znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 131/2013-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou H., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v jej prítomnosti a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 M Cdo 21/2010 a jeho rozsudkom z 30. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   H., s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. P. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného   práva   na prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   a aby   sa   mohla   vyjadriť ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 M Cdo 21/2010 a jeho rozsudkom z 30. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   Okresnému   súdu Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sa   žalobcovia   domáhali   voči   sťažovateľke ako žalovanej   vypratania   nebytových   priestorov   z   dôvodu   neplatnosti   zmluvy   o   nájme, na základe ktorej tieto priestory užívala sťažovateľka.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 147/05-140 z 15. apríla 2009 (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu“)   tak,   že   žalobe   vyhovel   a   sťažovateľke   uložil povinnosť vypratať nebytové priestory a zaviazal ju na náhradu trov konania.

Okresný súd ako predbežnú otázku pri posúdení dôvodnosti žaloby žalobcov riešil platnosť   nájomnej   zmluvy   uzavretej   medzi   žalobcami,   resp.   ich   predchodcom a sťažovateľkou, a dospel ku skutkovému záveru, že predmetom zmluvy o nájme medzi žalobcami   a sťažovateľkou   boli   nebytové   priestory   (a   nie   časť   nehnuteľnosti, ako to namietala sťažovateľka), a preto pre posúdenie platnosti tejto zmluvy je relevantné zachovanie   podmienok   ustanovených   zákonom   č.   116/1990   Zb.   o   nájme   a   podnájme nebytových   priestorov   v   znení   platnom   v   čase   uzatvorenia   zmluvy   (ďalej   len   „zákon č. 116/1990 Zb.“).   Okresný   súd   z   uvedeného   vyvodil   právny   záver,   že   nedostatok predchádzajúceho súhlasu príslušnej mestskej časti B. má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy   o   nájme   týchto   priestorov.   Okresný   súd   navyše   dospel   k záveru,   že   predmetná nájomná zmluva je neplatná aj pre jej rozpor s dobrými mravmi, keďže bola nevyvážená v neprospech žalobcov ako prenajímateľov.

Sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu,   v   ktorom   okrem iného namietala nesprávnu kvalifikáciu predmetu nájmu okresným súdom (ako nebytového priestoru, pozn.). Tento skutkový záver nemal podľa sťažovateľky oporu vo vykonanom dokazovaní.   Podľa   sťažovateľky   predmetom   nájmu   je   časť   nehnuteľnosti,   pričom takto kvalifikovaný predmet nájmu sa nespravuje ustanoveniami zákona č. 116/1990 Zb. a podmienkou   platnosti   zmluvy   o   nájme tohto   predmetu   nájmu   nie   je súhlas príslušnej mestskej časti. Sťažovateľka v odvolaní namietala aj nesprávnosť záverov okresného súdu o rozpore   nájomnej   zmluvy   s   dobrými   mravmi   a   porušenie   svojich   procesných   práv v konaní vedenom okresným súdom.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom č. k. 4 Co 281/2009-181 z 24. marca 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného súdu a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) na podnet   sťažovateľky   podala   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu a rozsudku okresného súdu, v ktorom uplatnila dva dovolacie dôvody, a to podľa § 243f ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, konkrétne k vade podľa § 237 písm. f) (sťažovateľke bola odňatá   možnosť konať pred   súdom,   pozn.),   a podľa   §   243f   ods.   1 písm.   c)   OSP, a to že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší   súd   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   a   rozsudok   okresného   súdu v rozsahu   dovolacích   dôvodov   uplatnených   generálnou   prokuratúrou,   dospel   k   záveru o nedôvodnosti mimoriadneho dovolania a napadnutým rozsudkom zamietol mimoriadne dovolanie   generálneho   prokurátora.   Sťažovateľku   zaviazal   na   náhradu   trov   dovolacieho konania.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   ňou   označených   základných   práv   rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý je podľa nej ústavne nekonformný, a navrhla, aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa...,   aby   sa   sťažovateľova   vec   prerokovala   v   jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené.

