znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 132/06-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   septembra   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť J. V., R., prechodne bytom H., zastúpenej advokátom JUDr. L. C., R., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota pod sp. zn. 9 C 156/95 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Rimavská   Sobota   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   156/95 p o r u š i l   základné právo J. V., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Jane   Vetrákovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 120 000 Sk (slovom stodvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. J. V. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8 682 Sk (slovom osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. L. C., R., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. apríla 2006   č.   k.   I.   ÚS   132/06-9   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. V., R., prechodne bytom H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. L. C., R., ktorou namietala základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Okresným súdom Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 156/95.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že 9. októbra 1995 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) z dôvodu, že konanie vedené okresným súdom trvalo vyše 10 rokov. (Okresný súd vo veci meritórne rozhodol 20. júna 2006, t. j. až po podaní sťažnosti ústavnému súdu 22. februára 2006.)

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk a náhradu trov konania.

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený   jeho   predsedníčkou,   vyjadrením   sp.   zn.   1   Spr   508/2006   z 3.   augusta   2006. Sťažovateľka   zaujala   stanovisko   k uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu   podaním zo 17. augusta 2006.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s predloženým dokumentačným materiálom dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej   prerokovanie na ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená povahou   týchto   základných   práv   –   inak   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v posudzovanej veci.

Sťažovateľka podala 9. októbra 1995 okresnému súdu žalobu proti J. V., R. (ďalej len   „žalovaný“),   na   vyporiadanie   BSM   po   rozvode   manželstva.   Súčasne   požiadala o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (žije s 3 maloletými deťmi len zo sociálnej podpory).

Na výzvu okresného súdu zo 17. októbra 1995 sťažovateľka predložila 25. októbra 1995 potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch.

Okresný   súd   16.   novembra   1995   vyzval   sťažovateľku   na   predloženie   potvrdení zo Sociálnej   poisťovne   a Slovenskej   sporiteľne   (požadované   potvrdenia   boli   predložené 15. novembra 1995 a 24. novembra 1995, resp. 6. decembra 1995).

Okresný   súd   6.   decembra   1995   priznal   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Okresný súd 4. januára 1996 stanovil termín pojednávania na 19. január 1996. Toto pojednávanie   bolo   po   výsluchu   účastníkov   konania   odročené   na   neurčito   za   účelom spresnenia petitu žaloby.

Právny   zástupca   sťažovateľky   15.   februára   1996   písomne   upresnil   petit   žaloby. K upravenému petitu sa žalovaný vyjadril 7. marca 1996.

Okresný súd 24. apríla 1997 stanovil termín pojednávania na 19. máj 1997. Toto pojednávanie   (konané   za   prítomnosti   účastníkov   konania)   bolo   z dôvodu   sťažovateľkou vznesenej   námietky   zaujatosti „voči   celému   Okresnému   súdu   v Rimavskej   Sobote“ (na okresnom súde pracuje švagriná žalovaného) odročené na neurčito.

Súdny spis bol 16. júla 1997 predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Okresnému   súdu   bolo   23.   septembra   1997   doručené   uznesenie   krajského   súdu z 8. septembra   1997,   ktorým   neboli   sudcovia   okresného   súdu   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania veci. Uznesenie bolo účastníkom doručené 14. októbra 1997.

Okresný súd 23. októbra 1997 stanovil termín pojednávania na 10. november 1997. Toto pojednávanie bolo po vypočutí účastníkov konania odročené na neurčito za účelom predvolania svedkov.

Okresný súd 27. novembra 1997 stanovil termín pojednávania na 8. december 1997. Na   tomto   pojednávaní   (konanom   za   prítomnosti   účastníkov   konania)   boli   vypočutí predvolaní   rodičia   žalovaného.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že sťažovateľka oznámi mená ďalších ňou navrhovaných svedkov.

Okresný   súd   10.   júna 1998 vyzval sťažovateľku   na oznámenie svedkov,   ktorých žiada vypočuť a žalovaného, aby predložil zoznam vecí, ktoré podľa jeho názoru patria do BSM. Žalovaný predložil zoznam 17. júna 1998.

Sťažovateľka   22.   júna 1998   požiadala okresný   súd,   aby   rozhodol   o vyplatení   jej „polovice   peňažnej   sumy   z bytu“ žalovaným   a 23.   júna   1998   oznámila   mená   a adresy svedkov, ktorých navrhuje vypočuť.

