znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 131/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Š.   J.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom   Drgoncom, DrSc.,   Klincová   37/B,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Š. J.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. novembra   2013   doručená   sťažnosť   Š.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“,   v citáciách   aj „žalobca“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra 2013.

2.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol žalobcom v súdnom spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 43/2010. Okresný súd rozsudkom zo 7. septembra 2010 vyhovel jeho žalobe v plnom rozsahu. Sťažovateľ uviedol, že „Po vyhlásení rozsudku a ešte pred podaním odvolania... zmenil žalobný petit tak, že zvýšil výšku náhrady pôvodne požadovanej čiastky 3.000,- € za prikázanie jeho podielu na nehnuteľnosti do vlastníctva odporcu v 1. rade na sumu 50.000,- €... (t. j. podiel 1/4 na cene   nehnuteľnosti,   pozn.)...   následne   napadol   rozsudok   prvostupňového   súdu odvolaním...“.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) „uznesením z 20. júla 2011 sp. zn. 9 Co   10/2011   zmenu   žaloby   uskutočnenú   podaním   žalobcu   zo   17.   septembra   2010 nepripustil, odvolanie žalobcu proti výroku o rozsudku vo veci samej odmietol, rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania potvrdil a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal“. Sťažovateľ „uznesenie odvolacieho súdu v celom rozsahu napadol... dovolaním“.

Najvyšší súd jeho dovolanie zo 16. septembra 2011 uznesením sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra 2013 odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

3.   Sťažovateľ   namietal,   že „dovolací   súd   nedostatočne   preskúmal   námietku zaujatosti   sudcov,   ktorí   v prvostupňovom   a následne   v odvolacom   konaní   rozhodovali o jeho   návrhu...   v dôsledku   tejto   chyby   nesprávne   rozhodol   o námietke   zaujatosti...“. (Sťažovateľ podal námietku zaujatosti „takmer tri týždne po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu“, pozn.)

Sťažovateľ ďalej namietal „zmarenie práva na prístup k súdu tým, že súd prvého stupňa   mu   neumožnil   vyjadriť   sa   k   (ne)dosiahnutiu   mimosúdnej   dohody,   za   účelom uzatvorenia ktorej bolo pojednávania dňa 18. 5. 2010 odročené a na ďalšom pojednávaní konanom   7.   septembra   2010   konal   v neprítomnosti   sťažovateľa   a jeho   právneho zástupcu...“; s uvedenou skutočnosťou (a jej dôsledkami na ďalší priebeh konania, pozn.) sa odvolací súd a ani dovolací súd dostatočne (podľa jeho predstavy, pozn.) nevysporiadal. Ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv sťažnosťou   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   (bod   1),   zrušil   toto   rozhodnutie, priznal mu primerané finančné   zadosťučinenie „3.500,-   euro“ a náhradu   trov   právneho zastúpenia „sume 323 euro a 50 centov“.

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 136/05).

7. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra 2013.

8. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal v zásade z dôvodov, ktoré uviedol aj v dovolaní   zo   16.   septembra   2011   (napr.   zmena   žalobného   petitu;   rozhodovanie prvostupňového súdu na pojednávaní bez jeho prítomnosti; odňatie mu možnosti konať pred prvostupňovým   a odvolacím   súdom   a vyjadriť   sa   k vykonaným   dôkazom;   nedostatočné zistenie   skutkového   stavu;   nedostatočné   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu...). Najvyšší súd jeho dovolanie odmietol „ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“ (pozri tiež bod 2).

9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95,   II. ÚS   21/96).   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy   neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10.   Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   V   rámci všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu z ustanovenia   §   237   OSP   výslovne   vyplýva,   že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide o prípady uvedené v písm. a ) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom prípade   dovolací   súd „dospel   k záveru,   že   v preskúmavanej   veci   nie   sú   dané   dôvody dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p... nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p...“ (sťažovateľ „prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ a g/ O. s. p.“, pozn.).

11. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 9 a 10) preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra 2013, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení výroku   a podstaty   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   14   C   43/2010-69 zo 7. septembra 2010, ako aj výroku a podstatných častí odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn. 9 Co 10/2011 z 20. júla 2011 oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľa: «Prípustnosť dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f) a g) O. s. p. K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p. tým, že mu   súd   prvého   stupňa   neumožnil   vyjadriť   sa   k   (ne)dosiahnutiu   mimosúdnej   dohody, za účelom ktorej bolo pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené. Na ďalšom pojednávaní 7. septembra 2010 súd konal v jeho neprítomnosti, ako aj v neprítomnosti jeho právneho zástupcu,   ktorý   svoju   prítomnosť   údajne   neospravedlnil.   Namietal,   že   dôkaz   -   Správu Ústrednej   vojenskej   nemocnice   SNP   Ružomberok,   Fakultnej   nemocnice   neurologickej kliniky zo 6. decembra 2010 - odvolací súd hodnotil a skutkové a právne závery z nej vyvodil bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k nemu, ozrejmiť pochybnosti a prípadne navrhnúť dôkazy na podporu hodnovernosti dodatočného ospravedlnenia. Vyslovil názor, že k vade konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. došlo, tým, že všetci konajúci sudcovia prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu mali byť vylúčení pre ich pomer k žalovanému 1/, ako bývalému členovi justičné stráže. Voči výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na zmenu žalobného petitu, s odvolaním sa na dôkazy založené v spise (dedičské rozhodnutia) namietal, že prvostupňovému súdu už v čase   doručenia   zmeneného   návrhu   na   začatie   konania   a   odvolaciemu   súdu   v   čase rozhodovania o tomto návrhu, boli známe listiny, ktorými bola preukázaná 10-násobne vyššia hodnota vyporiadovanej nehnuteľnosti, v dôsledku čoho právny záver odvolacieho súdu, že výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie, o zmenenom návrhu, považoval za nesprávny. Mal za to, že z výsledkov doterajšieho konania je zrejmé, že všeobecná hodnota nehnuteľnosti uvedená v dedičských rozhodnutiach je mnohonásobne vyššia. Zároveň namietal, že odvolací súd si zjavne protirečí, resp. minimálne nedostatočne odôvodňuje   tento   svoj   „opačný“   záver.   Ďalej   tvrdil,   že   súd   prvého   stupňa   unáhleným a nezákonným   pojednávaním   a   rozhodnutím   v   neprítomnosti   žalobcu   a   jeho   právneho zástupcu fakticky znemožnil predloženie zmeneného návrhu,   ako aj znaleckého posudku a ďalších   listinných   dôkazov   preukazujúcich   rokovania   medzi   účastníkmi   konania o vyporiadaní ešte pred podaním návrhu, v konaní na prvom stupni, a že k predloženiu tohto   dôkazu   v   konaní   na   prvom   stupni   nedošlo   zavinením   žalobcu,   ale   v   dôsledku nepredvídaných   udalostí   vis   maior.   Spochybnil   aj   záver   odvolacieho   súdu,   že   „zhodné tvrdenie účastníkov o všeobecnej hodnote vyporiadavanej veci by mohlo byť dôvodom pre jeho   nerešpektovanie   súdom   v   prípade   pochybnosti,   či   takýmto   postupom   účastníci nesledujú obchádzanie iného zákona“. V tejto súvislosti uviedol, že výšku požadovaného podielu,   ktorej   vyplatenia   sa   domáhal   v   návrhu   na   začatie   konania,   uviedol   s   cieľom zníženia výšky súdneho poplatku. Nesúhlasil so záverom odvolacieho súdu o „zhodnom tvrdení účastníkov“ pokiaľ ide o hodnotu nehnuteľnosti, pretože súdy nižších stupňov boli uzrozumené s tým, že medzi účastníkmi sú spory ohľadne výšky hodnoty nehnuteľnosti. Navrhol, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:«Najvyšší súd... ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že, dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.). zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), skúmal najskôr, či jeho opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V predmetnej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je tiež prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych   spoločenstiev   (viď   §   109   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.)   na   zaujatie   stanoviska. Dovolanie   nie   je   prípustné   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c/   ide o uznesenie   o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď § 239 ods. 2 O. s. p.). Ustanovenia   odsekov   1   a   2   neplatia,   ak   ide   o   uznesenie   o   príslušnosti,   predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu   dôkazu   vo veciach   týkajúcich   sa   práva   duševného   vlastníctva   a   o   trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3 O. s. p.).

