znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 132/04-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Milana   Kráľoviča   st.,   Milana   Kráľoviča ml.,   P., Jozefa Kráľoviča, P., a Petra Hána, H., zastúpených advokátom JUDr. M. Ď., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 302/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 302/96   p o r u š i l právo Milana Kráľoviča st., Milana Kráľoviča ml., Jozefa Kráľoviča a Petra Hána, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   302/96 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Milanovi Kráľovičovi st., Milanovi Kráľovičovi ml., Jozefovi Kráľovičovi a Petrovi Hánovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému   v sume   50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Milanovi Kráľovičovi st., Milanovi Kráľovičovi ml., Jozefovi Kráľovičovi a Petrovi Hánovi p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   43   940   Sk   (slovom štyridsaťtritisícdeväťstoštyridsať slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. Ď., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 9. júla 2004 č. k. I. ÚS 132/04-10 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Milana Kráľoviča st., H., Milana Kráľoviča ml., P., Jozefa Kráľoviča, P., a Petra Hána, H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 302/96   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

V sťažnosti sťažovatelia uviedli, že 29. marca 1993 podali na okresnom súde žalobu, ktorou   od   žalovaného,   spoločnosti   MGS   –   ŽAVES,   spol.   s   r.   o.,   Bratislava   3,   žiadali vyplatiť 16 353,70 DEM (spolu 319 387 Sk, z toho po 79 846,80 Sk pre každého) z titulu náhrady mzdy. Nevyplatenie mzdy za vykonané stavebné práce pre žalovaného v Nemecku bolo aj dôvodom, kvôli ktorému 2. októbra 1992 pre žalovaného prestali pracovať. Vec bola na   okresnom   súde   zaevidovaná   pôvodne   pod   sp.   zn.   6   Nc   96/93   a   neskôr   pod sp. zn. 10 C 302/96. Celý súdny proces sa podľa sťažovateľov «...vyznačoval a doposiaľ vyznačuje nezvyčajnou liknavosťou a absolútnym nezáujmom Okresného súdu Bratislava-III o spravodlivé   a definitívne   vyriešenie   ich   dlhodobého   pracovno-právneho   nároku. V dôsledku bezbrehej nečinnosti a nekonečným prieťahom na Okresnom súde Bratislava- III, bol pre MGS-ŽAVES, spol. s r. o., vytvorený obrovský časový priestor na to, aby mohli všetci spoločníci žalovanej firmy spokojne a nikým nerušení - „vytunelovať“ celú firmu...». Skutočnosť, že so žalovaným dosiaľ nemajú uzavreté všetky právne vzťahy (spoločnosť im napríklad   odmietla   riadne   zdokladovať   ich   pracovné   zaradenie   v Nemecku   v čase   od 25. mája 1992 do 2. októbra 1992) niektorým zo sťažovateľov spôsobuje komplikácie pri zhromažďovaní dokladov k starobnému dôchodku.

Sťažovatelia   boli   na   pojednávaniach   vytýčených   okresným   súdom   skoro   vždy prítomní, naopak žalovaný sa na pojednávaniach zúčastňoval len sporadicky. Okresný súd mu   za   to   neudelil   žiadnu   sankciu.   Sťažovatelia   museli   niektoré   termíny   pojednávaní urgovať, na poslednú urgenciu z 29. januára 2001 nedostali už 3 roky žiadnu odpoveď. Za   vznik   situácie   nepriaznivej   pre   sťažovateľov   sa   svojou   nečinnosťou   zaslúžil okresný súd. V konaní došlo niekoľkokrát k výmene zákonného sudcu. Sudcovia vo veci v ďalšom postupe síce zadovažovali dôkazy a určovali termíny pojednávaní, ktoré však boli často   odročované   z dôvodu   neúčasti   niektorého   z účastníkov   konania   protistrany. S priebehom   11   rokov   trvajúceho   súdneho   sporu   sú   všetci   sťažovatelia   nespokojní. Nachádzajú   sa   v stave   právnej   neistoty   a beznádeje,   čím   odôvodnili   aj   svoju   žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vo   veci takto rozhodol:

