znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 131/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndob 15/2009 z 9. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B., PhD., o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   M.   B.,   PhD.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ndob 15/2009 z 9. júla 2009 (ďalej len „uznesenie z 9. júla 2009“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «20. januára 2004 sťažovateľ uzatvoril   so   spoločnosťou   W...   mandátnu   zmluvu,   ktorej   predmetom   bolo   poskytovanie právnej pomoci...

Na   základe   uvedenej   mandátnej   zmluvy   a   viacerých   splnomocnení   udelených spoločnosťou   W...   poskytoval   sťažovateľ   uvedenej   spoločnosti   právnu   pomoc   proti protiprávnemu... scudzovaniu majetku spoločnosti menšinovým spoločníkom a konateľom... Ing. S. R...

Dňa 13. septembra 2005 spoločnosť W... sťažovateľovi písomne uznala svoj dlh za poskytnuté právne služby...

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1K 116/04-591 z 20. septembra 2005 vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti W... Sťažovateľ si... podaním z 18. novembra 2005 svoju   pohľadávku   za   poskytnuté   právne   služby   ako   konkurzný   veriteľ   riadne   prihlásil v konkurznom konaní...

správca   konkurznej   podstaty   JUDr.   T.   V.   na   prieskumnom   pojednávaní   dňa   30. marca   2006   poprel   pravosť   prihlásenej   pohľadávky   sťažovateľa   (v   celej   výške) s odôvodnením, že pohľadávka nie je špecifikovaná a je nepreskúmateľná čo do výšky... Dňa 18. mája 2006 sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave žalobu vo veci určenia pravosti prihlásenej pohľadávky...

Krajský   súd...   rozsudkom   sp.   zn.   8   Cbi   64/06-58   zo   6.   decembra   2006   žalobu sťažovateľa   vo   veci   určenia   pravosti   prihlásenej   pohľadávky   zamietol.   Súd   o   žalobe rozhodol na prvom pojednávaní a v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, a napriek   tomu,   že   právna   zástupkyňa   neúčasť   sťažovateľa   na   pojednávaní   riadne ospravedlnila (sťažovateľ mal v čase predmetného pojednávania iné súdne pojednávanie, v ktorom   vystupoval   ako   právny   zástupca   účastníka   konania)   a   požiadala   o   odročenie pojednávania.

Proti... rozsudku Krajského súdu... sťažovateľ... podal odvolanie z 12. januára 2007, v ktorom poukázal na zjavnú nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu...

Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 3 Obo 135/2008-131 z 10. decembra 2008 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cbi 64/06-58 zo 6. decembra 2006 a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   uvedenom   uznesení   konštatoval,   že   viaceré závery súdu prvého stupňa v rozsudku zo 6. decembra 2006 sú zjavne nesprávne a nemajú oporu v spisovom materiáli ani v právnom poriadku Slovenskej republiky (t. j. uvedené rozhodnutie   prvostupňového   súdu   možno   označiť   za   svojvoľné),   a   tiež.,   že   krajský   súd svojím postupom sťažovateľovi odňal ústavné právo konať pred súdom a ústavné právo na spravodlivý súdny proces…

Pri nazretí do súdneho spisu vedeného na Krajskom súde... sp. zn. 8Cbi 64/2006... 11. mája 2009 sťažovateľ zistil, že... 17. februára 2009 do predmetného súdneho spisu nazrela neoprávnená osoba a boli jej... vyhotovené fotokópie z dokumentov nachádzajúcich sa v... spise (úradný záznam - č. l. 141). Z uvedeného dôvodu preto sťažovateľ ako účastník konania podal na Krajský súd... sťažnosť a upozornenie na nesprávny úradný postup... Krajský súd v Bratislave v predmetnej právnej veci sp. zn. 8Cbi 64/2006 vytýčil pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 13. mája 2009.