Podaným dovolaním boli napadnuté všetky výroky uznesenia odvolacieho súdu, tak výrok o nepripustení zmeny žaloby,   ako aj výrok o odmietnutí   odvolania žalobcu proti výroku rozsudku vo veci samej a výroky o trovách konania. Dovolanie žalobcu voči všetkým napadnutým   výrokom   nie   je   procesné   prípustné   z   dôvodu,   že   smeruje   proti   uzneseniu odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky uvedené v § 239 O. s. p.

S   prihliadnutím   na   zákonnú   povinnosť   (§   242   ods.   1.   O.   s.   p.)   skúmať   vždy,   či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie, by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci   súdu,   nedostatku   spôsobilosti   účastníka,   nedostatku   riadneho   zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého   konania,   o   prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať,   o   prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach,   ktoré možno začať len na návrh,   či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dôvody, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. a/, e/ O. s. p. žalobca v dovolaní nenamietal a vady tejto povahy nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd... osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci mu súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu sudu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možností konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv   a   právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru žalobcu tým, že súd prvého stupňa mu neumožnil vyjadriť sa k (ne)dosiahnutiu mimosúdnej súdnej dohody, za účelom uzatvorenia ktorej bolo pojednávanie dňa 18. mája 2010 odročené a na ďalšom pojednávaní' konanom 7. septembra 2010 konal v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu. Ďalej namietal, že k odňatiu možnosti konať pred súdom, malo dôjsť aj tým, že odvolací   súd   vyhodnotil   dôkaz,   ktorým   spochybnil   hodnovernosť   jeho   neúčasti na pojednávaní bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k nemu a ozrejmiť „pochybnosti“ na podporu hodnovernosti dodatočného ospravedlnenia.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť, len v prípadoch ustanovených zákonom.

V zmysle čl. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Z. z, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní,   obsahom   tohto práva   je   i   relevantné   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky.   Ak   je   toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces.   Do   práva   na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením   dôkazov   (IV.   ÚS   252/04).   Právo   na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   ani   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (IV. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym, procesom (fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   nepatrí   ani   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (I. ÚS 97/97),   resp.   toho,   aby   súdy   preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Z citovaných ustanovení ústavy a ústavného zákona vyplýva, že základným právom účastníka je, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne, a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   nemožno   chápať   tak,   že   by   súd   nemohol   konať   a   rozhodnúť   vo   veci   bez prítomnosti   účastníka,   ale   tak,   že   súd   je   povinný   účastníkovi   poskytnúť   priestor   na uplatnenie tohto práva. Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom   súdnom   konaní   ústavou   zaručené   právo   osobnej   prítomnosti   účastníka konania   na   súdnom   konaní   zabezpečuje   tak,   že   ukladá   súdu,   ak   zákon   alebo   osobitný predpis neustanovuje inak, aby nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí byť účastníkom doručené tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať, aby mali dostatok času na prípravu a mohli sa pojednávania aktívne zúčastniť (§ 115 ods. 2 O. s. p.). Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník (právny zástupca alebo splnomocnený zástupca) nedostaví na pojednávanie bez toho, aby požiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd prejednať vec v jeho neprítomnosti; prihliadne pritom naj obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p, určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené,   aby   súd   mohol   vec   prejednať   v   neprítomnosti   účastníka   alebo   jeho   zástupcu: riadne predvolanie účastníka (jeho zástupcu) a absencia žiadosti účastníka (jeho zástupcu) o   odročenie   pojednávania   z   dôležitého   dôvodu.   Z   tohto   predpokladu   vychádza   aj ustanovenie1 § 119 O. s. p., podľa ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak účastníkovi bráni určitá, prekážka v účasti na pojednávaní, mal by z tohto dôvodu   požiadať   o   odročenie   pojednávania,   pričom   treba   súdu   oznámiť   dôvod   tejto žiadosti.

