znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 132/03-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   A.   Ž.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R., Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 937/02 (predtým pod sp. zn. 1 Ro 2063/99) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 937/02   p o r u š i l právo A. Ž., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a jeho   právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   A.   Ž.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10 000   Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   A.   Ž.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   13 200   Sk (slovom trinásťtisícdvesto   slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jeho advokátke JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., na jej účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 2. júla 2003 č. k. I. ÚS 132/03-20 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. Ž., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   Advokátska   kancelária,   K.   (ďalej   len   „právna zástupkyňa“),   a   to   v   časti   namietajúcej   porušenie   jeho práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 937/02 (predtým pod sp. zn. 1 Ro 2063/99). V časti namietajúcej porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru uznesením okresného súdu č. k. Ro 2063/99-12 z 10. marca 2000, ktoré bolo vydané v konaní vedenom pod sp. zn. „1 Ro 2063/99“ (následne pod sp. zn. 12 C 937/02), sťažnosť odmietol ako návrh podaný oneskorene.

2. Zo sťažnosti doplnenej podaním z 25. júna 2003 a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 24. júna 1999 okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci zaplatenia dlžnej sumy (25 000 Sk s príslušenstvom, slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún). V tejto veci okresný súd 8. septembra 1999 vydal platobný rozkaz pod č. k. 1 Ro 2063/99-3. Podľa tvrdení   sťažovateľa   v   konaní   v   čase   podania   sťažnosti   dochádzalo   k prieťahom,   lebo konanie   „nepokračovalo   plynule   po   tom,   čo   sa   platobný   rozkaz   doručovaný   obidvom žalovaným   v tomto   konaní vrátil   (…)“.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   1 Ro   2063/99-31 z 11. júla 2002 zrušil platobný rozkaz, ktorý vo veci vydal 8. septembra 1999, z dôvodu, že tento nebolo možné doručiť do vlastných rúk žalovaným, ktorých „pobyt je neznámy“. Podľa sťažovateľa okresný súd odvtedy nekonal.

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného základného práva žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk, odôvodňujúc túto žiadosť skutočnosťou, že počas neprimerane dlhej doby konania „žije v stave   právnej   neistoty   a   pocit   márnosti   mojej   snahy   dovolať   sa   spravodlivosti   je   už v súčasnosti nevyvrátiteľný“. Zároveň sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uložil okresnému súdu nahradiť mu všetky trovy konania pred ústavným súdom.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril predseda okresného súdu JUDr. V. K., a to listom z 12. júna 2003 (doručeným ústavnému súdu 18. júna 2003) a doplnením tohto stanoviska z 23. júla 2003 (doručeným ústavnému súdu 30. júla 2003). V odpovedi na tieto stanoviská okresného súdu sa listom z 8. septembra 2003 (doručeným ústavnému súdu 8. septembra 2003) vyjadrila aj právna zástupkyňa sťažovateľa.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe sťažnosti, jej príloh a písomných vyjadrení účastníkov konania a obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 937/02 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 24. júna 1999 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na začatie konania vo veci zaplatenia dlžnej sumy proti odporcom v I. a II. rade. Okresný súd vo veci 8. septembra vydal platobný rozkaz pod č. k. 1 Ro 2063/99-3, ktorý odporcom doručený nebol   a   vrátil   sa   okresnému   súdu   s   poznámkou,   že   adresát   je   neznámy.   Okresný   súd 6. decembra 1999 vydal pokyn na zistenie pobytu odporcov adresovaný Miestnemu úradu mestskej časti Košice – Juh, Registru obyvateľov v Banskej Bystrici (ďalej len „register“) a Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Košiciach. Okresnému súdu bolo 25. februára 2000   doručené   zistenie   registra,   že   na   totožnej   adrese   bývajú   dve   osoby   s   rovnakým krstným menom aj priezviskom, na základe čoho okresný súd 10. marca 2000 uznesením uložil   sťažovateľovi   povinnosť   upresniť   označenie   odporcov   uvedením   dátumu   ich narodenia. Túto povinnosť sťažovateľ splnil 7. apríla 2000. Ešte predtým sa sťažovateľ 3. februára 2000 prostredníctvom právnej zástupkyne obrátil na okresný súd so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu v odpovedi na túto sťažnosť zo 14. marca 2000 uviedol, že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú.

2.   V ďalšom   priebehu   konania okresný   súd   opätovne doručoval   platobný rozkaz odporcom,   a   to   9.   mája   2000   a   31.   júla   2000,   pričom   odporcovia   platobný   rozkaz neprevzali.   Okresný   súd   následne   23.   augusta   2000   vydal   Obvodnému   oddeleniu Policajného zboru   Košice   -   Juh pokyn   na doručenie platobného rozkazu   odporcom.   Po odstúpení dožiadania Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Košice - Staré Mesto toto

22. septembra 2000 a 5. decembra 2000 informovalo okresný súd o neprevzatí zásielky odporcami.