2. Základné   právo   sťažovateľa...,   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené.

3. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.   XI.   2011, sp. zn. 6 M Cdo   21/2010,   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   24.   III.   2010, č. k. 4 Co 281/2009-181 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15.   IV.   2009, č. k. 14 C   147/2005-140   zrušuje   a   vec   vracia   Okresnému   súdu   Bratislava   I   na   ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia... spoločnosti A., s. r. o. v sume 296,40 Eur... na účet advokátskej kancelárie H., s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu navrhla, aby „V zmysle § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu“.

Sťažnosť sťažovateľky bola pridelená sudcovi spravodajcovi M. Ľ. Dňa 27. januára 2012   sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu „vyhlásenie   o odmietnutí   ustanoveného   sudcu spravodajcu“ a následne   14. septembra   2012   sudca   spravodajca   namietal   svoju predpojatosť.   Uznesením   č.   k.   II. ÚS   383/2012-7   z 20.   septembra   2012   bol vylúčený z konania a rozhodovania vo veci v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie od 29. februára 2012 do 28. februára 2013. Dňa 9. januára 2013 bola vec pridelená sudkyni spravodajkyni M. M.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   ústavy   postupom   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorým   zamietol   mimoriadne dovolanie   generálnej   prokuratúry   smerujúce   proti   rozsudku   krajského   súdu   a   rozsudku okresného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti   preskúmal   namietaný   postup   a   rozsudok   najvyššieho   súdu s prihliadnutím   na   rozsudok   okresného   súdu,   rozsudok   krajského   súdu   a   mimoriadne dovolanie generálnej prokuratúry.

Ústavný súd zdôrazňuje svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že kompetencie ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a   nepoužívajú sa na   skúmanie   namietanej   vecnej   nesprávnosti,   pretože   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol   k   porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Prvý okruh námietok sťažovateľky smeroval k spochybneniu záverov najvyššieho súdu pri vysporiadaní sa s procesnými pochybeniami okresného súdu i krajského súdu, v ktorých generálna prokuratúra videla naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. a) OSP, t. j. že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP, konkrétne k vade podľa § 237 písm. f), a to odňatie možnosti konať pred súdom.

Sťažovateľka v tomto okruhu svojich sťažnostných námietok uviedla: «Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti tejto sťažnosti, prvé pojednávanie vo veci bolo zákonným sudcom nariadené až po takmer štyroch rokoch od podania návrhu (až po podaní ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní), na deň 14. 1. 2009.

Odporca   sa   pre   problémy   so   zabezpečením   preberania   písomností   v   prevádzke reštaurácie A. nedozvedel. Z rovnakého dôvodu sa nedozvedel ani o ďalšom pojednávaní nariadenom na termín bezprostredne (s ohľadom na režim doručovania súdnych zásielok a procesné právo na prípravu) nasledujúci, na 24. II. 2009.

Bez ohľadu na skutočnosť, že nemožnosť doručenia predvolania vznikla na strane odporcu, je potrebné zdôrazniť, že išlo o krátke (a jediné) obdobie, počas ktorého odporca písomnosti   nepreberal.   Odporca   má   za   to,   že   táto   skutočnosť   nezakladá   a   nemôže byť dôvodom pre odňatie základných ústavných a procesných práv účastníka konania... Odporca ihneď zabezpečil nápravu a v ďalšom priebehu konania (počas takmer troch rokov jeho trvania) nevznikol žiadny problém s doručovaním na strane odporcu. Súd   prvého   stupňa   však   v   ďalšom   priebehu   závažne   pochybil   pri   doručovaní písomností,   keď   k   (údajne)   trom   súdnym   zásielkam   zo   zákona   povinne   doručovaným účastníkom (vrátane dvoch uznesení pripúšťajúcich odvolanie) existujú v súdnom spise iba dve   doručenky.   Súd   tak   preukázateľne   pochybil   v   administratívnom   procese,   ktorý zabezpečuje   realizáciu   základného   práva   na   verejné   prejednanie   veci,   sťažovateľ   však považuje za podstatný následok tohto pochybenia, ktorým bolo faktické odňatie možnosti odporcovi zúčastniť sa pojednávania nariadeného na 24. III. 2009, keďže odporca prevzal iba   dve   vyššie   spomenuté   uznesenia   pripúšťajúce   odvolanie   a   žiadne   predvolanie na pojednávanie.   Následkom   tohto   pochybenia   je   skutočnosť,   že   súd   nevie   hodnoverne preukázať doručenie všetkých troch zásielok zo zákona doručovaných účastníkom... Súdy vyššieho stupňa sa s touto námietkou odporcu riadne účelovo nevysporiadali, pričom NS SR sa obmedzil na (podľa presvedčenia sťažovateľa) účelové konštatovanie, že „doručenka preukazujúca doručenie predvolania   nevzbudzuje   pochybnosti“,   k nezrovnalosti   v počte zásielok a doručeniek sa vôbec nevyjadril, čo sťažovateľ považuje za závažný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí odvolacieho súdu a dovolacieho súdu...