Všeobecne platí, že účastník konania sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí (§ 24 ods. 1 O. s. p.). Oprávnenie zvoliť si zástupcu je zaručené aj v ústavnej rovine (čl. 37 ods. 2 Listiny); jeho zmyslom je poskytnúť procesným právam a povinnostiam   účastníka   kvalifikovanú   ochranu.   Ak   je   účastník   konania   zastúpený advokátom s plným procesným plnomocenstvom (§ 25 O. s. p.), jeho procesné práva a povinnosti vykonáva v konaní jeho zástupca. Bez ďalšieho zastúpením účastníka konania podľa § 24 O. s. p. účastník nie je pozbavený výkonu svojich procesných práv a povinností. Vzhľadom k tomu, že zástupca je splnomocnený ku všetkým úkonom, ktoré môže účastník v konaní urobiť (§ 28 ods. 2 veta druhá O. s. p.), nemôže byť v zásade účastník v prípade svojej neúčasti na pojednávaní na svojich procesných právach ukrátený. Ak sa zastúpený účastník domáha svojho práva na prejednanie veci v jeho osobnej prítomnosti, nemožno mu toto právo uprieť.

V prípade zastúpeného účastníka ide teda o odňatie možnosti konať pred súdom len vtedy,   ak   sa   mu   postupom   súdu   upiera   možnosť   realizovať   svoje   procesné   práva. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. sa vzťahuje na účastníka konania i na jeho zástupcu. Ak sa ospravedlní účastník zastúpený advokátom z účasti na pojednávaní a z dôležitého dôvodu požiada o jeho odročenie, vzniká tým prekážka brániaca súdu v uskutočnení pojednávania, bez ohľadu na (ne)existenciu dôvodov na strane jeho právneho zástupcu.

K   časti   dovolacej   námietky   o   odňatí   možnosti   vyjadriť   sa   k   (ne)uzatvoreniu mimosúdnej dohody dovolací súd uvádza, že je podaná v súvislosti s konaním pred súdom prvého   stupňa   a   rozsudkom   Okresného   súdu   Prešov   zo   7.   septembra   2010,   č.   k. 14 C 43/2010-69 a nie v súvislosti s konaním pred odvolacím súdom a uznesením Krajského súdu   v   Prešove   uznesením   z   20.   júla.   2011,   sp.   zn.   9   Co   10/2011.   Odvolací   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   túto   námietku   žalobcu   (namietanú   už   v   odvolaní) vyhodnotil, keď podal výklad o možnosti súdu pokračovať v konaní, v prípade neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu na pojednávaní. Konštatoval, že v prípade, ak sa účastník konania z pojednávania neospravedlní a nepožiada o odročenie pojednávania, sú splnené podmienky na pokračovanie v konaní v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. a v takom prípade môže súd pokračovať v konaní aj v prípade neprítomnosti účastníka, vo veci môže aj rozhodnúť, pričom prihliadne na obsah spisu a dovtedy vykonané dôkazy. K neprítomnosti právneho zástupcu   a   jeho   žiadosti   o   dodatočné   ospravedlnenie   sa   neprítomnosti   na   pojednávaní uviedol, že odpustenie zmeškania lehoty v zmysle § 58 ods. 1 O. s. p. prichádza do úvahy len pri zákonnej lehote a nie pri tzv. sudcovskej lehote. Nariadenie termínu pojednávania nie je však   lehotou,   a   zmeškanie   ospravedlnenia   na   pojednávaní   nie   je   preto   možné   zhojiť postupom podľa § 58 O. s. p. Dovolací súd sa stotožňuje s takýmto výkladom odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu a k tomu ešte pre úplnosť uvádza:

Lehotou sa v občianskom súdnom konaní chápe konkrétny časový úsek stanovený občianskym právom procesným na vykonanie konkrétneho procesného úkonu účastníkom, prípadne iným subjektom zúčastneným v konaní, v ktorom účastník, prípadne aj ďalšia osoba zúčastnená na konaní musí, alebo môže uskutočniť určitý procesný úkon. Termínom je časový údaj určujúci deň, hodinu a miesto zasadnutia súdu, prípadne aj iného orgánu, ktorý uskutočňuje konanie (Ficová S., Števček M. Občianske súdne konanie. Praha, C. H. Beck, 2010, 155 s.). Odpustenie zmeškania lehoty je v civilnom procese možné len pri lehotách zákonných (nie je možné pri tzv. lehotách sudcovských), a to za predpokladu, že zákon takéto odpustenie nevylučuje. Právne účinky zmeškania termínu pojednávania sú iné ako právne účinky zmeškania lehôt. Z ustanovenia § 58 ods. 1 O. s. p. je zrejmé že zákon umožňuje   odpustiť   len   zmeškanie   lehoty,   nie   však   termínu   pojednávania.   Procesným inštitútom   umožňujúcim   neuskutočnenie   už   nariadeného   pojednávania   a   jeho   odloženie vo forme odročenia, je inštitút žiadosti o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní. Z logiky veci však vyplýva, že na to, aby tento procesný úkon vyvolal aj požadované procesné účinky je (za splnenia iných podmienok, ktoré boli v uvedenej veci naplnené), aby bol podaný včas. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, možno vec prejednať v neprítomnosť takéhoto účastníka, prihliadne sa pritom   na   obsah   spisu   a   doposiaľ   vykonané   dôkazy   (§   101   ods.   2   O.   s.   p).   Závery odvolacieho   súdu   o   tom,   že súd   prvého   stupňa neodňal žalobcovi možnosť   konať   pred súdom sú preto správne. S ohľadom na záver, že vykonaný termín pojednávania nebolo možné,   zvrátiť   podanou   žiadosťou   o   odpustenie   zmeškania   lehoty,   neobstojí   námietka žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom z dôvodu, že mu odvolací súd neumožnil vyjadriť   sa   k   dôkazu,   ktorý   vykonal   -   Správe   Ústrednej   vojenskej   nemocnice   SNP Ružomberok,   Fakultnej   nemocnice   neurologickej   kliniky   zo   16.   decembra   2010,   ktorým žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty podložil.

K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť podľa názoru žalobcu aj tým, že odvolací súd nepripustil zmenu žalobného petitu, hoci výsledky doterajšieho konania mohli byť podľa jeho názoru podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Podľa § 95 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže... Podľa § 95 ods. 2 O. s. p. súd nepripustí zmenu návrhu... K   rozhodnutiu   súdu   o   tom,   či   pripustí   zmenu   návrhu,   treba   súhlasiť   s   názorom žalobcu   uvedeným   v   dovolaní,   že   zmena   návrhu   nesmie   byť   v   rozpore   so   zásadou hospodárnosti   konania.   To,   či   dôsledky   určitého   procesného   postupu   alebo   úkonu   sú v súlade s touto zásadou, ale posudzuje súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 O. s. p. dáva preto žalobcovi možnosť zmeniť návrh (len) so súhlasom súdu; súd zmenu návrhu nepripustí (tiež) vtedy,   ak   by   výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť   podkladom   pre   konanie   o zmenenom   návrhu   (viď   §   95   ods.   2   O.   s.   p.).   V   prípade   nepripustenia   zmeny   návrhu pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok v novom konaní.