V priebehu uvedeného pojednávania sťažovateľ z viacerých vyjadrení sudkyne JUDr. T.   P.   nadobudol   vážne   pochybnosti   o   jej   nezaujatosti   a   nestrannosti   vo   vzťahu k prejednávanej   veci,   resp.   k   účastníkom   konania.   Vzhľadom   na   uvedené   vyjadrenia sudkyne,   v   spojení   s   jej   vyššie   uvedeným   zjavne   nezákonným,   a   teda   svojvoľným rozhodnutím zo 6. decembra 2006, ktorým sťažovateľovi podľa konštatovania odvolacieho súdu odňala ústavné právo konať pred súdom a ústavné právo na spravodlivý súdny proces, sťažovateľ voči sudkyni na uvedenom pojednávaní podal do zápisnice námietku zaujatosti... námietku zaujatosti sťažovateľ... konkretizoval písomným podaním z 15. mája 2009. Prílohou uvedeného podania bol zvukový záznam, ktorý vyhotovil sťažovateľ z priebehu pojednávania konaného 13. mája 2009.

Dňa 8. júna 2009 bola sťažovateľovi doručená odpoveď Krajského súdu... na vyššie uvedenú sťažnosť a upozornenie na nesprávny úradný postup z 11. mája 2009. Podpredseda krajského   súdu   v...   odpovedi   uvádza:   „PhDr.   E.   H.   vec   ohľadom   jej   nahliadania   do súdneho spisu, osobne prekonzultovala so zákonnou sudkyňou. Zákonná sudkyňa dala dňa 19. 05. 2009 písomný súhlas s nahliadnutím do súdneho spisu sp. zn. 8Cbi 64/2006 pre PhDr. E. H. (č. l. 218 súdneho spisu). Následne došlo k reálnemu fyzickému nahliadaniu do súdneho   spisu   sp.   zn.   8Cbi   64/2006   samotnou   advokátkou   JUDr.   Ľ.   B.   v   súlade   s ustanovením § 44 O. s. p.“...

Vzhľadom na uvedené... podaním z 12. júna 2009 sťažovateľ doplnil svoju námietku zaujatosti voči sudkyni JUDr. T. P. V uvedenom doplnení... sťažovateľ poukázal na ďalší zjavne nezákonný postup sudkyne (t. j. postup z 19. mája 2009, o ktorom sa sťažovateľ dozvedel z... odpovede podpredsedu Krajského súdu...), ktorý vzbudzuje ďalšie oprávnené pochybnosti   o   jej   nezaujatosti   a   nestrannosti   vo   vzťahu   k   prejednávanej   veci,   resp. k účastníkom konania, a preto nie je garanciou nestranného sudcu...

Dňa 21. augusta 2009 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Ndob/15/2009 z 9. júla 2009, ktorým najvyšší súd rozhodol, že sudkyňa Krajského súdu v Bratislave JUDr. T. P. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/64/2006...

Ako   konštatoval   Ústavný   súd...   existencia   nestrannosti   musí   byť   určená   podľa subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a   správania konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním, Či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby   bola   z   tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená   pochybnosť.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v   tomto   rozhodnutí   uplatnil princíp   nestrannosti   sudcu   prejavujúci   sa   v   dvoch   aspektoch,   a   to   v   subjektívnom a objektívnom hľadisku, pričom zohľadnil judikatúru štrasburských orgánov. Podľa tejto judikatúry   existencia   nestranností   pre   účely   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   musí   byť   určená   podľa   subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej   veci,   a tiež   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda   zisťovaním,   či   sudca   poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť. Pokiaľ ide o druhé hľadisko, musí byť určené, či, odhliadnuc od správania sudcu, existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybniť. V tomto smere môže mať dokonca určitý význam aj zdanie, pričom ide o vyjadrenie inými slovami výstižného výroku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgicko, že „spravodlivosť nielenže   má   byť   vykonávaná,   ak   musí   sa   tiež   javiť   ako   vykonávaná“.   Sudca   sa   má objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Podstatou je tu dôvera, ktorú musia súdy   v demokratickej   spoločnosti   u   verejnosti   vzbudzovať   (Ferrantelli   and   Santangelo v. Taliansko).

V   zmysle   ďalšej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Belilos v. Švajčiarsko, Gregory v. Spojené kráľovstvo), aj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie NS SR, sp. zn. Tzo V 7/2002), „medzi záruky nezávislosti súdu, ktorá je účelom zabezpečenia najmä jeho nestranností, patria aj záruky psychologickej povahy, t. j. hľadisko, ako sa súd javí v očiach strán, tzv. „zdanie nezávislosti“, založené na javovej stránke veci. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán.“...

