrovania zabezpečené všetky dostupné dôkazy pre objektívne rozhodnutie vo veci. I keď treba jednoznačne konštatovať, že polícia konala vo veci s prieťahmi. Prieťahy rozhodne nezapríčinil prokurátor Okresnej prokuratúry B. Nezistil som v konaní známky neobjektivity, alebo zámer Vás ukrátiť na Vašich právach. Prokurátor   rozhodol   podľa   zákona   na   základe   dôkazov,   ktoré   vyhodnotil.   Rovnako   aj vyšetrovateľ rozhodoval iba na základe dôkazov, ktoré sú zadokumentované v spise. Samotný   fakt,   že   obe   rozhodnutia   nie   sú   také   aké   by   ste   si   predstavovali   ešte nezakladá   skutočnosť   tvrdiť,   že   vyšetrovanie   a v konečnom   dôsledku   aj   rozhodovanie je neobjektívne. Neuviedli ste, okrem Vášho nesúhlasu s oboma rozhodnutiami, jediný dôkaz o neobjektivite.   Treba   poznamenať,   že   rozhodnutie   prokurátora   je   vyčerpávajúce a podrobne   odôvodnené.   S obsahom   uznesenia   a jeho   dôvodmi   sa   plne   stotožňujem a poukazujem na ne aj z pohľadu skúmania Vášho podnetu. (...)“

2.3 Ústavný súd poznamenáva, že ešte pred tým, než sa začne zaoberať samotnou materiálnou   stránkou   veci,   je   vždy   povinný   preskúmať   procesné   náležitosti   sťažnosti. To znamená, že   iba   v prípade,   ak sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   formálne náležitosti   a zároveň   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   sa   ňou   môže   ústavný   súd   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky. Jedným z pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je jej subsidiarita.

Podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nie   je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 126/07).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto   ochrany,   a pred   tým,   než   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 126/07).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   ustanovenia   § 32   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podnet   možno   podať na ktorejkoľvek prokuratúre (...)

Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet   do   dvoch   mesiacov   od   jeho   podania.   V   odôvodnených   prípadoch   rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor.

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo (§ 35 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre je nadriadený prokurátor oprávnený vydať podriadenému prokurátorovi pokyn, ako má postupovať v konaní a pri plnení úloh. Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§ 54   ods. 2   zákona   o prokuratúre).   Podľa   § 34   ods. 2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1   len   vtedy,   ak   obsahuje   nové   skutočnosti.   Ďalším   opakovaným   podnetom sa rozumie   v poradí   tretí   a ďalší   podnet,   v ktorom   podávateľ   podnetu   prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Z dosiaľ uvedeného teda vyplýva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že vynechanie tohto   prostriedku   nápravy   v rámci   sústavy   orgánov   prokuratúry   Slovenskej   republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto by sa obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   zotrváva   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou   na tom,   že každý   sťažovateľ   je   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   § 31   ods. 2   zákona o prokuratúre   a opakovaný   podnet   podľa   § 34   zákona   o prokuratúre   poskytujú sťažovateľom   účinnú   ochranu   ich   práv   a právom   chránených   záujmov   (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 53/05,   I. ÚS 186/05,   II. ÚS 94/06,   I. ÚS 112/06).   Podnet (opakovaný podnet)   zakladá povinnosť   prokurátora   aj nadriadeného prokurátora   sa   ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Z uvedeného   vyplýva,   že   zákon   o prokuratúre   poskytoval   a stále   poskytuje sťažovateľom prostriedok nápravy – podnet a tiež opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona   o prokuratúre),   ktorým   sa   mohli,   resp.   môžu   domáhať   preskúmania   zákonnosti napadnutého   rozhodnutia   okresnej   prokuratúry   v predmetnej   veci.   Uvedený   právny prostriedok umožňoval sťažovateľom dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc krajského   prokurátora   (prípadne   následne   generálneho prokurátora)   záväzným   pokynom nariadiť   prijatie   efektívnych   opatrení   v predmetnej   veci   aj   napriek   doterajšiemu postupu okresnej   prokuratúry,   ak   by   na základe   podnetu   sťažovateľov   dospel   k záveru, že označené   rozhodnutie   okresnej   prokuratúry,   príp.   postup,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Použitie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde   podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade síce podal podnet podľa § 31 ods. 1 zákona   o prokuratúre   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   okresnej   prokuratúry   pri vybavovaní   svojej   sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   riaditeľstva,   no   nebol   s jeho vybavením   krajskou   prokuratúrou   spokojný.   Z obsahu   sťažnosti   a ani   k nej   pripojených písomností však nevyplýva, že by sťažovatelia využili v plnom rozsahu všetky prostriedky nápravy poskytnuté im zákonom o prokuratúre, resp. zákonom o trestnom konaní súdnom, v danom prípade podaním podnetu adresovaným generálnej prokuratúre smerujúcim proti vybaveniu ich podnetu nižšími organizačnými zložkami prokuratúry.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   prípustnosti   sťažnosti,   teda   pri   skúmaní, či v konkrétnom   prípade   boli   vyčerpané   všetky   opravné   prostriedky   alebo   iné   právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov, sa musí vysporiadať s tým, či príslušný opravný prostriedok môže podať sám sťažovateľ a či s podaním takéhoto opravného prostriedku sú bezprostredne spojené určité konkrétne právne dôsledky, ktoré sa môžu pozitívne prejaviť v právnej sfére sťažovateľa. V prípade podnetu   podľa   § 31   a nasl.   zákona   o prokuratúre   je   možné   na   obe   nastolené   otázky odpovedať kladne.