Úvaha,   či   výsledky   konania,   ku   ktorým   sa   dospelo   pred   žalobcom   požadovanou zmenou   návrhu,   (ne)môžu   byť   podkladom   pre   konanie   o   zmenenom   návrhu,   súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu.. Táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny   návrhu.   Pokiaľ   je   ním   súd   prvého   stupňa,   žalobca   nie   je   oprávnený   napadnúť odvolaním správnosť tejto jeho úvahy, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu, nie je prípustné (viď § 202 ods. 3 písm. f/ O. s. p.). Ani dovolací súd,   posudzujúci prípustnosť   dovolania z hľadiska   možnosti výskytu procesnej vady   konania   v   zmysle   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   v   konaní   odvolacieho   súdu,   nemôže prehodnocovať   správnosť   tejto   úvahy   súdu   (porovnaj   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   z   29.   septembra   2011   sp.   zn.   2   Cdo   161/2011,   schválené   dňa 13. decembra   2011   občianskoprávnym   kolégium   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky na uverejnenie   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej republiky).

Rovnako prípustnosť dovolania žalobcu voči výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým   odmietol   odvolanie   žalobcu,   nie   je   v   zmysle   ustanovenia   §   239   O.   s.   p.   daná. Osobitne dovolací súd zdôrazňuje, že nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p., ktorá by nastala, ak by odvolací súd odmietol odvolanie žalobcu ako odvolanie podané neoprávnenou osobou (§ 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.), hoci pre to neboli splnené procesné podmienky.

K tomu, aby odvolanie malo právne účinky a aby na jeho základe vznikli procesné vzťahy,   musí   vyhovovať požiadavkám,   ktoré ustanovuje Občiansky súdny poriadok.   Ten v ustanovení § 201 O. s. p. ustanovuje, že subjektom legitimovaným na podanie odvolania je účastník, pokiaľ to zákon nevylučuje. Právo podať odvolanie však, ako správne konštatoval odvolací súd patrí iba tomu účastníkovi konania, ktorému bola napadnutým rozhodnutím spôsobená ujma. V danom prípade je zrejmé, že súd prvého stupňa žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel, teda možno objektívne konštatovať, že mu nebola spôsobená ujma na jeho právach.   Odmietnutím   odvolania   žalobcu   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   nebola žalobcovi odvolacím súdom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci, či nesprávnosť skutkových zistení, treba uviesť, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie   je   „ďalším“   odvolaním,   ale   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na nápravu   len   výslovne   uvedených   procesných   (§   241   ods.   2   písm.   a/   a   b/   O.   s.   p.)   a hmotnoprávnych (§241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať   revízie   skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého   a   druhého   stupňa,   ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje, právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na. zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobcu boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobcom vytýkaná skutočnosť by mala za následok, vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladala   by   ale   prípustnosť   dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O. s. p., ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. teda vylučuje prípustnosť dovolania žalobcu proti výroku uznesenia odvolacieho súdu o trovách konania. Keďže vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku vyvodiť ani z § 237 O. s. p.

Podľa ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Neoddeliteľnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   je   aj   garancia   toho,   aby vo veci   rozhodoval   nestranný,   nezávislý   a   nezaujatý   sudca.   Nestrannosť,   nezávislosť a nezaujatosť   sudcu   je   jedným   z hlavných   predpokladov   spravodlivého   rozhodovania a jednou   z   hlavných   predpokladov   dôvery   občanov   a   iných   subjektov   práva   v   právo a právny štát.

Dovolací súd venoval pozornosť dovolacej námietke žalobcu, či sudkyňa súdu prvého stupňa JUDr. Anna Paveleková a členovia senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove - JUDr. Irena Dobňáková, JUDr. Milan Šebeň, JUDr. Milan Majernik, sú zaujatí. Mal pri tom na zreteli,   že   „neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (R 59/97).

Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom   citovaného   ustanovenia   je   prispieť   k   nestrannému   prejednaniu   veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Uvedenému cieľu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec a preto vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci. Môže ísť o prípady, ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník)   alebo   získal   informácie   o   veci   tzv.   neprocesným   spôsobom,   t.   j.   inak   ako dokazovaním a vnímaním všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle § 132 O. s. p. O kvalifikovaný pomer sudcu k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.