Ako však uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 153/08), podľa ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   subjektívne   chápanie   nestrannosti   je   vlastne   posudzovaním správania sudcu, pričom sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až kým nie je dokázaný opak.   Vzhľadom   na   to,   že   ide   o   správanie   sudcu,   nemožno   z   okruhu   relevantných skutočností   prípustných   na   odôvodnenie   námietky   zaujatosti   vylúčiť   paušálne   všetky „postupy   sudcu   v   konaní   o   prejednávanej   veci“.   Treba   vymedziť   hranicu   tak,   aby   sa zachovala   spravodlivá   rovnováha   medzi   základným   právom   na   súdne   konanie   bez zbytočných prieťahov na jednej strane a právom na nestranného sudcu v rámci základného práva na súdnu ochranu na strane druhej. Len takýto výklad ustanovenia § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku možno považovať za ústavne konformný (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ako ďalej uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí, možno urobiť záver, podľa ktorého taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní o prejednávanej   veci,   ktorú   treba   považovať   (v   prípade,   že   by   bola   preukázaná)   za nezákonnú, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku. Obdobne, skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, ak by bola preukázaná) za prejav svojvôle z dôvodu jej nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona, je tiež spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku. V konečnom dôsledku treba dospieť k záveru, že námietky nezákonného postupu   sudcu   v   konaní   o   prejednávanej   veci,   ako   aj   postupu   sudcu   majúceho   znaky svojvôle sú spôsobilými skutkovými dôvodmi na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (L ÚS 115/02,1. ÚS 12/05,1. ÚS 382/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne aj tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (TV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06, I. ÚS 183/09)...

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 135/2008- 131 z 10. decembra 2008 i konštantnej judikatúry Ústavného súdu... (napríklad rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07) je zrejmé, že predmetný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cbi 64/06-58 zo 6. decembra 2006 tým, že je v zjavnom rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, pričom nemá oporu ani v spisovom materiáli, navyše obsahuje iracionálne a nelogické odôvodnenie, a došlo ním k porušeniu viacerých ústavných práv účastníka konania (najmä práva   na   prístup   k   súdu   a   práva   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia),   napĺňa   znaky svojvoľného rozhodnutia.

Uvedené zjavne nezákonné a svojvoľné rozhodnutie sudkyne JUDr. T. P. má toľko závažných skutkových a právnych vád, že už samé o osebe vzbudzuje otázky o nezaujatosti a nestrannosti uvedenej sudkyne vo vzťahu k prejednávanej veci, resp. k účastníkom konania. Predmetný   rozsudok   zo   6.   decembra   2009...   JUDr...   P.   vydala   hneď   na   prvom pojednávaní a v neprítomností sťažovateľa ako žalobcu, hoci tento sa riadne ospravedlnil z dôležitého   dôvodu   a   požiadal   o   odročenie   pojednávania.   Ako   vyplýva   aj   z rozhodnutia odvolacieho súdu... tento svoj nezákonný postup sudkyňa navyše odôvodnila iracionálnymi a nelogickými dôvodmi., ktoré nemajú oporu v spisovom materiáli ani v právnom poriadku Slovenskej republiky.»

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na nesprávny právny názor týkajúci sa inštitútu uznania   dlhu,   ktorým   odôvodnil   Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) rozsudok   v   merite   veci,   pričom   konštatuje,   že   rozhodnutie   založené   na   nesprávnom právnom názore je potrebné hodnotiť ako svojvoľné rozhodnutie.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza: «Sudkyňa   JUDr.   T.   P.   svojimi   vyjadreniami   na pojednávaní   dňa   13.   mája   2009   založila   objektívne   pochybnosti   o   svojej   nezaujatosti a nestrannosti   k prejednávanej   veci,   resp.   k   účastníkom   súdneho   konania,   a   to   najmä opakovaným   prejudikovaním   podstatnej   právnej   otázky   predmetného   súdneho   sporu, urážlivým   komentovaním   vyjadrení   účastníka   konania   (sťažovateľa)   prednesených   pred súdom, nedôstojným správaním, ako aj prejavovaním evidentnej náklonnosti voči druhému účastníkovi konania. Svojím vyjadrením: „Nech sa páči, môžete vniesť námietku zaujatosti, budem veľmi rada.“ prejavila aj svoj subjektívny postoj zaujatosti k prejednávanej veci, resp. k účastníkom konania...