Sťažovatelia neodôvodnili nevyužitie všetkých právnych prostriedkov, ktoré im zákon na ochranu práv poskytuje. Sťažovatelia nie sú oprávnení vyberať si orgán verejnej moci, ktorý im má poskytnúť ochranu označených porušení základných práv. Ústavný súd preto konštatuje, že sťažovatelia, ak sa domnievali, že okresná prokuratúra porušila ich základné práva, nevyužili (hoci mohli, mali a dosiaľ môžu využiť) všetky právne prostriedky, ktoré im zákon účinne poskytuje na ich ochranu proti rozhodnutiu nimi označeného orgánu činného v trestnom konaní. Až po ich vyčerpaní by prípadne mohla vzniknúť, ak by boli splnené aj ostatné ústavné a zákonné predpoklady, právomoc ústavného súdu (princíp subsidiarity).

Sťažovatelia   ďalší   opakovaný   podnet   v zmysle   § 31   až   36   zákona   o prokuratúre nevyužili, ale obrátili sa priamo na ústavný súd, v dôsledku čoho bola ich sťažnosť pri predbežnom prerokovaní ako podaná predčasne podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre neprípustnosť (§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Je   potrebné   poznamenať,   že   citované   ustanovenia   § 31   a   § 36   zákona   o prokuratúre sa týkajú všetkých konaní a postupov v ňom vymenovaných orgánov verejnej moci, ktoré sú pri   výkone   svojich   právomocí   povinné   priamo   aplikovať   ústavu   ako   prameň   práva vrátane úpravy základných práv a slobôd, ktorá je jej obsahom (čl. 152 ods. 4 ústavy).

2.4 Nad rámce uvedeného ústavný súd poznamenáva, že nikto nemá právny nárok, a tým ani ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu (v prípade sťažovateľov trestnému oznámeniu a následne sťažnosti adresovanej okresnej prokuratúre a opakovanému podnetu vybavovanému krajskou prokuratúrou) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom   konaní,   nedávajú   dostatočný   podklad   pre   začatie   trestného   stíhania, pokračovanie v trestnom stíhaní alebo vznesení obvinenia nie je eventuálne ani generálny prokurátor   povinný   využiť   prostriedky,   ktoré   má   podľa   zákona   k dispozícii   (v   danom prípade   záväzný   pokyn   adresovaný   nižším   zložkám   prokuratúry,   či   vlastné   uznesenie o opätovnom   začatí   trestného   stíhania),   k tomu,   aby   rozhodol   o   (opätovnom)   začatí trestného   stíhania   v predmetnej   veci.   Sťažovateľ   ako   oznamovateľ   trestného   činu a v nadväznosti na to ako osoba, ktorá podala podnet a opakovaný podnet vyšším stupňom orgánov prokuratúry, má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho podaniami orgány   prokuratúry   riadne   zaoberali.   Nemá   však   nárok   na   to,   aby   výsledok   konania zodpovedal jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99, IV. ÚS 114/07).

2.5   V súvislosti   k sťažovateľmi   namietanému   porušeniu   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva zaručeného   čl.   6   ods. 1   dohovoru   okresnou   prokuratúrou   v konaniach   vedených   pod sp. zn. Pn 2278/04 a pod sp. zn. 1 Pv 1061/04 ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/000, III, ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. US 109/03), podľa ktorej sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto   prípade   okresnou   prokuratúrou)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/05).

Sťažovatelia v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 29. novembra 2006, namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom okresnej prokuratúry v už uvedených konaniach. Z obsahu sťažnosti   jednoznačne   vyplýva,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   tvrdené porušovanie   označeného   základného   práva   sťažovateľov   na   okresnej   prokuratúre už netrvalo. Z obsahu sťažovateľmi predložených písomností vyplýva, že konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo už skončené najneskôr 29. septembra 2006, keď bolo uznesenie okresnej prokuratúry z 26. septembra 2006 doručené sťažovateľom.

3. K namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   v sťažnosti uvedenými   rozhodnutiami   (pokynmi)   Ministerstva   zahraničných   veci   Slovenskej republiky (vedúceho zastupiteľského úradu Slovenskej republiky vo V.)

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   zákonných   podmienok na prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 75/04).

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomnosti   jednoznačne   vyplýva, že   sťažnosťou napadnuté pokyny   boli vydané, resp. ich realizácia bola vykonaná v roku 2001. Keďže sťažnosť   na   protiústavnosť   postupu   ministerstva   bola   doručená   ústavnému   súdu 29. novembra 2006, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

4.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľov rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2007