Sťažovateľovi nebolo doručené predvolanie ani na pojednávanie konané dňa 15. IV. 2009 (súdny spis neobsahuje v tomto prípade žiadnu doručenku), zdôvodnenie dovolacieho súdu, že „na tento deň pojednávanie nariadené nebolo a prvostupňový súd v tento deň ani nepojednával“, „išlo o deň, na ktorý len za účelom vyhlásenia rozsudku bolo odročené pojednávanie   uskutočnené   24.   III.   2009“,   pričom   „keďže žalovaná sa na   pojednávanie nariadené na deň 24. III. 2009 neustanovila a ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, sama sa zbavila možnosti dozvedieť sa o termíne vyhlásenia rozsudku“. Najvyšší súd SR   v odôvodnení neuviedol   žiadne   zákonné procesné   ustanovenia,   ktoré   odoberajú právo   účastníka   zúčastniť   sa   pojednávania,   na   ktorom   má   dôjsť   „iba“   k   vyhláseniu rozsudku,   alebo   sa   o   takomto   pojednávaní   aspoň   dozvedieť.   Odporca   si   dovoľuje pripomenúť,   že   pojednávanie   vytýčené,   alebo   odročené   za   účelom   vyhlásenia   rozsudku je štandardný procesný inštitút..., pri ktorom nie je možné ignorovať a bagatelizovať práva účastníkov ani povinnosti súdu týmto právam zodpovedajúce. Z tohto dôvodu má sťažovateľ za to, že odôvodnenie dovolacieho súdu nielenže vecne odporuje zákonu a porušuje práva na   vecné   a   vnútorne   konzistentné   odôvodnenie   rozsudku,   ale   opätovne   preukazuje aj účelovosť argumentácie dovolacieho súdu...

Napriek uvedeným pochybeniam prvostupňového súdu (a následnému rozhodnutiu súdu prvého stupňa bez vypočutia sťažovateľa) mali odvolací súd, ako aj dovolací súd možnosť túto vadu napraviť a odporcu v konaní majúcom rozhodujúci význam pre jeho ďalšiu činnosť aj právnu existenciu... vypočuť.

Odvolací súd (opierajúc sa o ustanovenie § 214 OSP), ani dovolací súd (vychádzajúc z ustanovenia § 243a OSP),   pojednávanie nenariadili,   čím bolo odporcovi znemožnené v troch   stupňoch   súdneho   konania   trvajúceho   šesť   a   pol   roka   uplatnenie   jeho   práva na verejné prejednanie veci...»

Sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   dostatočne   s tým, že jej nedoručil   predvolanie   na   pojednávanie   okresného   súdu   na   24. marec 2009, že ju nepredvolal na pojednávanie na 15. apríl 2009, na ktorom bol vyhlásený rozsudok okresného   súdu,   a že   jej   odňal   možnosť   konať   pred   súdom   (nenariadenie   pojednávaní odvolacím ani dovolacím súdom, pozn.). Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd s týmto   okruhom   dovolacích   námietok   generálnej   prokuratúry   dostatočne   a   ústavne konformne   vysporiadal   a   jeho   závery   nemožno   hodnotiť   ako   účelové,   keď   uviedol: „Neopodstatnené   boli   aj   dovolacie   námietky   poukazujúce   na   údajné   pochybenia   súdov pri doručovaní   predvolania   žalovanej   na   pojednávania.   Z   obsahu   spisu   vyplýva, že žalovanej   bolo   náhradným   spôsobom,   t.   j.   uplatnením   fikcie   doručenia   pri   splnení podmienok   vyžadovaných   zákonom   pre   takýto   postup,   doručené   predvolanie na pojednávanie nariadené súdom prvého stupňa na deň 14. 1. 2009 a 24. 2. 2009. Postup prvostupňového súdu, ktorý v oboch prípadoch uskutočnil pojednávanie v neprítomnosti žalovanej,   bol   v   súlade   s ustanovením   §   101   ods.   2   O.   s.   p...   Zo   spisu   je   tiež   zrejmé, že predvolanie na pojednávané nariadené na deň 24. 3. 2009 bolo dňa 17. 3. 2009 doručené konateľovi   žalovanej.   Doručenka   (pripojená   k   č.   l.   108)   potvrdzujúca   túto   skutočnosť nevzbudzuje v tomto smere žiadne pochybnosti a to ani v spojení s tým, že v rovnaký deň bola konateľovi žalovanej doručená aj zásielka súdu určená do vlastných rúk a obsahujúca uznesenie o poriadkovej pokute (č. l. 109) a o čiastočnom zastavení konania (č. l. 111). Obsahu spisu nezodpovedá ani námietka, že štvrté pojednávanie bolo nariadené na 15. 4. 2009 a že na toto pojednávanie žalovaná nebola predvolaná. Na tento deň pojednávanie nariadené nebolo a prvostupňový súd v tento deň ani nepojednával. Išlo o deň, na ktorý len za účelom vyhlásenia rozsudku bolo odročené pojednávanie uskutočnené dňa 24. 3. 2009. Keďže   žalovaná   sa   na   pojednávanie   nariadené   na   deň   24.   3.   2009   neustanovila a ani nepožiadala   z dôležitého   dôvodu   o   jeho   odročenie,   sama   sa   zbavila   možnosti dozvedieť sa o termíne vyhlásenia rozsudku.

Rovnako nedôvodnou bola aj dovolacia námietka o odňatí možnosti žalovanej konať pred súdom tým, že jej nebolo doručené vyjadrenie žalobcov k odvolaniu. Občiansky súdny poriadok   v   ustanovení   §   209a   ukladá   súdu   prvého   stupňa   povinnosť   doručiť   ostatným účastníkom odvolanie s výzvou na možnosť sa k nemu vyjadriť, neukladá však povinnosť doručiť ostatným účastníkom aj prípadné vyjadrenie k odvolaniu. Napriek absencii takéhoto výslovného   zákonného   príkazu   by   nedoručenie   vyjadrenia   k   odvolaniu   mohlo   byť   za určitých okolností porušením princípu „rovnosti zbraní“ v konaní. O takýto prípad by išlo vtedy, ak by vyjadrenie k odvolaniu malo alebo mohlo mať zásadný vplyv na rozhodnutie odvolacieho   súdu.   V prejednávanej veci   takáto situácia nenastala.   Vyjadrenie žalobcov k odvolaniu bolo totiž v podstate len konštatovaním správnosti rozsudku súdu prvého stupňa a jeho skutkových a právnych záverov vo vzťahu k odvolacím námietkam. Z odôvodnenia odvolacieho   rozsudku   nevyplýva,   že   by   odvolací   súd   k   prijatiu   jeho   záverov   viedlo vyjadrenie žalobcov k odvolaniu žalovaných. Naopak je z neho zrejmé, že odvolací súd sa stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa.   Za   tejto   situácie bol správny aj postup odvolacieho súdu, ktorý v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol o odvolaní žalovanej bez nariadenia pojednávania...»

Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľky nebola spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

V druhom okruhu svojich sťažnostných námietok sťažovateľka uviedla, že «v kontexte nastolených sporných otázok a vykonaných dôkazov...   rozhodnutia súdov vo veci neboli riadne odôvodnené, odôvodnenia rozhodnutí súdov v jednotlivých stupňoch si odporovali navzájom   a   v základných   tvrdeniach   odporovali   aj   objektívnemu   zistenému   skutkovému stavu, odôvodnenia tak boli nezrozumiteľné a zároveň navodzujúce dojem účelovosti... súdy   sa   v   odôvodneniach   nevysporiadali   so   základnou,   objektívnou,   a   pre   vec rozhodujúcou skutočnosťou, ktorou je charakter predmetu nájmu...