Ako vyplýva z podanej námietky zaujatosti aj z priloženého zvukového záznamu... JUDr...   P.   viackrát   počas   priebehu   pojednávania...   13.   mája   2009   nevhodným a nedôstojným spôsobom komentovala vyjadrenia sťažovateľa počas prednášania návrhu a na   opakované   námietky   adresované   sťažovateľom   sudkyni,   že   ho   odporca   verbálne prerušuje a nahlas komentuje ním predkladané dôkazy, sudkyňa reagovala bez povšimnutia. Takýto postup sudkyne vnáša tiež objektívne pochybnosti o jej nezaujatostí a nestrannosti vo vzťahu k prejednávanej veci, resp. k účastníkom konania.»

Sťažovateľ   vidí   pochybenie   najvyššieho   súdu   v   tom,   že: „...   najvyšší   súd   sa doplnením námietky zaujatosti podaným sťažovateľom 15. júna 2009 vôbec nezaoberal, čo odôvodnil tým, že o dôvodoch zaujatosti sudkyne uvedených v tomto podaní sa sťažovateľ dozvedel už 11. mája 2009 pri nahliadnutí do spisu, a preto tieto dôvody boli sťažovateľom uplatnené až po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty...“

Podľa   sťažovateľa   je   toto   tvrdenie   nesprávne,   keďže „...   doplnenie   námietky zaujatosti sa týkalo skutočností,   o ktorých sa sťažovateľ dozvedel z uvedenej odpovede krajského súdu, ktorá mu bola doručená 8. júna 2009“.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   práv   tiež   v   tom,   že „...   najvyšší   súd   vôbec nevykonal dôkaz zvukového záznamu z priebehu pojednávania zo dňa 13. mája 2009. hoci uvedený zvukový záznam bol podstatnou súčasťou námietky zaujatosti... V tejto časti je preto uznesenie najvyššieho súdu zjavne neodôvodnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsiahlu námietku zaujatosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa priebehu pojednávania z 13. mája 2009, vrátane prejudikovania rozhodnutia sudkyňou JUDr. T. P., odmietol len veľmi stručným a všeobecným konštatovaním... Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v námietke zaujatosti vôbec nevysporiadal a fakticky   na   námietky   sťažovateľa   konkrétne vôbec nereagoval.   Aj   v   tejto časti   je   preto uznesenie najvyššieho súdu zjavne neodôvodnené.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v   predmetnej   veci rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„Základné právo JUDr. M. B., PhD. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 141 ods.   1 a článkom 152 ods.   4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Ndob/15/2009 z 9. júla 2009 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndob/15/2009 z 9. júla 2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je   povinný   uhradiť   JUDr.   M.   B.,   PhD.   trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. L., advokátky, do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných a iných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndob/15/2005 z 9. júla 2009. Týmto   uznesením,   ako   už   bolo   uvedené,   rozhodol   najvyšší   súd   o   námietke   zaujatosti vznesenej   sťažovateľom   vo   veci   vedenej   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   8   Cbi   64/04 o nevylúčení zákonného sudcu z jej prerokúvania a rozhodovania.

Sťažovateľ vidí porušenie uvedených základných a iných práv v tom, že najvyšší súd sa

- vôbec nezaoberal doplnením námietky zaujatosti z 15. júna 2009,

- nevykonal dôkaz zvukového záznamu z priebehu pojednávania z 13. mája 2009 a túto skutočnosť ničím neodôvodnil,

- námietkou sťažovateľa týkajúcu sa priebehu pojednávania konaného 13. mája 2009 sa zaoberal len veľmi stručne.

1.   K   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   sa   odmietol   zaoberať   doplnením námietky zaujatosti podaným 15. júna 2009 a odôvodnenie v tejto časti je zmätočné, pretože o tom, že zákonná sudkyňa dala súhlas na nahliadnutie do spisu osobe, ktorá nebola účastníkom konania, sa dozvedel až 8. júna 2009 z listu predsedu krajského súdu

V relevantnej časti uznesenia najvyšší súd uvádza: „K ďalším dôvodom zaujatosti sudkyne,   uvedeným   v   doplnení   podanej   námietky   zaujatosti,   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky neprihliadol, pretože ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca sa o týchto dozvedel dňa 11. 05. 2009 pri nahliadnutí do spisu, pre ktorý dôvod boli dňa 15. 06. 2009 uplatnené až   po   uplynutí   zákonnej   15-dňovej   lehoty,   v   ktorom   prípade   sa   vec   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti nadriadenému súdu nepredkladá.“

Zo spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že o tom, že do spisu krajského súdu sp. zn.   8 Cbi   64/06   nahliadla   so   súhlasom   zákonnej   sudkyne   iná   osoba   ako   účastník konania,   sa   sťažovateľ   skutočne   dozvedel   až 8.   júna   2009,   a   preto   námietka   zaujatosti podaná z tohto dôvodu bola podaná v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote.