Okresný súd 21. septembra 2000 stanovil termín pojednávania na 9. október 2000. Toto pojednávanie, po vypočutí oboch účastníkov konania, bolo odročené na neurčito za účelom „urobenia dopytu na OSBD R...., ohľadom splácania členského podielu na tento byt   ako   aj   za   účelom   vypočutia   svedkov   2   –   5...“ Dopyt   v predmetných   veciach   bol vykonaný 15. novembra 2000.

Okresný súd 6. marca 2002 uznesením nariadil ohliadku na mieste samom, v byte odporcu na 2. apríl 2002.

Podľa zápisnice o ohliadke konanej 2. apríla 2002 „... pri zvonení pri dverách bytu nikto neotváral, pričom za dverami bytu bolo počuť kroky, ani na opakované výzvy nik neotváral“.

Okresný súd 2. apríla 2002 stanovil termín   pojednávania na 13. máj 2002. Toto pojednávanie   (prítomní   obaja   účastníci)   bolo   za   účelom   vykonania   ohliadky   bytu žalovaného odročenie na neurčito.

Okresný   súd   4.   januára   2006   stanovil   termín   pojednávania   na   13.   február   2006. Na pojednávaní   účastníci   prerokovali   zoznam   položiek   1   až   22   zakúpených   počas manželstva, na hodnote ktorých sa dohodli. Účastníci prehlásili, že „už nič iné nepatrí do spoločného   majetku“.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   16. február   2006   za   účelom vyhlásenia rozsudku.

Na pojednávaní konanom 16. februára 2006 (za neprítomnosti účastníkov konania) bol   vyhlásený   rozsudok   (č.   k.   9   C   156/95-47),   ktorým   zo   zaniknutého   BSM   bola do výlučného   vlastníctva   sťažovateľky   prikázaná   obedová   súprava,   žalovanému   bolo nariadené   zaplatiť   sťažovateľke   na   vyrovnanie   podielu   3   866   Sk   a vyrovnať   zostatok pôžičky   v Slovenskej   sporiteľni,   a.   s.,   v   sume   32   032   Sk.   Rozsudok   bol   doručený účastníkom konania 24. februára 2006.

Rozsudok okresného súdu sťažovateľka 10. marca 2006 napadla odvolaním.Súdny spis   sp.   zn.   9   C 156/95 bol   24.   marca   2006   predložený krajskému   súdu. Na výzvu krajského súdu z 29. marca 2006 sa žalovaný 6. apríla 2006 vyjadril k odvolaniu.Krajský   súd   16.   mája   2006   stanovil   termín   pojednávania   na   20.   jún   2006. Na pojednávaní   po   výsluchu   účastníkov,   bol   vyhlásený   rozsudok,   ktorým „Krajský súd rozsudok   okresného   súdu   v časti,   v ktorej   uložil   odporcovi   zaplatiť   navrhovateľke 3 866,- Sk, mení tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 19 882,- Sk, do šiestich mesiacov; vo zvyšku rozsudok potvrdzuje“.

Súdny   spis   sp.   zn.   9   C   156/95   bol   7.   júla   2006   vrátený   okresnému   súdu a druhostupňový rozsudok č. k. 13 Co 68/2006-93 bol doručený sťažovateľke 28. júla 2006 a žalovanému 31. júla 2006.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

2.   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   vykonala   chronologický prehľad úkonov okresného súdu a k opodstatnenosti sťažnosti uviedla: „(...) Z uvedeného teda vyplýva, že v konaní tunajšieho súdu došlo k určitým prieťahom, pretože vo veci nebolo riadne konané od 13. 05. 2002 až do 13. 02. 2006. K prieťahom v konaní však došlo aj čiastočným   zavinením   samotných   účastníkov,   pretože   žalobkyňa   bezdôvodne   namietala zaujatosť sudcov tunajšieho súdu a návrh, ktorý bol podaný, nebol úplný, tento musel byť niekoľkokrát doplňovaný. (...)“

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu zaujala nasledovné stanovisko: «Súhlasím s uvedeným vyjadrením, čo sa týka genézy uvedeného   prípadu.   Som   úprimne   rada,   že   aj   samotný   súd   uznáva,   že   v konaní   došlo k prieťahom, hoci nesúhlasím s jeho názorom, že len „k určitým prieťahom“ a podľa môjho názoru   k prieťahom   došlo   nielen   v období,   ktoré   uvádza   všeobecný   súd,   ale   de   facto od samého začiatku konania.