3. Následne okresný súd uznesením z 25. januára 2002 nariadil predvedenie odporcu v   I.   rade   eskortnou   skupinou   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Košice   –   Nad jazerom za účelom prevzatia platobného rozkazu. Okresný súd 10. apríla 2002 požiadal Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „GR ZVJS“) o poskytnutie informácie, či sa odporcovia nenachádzajú vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo väzbe, pričom GR ZVJS 25. apríla 2002 na uvedenú žiadosť poskytlo okresnému súdu negatívnu odpoveď.

4. Okresný súd uznesením z 11. júla 2002 platobný rozkaz zrušil a vec 7. novembra 2002 previedol do registra C pod sp. zn. 12 C 937/02. Konajúca sudkyňa 17. apríla 2003 vykonala   ďalšie   úkony   na   zistenie   pobytu   odporcov   a   po   jeho   zistení   19.   mája   2003 adresovala odporcom výzvu na vyjadrenie sa k žalobe. Sťažovateľ 25. apríla 2003 podal sťažnosť podľa čl. 127 ústavy namietajúc porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu.

5. V ďalšom priebehu konania okresný súd 9. septembra 2003 uznesením rozhodol o určení opatrovníctva podľa § 29 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na   zastupovanie   odporcov   z   dôvodu   ich   neznámeho   pobytu.   Dňa   13.   novembra   2003 okresný súd na pojednávaní vyniesol vo veci rozsudok, ktorý 17. januára 2004 nadobudol právoplatnosť.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 937/02 (predtým pod sp. zn. 1 Ro 2063/99) došlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch (...)“.

2. Predseda okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení z 12. júna 2003 uviedol, že „súd vykonáva úkony smerujúce k rozhodnutiu veci“, pričom „nekonanie súdu v priebehu roku   2001   možno   odôvodniť   enormným   zaťažením   príslušného   oddelenia…,   ktoré   pri možnostiach personálneho obsadenia a technického vybavenia tunajšieho súdu v uvedenom období nebolo schopné priebežnejšie vybavovať všetky pridelené veci“. V doplnení tohto vyjadrenia   z   23.   júla   2003   predseda   okresného   súdu   uviedol,   že   vo   veci   sú   ďalej vykonávané úkony smerujúce k rozhodnutiu veci.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v reakcii (z 8. septembra 2003) na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol, že podľa jeho názoru okresný súd „sám pripúšťa svoju zodpovednosť za prieťahy spojené svojou nečinnosťou“. Ďalej uvádza, že úkony, ktoré okresný súd vo veci vykonal v období od 8. septembra 1999 do 11. júla 2002, neboli   úkonmi   smerujúcimi   k   tomu,   „aby   konanie   mohlo   ďalej   plynulo   a   efektívne pokračovať“, namietajúc in concreto jednak doručovanie platobného rozkazu v priebehu roku 2000 ako neefektívny postup nezodpovedajúci povahe rozkazného konania a jednak nekonanie okresného súdu v priebehu roku 2001.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   sa   v   období   od   vydania   platobného rozkazu 8. septembra 1999 do jeho zrušenia 11. júla 2002 (t. j. v období približne tridsiatich štyroch mesiacov) opakovane pokúšal o jeho doručenie odporcom, pričom však v období od 5. decembra 2000, keď mu bolo doručené oznámenie Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice - Staré Mesto o neúspešnom doručovaní, do 25. januára 2002, keď nariadil predvedenie   odporcu   v   I.   rade   (t.   j.   v období   vyše   trinástich   mesiacov),   okresný   súd nevykázal relevantnú procesnú činnosť (pozri body 2 a 3 časti II nálezu). Zároveň okresný súd v období od 11. júla 2002 do 17. apríla 2003 (t. j. v období vyše deviatich mesiacov) vykonal jediný úkon, a to prevedenie veci do registra C (pozri bod 4 časti II nálezu).