„Slovenská   republika,   zastúpená   Okresným   súdom   Bratislava   -   III,   v konaní o náhrade mzdy, vedeného na Okresnom súde Bratislava - III pod sp. zn. 6 Nc 96/936 (správne   sp. zn. 6 Nc   96/93,   pozn.),   neskôr   čís.   k.:   10 C   302/96,   porušila   právo navrhovateľov (...) upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd SR prikazuje, aby Okresný súd Bratislava - III konal vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava - III pod sp. zn. 6 Nc 96/936 (správne sp. zn. 6 Nc 96/93, pozn.), neskôr čís. k.: 10 C 302/96, bez prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva všetkým štyrom sťažovateľom finančné zadosťučinenie vo výške   500   000.-   Sk   (slovom:   päťstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava - III povinný im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný   súd   Bratislava   -   III   je   povinný   nahradiť   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia (v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov) trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 49 272.- Sk (v zmysle vyhlášky MS SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), a to všetko na bežný účet advokáta JUDr. M. Ď., B..“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. B. T., listom z 18. novembra 2004 sp.   zn.   Spr.   3515/2004,   pričom   k vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   pripojila   svoje vyjadrenie   z 20.   septembra   2004   aj   konajúca   sudkyňa   Mgr.   I.   F.   a právny   zástupca sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 29. novembra 2004.

2.1.   Predseda   okresného   súdu   uviedol   chronológiu   úkonov   vykonaných v napadnutom konaní a okrem toho poukázal na to, že: „Po skutkovej a právnej stránke možno považovať za skutkovo veľmi náročný. Ide o zamestnancov žalovaného, ktorý pre tohto vykonávali prácu v zahraničí v odvetví stavebníctvo. Sporné v konaní sú tvrdenia ako žalobcov tak i žalovaného a to od dojednanej mzdy cez rozsah a kvalitu vykonanej práce, výšku vyplatených súm, ale i to v ktorom období žalobcovia pracovali v zahraničí mimo stavebných činností zmluvne pokrytých žalovaným.

K dĺžke konania v nemalej miere prispel žalovaný a to svojou nedisciplinovanosťou v súvislosti   s účasťou   na   pojednávaniach,   kedy   spoločníkom   žalovaného   bola   uložená i poriadková   pokuta   v súvislosti   s ich   neúčasťou   na   pojednávaní   kde   boli   predvolávaní jednak   ako   zástupcovia   účastníka   konania   a jednak   ako   i svedkovia.   Tiež   ďalšou okolnosťou, ktorá mala za následok meritórne vyriešenie veci je zmena v osobe žalovaného, ktorý menil názov svojej spoločnosti, spoločníkov, vstúpil do likvidácie a podobne. Svoju negatívnu   úlohu   zohralo   tiež   senátne   konanie   a rozhodovanie   vo   veci,   kedy   na pojednávaniach absentovali prísediaci.

V neposlednej miere treba konštatovať, že od 22. 3. 2001 vo veci nebol učinený ďalší procedurálny úkon čo zákonný sudca zdôvodňuje vo svojom písomnom vyjadrení k ústavnej sťažnosti. Toto obdobie je možné označiť za prieťah i keď som si nie istý vzhľadom na vyjadrenie sudcu či tento prieťah má atribút zbytočného prieťahu vzhľadom na množstvo vecí v oddelení sudcu. (...)

V zmysle   ustanovenia   §   30   ods.   2   Zák.   o Ústavnom   súde   netrvám   na   ústnom prejednaní veci pred Ústavným súdom.“

Konajúca sudkyňa uviedla k veci nasledovné skutočnosti:„Najpodstatnejším   dôvodom,   pre   ktorý   prišlo   v danej   veci   k prieťahom,   na   ktoré poukazujú   navrhovatelia   v sťažnosti,   je   množstvo   pridelených   vecí   v oddelení,   ktoré vybavujem. Ku dňu 30. 06. 2004 stav oddelenia predstavuje 486 nevybavených sporov, z toho 128 nad päť rokov, pričom zdôrazňujem, že sa jedná výlučne o agendu pracovného súdnictva, kde všetky pridelené veci majú byť vybavované prednostne (osobitná rýchlosť konania) a v značnej časti prípadov sa jedná o spory náročné na dokazovanie pre zistenie skutkového   stavu,   v celom   rozsahu   pracovnoprávnych   vzťahov   a im   obdobných   vzťahov podľa   osobitných   predpisov,   s potrebou   aplikácie   viacerých   pracovnoprávnych a súvisiacich predpisov, ktoré za obdobie posledných dvoch rokov boli zásadným spôsobom menené a doplňované, navyše do prijatia zák. č. 501/2001 s účinnosťou od 01. 01. 2002 sťažovala   rýchle   prejednanie   veci   potreba   zabezpečenia   účasti   členov   senátu (§ 36a Občianskeho súdneho poriadku).

