znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 132/05-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6. júla   2005 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr. J. U., B., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 74/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta 2004 doručená   sťažnosť   T.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 74/95.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 17 C 74/95   z 8. decembra 1997   bola   zaviazaná „na   vypratanie   hnuteľných   vecí z bytu   po   jej   nebohom   otcovi“ (v   konaní   bola   sťažovateľka   v procesnom   postavení odporkyne   v   2. rade).   Proti   predmetnému   rozsudku   podala   15. mája 1998   odvolanie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý na pojednávaní 10. novembra 1998   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   rozsudkom   sp. zn.   15 Co 257/98, 15 Co 258/98 potvrdil. Rozsudok prvostupňového súdu v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu   nadobudol   právoplatnosť   11. februára 1999.   Sťažovateľka   podaním   doručeným Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 13. marca 2000 osobne doručila dovolanie proti rozsudku krajského súdu z 10. novembra 1998 a 14. marca 2000 predložila žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov za dovolanie a požiadala v tejto veci o ustanovenie advokáta exoffo.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „V rozsudku KS boli nepresnosti, ktoré sťažovateľka - na radu   MS   SR   -   požiadala   odstrániť.   Uznesením   15   Co   257/98,   15   Co   258/98-177   zo dňa 13. 7. 2000 Krajský súd odmietol pre údajnú nedôvodnosť. Dňa 23. 8. 2000 podala sťažovateľka proti uzneseniu dovolanie. (...)

Okresný súd Bratislava IV doteraz ani vo veci dovolania proti rozsudku KS, ani vo veci   dovolania   proti   uzneseniu   KS,   ani   vo   veci   dovolania   z 15.   2.   1999   nekonal.   (...) Rozsudok   vo   veci   vypratania   hnuteľných   vecí   –   17   C   74/95   sa   stal   právoplatným.   Na základe toho navrhovateľ v spore podal žiadosť o výkon exekúcie (...). Sťažovateľka i odp. v 1. rade podali námietky proti exekúcii ako nedôvodnej (...).“

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že „súd doteraz neprejednal uvedené dovolania proti rozsudku i dovolanie proti uzneseniu. Konanie súdu vzhľadom na to, že oba spory má ten istý sudca, nemôže považovať za objektívne a nezaujaté, resp. predpojaté. Konaním KS jej bola odňatá možnosť osobne pred súdom konať a obhájiť svoje odvolanie, preto bola nútená podať dovolanie proti rozsudku. (...) Dovolanie proti uzneseniu, ktorým súd odmietol opraviť   chyby   v rozsudku   pokladá   tiež   za   dôvodné.   (...)   Sťažovateľka   pripúšťa,   že bolo v prípade 17 C 74/95 podaných niekoľko námietok zaujatosti, ale konanie a postup OS IV pri ich predkladaní prispel k prieťahom v konaní“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd Bratislava IV porušil základné právo T. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR i Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 6 ods. 1.

2. Okresnému   súdu   IV   v   Bratislave   sa   prikazuje   konať   vo   veci   17 C 74/95 o dovolaniach proti rozsudku KS a uzneseniu KS, ako aj o dovolaní z 15. 2. 1999 proti rozsudku KS bez ďalších prieťahov.

3. T. Š. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60.000 Sk.

4. Okresný súd Bratislava IV je povinný nahradiť T. Š. trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu.“

Sťažovateľka   odôvodňuje   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia nesprávnym a protiústavným postupom súdu a tým, že je takmer desať rokov v právnej neistote.

II.

Z obsahu sťažnosti a súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 74/95 vyplýva:

Rozsudkom   okresného   súdu   z 8.   decembra   1997   bola   sťažovateľka   ako   povinná v 2. rade   zaviazaná „na   vypratanie   hnuteľných   vecí   z bytu   po   nebohom   otcovi“,   proti ktorému   sa   sťažovateľka   15.   mája 1998   odvolala a zároveň   požiadala o oslobodenie od povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   (odvolanie   podala   aj   odporkyňa   v 1.   rade prostredníctvom jej právneho zástupcu).

Sťažovateľka 10. novembra 1998, v deň pojednávania na odvolacom súde, z dôvodu pravidelného   odberu   krvi   v súvislosti   s jej   ochorením   požiadala   prostredníctvom „splnomocnenky“ o odročenie pojednávania, jej žiadosť však krajský súd neakceptoval, vo veci pojednával a vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15 Co 257/98-73, 15 Co 258/98.Odporkyňa v 1. rade prostredníctvom právneho zástupcu podala 15. februára 1999 dovolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu. (V sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že dovolanie podali spoločne s odporkyňou v 1. rade prostredníctvom jej právneho zástupcu. Z predloženého   spisu   však   ústavný   súd   nenašiel   plnomocenstvo   sťažovateľky   udelené právnemu zástupcovi odporkyne v 1. rade na jej zastupovanie vo veci podania dovolania).Proti rozsudku krajského súdu podala osobne sťažovateľka dovolanie 13. marca 2000 najvyššiemu súdu a 14. marca 2000 doručila aj žiadosť o oslobodenie od povinnosti zaplatiť súdny poplatok a o ustanovenie advokáta exoffo.