4.2 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003   a v ňom   cit.   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu).   Pokiaľ   ide   o   úkony samotného okresného súdu smerujúce k doručeniu platobného rozkazu odporcom v období medzi 8. septembrom 1999 a 23. augustom 2000 a v období medzi 25. januárom 2002 a 11. júlom 2002, ústavný súd konštatuje, že nie každý úkon súdu je možné považovať za úkon   smerujúci   k   rozhodnutiu   veci,   a   teda   za   úkon   zodpovedajúci   potrebe   efektívneho výkonu   spravodlivosti.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetný   postup okresného súdu bol výsledkom napätia medzi povinnosťou súdu postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 OSP), a povinnosťou súdu chrániť procesné práva odporcov týkajúce sa napríklad nemožnosti náhradného doručenia v prípade platobného rozkazu (§ 173 ods. 1 OSP). Spôsob, akým sa okresný súd s týmto napätím   vysporiadal,   ústavný   súd   nepovažuje   za prima   facie odporujúci   jednotlivým náležitostiam poskytovania súdnej ochrany v občianskom súdnom konaní. Inými slovami, skutočnosť, že okresný súd sa za účelom doručenia platobného rozkazu do vlastných rúk odporcov opakovane pokúšal zistiť miesto ich pobytu pred tým, než využil právomoc zrušiť platobný rozkaz podľa § 173 ods. 2 OSP a ustanoviť odporcom opatrovníka podľa § 29 ods. 2 OSP, ústavný súd samu osebe nepovažuje za nesúladnú s potrebou účinnej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov súdneho konania. Ústavný súd už uviedol, že nesplnenie podmienok ustanovených v § 29 ods. 2 OSP na ustanovenie opatrovníka účastníkovi   konania,   „ktorého   pobyt   nie   je   známy“,   a následné   prejednanie   veci   a jej rozhodnutie s takto ustanoveným opatrovníkom môže mať za následok odňatie práva na súdnu ochranu takémuto účastníkovi konania, a tým aj porušenie jeho základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Takýto následok nakoniec už vo svojej judikatúre (napr. rozsudok sp. zn. M Cdo 31/2000) pripustil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v tejto súvislosti okrem iného uviedol, že „okolnosť neznámeho pobytu účastníka konania sa musí vždy hodnoverne preukázať a táto povinnosť zaťažuje súd, ktorý musí   vyčerpať   všetky   možnosti   na   zistenie,   či   pobyt   účastníka   konania   je   skutočne neznámy“. Okrem toho podľa názoru ústavného súdu z práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru za určitých okolností vyplýva aj požiadavka na výber osoby pre ustanovenie zástupcu takémuto účastníkovi konania na základe súdneho rozhodnutia (pozri napr. uznesenie o prijatí č. k. I. ÚS 162/02-24 z 18. decembra 2002). K tomu ústavný súd dodáva, že na súd nemožno prenášať zodpovednosť za prekážky v plynulosti konania, ktoré sú vyvolané napr. neznámym pobytom žalovaného účastníka konania, chýbajúcimi podkladmi pre jeho zistenie a pod., t. j. okolnosťami, ktorých odstránenie patrí v prvom rade medzi   procesné   povinnosti   predovšetkým   účastníka   konania,   ktorý   sa   na   súd   obrátil s príslušným   návrhom   na   začatie   konania   a   rozhodnutie   súdu   (mutatis   mutandis I. ÚS 89/02).

4.3 V celkovom kontexte konkrétnych okolností predmetnej veci – predovšetkým v spojení s nečinnosťou okresného súdu po dobu trinástich mesiacov a jeho nečinnosťou po zrušení   platobného rozkazu   po   dobu   ďalších   deviatich   mesiacov   –   však   takýto   jeho postup   vyústil   do   odopretia   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote. Vo vzťahu k namietanej nečinnosti okresného súdu tento   uviedol,   že   jeho   nekonanie   v   priebehu   roku   2001   bolo   spôsobené   „enormným zaťažením   príslušného   oddelenia“   spojeným   s   nedostatočným   personálnym   obsadením a technickým vybavením okresného súdu. V tejto súvislosti však už ústavný súd opakovane vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda   vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich   práva zaručeného v   čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené   personálne   kapacity   príslušných   súdov   (pozri   napr.   I.   ÚS   119/03).   Medzi okolnosťami,   ktorými   nečinnosť   okresného   súdu   v   dĺžke   približne   trinástich   mesiacov vysvetlil jeho predseda, ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by v súlade s jeho doterajšou judikatúrou bolo možné prihliadnuť (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02). Pokiaľ ide o postup okresného súdu po zrušení platobného rozkazu, keď okresný súd v priebehu deviatich   mesiacov vykonal len prevedenie veci   do   registra   C, predseda okresného súdu žiadne dôvody vysvetľujúce nečinnosť okresného súdu neuviedol.

4.4 Ústavný súd preto dospel k záveru, že postup okresného súdu bolo potrebné v súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   považovať   za   „zbytočný   prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. za „neprimeranú lehotu“ v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

5.1   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50 000   Sk   z   dôvodu,   že   počas   doby   konania   žil   v   stave   právnej   neistoty   a   získal „nevyvrátiteľný pocit márnosti“ ohľadom jeho snahy dovolať sa spravodlivosti.

5.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti) považuje za primerané vo výške 10 000 Sk.

6.1 Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Právna   zástupkyňa   vykonala   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie a prípravu   zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   z   24.   apríla   2003   a vyjadrenie z   8.   septembra   2003.   Odmena   určená   podľa   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 12 810 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky a uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 1/1999) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

6.2   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou   (pozri   napr.   mutatis   mutandis I. ÚS 89/02, I. ÚS 38/03) nepovažoval za úkon právnej služby, za ktorý právnej zástupkyni sťažovateľa   v danej   veci   patrí   odmena   a náhrada   hotových   výdavkov,   písomné   podanie z 25. júna 2003, pretože toto podanie urobené na výzvu ústavného súdu zo 4. júna 2003 na odstránenie nedostatkov sťažnosti (návrhu na začatie konania) obsahovalo len údaje, ktoré mohli byť obsiahnuté už v návrhu na začatie konania, a nemožno ho preto považovať za účelne vynaložené trovy, náhradu ktorých by mal druhý účastník tohto konania znášať popri náhrade za sťažnosť z 24. apríla 2003 (pozri predchádzajúci bod 6.1).

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2004