Podľa § 44 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) niekomu inému než účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým nemôžu byť dotknuté.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že predpokladom na súhlas s nahliadnutím do spisu   iného   ako   účastníka   konania   je   kumulatívne   splnenie   dvoch   podmienok.   Prvá podmienka sú vážne dôvody na strane subjektu, ktorý má do spisu nahliadnuť. V tomto prípade išlo o konateľku úpadcu.

Druhou podmienkou je, aby oprávnené záujmy účastníka konania neboli dotknuté. V sťažnosti a ani v námietke zaujatosti sťažovateľ neuvádza žiadne okolnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že jeho oprávnené záujmy boli takýmto nahliadnutím dotknuté. Sťažovateľ iba uvádza, že osoba, ktorá do spisu nahliadla, má byť v konaní vypočutá ako svedok. Avšak aj v prípade, že by zákonná sudkyňa pochybila a dovolila nahliadnuť do spisu neoprávnenej osobe, nešlo by podľa názoru ústavného súdu o také vážne pochybenie, ktoré by spolu s ďalšími   dôvodmi   uvádzanými   v   námietke   zaujatosti   signalizovali   záver,   že   zákonná sudkyňa je zaujatá, a preto by mala byť z prerokúvania a rozhodovania veci vylúčená.

Možno teda najvyššiemu súdu vyčítať, že nepostupoval správne, keď sa touto časťou námietky nezaoberal z dôvodov, že táto mala byť podaná po uplynutí 15-dňovej zákonnej lehoty. S poukazom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že nejde o taký nedostatok v odôvodnení   uznesenia   najvyššieho   súdu,   ktorým   by   došlo   k   porušeniu   označených základných a iných práv sťažovateľa.

2.   K   námietkam   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   nevykonal   dôkaz   zvukového záznamu z priebehu pojednávania konaného 13. mája 2009 a túto skutočnosť ničím neodôvodnil a námietkou sťažovateľa týkajúcou sa priebehu pojednávania konaného 13. mája 2009 sa zaoberal len veľmi stručne

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uvádza: „Podľa § 14 ods. 1 O. s. p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá u sudcu, ktorý má vec prejednať a o veci rozhodnúť, taký vzťah jeho osobného záujmu k veci, účastníkom, alebo ich zástupcom, ktorý by napriek snahe o objektívnosť rozhodovania mohol ovplyvniť jeho objektivitu. Pomer sudcu k účastníkom alebo ich zástupcom môže byť založený predovšetkým na príbuzenskom alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorý môže byť pozitívny, resp. negatívny. Za pomer k veci ako okolnosti rovnakého významu ako pomer k účastníkovi, ktorý vyplýva predovšetkým z priameho   právneho   záujmu   sudcu   k   prejednávanej   veci,   možno   v   zmysle   uvedeného považovať taký pomer, kedy by sudca bol sám účastníkom konania, alebo rozhodnutím súdu by bol priamo dotknutý na svojich právach.

Súdna   prax   už   viackrát   judikovala,   že   nestrannosť   sudcu   v   konaní   sa   prejavuje v dvoch aspektoch. Ide o subjektívne kritérium, ktoré sa zakladá na osobnom presvedčení jednotlivého sudcu v danej veci, a o kritérium objektívne, ktoré spočíva v ubezpečení sa, či sudca poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti v tomto smere. Z hľadiska subjektívneho musí byť osobná nestrannosť sudcu predpokladaná, až kým sa nepreukáže opak. Naproti tomu z hľadiska objektívneho, musí byť oddelene od osobného správania   sa   sudcu   zistené,   že tu   existujú   skutočnosti,   ktoré   môžu   vyvolať   pochybnosti o jeho nestrannosti.