Prvostupňový   súd   v   odôvodnení   konštatoval,   že   v   danom   prípade   išlo   o   nájom nebytových priestorov, a preto je chýbajúci súhlas obce dôvodom neplatnosti nájomnej zmluvy...

Sťažovateľ   namietal   tento   záver   súdu   v   odvolaní,   v   ktorom   predložil   množstvo argumentov preukazujúcich, že v danom prípade objektívne nemôže ísť o nájom nebytových priestorov podľa zákona č. 116/1990 Zb. sťažovateľa.

Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa s týmto kľúčovým   argumentom   sťažovateľa   stotožnil...   avšak   dospel   k   nesprávnemu   právnemu záveru, keď vyvodil, že aj za týchto okolností je súhlas obce k nájmu potrebný. Tento právny záver však priamo odporuje zákonu...

Dovolací   súd   si   bol   podľa   názoru   odporcu   vedomý   neúnosnosti   takejto argumentácie, a preto so zámerom udržať konštatovanie o neplatnosti nájomnej zmluvy, vo vzťahu   k námietke   generálneho   prokurátora,   svojvoľne   vyložil   odôvodnenie   odvolacieho súdu tak, že odvolací súd sa v odôvodnení „nepresne“ vyjadril...

Údajná „nepresnosť“ odôvodnenia v tak závažnej otázke by sama osebe zakladala nejednoznačnosť   rozhodnutia   a   porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces,...   pokiaľ by bolo možné považovať túto časť odôvodnenia za úvahu nadbytočnú, a v dôsledku toho ju považovať   za   irelevantnú,   ostalo   by   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   v   tejto   časti nedostatočne odôvodnené a v dôsledku toho aj nepreskúmateľné...

Za závažné porušenie § 157 ods. 2 OSP považuje odporca tiež absenciu akéhokoľvek vyjadrenia odvolacieho súdu k tvrdeniu odporcu o odňatí procesných práv.».

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   druhému   okruhu   námietok   sťažovateľky   konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku dôsledne, podrobne a ústavne konformne odôvodnil limity   svojej   prieskumnej   právomoci,   keď   zdôraznil: „V   preskúmavanej   veci   uplatnil generálny prokurátor dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. a/ a písm. c/ O. s. p. Dovolací dôvod podľa písm. c/ tohto ustanovenia, t. j. nesprávne právne posúdenie veci, odôvodnil   nedostatočným   zistením   skutkového   stavu   veci   a   nesprávnou   aplikáciou, resp. interpretáciou relevantného práva.

Pri úvahe o správnosti právneho posúdenia veci dovolací súd preveruje, či zistený skutkový   stav   (t.   j.   skutkové   závery   vychádzajúce   zo   skutkových   zistení   ako   výsledku hodnotenia   dôkazov   vykonaných   súdmi   v   základnom   konaní)   dovoľoval   odvolaciemu, resp. prvostupňovému súdu urobiť príslušný právny záver. To, či dovolateľ vytýka súdom v základnom   konaní   nedostatky   pri   zisťovaní   skutkového   stavu   veci,   nie   je   v   tejto   fáze dovolacieho prieskumu podstatné a tak odôvodňovanie nesprávneho právneho posúdenia veci nedostatočným zistením skutkového stavu veci je pre dovolacie konanie z pohľadu dovolacieho dôvodu podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. právne bezvýznamné.

Občiansky súdny poriadok v znení do 31. 8. 2003 v § 241 ods. 2 písm. c/ a v § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. pripúšťal odôvodnenie dovolania aj tým, že rozhodnutie vychádza zo skutkového zistenia, ktoré nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Tento dovolací dôvod však od 1. 9. 2003 účinnosťou novely O. s. p. vykonanej zákonom č. 353/2003 Z. z. prestal byť súčasťou platnej právnej úpravy. Vzhľadom na túto skutočnosť môžu byť nedostatky v zistení skutkového stavu z hľadiska dovolacieho prieskumu významné len ako tzv. iná vada konania a to za podmienky, že táto vada mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ a § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. )...