Tento   stav,   na   ktorý   som   opakovane   upozorňovala   tak   predsedu   súdu   ako   aj príslušnú sudcovskú radu (§ 30 ods. 4 za bodkočiarkou zákona č. 385/2000 Z. z.) objektívne ovplyvňuje   aj   možnosť   prejednať   všetky   veci   na   pojednávaní   tak,   aby   bola   vylúčená možnosť vzniku prieťahov, a to bez ohľadu na samotný charakter toho-ktorého sporu, t. j. či sa jedná o viac alebo menej právne alebo fakticky zložitý pracovnoprávny spor.

Môžem   uviesť,   že   vo   väčšine   pridelených   vecí   mám   snahu   konať   plynule,   bez zbytočných   prieťahov,   v primeranom   čase   vec   prejednať   a rozhodnúť,   no   zároveň   pri zachovaní   precíznosti   a kvality   rozhodovania,   nie   je   objektívne   možné   takýto   stav zabezpečiť vo všetkých veciach a pri uvedenom množstve vecí je vylúčené vytvoriť systém v práci   tak,   aby   sa   vo   všetkých   veciach   konalo   bezprieťahovo   a bolo   v tejto   súvislosti zabezpečené ústavné právo účastníkov konania na rýchly a spravodlivý proces.

Myslím si, že z hľadiska posúdenia príčin prieťahov v prejednávanej veci je potrebné zohľadniť   uvedené   dôvody,   nakoľko   vzniknuté   prieťahy   v konkrétnom   prípade   nie   sú dôsledkom   môjho   zavineného,   ani   nedbalého   prístupu   k vybavovaniu   (prejednaniu a rozhodnutiu) predmetného pracovného sporu, ale objektívne neprimerane vysokého počtu pridelených vecí v oddelení, čo je napokon aj porušením základného práva sudcu v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a preto nie je možné   vo   všetkých   pridelených   veciach   zabezpečiť   plynulé   konanie   a vybaviť   ich   bez zbytočných prieťahov.“

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu okresného súdu uviedol nasledovné relevantné skutočnosti:

«(...) Po prečítaní obsahu stanoviska Okresného súdu Bratislava - III, sa u mojich klientov iba utvrdilo presvedčenie, že súd nekonal tak ako mal, a voči odporcovi nepoužíval sankčné inštrumenty, ktoré má a mal k dispozícii. Nad odporcom držal ochrannú ruku. Nevenoval sa v plnej miere súdnemu procesu a bolo mu ľahostajné na jeho výsledku. Moji klienti   oprávnene   pociťujú   absolútny   nezáujem   Okresného   súdu   Bratislava   -   III   o spravodlivé a definitívne vyriešenie ich dlhodobého pracovno-právneho nároku. V dôsledku neschopnosti viesť efektívny súdny proces, došlo k nekonečným prieťahom na Okresnom súde   Bratislava   -   III.   V   dôsledku   škandalózne   vedeného   súdneho   procesu,   bol   pre spoločníkov   odporcu   MGS-ŽAVES,   spol.   s   r.   o.,   vytvorený   dostatočne   obrovský   časový priestor   na   to,   aby   mohli   všetci   spoločníci   žalovanej   firmy   spokojne   nikým   nerušení   - „vytunelovať“   celú   firmu,   celý majetok   predisponovať na svoje tučné   kontá   a   najať   si dokonca „bieleho koňa“, (t j. F. A. - 73 ročného róma z D. S.), na ktorého dňa 05. 07. 1997 bez akýchkoľvek problémov a nejakých „zákonných bŕzd“, previedli všetky svoje obchodné podiely a tiež aj konateľstvo. Súdna moc naprosto zlyhala a poriadne naštrbila dôveru a svoju povesť vo verejnosti. (...)

Moji   klienti   sú   naďalej   presvedčení,   že   Okresný   súd   Bratislava   -   III,   svojou nečinnosťou porušil § 6 OSP, podľa ktorého: „V konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili“...; § 100 OSP, podľa ktorého: „Len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“...; a § 114 OSP, podľa ktorého: „Pojednávanie pripraví   predseda   senátu   tak,   aby   bolo   možné   rozhodnúť   o   veci   spravidla   na   jedinom pojednávaní“.   Z   uvedeného   vyplýva,   že odo   dňa   začatia   súdneho   sporu   29.   03.   1993, príslušný súd nevyniesol meritórne rozhodnutie. Týmto Okresný súd Bratislava – III, porušil aj čl. 6., ods. 1., Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(...), Okresný súd sa   vyhol   aj   komentovaniu   zásadnej   zmeny   v   štatutárnych   orgánoch   a   vlastníckych subjektoch tejto pochybnej obchodnej spoločnosti. (...)