Dňa   15.   marca   2000   najvyšší   súd   pod   sp.   zn.   Ncv   79/2000   postúpil   dovolanie sťažovateľky okresnému súdu „na prípadný ďalší procesný postup“.

V rozsudku krajského súdu zistila sťažovateľka nepresnosti, ktoré žiadala odstrániť. Krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   Co   257/98,   15   Co   258/98-177   z 13.   júla   2000   návrh sťažovateľky   odmietol.   Dňa   23.   augusta   2000   podala   proti   predmetnému   uzneseniu sťažovateľka dovolanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom, že súd doteraz neprejednal „uvedené dovolania proti rozsudku i dovolanie proti uzneseniu“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza z ustálenej judikatúry, v súvislosti s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v primeranej   lehote“ (m. m. IV. ÚS 226/04).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zohľadňuje   aj   to,   či u sťažovateľov   objektívne   ide   o odstránenie   právnej   neistoty   v ich   veciach,   pretože   len v takom prípade možno uvažovať o namietanom porušení základného práva.

1) Ako už bolo uvedené sťažovateľka, 13. marca 2000 osobne doručila najvyššiemu súdu   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   15   Co   257/98,   15   Co   258/98 z 15. mája 1998.

Prípustnosť   dovolania   zdôvodňuje   sťažovateľka   tým,   že „konaním   KS   jej   bola odňatá   možnosť   osobne   pred   súdom   konať   a obhájiť   svoje   odvolanie“, čím   malo   byť porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné, ak „účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom“.

Podľa § 240 ods. 1 OSP „Účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (...)“.

Sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. februára 1999, dovolanie s viac ako jednoročným oneskorením, t. j. až 13. marca 2000. Oneskoreným podaním dovolania sťažovateľka nepokračovala riadne v dovolacom konaní, tým nevyčerpala opravný prostriedok (dovolanie), ktorý jej Občiansky súdny poriadok na ochranu jej základných práv a slobôd poskytuje.

Sťažovateľka   oneskoreným   podaním   dovolania   zapríčinila   stav   straty   účinného prostriedku   nápravy   podľa   §   53   ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“), teda sama zapríčinila stav, pre ktorý nemohla využiť účinný opravný prostriedok.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   ak   právna   úprava poskytuje tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorého sa namieta, účinnú právnu ochranu prostredníctvom opravného prostriedku dostupného fyzickej osobe alebo právnickej   osobe,   ale táto ju nevyužije, také podanie   ústavný   súd   odmietne pre   zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 21/99, II. ÚS 125/02). Ústavný súd preto rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky   v tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2) Sťažovateľka podala 23. augusta 2000 dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 13. júla 2000, ktorým krajský súd zamietol návrh sťažovateľky a odporkyni v 1. rade na opravu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   zo   dňa   10.   novembra   1999   č.   k.   15   Co 257/98, 15 Co 258/98-73 z dôvodu oneskoreného podania.

V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol: «Napádaný rozsudok totiž nadobudol právoplatnosť   dňa   27.   1.   1999,   teda   skôr   než   bol   doručený   súdu   ktorýkoľvek   návrh odporkýň   1),   2)   na   opravu   „rozsudku“   súdu.   Po   vyššie   uvedenom   nadobudnutí právoplatnosti totiž nie je možné odôvodnenie rozsudku opraviť. Prakticky to znamená, že návrh na opravu odôvodnenia môže byť úspešne podaný dovtedy, než rozsudok nadobudne právoplatnosť. To ďalej znamená, že nie je možné opraviť vôbec odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, ktorý sa stáva právoplatný už doručením (§ 159 ods. 1 O. s. p.) (...) Návrhy   na   opravu   odôvodnenia   rozsudku   teda   boli   podané   oneskorene.» V poučení uznesenia krajský súd uviedol: „Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.“

Ústavný súd ohľadom uvedených skutočností konštatuje, že aj práva na uplatnenie dovolania a rovnako aj práva na opravu odôvodnenia rozsudku je nevyhnutné domáhať sa zákonom ustanoveným postupom (čl. 46 ods. 1 ústavy). Ak odmietne súd podania, ktoré evidentne nespĺňali náležitosti ustanovené ohľadom dovolania proti takémuto rozhodnutiu (viac   ako   jednoročná   oneskorenosť),   opravy   odôvodnenia   rozsudku   (po   nadobudnutí právoplatnosti rozsudku), resp. ak súd nepostupoval plynulo ohľadom dovolania, ktorým sa sťažovateľka   evidentne   nedomáhala   svojho   práva   zákonom   ustanoveným   postupom, nemožno vo vzťahu k takému postupu súdu namietať porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005