V   prejednávanej   veci   generálny   prokurátor,   hoci   v   súvislosti   s   namietaným nesprávnym   právnym   posúdením   veci   vyčítal   súdom   v   základnom   konaní   nedostatočne zistený skutkový stav, inú vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo   veci,   ako   samostatný   dovolací   dôvod   neuplatnil,   a   ani   z   obsahu   spisu   takáto   vada nevyplýva.

Prvostupňový   súd   po   vykonaní   a   zhodnotení   vykonaného   dokazovania   dospel k skutkovým zisteniam, z ktorých urobil skutkový záver, že medzi žalobkyňou 1/ a právnym predchodcom žalobcov 2/ a 3/ ako prenajímateľmi a žalovanou ako nájomcom bola 17. 5. 2002   uzatvorená   zmluva   o   nájme,   predmetom   ktorej   boli   nebytové   priestory...   že   išlo o nebytové priestory stavebne určené na prevádzkovanie obchodu a služieb (toto skutkové zistenie vyplýva z kontextu celého odôvodnenia prvostupňového rozsudku), že boli prenajaté žalovanej na podnikateľské účely a že k ich prenájmu nebol daný predchádzajúci súhlas mestskej časti B.

Pri neexistencii žiadnych okolností, ktoré ako tzv. iná vada konania (v zmysle už skôr uvedeného) by boli spôsobilé spochybniť tento skutkový záver ako výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa,   bolo úlohou dovolacieho súdu posúdiť,   či právny záver prvostupňového i odvolacieho súdu zodpovedal zistenému skutkovému stavu. Podľa názoru dovolacieho   súdu   súd   prvého   stupňa   i   odvolací   súd,   ktorý   sa   stotožnil   so   skutkovými a právnymi   závermi   prvostupňového   súdu,   správne   aplikovali   na   zistený   skutkový   stav zákon č. 116/1990 Zb. v znení platnom do 1. 7. 2004 a správne ho aj interpretovali. Preto je správny   aj   ich   právny   záver   o   absolútnej   neplatnosti   zmluvy   o   nájme   označených nebytových priestorov pre nedostatok predchádzajúceho súhlasu obce (príslušnej mestskej časti) s ich prenájmom...“

Z uvedeného vyplýva, že rozsah prieskumnej právomoci najvyššieho súdu vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a rozsudku okresného súdu bol vymedzený dovolacími dôvodmi uplatnenými   generálnou   prokuratúrou,   v   rámci   ktorých   najvyššiemu   súdu   neprináležalo vyhodnocovať skutkové závery okresného súdu a krajského súdu o kvalifikácii predmetu nájmu.   Preto   námietka   sťažovateľky,   že „súdy   sa   v   odôvodneniach   nevysporiadali so základnou,   objektívnou,   a   pre   vec   rozhodujúcou   skutočnosťou,   ktorou   je   charakter predmetu   nájmu...“,   nebola   spôsobilá   spochybniť   ústavnú   konformnosť   záverov najvyššieho súdu.

Sťažovateľka   namietala aj účelový   výklad odôvodnenia   rozsudku   krajského súdu najvyšším   súdom   s   cieľom   vylúčiť   zo   svojej   prieskumnej   právomoci   (vymedzenej dovolacími   dôvodmi   generálnej   prokuratúry)   posúdenie   správnosti   právneho   záveru krajského súdu o aplikovateľnosti zákona č. 116/1990 Zb. pri kvalifikácii predmetu nájmu ako časti budovy, a nie nebytového priestoru.

Podľa generálnej prokuratúry (aj sťažovateľky) krajský súd síce potvrdil rozsudok okresného súdu, ale v odôvodnení svojho rozsudku zmenil kvalifikáciu predmetu nájmu na nehnuteľnosť – budovu, resp. časť budovy a následne na tento skutkový záver nesprávne aplikoval zákon č. 116/1990 Zb.