Oznamujem Ústavnému súdu SR, že netrváme na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne pojednávanie.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 302/96:

Dňa 29. marca 1993 podali sťažovatelia na okresnom súde žalobný návrh proti firme ŽAVES, spol. s r. o., so sídlom v Bratislave (ďalej len „žalovaná“) o zaplatenie 16 353,70 DEM s prísl. titulom mzdových nárokov, a o uloženie povinnosti vyznačiť a vydať doklady o ich zamestnaní v Nemecku. Podanie bolo spočiatku evidované ako neúplný návrh pod sp. zn. 6 Nc 96/93.

Dňa 17. augusta 1993 súd vyzval sťažovateľov na odstránenie vád podania a vyzval ich na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 31. augusta 1993 sťažovatelia doplnili svoju žalobu a v priebehu augusta 1993 uhradili súdny poplatok.

Dňa 30. novembra 1993 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito, za účelom mimosúdnej dohody. Lehota na mimosúdnu dohodu bola dodatočne na žiadosť žalovanej predĺžená súdom do 1. februára 1994.

Dňa 2. mája 1994 sťažovatelia oznámili okresnému súdu, že k mimosúdnej dohode vo veci nedošlo.

Dňa 7. júla 1994 nariadil súd pojednávanie na 22. júl 1994.Dňa 22.   júla 1994   sa   uskutočnilo vo veci   pojednávanie, ktoré   bolo odročené   na 16. september 1994, ale ani to sa nekonalo, pretože sa nedostavili účastníci konania, od ktorých sa „doručenky nevrátili“.

Dňa 11. októbra 1994 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 18. november 1994.

Dňa 18. novembra 1994 bolo vo veci pojednávanie, na ktorom súd prerušil konanie na tri mesiace.

Dňa 27. februára 1995 sťažovatelia požiadali súd, aby sa v konaní pokračovalo. Dňa 16. februára 1996 súd vyžiadal výpis z obchodného registra výpis ohľadom žalovanej   strany,   proti   ktorej   sa   malo   viesť   konkurzné   konanie.   Požadovaný   výpis z obchodného registra bol súdu zaslaný 20. marca 1996.

Dňa 14. mája 1996 bol spis prevedený do oddelenia 10 „C“ a bol zaevidovaný pod sp. zn. 10 C 302/96.

Dňa   20.   augusta   1996   a 6.   februára   1997   právny   zástupca   sťažovateľov   urgoval nariadenie pojednávania v napadnutom konaní.

Dňa 15. augusta 1997 súd nariadil pojednávanie na 8. september 1997.

Dňa 8. septembra 1997, 22. septembra 1997, 27. októbra 1997, 10. novembra 1997, 1. decembra 1997, 19. januára 1998, 2. marca 1998, 20. apríla 1998, 11. mája 1998, 29. júna 1998,   21.   septembra   1998   a   9. novembra   1998   sa   uskutočnili   vo   veci   pojednávania. Medzitým súd vykonal výsluch spoločníka žalovanej obchodnej spoločnosti dožiadaným súdom, a pretože sa nedostavovali na pojednávania, uložil pokutu konateľovi a spoločníkom žalovanej obchodnej spoločnosti. Termín pojednávania nariadeného na 14. december 1998 bol zrušený „z dôvodu konania školenia“.

Dňa 14. septembra 1999 súd nariadil pojednávanie na 11. október 1999. Dňa 11. októbra 1999 a 10. novembra 1999 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, pričom na ostatnom pojednávaní súd pripustil rozšírenie žalobného návrhu.

Dňa 17. januára 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom ďalšieho dokazovania.

Dňa 29. januára 2001 právny zástupca sťažovateľov urgoval nariadenie pojednávania vo veci.

Dňa 15. februára 2001 sa súd dopytom obrátil na príslušné živnostenské úrady, aby oznámili, či bolo sťažovateľom vydané živnostenské oprávnenie, a na obchodný register za účelom identifikácie žalovanej strany.