Pri   rozhodovaní,   či   v   danom   prípade   existuje   oprávnený   dôvod   obávať   sa,   že konkrétny   sudca   nie   je   nestranný,   je   stanovisko   dotknutého   účastníka   dôležité,   ale   nie rozhodujúce.   Rozhodujúce   je,   či   tento   dôvod,   resp.   obava   môže   byť   považovaná   za objektívne   oprávnenú   (rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Wettstein   proti Švajčiarsku, č. 33958/96, ECHR 2000-XII).

Z   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   je   tiež   zrejmé,   že   skutkovým dôvodom spôsobilým na námietku zaujatosti je tiež taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať za nezákonnú. Dôvodom   vylúčenia   sudcu,   ktorý   by   mal   spočívať   v   spôsobe,   akým   tento   koná a rozhoduje, môže byť však iba také zistenie, pre ktoré je možno objektívne pochybovať o nezaujatosti namietaného sudcu.

Takéto   pochybnosti   môžu   byť   vyvolané,   tiež   tým,   že   sa   sudca   dopustí   viacerých závažných procesných pochybení, ktoré by poškodzovali niektorého účastníka, napr. tým, že mu   v   prejednávanej   veci   opakovane   vadným   postupom   znemožnil   realizáciu   niektorého zákonného   procesného   práva   a   v   dôsledku   toho   tiež   porušil   povinnosť   zabezpečiť účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

I keď v predmetnej veci došlo zo strany konajúcej sudkyne pri pojednávaní, ktoré sa konalo 06. 12. 2006 bez účasti žalobcu, k procesnému pochybeniu, ktorá skutočnosť bola i dôvodom   pre   zrušenie   rozsudku   vydaného   na   tomto   pojednávaní,   neboli   zistené   iné závažné procesné pochybenia, ku ktorým na základe podanej námietky zaujatosti mohol Najvyšší súd Slovenskej republiky prihliadnuť.

Nemožno totiž súhlasiť so žalobcom, že uvedené rozhodnutie vykazuje znaky svojvôle, pretože   z   objektívneho   hľadiska   zaujatosť   sudcu   nezakladá   odlišnosť   právneho   názoru sudkyne   prezentovaného   v   uvedenom   rozhodnutí,   s   právnym   názorom   žalobcu   vo   veci samej. Taktiež   vychádzajúc   z   tvrdení   žalobcu   o   správaní   sa   konajúcej   sudkyne   na pojednávaní 13. 05. 2009, ako i jej vyjadrenia k priebehu pojednávania a tiež zápisnice z priebehu   tohto   pojednávania,   nezistil   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pri   vedení pojednávania žiadne závažné pochybenia, ktorými by žalobcovi boli upreté jeho zákonné práva, resp. by účastníkom neboli zabezpečené rovnaké možnosti, pre ktoré by bolo možné vyvodiť tiež, že vzbudzujú pochybnosti o zaujatosti konajúcej sudkyne.“

S   takýmto   odôvodnením   najvyššieho   súdu   sa   ústavný   súd   v   plnom   rozsahu stotožňuje.

Vo   vzťahu   k   tvrdeniu   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   nevykonal   dôkaz   zvukovým záznamom z pojednávania konaného 13. mája 2009, ústavný súd uvádza, že z uznesenia najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   tiež   z   vyjadrení sťažovateľa.   Po   preštudovaní týchto   vyjadrení ústavný súd   zistil,   že obsahujú doslovný prepis výrokov zákonnej sudkyne, ktoré majú podľa sťažovateľa svedčiť o jej zaujatosti. Aj v prípade, že by najvyšší súd dôkaz zvukovým záznamom nevykonal, bol oboznámený so všetkými   pre   rozhodnutie   podstatnými   skutočnosťami.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Čo sa týka správania zákonnej sudkyne na pojednávaní konanom 13. mája 2009, aj v tejto časti považuje ústavný súd odôvodnenie za dostatočné.

V namietanom prípade sudkyňa JUDr. T. P. uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi sťažovateľa. Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať, pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska sa však sťažovateľ snažil spochybniť nestrannosť uvedenej sudkyne. Skutočnosť, že počas pojednávania   došlo   k   verbálnemu   „stretu“   medzi   sťažovateľom   a   sudkyňou,   nemôže postačovať   podľa   názoru   ústavného   súdu   na   založenie   pochybnosti   o   nezaujatosti zákonného sudcu k prerokúvanej veci, účastníkom konania ani k ich zástupcom.