Pri posudzovaní okolností, ktoré podľa dovolateľa zakladali dôvod pre vylúčenie sudcu   z   prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci   vychádzal   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   zo   zákonnej   prezumpcie   nestrannosti   sudcov   a z toho,   že   výnimky   z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Sudcovia sú totiž vo všeobecnosti vylúčení z prejednávania a rozhodovania   veci   (len   vtedy   alebo   až   vtedy),   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k veci, k účastníkom   alebo   k ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o ich   nezaujatosti   (viď ustanovenie § 14 ods. 1 O. s. p.)

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je garancia toho, aby vo veci rozhodoval nezávislý a nestranný   sudca.   Nestrannosť   sa   definuje   spravidla   ako   neprítomnosť   predsudku (zaujatosti a nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil aj pri svojom   rozhodovaní   (pozri   napríklad   Piersack   proti   Belgicku).   Subjektívna   stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov, vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom   konania,   prípadne   k ich   zástupcom.   Pri   subjektívnej   nestrannosti   sa vychádza   z prezumpcie   nestrannosti,   až   kým   nie   je   preukázaný   opak.   Na   preukázanie nedostatku subjektívnej nestrannosti vyžaduje judikatúra ESĽP dôkaz o skutočnej zaujatosti (pozri   napríklad   Hauschildt   proti   Dánsku).   Rozhodujúce   nie   je   však   (subjektívne) stanovisko   sudcu,   ale   existencia   objektívnych   skutočností,   so   zreteľom   na   ktoré   môžu vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska (sudcu, či účastníka), ale podľa objektívnych symptómov. Práve tu sa uplatňuje teória zdania nezaujatosti [porovnaj tézu, že spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná („Justice must not only be done, it must also be seen to be done“)]. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký   aj   objektívne   javiť   (Delcourt   proti   Belgicku).   Objektívny   aspekt   nestrannosti   je založený   na   vonkajších   inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných   prejavoch   sudcu a jeho   vzťahu   k   prejednávanej   veci   a   k   účastníkom   konania.   Objektívnu   nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Existencia oprávnených pochybností závisí vždy od posúdenia konkrétnych okolností prípadu a podľa objektívneho kritéria sa musí rozhodnúť, či (úplne odhliadnuc od osobného správania   sa   sudcu)   existujú   preukázateľne   skutočnosti,   ktoré   môžu   spôsobiť   vznik pochybností o nestrannosti sudcu (pozri tiež Fey proti Rakúsku). Pri rozhodovaní, či je daný oprávnený   dôvod   na   obavu,   že   konkrétny   sudca   je   nestranný,   je   stanovisko   osoby oprávnenej namietať zaujatosť dôležité, ale nie rozhodujúce; určujúce je to, či sa môže táto obava považovať objektívne za oprávnenú.

Z uvedenej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu Slovenskej republiky možno vyvodiť, že subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestranností. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolností objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom   k   veci   disponuje.   Aj   pri   zohľadnení   teórie   zdania   môže   byt'   sudca   vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom   ustanovenej   povinnosti   nebude   môcť   rozhodovať   „sine   ira   et   studio“,   teda a nezávisle a nestranne.

V   preskúmavanej   veci   z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   žalobca   v   dovolaní   vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým konajúcim sudcom - sudkyni súdu prvého stupňa a sudcom odvolacieho súdu pre ich pomer k žalovanému 1/ ako bývalému členovi justičnej stráže, ktorý podľa jeho názoru pozná sudcov a má s nimi nadštandardné vzťahy.