V uvedenom generálna prokuratúra (aj sťažovateľka) videla naplnenie dovolacieho dôvodu   podľa   §   241   ods.   2   písm.   c)   OSP,   t.   j.   že   rozsudok   krajského   súdu   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd sa nestotožnil s názorom generálnej prokuratúry a uviedol: «Generálny prokurátor...   z   rozsudku   odvolacieho   súdu   vyvodil   záver,   že   odvolací   súd   mal   za to, že predmetom nájmu bola celá budova. Tento záver však nezodpovedá obsahu odôvodnenia rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celku.   Odvolací   súd   výslovne   uviedol,   že   sa   stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa, teda aj s jeho skutkovým záverom, podľa ktorého   predmetom   nájmu   boli   nebytové   priestory.   Úvaha   odvolacieho   súdu   končiaca právnym záverom, že súhlas k prenájmu by bol potrebný, aj keby išlo (odvolací súd použil nie celkom presnú formuláciu „že i keď ide...“) o nájom celej budovy, bola len úvahou navyše (tzv. obiter dictum – na okraj), nič nemeniacou na stotožnení sa odvolacieho súdu s právnym záverom súdu prvého stupňa o absolútnej neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov pre absenciu predchádzajúceho súhlasu mesta, resp. príslušnej mestskej časti s ich prenájmom. Z tohto dôvodu námietky generálneho prokurátora týkajúce sa riešenia právnej otázky, či súhlas s prenájmom bol alebo nebol potrebný aj v prípade, ak predmetom nájmu   bola   budova   ako   celok,   boli   právne   nevýznamné   a   dovolací   súd   sa   nimi nezaoberal...»

Ústavný   súd   po   oboznámení   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   konštatuje, že hodnotenie   časti   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   najvyšším   súdom   ako „tzv. obiter dictum – na okraj“ nebolo účelové, svojvoľné či arbitrárne.

Z kontextu celého odôvodnenia rozsudku krajského súdu najvyšší súd správne ustálil, že   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   stotožniac   sa   s   jeho   kvalifikáciou predmetu   nájmu   i   právnym   záverom   o   aplikovateľnosti   zákona   č. 116/1990 Zb. na posúdenie platnosti zmluvy s takýmto predmetom nájmu.

Krajský   súd   v   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   hodnotenej   najvyšším   súdom ako „tzv.   obiter   dictum   -   na   okraj“ uviedol   právny   záver   o   aplikovateľnosti   zákona č. 116/1990   Zb.   aj   na   posúdenie   platnosti   zmluvy,   ktorej   predmetom   je   časť   budovy, a nie nebytový   priestor.   Uvedený   právny   záver   najvyššiemu   súdu   neprináležalo v dovolacom konaní posudzovať (v súlade s jeho prieskumnou právomocou vymedzenou dovolacími dôvodmi generálnej prokuratúry), keďže na jeho základe nedošlo k potvrdeniu správnosti záveru okresného súdu o absolútnej neplatnosti posudzovanej nájomnej zmluvy.

Preto   ani   námietka   sťažovateľky   o   účelnosti   výkladu   odôvodnenia   rozsudku krajského   súdu   najvyšším   súdom   nebola   spôsobilá   spochybniť   ústavnú   konformnosť záverov najvyššieho súdu.

Podľa sťažovateľky dôsledkom hodnotenia časti odôvodnenia rozsudku krajského súdu najvyšším súdom ako „tzv. obiter dictum – na okraj“ je nedostatočné odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu   spočívajúce   v   nevysporiadaní   sa   s   odvolacou   námietkou sťažovateľky o nesprávnej kvalifikácii predmetu nájmu okresným súdom.

V tejto súvislosti ústavný súd opätovne poukazuje na rozsah prieskumnej právomoci najvyššieho súdu (daný dovolacím dôvodmi uplatnenými generálnou prokuratúrou), ktorá, ako   to   už   bolo   zdôraznené,   vylúčila   z prieskumnej   právomoci   najvyššieho   súdu v dovolacom   konaní   posudzovanie   odôvodnenosti   skutkových   záverov   krajského   súdu. Preto   ani   táto   časť   argumentácie   sťažovateľky   nebola   spôsobilá   spochybniť   ústavnú konformnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   svoje   závery   primeraným   spôsobom odôvodnil,   tieto   závery   sú   spätne   preskúmateľné,   logické   a   vychádzajúce   z   aplikácie príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   nie   sú   zjavne   neodôvodnené a ani arbitrárne,   preto   sú   ústavne   udržateľné.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97).

Ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa   ktorej   nie je jeho úlohou zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   a   v   jej   prítomnosti   a   aby   sa   mohla   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods.   2 ústavy postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. februára 2013