Dňa 29. marca 2001 a 10. apríla 2001 príslušné živnostenské úrady odpovedali na dopyt súdu. Rovnako v mesiaci apríl 2001 obchodný register reagoval na dopyt okresného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o zaplatenie 16 353,70 DEM s prísl. z titulu mzdových nárokov a o uloženie povinnosti   vyznačiť   a vydať   doklady   o zamestnaní   v   Nemecku   vedenom   pod sp. zn. 10 C 302/96, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako žalobcovia, došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého občianskoprávneho   konania   je   zaplatenie   finančnej   čiastky   z   titulu   mzdových   nárokov, t. j. vec,   ktorej   povaha   (spor   o   zdroje   príjmov   sťažovateľov   a o vyznačenie   a vydanie dokladov   potrebných   napr.   na   uplatnenie   nárokov   na   dôchodok)   si   vyžaduje   osobitnú starostlivosť   všeobecného   súdu   o naplnenie   účelu   súdneho   konania,   čo   okrem   iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o náhradu   mzdy   v okolnostiach   danej   veci   môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti súvisiaci so zložitým zisťovaním skutkového stavu. Doterajší zdĺhavý priebeh napadnutého konania však ústavný nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti prerokovávanej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľov.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   nečinný   najmä   v   období   od   20.   marca   1996   do 15. augusta 1997 (šestnásť mesiacov), od 14. decembra 1998 do 14. septembra 1999 (deväť mesiacov), od 17. januára 2000 do 15. februára 2001 (trinásť mesiacov) a od 10. apríla 2001 do podania tejto ústavnej sťažnosti, teda do 16. apríla 2004 (tridsaťšesť mesiacov). Okresný súd teda počas viac ako šiestich rokov vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako žalobcovia v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzajú, čo je základným účelom základného práva zaručeného v citovaných   článkoch   ústavy   a dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K prieťahom v uvedených obdobiach pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale   výlučne   v dôsledku   postupu   súdu.   Obranu   okresného   súdu,   podľa   ktorého „najpodstatnejším dôvodom, pre ktorý prišlo v danej veci k prieťahom, na ktoré poukazujú navrhovatelia v sťažnosti, je množstvo pridelených vecí v oddelení, ktoré vybavujem. Ku dňu 30. 06. 2004 stav oddelenia predstavuje 486 nevybavených sporov, z toho 128 nad päť rokov   (...)“, nemožno   akceptovať.   V tejto   súvislosti   treba   zdôrazniť,   že   ústavný   súd   pri posudzovaní toho, či bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu,   a nie   to,   či   toto   právo   bolo   porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu a vo vyjadrení konajúcej sudkyne. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I.   ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje   predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedu   okresného   súdu   nevyplýva   prijatie   účinných   opatrení,   napriek   tomu,   že zo stanoviska   zákonného   sudcu   vyplýva,   že   na   daný   stav   bol   upozornený   (str.   5   tohto nálezu).

Pretože v zmysle princípu legality (čl. 2 ods. 2 ústavy) aj okresný súd môže konať iba „spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon“,   pri   posudzovaní   plynulosti   napadnutého   konania ústavný súd nemohol prihliadnuť na argumentáciu okresného súdu, podľa ktorej „navyše do prijatia zák. č. 501/2001 s účinnosťou od 01. 01. 2002 sťažovala rýchle prejednanie veci potreba zabezpečenia účasti členov senátu (§ 36a Občianskeho súdneho poriadku)“.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 500 000 Sk, ktoré odôvodnili aj tým, že „s priebehom 11-ročného súdneho sporu sú všetci sťažovatelia nespokojní. Nachádzajú sa v stave právnej neistoty a beznádeje (...)“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   im   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, vzhľadom na dlhodobú   bezdôvodnú   nečinnosť   okresného   súdu,   ako   aj   na   povahu   veci   považuje   za primerané každému vo výške po 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov   konania   vo   výške   43   940 Sk   z dôvodu   trov   ich   právneho   zastúpenia   advokátom JUDr. M. Ď.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti zo 16. apríla 2004 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 29. novembra 2004). Za tri úkony vykonané v roku 2004 patrí odmena v sume trikrát po 4 534   Sk   [§   13   ods. 8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej   len   „vyhláška“)],   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   jedného   sťažovateľa predstavujú sumu 13 602 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 10 881,60 Sk (§ 17 ods. 2 vyhlášky). Spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (3 x 136 Sk v roku 2004 v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) v prípade štyroch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov (po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky) sumu 43 940 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o trovách konania sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2004