Dovolací súd má za to, že subjektívna hypotéza žalobcu o možnej neobjektívnosti sudcov,   ktorú   ničím   iným   nekonkretizoval   a   ktorú   si   vytvoril   iba   na   základe   toho,   že žalovaný 1/ je bývalý člen justičnej stráže súdu prvého stupňa a krajského súdu, nemohla spôsobiť vznik pochybností o nezaujatosti sudcu (sudcov). Základom pre vylúčenie sudcu, ako to vyplýva z už uvedeného stručného výkladu ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., môžu byť len   objektívne   existujúce   zákonné   dôvody,   nie   však   domnienka   účastníka   o   možnej neobjektívnosti sudcov, sudkyne súdu prvého stupňa JUDr. Aleny Pavelekovej a členov senátu 9 Co Krajského súdu v Prešove - JUDr. Ireny Dobňákovej, JUDr. Milana Šebeňa, JUDr. Milana Majerníka. Sudkyňa súdu prvého stupňa JUDr. Alena Paveleková vyhlásila, že   vo   veci   sa   necíti   zaujatá,   že   nemá   pomer   k   veci,   účastníkom   konania   alebo   ich zástupcom. Ďalej uviedla, že žalovaný 3/ pracuje na súde ako člen justičnej stráže, okrem pozdravu v rámci bežnej slušnosti s ním neprichádza do, styku, bližšie ho nepozná a nemá s ním žiadny nadštandardný vzťah (č. l. 156). Rovnako sudcovia Krajského súdu v Prešove JUDr. Milan Šebeň a JUDr. Irena Dobňáková zhodne vyhlásili, že vo veci sa necítia zaujatí a   účastníkov   nepoznajú   (č.   l.   158   a   158a),   sudca   JUDr.   Milan   Majerník   uviedol,   že bývalých a súčasných členov justičnej stráže pozná len so služobného kontaktu, nevie, ktorí z nich má byť účastníkom konania a nepozná skutočnosti, ktoré by vzbudzovali pochybnosti o   jeho   nezaujatosti   (č.   l.   159).   Dovolací   súd   po   preskúmaní   veci   nezistil   žiaden   taký kvalifikovaný vzťah sudcu (sudcov) k veci, resp. k účastníkom konania, ktorý by zakladal dôvod pre ich vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Odôvodnenú pochybnosť o zaujatosti konajúcich sudcov nie je možné v danom prípade vyvodiť.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nie sú dané dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,   proti ktorému nie je dovolanie prípustné.   So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V   dovolacom   konaní   procesné   úspešným   žalovaným   1/   až   3/   vzniklo   právo   na náhradu trov konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Žalovaní 1/ až 3/ však nepodali návrh na uloženie povinnosti   nahradiť   trovy   konania   (§   151   ods.   1   O.   s.   p.),   a   preto im ich dovolací súd nepriznal.»

12.   Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   konštatuje,   že   v   dovolacom   konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože najvyšší   súd   postupoval   v   súlade   s procesnoprávnymi   predpismi,   keď   odmietol sťažovateľovo dovolanie ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať   odopretie   prístupu   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o mimoriadnom   opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 56/2012 z 11. septembra 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd konštatuje, že dovolací súd (a aj odvolací súd) sa podstatou námietok sťažovateľa (bod 3) dostatočne zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia aj primerane vysporiadal.

13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu   a možnosťou   porušenia základného   práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by   odôvodňoval   prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

14.   Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   pokiaľ   sťažovateľ namietal nesprávne závery vo   veci   konajúcich   súdov   týkajúce sa   výšky   ceny predmetu sporu (nehnuteľností) a určenia ocenenia jednotlivých spoluvlastníckych podielov, ústavný súd sa touto problematikou viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nezaoberal,   lebo   sťažovateľ   (kvalifikovane   zastúpený   advokátom)   sa   dožadoval ústavnoprávneho   prieskumu   výlučne   len   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   a nie   aj   jemu predchádzajúceho   rozhodnutia   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   totiž   v rozsahu   zákonom ustanovených   dovolacích   dôvodov   nebol   v okolnostiach   posudzovanej   veci   oprávnený preskúmať/posúdiť aj prípadné nesprávne právne závery odvolacieho súdu. Týmito by sa ústavný súd mohol zaoberať iba vtedy, ak by sťažovateľ popri najvyššom súde v petite brojil aj proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 10/2011 z 20. júla 2011, k čomu však nedošlo.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014