Je   potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   spoločenské   vzťahy   v   najširšom   slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti. Týka sa to tiež (podľa názoru ústavného súdu – nie nevyhnutných) emočne ladených stretov osôb, sledujúcich vlastné profesionálne záujmy, ktoré, pokiaľ nepresiahnú únosnú mieru, je pomerne komplikovane následne ich objektivizovať a vyvodiť z nich primerané závery. V namietanom prípade bol súčasťou takéhoto verbálneho stretu zákonný sudca a sťažovateľ, pričom   prikladať   tomuto   excesu   intenzitu   a   závažnosť,   ktorá   by   založila   pochybnosť o nezaujatosti   zákonného   sudcu,   považuje   ústavný   súd   v   okolnostiach   danej   veci   za nedôvodné.

Vo   vzťahu   k   rozsiahlym   tvrdeniam   sťažovateľa   o   nesprávnom   právnom   názore zákonnej   sudkyne   vyjadrenom   v   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   8   Cbi   64/06-58   zo 6. decembra   2006   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   o   neplatnosti   uznania   dlhu úpadcom   v   čase,   keď   mu   bol   ustanovený   predbežný   správca,   ktorý   má   byť   prejavom svojvôle   zákonnej   sudkyne,   čo   zakladá   dôvod   na   vylúčenie   z   prerokovávania a rozhodovania veci, ústavný súd uvádza, že rozsudok krajského súdu bol dovolacím súdom zrušený   pre   procesné   pochybenie   súdu,   pričom   sa   samotným   meritom   veci   vôbec nezaoberal, a toto konštatuje sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Nebolo teda zistené, že takýto   názor   je   nesprávny,   resp.   svojvoľný,   ako   to   sťažovateľ   uvádza.   Navyše,   takéto tvrdenia neboli uvádzané sťažovateľom v námietke zaujatosti, a preto sa ústavný súd nimi nemá dôvod zaoberať a prikladať im pri rozhodovaní o sťažnosti význam.

Je pravda, že rozsudok krajského súdu bol dovolacím súdom zrušený pre porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces a z dôvodu, že mu krajským súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti zhodne s názorom najvyššieho súdu   uvádza, že išlo o jediné závažné procesné pochybenie, pričom   takáto skutočnosť nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu z dôvodu zaujatosti.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom v námietke zaujatosti vznesenej   proti   zákonnému   sudcovi   v   označenej   právnej   veci   vedenej   krajským   súdom a v sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   prijatie   takéhoto záveru neumožňuje.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti,   a   zároveň   považuje   právny   názor   najvyššieho   súdu   za   legitímny a akceptovateľný.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Ndob/15/2009   z   9.   júla   2009   bolo   možné   vyčítať   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.

Takto   koncipované   odôvodnenie   dalo   odpoveď   na   skutkovú   a   právnu   podstatu sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie sudkyne krajského súdu, a preto jeho obsah neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom namietaným porušením jeho označených práv.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   pre zaujatosť   v   zmysle   ustanovení   §   14   až   §   16   OSP.   Obsahom   základného   práva   na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp. účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).

Podľa   čl.   141   ods.   1   ústavy   vykonávajú   súdnictvo   nezávislé   a   nestranné   súdy. Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. ESĽP pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa subjektívna   stránka   nestrannosti   sudcu   týka   jeho   osobných   prejavov   vo   vzťahu   ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt nestrannosti   je   založený   na   vonkajších   inštitucionálnych,   organizačných   a   procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho právneho   zástupcu)   je   objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v   každom   jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar   v.   Spojené   kráľovstvo).   Za   objektívne   však   nemožno   považovať   to,   ako   sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale   to,   či   reálne   neexistujú   objektívne   okolnosti,   ktoré   by   mohli   objektívne   viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca   určitým, nie nezaujatým vzťahom   k veci disponuje.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03). Ústavný súd je toho názoru, že aj keď argumenty sťažovateľa nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   ide   o   právo   procesné.   Pokiaľ   by   malo zloženie   súdu   vplyv   na   hlavné konanie a rozhodnutie   na   ňom   prijímané,   je   potrebné   pripomenúť,   že   podstata   konania   sa   musí priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo 16. júla 1971, séria A č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť (sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010