Rovnako nie je mi možné podľa mojej mienky zazlievať, že by k prieťahom došlo aj zavinením   účastníkov   konania,   pretože   ja   jednak   nemôžem   znášať   zodpovednosť za konanie   druhého   účastníka   a ja   osobne   som   prieťahy   nespôsobila.   Nazdávam   sa, že za prieťahy   nie   je   možné   považovať   podanie   opravných   prostriedkov,   procesných návrhov, podaní, námietok a pod., pretože si myslím, že súdy sú povinné konať tak (a to aj čo do rýchlosti vybavovania týchto podnetov), aby prieťahy nevznikli žiadne. Ak by sme akceptovali   správnosť   názoru   súdu,   mohli   by   sme   konštatovať,   že   som   všetky   prieťahy zavinila ja, a to podaním žaloby na súd, pretože keby som ju nebola podala, neboli by vznikli žiadne prieťahy.»

4.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre naplnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.   Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 156/95, ktorého bola sťažovateľka účastníčkou, došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

4.1   Pri   hodnotení   podľa   kritéria   zložitosti   posudzovanej   veci   ústavný   súd konštatuje, že právna a ani faktická zložitosť veci nebola príčinou doterajšej dĺžky konania (a aj postupu) okresného súdu v predmetnej veci (pozri vyššie prehľad úkonov okresného súdu v bode II odôvodnenia).

4.2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, t. j. správania sťažovateľky v predmetnom konaní,   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   významnou   mierou   predĺžili priebeh konania a ktorých následkom by boli zbytočné prieťahy v konaní.

4.3   Ústavný   súd   ďalej   skúmal   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní z hľadiska zisťovania eventuálnych dôvodov (príčin) sťažovateľkou namietaného porušenia označeného základného práva.

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. 9 C 156/95 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol:

- od   7.   marca   1996   (vyjadrenie   žalovaného)   do   24.   apríla   1997   (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 13 mesiacov,

- od 23. júna 1998 (oznámenie sťažovateľky) do 21. septembra 2000 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 27 mesiacov,

- od   15.   novembra   2000   (dopyt   okresného   súdu)   do   6.   marca   2002   (nariadenie obhliadky), t. j. v trvaní vyše 15 mesiacov,

- od 13. mája 2002 (pojednávanie) do 4. januára 2006 (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše 43 mesiacov,t. j. spolu v trvaní vyše 98 mesiacov bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda za obdobie   vyše   ôsmich   rokov   neboli   vykonané   vo   veci   žiadne   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádzala. Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

5.   Keďže   v posudzovanej   veci   už   bolo   16.   februára   2006   meritórne   rozhodnuté, ústavný súd nepovažoval za potrebné rozhodnúť v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal.

6. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 120 000 Sk z dôvodu zbytočných prieťahov spôsobených postupom okresného súdu. Keďže iba   konštatovanie   porušenia   označeného   základného   práva   nie   je   pre   sťažovateľku dostatočným   zadosťučinením,   ústavný   súd   uznal   za   dôvodné   priznať   jej   finančné zadosťučinenie,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu považuje za primerané v požadovanej výške 120 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátom. Sťažovateľka si prostredníctvom svojho advokáta uplatnila náhradu trov za päť úkonov právnych služieb (príprava a prevzatie zastupovania, ústavná sťažnosť, písomné podanie z 23. marca 2006, písomné podanie z 13. júna 2006, písomné podanie zo 17. augusta 2006).

Ústavný súd priznal advokátovi náhradu trov za tri úkony právnych služieb, a to prevzatie   a prípravu   zastupovania, písomné   podanie   (sťažnosť)   z 2.   februára   2006 a stanovisko   k vyjadreniu okresného súdu zo 17. augusta 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,   t. j. 1/6   z výpočtového   základu   16   381   Sk)   je   2   730   Sk,   čo   predstavuje   spolu s režijným paušálom 164 Sk sumu 2 894 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje za tri úkony právnych služieb 8 682 Sk.

Za   úkony   právnych   služieb   ústavný   súd   neuznal   podanie   z 23.   marca   2006 (odstránenie nedostatkov podania na výzvu ústavného súdu) a podanie z 13. júna 2006 – čiastočné späťvzatie podania (neuloženie povinnosti okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov) v dôsledku rozhodnutia okresného súdu vo veci rozsudkom. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2006